Náboženský život v dejinách  Udavského

Obec Udavské sa prvý raz spomína v roku 1317.Vlastníkmi panstva boli Drughetovi, ktorí začiatkom 17.storočia konvertovali na katolícku vieru. Šírenie katolíckej viery ,týmto spôsobom  pozitívne ovplyvnili v oblasti svojho panstva. Farnosť Udavské sa prvý raz spomína v roku 1689. Tvorili ju panská obec a filiálky: Adidovce, Dedačov, Hankovce, Koškovce, Ľubiša, Maškovce, Vyšný Hrušov. Farský kostol z roku 1701 bol zasvätený Najsvätejšej Trojici na mieste predošlého dreveného kostola. V tom čase panstvo patrilo Csákyovcom, gróf František daroval kostolu v roku 1710 oltárny obraz. Farnosť bola začlenená do Košickej diecézy v roku 1804.Pozostávala z farskej obce a filiálky Veľopolie, nastalo tak po zriadení fary v Ľubiši a Vyšnom Hrušove už v 18.storočí. V roku 1828 žilo v obci 779 obyvateľov z toho katolíkov 759. V starom kostole boli maľby erbov grófskych rodín Drughetovcov, Zichyovcov, Csákyovcov. Na začiatku 20.storočia žilo v obci 799 obyvateľov , katolíkov bolo počtom 631. K významným osobnostiam histórie obce a zvlášť farnosti patrí dodnes kňaz  Dr. Štefan Hések, miestny duchovný (1918-1939) , dekan , neskôr generálny vikár.

Do Udavského prišiel v ťažkých časoch vojny  a napriek tomu uskutočnil myšlienku výstavby nového kostola. Stalo sa tak za podpory panstva, domácich občanov i žijúcich Udavčanov  v Amerike. O podpore panstva svedčí i prenesenie pozostatkov grófa Szirmayho a jeho manželky do nového kostola . Oltár dali vystaviť Ján Orendáč- Lackovský a Michal Rak v roku 1927. Dňa 28.08.1927 vykonal požehnanie kostola Jozef Čársky , košický biskup. V poslednom  sčítaní  obyvateľstva Slovenskej republiky v roku 2011  sa z počtu obyvateľov 1256 ku rímskokatolíckej viere hlásilo :1074 obyvateľov. Z toho sa dá vysvetliť, že viac ako polovica farskej obce je rimo-katolíkov. Rovnako to platí aj o filiálnej obci Veľopolie kde sa hlási 311 obyvateľov z celkového počtu 318 k rímsko-katolíckej viere v 21.storočí. Napísal BB

« Back

Z dnešného evanjelia

Mojžiš vám pre tvrdosť vášho srdca dovolil prepustiť vaše manželky; ale od počiatku to nebolo tak /17. 8. 2018/

Pred pár rokmi mnohí z nás sme stáli pri pokladniciach kín, aby sme videli film, ktorému sa dostalo veľkej pozornosti od filmových kritikov, veď bol odmenený piatimi Oskarmi, najvyššími oceneniami. Tento film bol ocenený svojím obsahom, svojou aktuálnosťou, časovosťou, a predsa, mnohí aj po jeho zhliadnutí si zvolili tú druhú cestu: Rozvod! Farizeji prišli za Ježišom a ten ukončil svoju odpoveď slovami: „Preto muž opustí otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele. A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo. Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje!" (Mt 19,5-6). Rozvod bol, je a bude v každej dobe a u všetkých národov spoločenským a právnym problémom, a teda i u Židov za čias Krista. Za Ježišom prišli farizeji, aby ho pokúšali. Mysleli si, že ho vyprovokujú k nepopulárnym výrokom, miereným proti rozsobášu. Kto sa totiž stavia proti manželskému rozvodu, získava si svojím postojom vždy veľa protivníkov a odporcov. Kristus však nepozerá na poslucháčov a hovorí jasne a zreteľne: „Mojžiš vám pre tvrdosť vášho srdca dovolil prepustiť vaše manželky; ale od počiatku stvorenia to nebolo tak... Manželstvo ustanovil Boh. Nie je dobré, aby bol človek sám. Preto mu dám pomocnicu jemu podobnú" (Mt 19,8). Kristus tu muža a ženu vyhlasuje za rovnoprávnych. Znova sa oženiť s rozvedenou, alebo vydať sa za rozvedeného, znamená cudzoložstvo. Kristus obhajuje pred farizejmi Bohom pôvodne zmýšľajúci poriadok manželského spolužitia. Najhlbšie tajomstvo manželstva spočíva práve v tom, že ho Spasiteľ povyšuje na sviatosť. Svätý Pavol upozorňuje Efezanov: „Muži, milujte manželky, ako aj Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu...." (Ef 5,25). Láska medzi manželmi je základom manželstva a rodiny. Koncilový dokument Radosť a nádej hovorí, že manželstvo a manželská láska sú povahou zamerané na plodenie a výchovu potomstva. Deti sú najvzácnejší dar! No úloha rodičov nespočíva len v tom, že darujú deťom telesný život. Rodičia sa musia pričiniť predovšetkým o zdravý rozvoj duchovného života, ktorý začal krstom dieťaťa. Pravá láska a potomstvo vyžadujú však nerozlučnosť manželstva. Nerozlučnosť manželstva je hlavnou známkou kresťanského manželstva: Čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje! Takto musíme pozerať na manželstvo a takto nám treba o ňom uvažovať. Dnes však pozorujeme aj iné. Je mnoho omylov a nesprávnych názorov na manželstvo. Medzi ne patria i také, ktoré tvrdia, že manželstvo je súkromná záležitosť, kde sa všetko dovoľuje. Dieťa sa pokladá za príťaž, a preto sa propagujú všetky možné prostriedky proti počatiu. Ide to až tak ďaleko, že manželstvo sa pokladá za okovy, a preto hľadá únik vo voľnej láske, zbožňujúc pritom necudné pohlavie a nahotu. Toto všetko má za následok, že naša spoločnosť je chorá na ľahkomyseľnosť v sexuálnom živote, nahromadenie sa rozvodov a na všeobecný úpadok mravov. Egoizmus, pôžitkárstvo a neviazanosť sú nepriateľmi manželstva. Ideálne sa začína. Mladí si hovoria, že sa zamilovali na prvý pohľad. Stačí príležitosť, stretnutie, zábava, malá službička / a už o sebe snívajú, sú zamilovaní... Manželské a rodinné povinnosti sa im javia ako rozprávka a beda tomu, kto by im chcel tento sen spochybniť. Potom sa manželstvo stáva tragédiou. Príčin je veľa. Tie, čo sa týkajú všetkého okolo nich: bývanie, stravovanie, záujem rodinných tradícií, neprispôsobilosť, nezáujem o druhého, egoizmus.... sú neraz vážne príčiny, ale často i malicherné a v neposlednej miere je tam i tretí. Nechajme o tom hovoriť tých, ktorí toto prežili: Vydávala som sa 17-ročná. Dnes mám 47 rokov a veľa smutných skúseností. Strašne trpím, lebo som bola oklamaná. Stratila som vieru v ľudí. V každom mužovi vidím lajdáka, alkoholika, zlodeja... Život prináša aj horšie prípady: V januári 1973 v Prestone na ceste sa stretli posledný raz manželia s 12-ročným synom. Obaja boli lekári. Po rozvode bolo dieťa prisúdené matke. V čase rozhovoru sa odohral koniec nedorozumení. Skončil sa zastrelením ženy. Matka je v hrobe, otec vo väzení a v srdci malého chlapca ostala navždy dráma. Podobných drám a tragédií je mnoho. Nevznikajú náhle, ale postupne. Začína sa od tanca, rozhovorov. On je nešťastný, ona sklamaná a hľa - našli sa! Navonok akoby sa nič nezmenilo. a nevinným spôsobom pomaly povstáva tragédia ženy a detí. Deti neraz žalujú a majú právo žalovať! Má právo žalovať i spoločnosť, Cirkev i Boh. Manželstvo nie je hračka. Je sviatosť a spoločenská inštitúcia. „Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje" (Mt 19,6). Určite nikto z nás nie je ideálny. V manželskom živote sa objavia krízy, preto je potrebné uvedomiť si stĺpy, ktoré manželstvo môžu chrániť. Niekto prirovnal manželstvo ku svätyni. Každý chrám je vybudovaný na fundamente, základe. Manželstvo musí byť jednotou dvoch osôb, a nie tiel. Osoba nie je len telom a zmyslami, ale zároveň rozumom i vôľou. Táto jednota sa musí opierať o lásku, ktorá je trpezlivá, dobrotivá, láskavá. „Láska sa ... nevypína ... nie je sebecká ... neteší sa z neprávosti..." (1 Kor 13,4-6). Druhým pilierom je vzájomná služba. Každá opravdivá láska sa stáva službou. Služba otčine je opravdivý patriotizmus. Služba Bohu je opravdivé náboženstvo. Služba je láska matky vo výchove dieťaťa. Sám Kristus prišiel na zem slúžiť a nie, aby ho obsluhovali. Keď sa stretnú dva egoizmy, vtedy býva zle. Preto vás nabádam i navádzam k rozvodu, ale nie k takému, čo ničí úsmev detí, partnera, toho, ktorého sme milovali, ale k rozvodu s ilúziami a snahami o tretej osobe! Ideálnej osoby niet! Je len v našej vízii, ale môže sa k nej priblížiť, keď prijme druhú osobu takú, aká v skutočnosti je! Ktorýsi učenec povedal: "Ak nedokážeš vybudovať palác, postav aspoň domček. Pamätaj však, že nebude ti v ňom naozaj dobre, ak ťa neopustia palácové sny!" Spisovateľ Štefan Králik napísal hru T r a s o v i s k o, ktorú sme mohli vidieť i v televízii: Bezdetné manželstvo. Obaja rodičia túžia mať deti. Manžel však zúfalo kládol často žene otázku: "Čo sme urobili, ako sme sa prehrešili, že nám Boh nedal vlastné dieťa?!" Úzkosť, skoro zúfalstvo prežívala manželka, ktorá poznala pravú príčinu, ktorú napokon povedala aj manželovi. Ako slobodná čakala dieťa, ktoré sa ale nemohlo narodiť. Násilne mu vtedy zastavili život. A následok? Nemohla mať viacej deti! Myslíte si, že je to len románový výmysel? Nie! Život píše nejednu takúto tragédiu. A myslíte si, že tie telesne a duševne postihnuté deti v ústavoch sú svedectvom a dôkazom zdržanlivého života? Nie! Rodičia by si mali spytovať svoje svedomie. Niektorí pre rozkoš a neviazanosť, pohodlie a voľnú lásku na celý život ukrátili a ožobráčili svoje vlastné deti! Svet musí pochopiť a pochopiť musia i tí, čo chcú uzavrieť manželstvo, ale i tí, ktorí v ňom žijú, že manželstvo je veľká milosť, sviatosť! Manželstvo nie je živočíšne splynutie, ktoré keď prestane vyhovovať jednému, tak je už koniec. Manželstvo až vtedy nadobudne krásu a hodnotu, keď sa preň musia prinášať obete. Keď bude viac vidieť jeden druhého ako seba. „Mojžiš vám pre tvrdosť vášho srdca dovolil prepustiť vaše manželky..." (Mt 19,8) povedal Ježiš farizejom, keď im vyčítal ich podlosť, faloš a pretvárku. Tvrdosť v našich rodinách musí vystriedať prvotná láska, horlivosť, neha, a nie nenávisť, vypočítavosť a zloba. Premietnime si všetci dnes film o našej rodine. Zaslúžil by si ocenenie, Oskara? Dokázal by niečo dobré povedať svetu? Amen. Zdroj:www.evanjelizacia.eu

Profil na Mojej Komunite

farnosť Udavské
x-registered-members
x-involved-communities
x-involved-families
Miestny správca:
Mgr. Vincent Dráb
Kapláni:
contact-informations