Dnes sme videli obdivuhodné veci /10. 12. 2018/

Do obdobia adventu patrí aj návšteva kňaza ku chorým, ktorí nemôžu pre svoju chorobu alebo starobu navštíviť kostol, a tak prijať sviatosť zmierenia a pomazania nemocných. Sú však i také prípady, kde synovi či dcére nezáleží na svojej duši a tým viac zanedbáva i svojich starých rodičov a neumožní im prijať tieto sviatosti. Máme však medzi sebou bratov a sestry, ktorí hoci ich neviažu rodinné zväzky, často iba susedské vzťahy, a postarajú sa o prijatie sviatosti pre týchto starých a nemocných. Teším sa ich obetavosti, láske a ochote pomôcť týmto starším veriacim. Tento vzťah nám pripomína udalosť z tohto evanjelia. Ježiš učil v jednom dome obklopený farizejmi a zákonníkmi, ktorí si o sebe mysleli, že sú najpríkladnejší veriaci synovia Abraháma, Izáka a Jakuba. A predsa to, čo sa vtedy odohralo, hovorí o niečom inom. Nestačí len hovoriť: Pane, Pane, - prízvukoval Pán Ježiš, lebo viera bez skutkov je mŕtva. A o tom hovorí počínanie mužov, ktorí priniesli ochrnutého človeka a pokúšali sa dostať ho dovnútra a položiť ho pred Ježiša. Ale keď pre zástup nenašli priechod, kadiaľ by ho vniesli, vystúpili na strechu a cez povalu ho na lôžku spustili priamo pred Ježiša. On, Keď videl ich vieru, povedal: „Človeče, odpúšťajú sa ti hriechy“ (Lk 5, 20). Tieto slová vyvolali u „dokonalých“ prítomných otázky: Ktože je to? Veď sa rúha! Kto môže okrem Boha odpúšťať hriechy? Oni počúvali Ježišove slová, ale ich neprijímali. Ich srdcia boli ďaleko od Ježiša, hoci telesne boli tak blízko. Ježiš však poznal ich myšlienky a odpovedal im: „O čom to premýšľate vo svojich srdciach? Čo je ľahšie – povedať: „Odpúšťajú sa ti hriechy,“ alebo povedať: „Vstaň a choď?“ (Lk 5, 23). A vzápätí im podá dôkaz, že on je skutočne očakávaný Mesiáš, keď povie: „Ale aby ste vedeli, že Syn človeka má na zemi moc odpúšťať hriechy“ – povedal ochrnutému: „Hovorím ti: Vstaň, vezmi si lôžko a choď domov!“ (Lk 5, 24). A chorý pred nimi si vzal lôžko a chváliac Boha šiel domov. Evanjelista nám však zapísal i reakciu prítomných, ktorí uverili v božstvo Ježiša Krista, keď napísal: Všetkých sa zmocnil úžas a velebili Boha, a plní bázne hovorili: „Dnes sme videli obdivuhodné veci“ (Lk 5, 26). Veriaci kresťan, ktorý sprostredkuje túžiacemu bratovi alebo sestre stretnutie s Bohom vo sviatostiach, vie, ako sa títo tešia a radujú. Neraz i kňaz, má z takýchto stretnutí veľkú radosť, pretože sú to často nepochopiteľné veci, v ktorých vidieť radosť a silu Ducha Svätého. Záleží však od toho, ako sme disponovaní, to znamená, ako sa pripravíme, otvoríme Pánu Ježišovi, ako si pre neho nájdeme čas, prípadne, či mu oddáme celé svoje srdcia. To je potrebné, keď sa chystáme na stretnutie s Pánom Ježišom. Robiť to z presvedčenia a uvedomujúc si, že sa nejedná o každodennú udalosť. Pripomeňme si aj slová stotníka, ktorého Ježiš pochválil za slová: „Pane, neunúvaj sa, lebo nie som hodný, aby si vošiel pod moju strechu“ (Lk 7, 6). To si majú uvedomiť aj tí, ktorí sprostredkúvajú niekomu tieto sviatosti, že aj na nich s láskou pozerá Pán Ježiš a chce aj ich za to požehnať, odmeniť ich námahu, starostlivosť a lásku. Ak niekto z vás niekomu sprostredkoval zmierenie s Bohom, a tento potom zomrel, vie, aká je to pre veriaceho človeka úžasná radosť aj sila, že ten, komu sme sprostredkovali zmierenie s Bohom, za nás prosí, prihovára sa, aby sme sa aj my stretli s Ježišom Kristom zmierení. Mužov z tohto evanjelia neodradil ani akrobatický výstup na strechu, odkiaľ spustili lôžko s chorým. Nás mnohokrát nestojí tak veľa, snáď trocha dobrej vôle a času, a hoci sa chorému nevráti zdravie tela, ale vráti sa zdravie duše, ktoré strácame vedome a dobrovoľne spáchaním hriechov. Vzbuďme si túžbu vo svojich srdciach, že sa neuspokojíme len s konštatovaním, že ja som sa dobre pripravil na sviatky Narodenia Pána Ježiša, ale že chceme opravdivú radosť sprostredkovať všetkým, ktorí túžia po Ježišovi, ale ich podlomené zdravie a choroba im to neumožňuje, aby prišli osobne do kostola. Spomínam si na viaceré prípady, keď mi po vyslúžení sviatostí dotyční zomreli priamo pred očami a ja som mal pocit, akoby čakali len na tento okamžik. Je to vzácna a tak cenná chvíľa, veď sa rozhoduje o večnosti. Často sa stáva, že po prijatí sviatosti sa ešte viac uľaví na duši i na tele, a sám chorý hovorí o tom, aká je to úžasná vec. Modlíme sa dnes, aby sme i takto dosvedčili svoju lásku k Ježišovi, ktorého vidíme v našich bratoch a sestrách. Zdroj:homily-service.sk