Náboženský život v dejinách  Udavského

Obec Udavské sa prvý raz spomína v roku 1317.Vlastníkmi panstva boli Drughetovi, ktorí začiatkom 17.storočia konvertovali na katolícku vieru. Šírenie katolíckej viery ,týmto spôsobom  pozitívne ovplyvnili v oblasti svojho panstva. Farnosť Udavské sa prvý raz spomína v roku 1689. Tvorili ju panská obec a filiálky: Adidovce, Dedačov, Hankovce, Koškovce, Ľubiša, Maškovce, Vyšný Hrušov. Farský kostol z roku 1701 bol zasvätený Najsvätejšej Trojici na mieste predošlého dreveného kostola. V tom čase panstvo patrilo Csákyovcom, gróf František daroval kostolu v roku 1710 oltárny obraz. Farnosť bola začlenená do Košickej diecézy v roku 1804.Pozostávala z farskej obce a filiálky Veľopolie, nastalo tak po zriadení fary v Ľubiši a Vyšnom Hrušove už v 18.storočí. V roku 1828 žilo v obci 779 obyvateľov z toho katolíkov 759. V starom kostole boli maľby erbov grófskych rodín Drughetovcov, Zichyovcov, Csákyovcov. Na začiatku 20.storočia žilo v obci 799 obyvateľov , katolíkov bolo počtom 631. K významným osobnostiam histórie obce a zvlášť farnosti patrí dodnes kňaz  Dr. Štefan Hések, miestny duchovný (1918-1939) , dekan , neskôr generálny vikár.

Do Udavského prišiel v ťažkých časoch vojny  a napriek tomu uskutočnil myšlienku výstavby nového kostola. Stalo sa tak za podpory panstva, domácich občanov i žijúcich Udavčanov  v Amerike. O podpore panstva svedčí i prenesenie pozostatkov grófa Szirmayho a jeho manželky do nového kostola . Oltár dali vystaviť Ján Orendáč- Lackovský a Michal Rak v roku 1927. Dňa 28.08.1927 vykonal požehnanie kostola Jozef Čársky , košický biskup. V poslednom  sčítaní  obyvateľstva Slovenskej republiky v roku 2011  sa z počtu obyvateľov 1256 ku rímskokatolíckej viere hlásilo :1074 obyvateľov. Z toho sa dá vysvetliť, že viac ako polovica farskej obce je rimo-katolíkov. Rovnako to platí aj o filiálnej obci Veľopolie kde sa hlási 311 obyvateľov z celkového počtu 318 k rímsko-katolíckej viere v 21.storočí. Napísal BB

« Back

Z dnešného evanjelia

Dobrý pastier položí svoj život za ovce /8. 5. 2017/ Dobrý pastier sa o svoje stádo hlavne dobre stará, zveľaďuje ho a zveľaďuje aj tak, že robí plemenný výber, aby stádo malo patričné prírastky nielen v počte a teda v kvantite, ale aj v kvalitatívnych ukazovateľoch, čo je najmä množstvo mlieka, vlny, prírastky na mäse. Ak toto zanedbá, veľká rodina bude hladovať. My katolíci sme veľká Božia rodina, sme veľké stádo s jedným veľkým pastierom, ktorý určite vie o zblúdilých ovciach, o ovciach, ktoré nie sú na prospech stáda, kazia priemer, úroveň stáda, čím zákonite bude musieť prísť selekcia. Možno tá selekcia, ktorá bola potrebná už pred dlhými rokmi. Ešte nie je neskoro, i keď slzy, žiaľ, utrpenie už pominuli, no jazvy na duši ostali natrvalo.

V dnešnom evanjelium sa Ježiša predstavuje ako dobrý pastier: „Ja som dobrý pastier. Dobrý pastier položí svoj život za ovce.“ Asi nikto z nás ešte nestretol takého pastiera, ktorý by bol ochotný dať svoj život za ovce. Ale Pán Ježiš nemá na mysli vzťah človeka ku zvieratám, myslí na vzťah Boha k ľuďom. Naša inteligencia, na ktorú sme takí pyšní, je vo vzťahu k Božej múdrosti, ako inteligencia nerozumnej a krátkozrakej ovce k inteligencii a videniu človeka. A predsa má človek obrovskú cenu v Božích očiach. Nie je to cena, ktorá by vychádzala priamo z našej prirodzenosti. Cena, ktorú máme, je cena, ktorú nám dáva Boh vo svojom srdci, je to cena jeho lásky k človeku, Boží život za náš život. „Dobrý pastier položí svoj život za ovce“. Zároveň je to cena, ktorú nám dáva naše predurčenie, Boží plán s nami, lebo zmyslom našej existencie je zbožštenie. Človek sa skrze prijatie Krista, jediného Božieho Syna, môže a má stať Božím Synom. „Nájomník a ten, čo nie je pastierom a ovce nie sú jeho, opúšťa ovce a uteká, keď vidí prichádzať vlka, a vlk ich trhá a rozháňa. Veď je nádenník a nezáleží mu na ovciach.“ Ježiš nie je nájomník. Sme jeho ľud a ovce jeho stáda. A On sa bije za to, čo mu právom patrí. Všetko bolo stvorené skrze Neho a pre Neho. Celé stvorenie mu patrí. Jemu je daná všetka moc na nebi i na zemi. Ježiš je Vtelená Láska. Pri jeho ľude ho drží puto lásky, jeho vlastné bytie, jeho vlastná vernosť a stálosť. On je Láska, nemôže byť iný. Láska je jeho podstatou. Láska k Otcovi i láska nám, ktorí ho prijímame a nasledujeme. Ježiš o sebe prehlasuje: „Ja som dobrý pastier.“ Možno sa človek pýta: „Potrebujem pastiera? Či nie som schopný prebádať zákonitosti sveta?“ Možno, zákonitosti vonkajšieho sveta ako tak poznáme, ale svet duchov, duchovný svet je pre nás nebezpečný, neprebádaný. V tom svete na človeka číhajú dravce, omnoho horšie ako medveď a vlk, a to satan a jeho anjeli, ktorých rafinovanosť prevyšuje našu ľudskú chytrosť. Potrebujeme pastiera, ktorý nás uchráni od priepasti smrti, do ktorej sa ľudské stádo vo svojej poblúdenosti ženie. „Poznám svoje a moje poznajú mňa, ako mňa pozná Otec a ja poznám Otca.“ Do počtu Ježišových oviec patria tí, ktorí sa nechávajú Kristom viesť, ktorí prijímajú jeho ochranu a vedenie, ktorí v ňom rozpoznávajú Pána. A to sú tí, ktorí poznávajú, že absolútnou hodnotou je Láska a všetky jej prejavy. „Aj svoj život položím za ovce. Otec ma preto miluje, že ja dávam svoj život, a zasa si ho vezmem. Nik mi ho neberie, ja ho dávam sám od seba. Mám moc dať ho a mám moc zasa si ho vziať. Taký príkaz som dostal od môjho Otca.“ To, čo Ježiš vyslovuje v tejto vete, tvorí Tajomstvo vykúpenia a zmierenia s Bohom. Tu Ježiš odhaľuje druhú, pred nami skrytú, stránku kríža. I keď sa na Ježišovi koná násilie zvonka, ktoré určite nemohlo prispieť k zmiereniu s Bohom, lebo to bol len ďalší a ešte väčší hriech, predsa Ježiš toto všetko už dopredu vo vďačnosti prijíma, premáha a premieňa, práve tým, že z toho robí obeť. Dokonalá láska, ku ktorej je pozvaný a vyzvaný každý človek má tento znak: „Dáva život.“ Človek prichádza na svet len vďaka tomu, že rodičia sú ochotní zrieknuť sa života. Bez tejto schopnosti vyhasína ľudský rod. Kde sa stráca Kristova moc, kde sa ľudia zriekajú svojho kresťanstva, stráca sa aj schopnosť priviesť na svet potomstvo, miznú deti. Boh Otec miluje tých, ktorí sú ochotní ako Kristus, dať svoj život. Fyzickí i duchovní otcovia a matky, musia prejsť seba zrieknutím, aby dali život potomstvu. Ak chceme intenzívnejšie prežiť Otcovu lásku, dávajme svoj život v seba zrieknutí. Sv. Gregor Veľký nás v súvislosti s dnešným evanjeliom napomína: „Ja som dobrý pastier. Poznám svoje ovce,“ čiže milujem ich, „a moje poznajú mňa.“ Ako keby otvorene povedal: Tie, čo ma milujú, poslúchajú ma. Lebo kto nemiluje pravdu, vôbec ju ešte nepoznal. Keď ste teda, milovaní bratia, počuli o nebezpečenstve, ktoré hrozí nám, pastierom, uvažujte vo svetle Pánových slov aj o nebezpečenstve, ktoré hrozí vám. Skúmajte, či ste jeho ovcami, skúmajte, či ho poznáte, skúmajte, či poznáte svetlo pravdy. Hovorím však o poznaní, nie vierou, ale láskou. Hovorím o poznaní nie dôverou, ale skutkami. Lebo ten istý evanjelista Ján, ktorý toto hovorí, dosvedčuje: „Kto hovorí: Poznám Boha, a nezachováva jeho prikázania, je luhár.“ Preto aj na tomto mieste hneď dodáva: „Ako mňa pozná Otec, aj ja poznám Otca. Aj svoj život položím za ovce.“ Ako keby otvorene povedal: To, že poznám Otca a Otec pozná mňa, spočíva v tom, že dávam svoj život za svoje ovce, že tou láskou, ktorou umieram za ovce, ukazujem ako milujem Otca. A o týchto ovciach znova hovorí: „Moje ovce počúvajú môj hlas, ja ich poznám a ony idú za mnou. Ja im dávam večný život.“ Tie, čo o nich o niečo vyššie hovorí: „Kto vojde cezo mňa, bude spasený; bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu.“ Bude „vchádzať“ k viere a bude „vychádzať“ od viery k videniu, od úkonu viery k nazeraniu a nájde pastvu na večnej hostine. Jeho ovce teda nachádzajú pastvu, lebo každý, kto ho nasleduje s úprimným srdcom, živí sa pokrmom večnej sviežosti. A čo je pastvou tých oviec, ak nie vnútorné radosti stále kvitnúceho raja? Veď pastvou vyvolených je tvár prítomného Boha. Kto na ňu nepretržite hľadí, jeho duch sa ustavične sýti pokrmom života. Hľadajme teda, milovaní bratia, tieto pastviny, na ktorých nájdeme radosť v spoločenstve toľkých spoluobčanov. Nech nás k tomu povzbudí sviatok tých, čo sa už radujú. Zapáľme si ducha, bratia, nech sa viera rozohreje tým, v čo uverila, nech vzplanú naše túžby po nebeských výšinách. A takto milovať znamená už ísť. Nech nás nijaké protivenstvo neodvráti od radosti vnútornej slávnosti. Veď ak niekto túži dostať sa na vytýčené miesto, jeho túžbu nezmení nijaká strmá cesta. Nech nás nezvedie nijaké šťastie, lebo iba hlúpy cestovateľ sa cestou zahľadí na malebné lúčiny a zabudne ísť za cieľom. Zdroj:www.frantiskani.sk

Profil na Mojej Komunite

farnosť Udavské
x-registered-members
x-involved-communities
x-involved-families
Miestny správca:
Mgr. Vincent Dráb
Kapláni:
contact-informations