Náboženský život v dejinách  Udavského

Obec Udavské sa prvý raz spomína v roku 1317.Vlastníkmi panstva boli Drughetovi, ktorí začiatkom 17.storočia konvertovali na katolícku vieru. Šírenie katolíckej viery ,týmto spôsobom  pozitívne ovplyvnili v oblasti svojho panstva. Farnosť Udavské sa prvý raz spomína v roku 1689. Tvorili ju panská obec a filiálky: Adidovce, Dedačov, Hankovce, Koškovce, Ľubiša, Maškovce, Vyšný Hrušov. Farský kostol z roku 1701 bol zasvätený Najsvätejšej Trojici na mieste predošlého dreveného kostola. V tom čase panstvo patrilo Csákyovcom, gróf František daroval kostolu v roku 1710 oltárny obraz. Farnosť bola začlenená do Košickej diecézy v roku 1804.Pozostávala z farskej obce a filiálky Veľopolie, nastalo tak po zriadení fary v Ľubiši a Vyšnom Hrušove už v 18.storočí. V roku 1828 žilo v obci 779 obyvateľov z toho katolíkov 759. V starom kostole boli maľby erbov grófskych rodín Drughetovcov, Zichyovcov, Csákyovcov. Na začiatku 20.storočia žilo v obci 799 obyvateľov , katolíkov bolo počtom 631. K významným osobnostiam histórie obce a zvlášť farnosti patrí dodnes kňaz  Dr. Štefan Hések, miestny duchovný (1918-1939) , dekan , neskôr generálny vikár.

Do Udavského prišiel v ťažkých časoch vojny  a napriek tomu uskutočnil myšlienku výstavby nového kostola. Stalo sa tak za podpory panstva, domácich občanov i žijúcich Udavčanov  v Amerike. O podpore panstva svedčí i prenesenie pozostatkov grófa Szirmayho a jeho manželky do nového kostola . Oltár dali vystaviť Ján Orendáč- Lackovský a Michal Rak v roku 1927. Dňa 28.08.1927 vykonal požehnanie kostola Jozef Čársky , košický biskup. V poslednom  sčítaní  obyvateľstva Slovenskej republiky v roku 2011  sa z počtu obyvateľov 1256 ku rímskokatolíckej viere hlásilo :1074 obyvateľov. Z toho sa dá vysvetliť, že viac ako polovica farskej obce je rimo-katolíkov. Rovnako to platí aj o filiálnej obci Veľopolie kde sa hlási 311 obyvateľov z celkového počtu 318 k rímsko-katolíckej viere v 21.storočí. Napísal BB

« Back

Z dnešného evanjelia - 5. veľkonočná nedeľa

Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom/19. 5. 2019/

V dnešnej dobe sa musia kňazi vysporiadať s jedným pastoračným problémom, ktorý sa netýka iba miest, ale už aj obcí. O čo ide? Na faru prichádzajú mladí ľudia a žiadajú o krst. Alebo môže ísť o inú skupinu mladých, dospelých ľudí, ktorí túžia „vzkriesiť“ svoj krst a žiadajú od Cirkvi ďalšie sviatosti. Keď im položíte otázku, prečo až v tomto veku, odpovedia, že kresťania, ktorých poznajú, nežijú podľa viery a nenašli u nich pozitívny príklad. Táto výčitka je často adresovaná ich vlastným rodičom alebo starým rodičom. Tento problém rozoberal aj Ježiš pri Poslednej večeri, keď si uvedomoval, že stojí na prahu smrti. Preto chcel dať apoštolom najdôležitejšiu a najpodstatnejšiu radu do života: Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás. Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať. Z Ježišovho konania vidno, že pri Poslednej večeri nielen vysvätil apoštolov za kňazov Nového zákona, ale urobil z nich aj nositeľov jeho lásky. Dobre vedel, že ak majú splniť svoju misiu, nestačí im len sviatostná duchovná moc, ale je nutné ju podložiť vzájomnou láskou aj láskou k ľuďom. Ježiš prvotný dôraz kladie na vzájomnú lásku. Na jeho apoštoloch musí byť vidieť, že sa majú radi, dopĺňajú sa a spolupracujú. Ak by medzi nimi panovala nenávisť, nemohli by byť dobrým príkladom pre budúcich kresťanov ani by nezískali nových učeníkov, ktorí budú šíriť Ježišovu radostnú zvesť. Až na druhom mieste nasleduje láska k iným ľuďom, čo je celkom logické, lebo môžeme dať niečo druhým iba vtedy, keď to sami vlastníme. Z Písma však vieme, že aj láska medzi apoštolmi niekedy „zaškrípala“. Spomeňme si, keď tvorili stratégiu pastorácie medzi kresťanmi zo židovstva a pohanstva, ako prišlo medzi nimi k roztržke. Hoci situácia bola vážna, hľadali riešenie a napokon ho aj našli. Problém sa vyriešil na Prvom cirkevnom sneme v Jeruzaleme, z ktorého povstal list, ktorý sa čítal vo všetkých kresťanských obciach a bol záväzný pre kresťanov. To isté riešenie platí aj pre nás. Ak chceme byť prínosom pre svet, musíme sa navzájom milovať. Iste mi dáte za pravdu, že ľahko sa o láske rozpráva, ale ťažko sa žije. Všetci dobre vieme, aké problémy máme najmä medzi najbližšími, či už pochádzajú z duchovnej alebo pokrvnej rodiny. Často sa sťažujú rodičia, že ich deti, ktoré na jednej strane milujú Ježiša a chcú pre neho získať aj iných, na nich si nenájdu čas a nemajú pre nich teplého slova. Alebo mladých manželov, ktorí prídu bývať do farnosti sa ujme človek, ktorý sa dlhé roky hnevá na susedov a nedokáže sa s nimi zmieriť. Miesto toho radšej hľadá nových priateľov, ktorým chce byť oporou, ale tí, keď ho bližšie spoznajú, nájdu v ňom iba konfliktného človeka, ktorému keď nevyjdú vždy v ústrety, dopadnú ako jeho susedia. Iste také isté alebo podobné skúsenosti by sme všetci mohli spomenúť, lebo často počúvame o veriacom človekovi konštatovanie: Do kostola síce chodí, ale vôbec podľa toho nežije a nespráva sa. Niet preto divu, že takýto človek nezaujme, nepovzbudí a nezíska pre Krista. Možno si teraz v duchu sebakriticky poviete: Ale ani ja nie som anjel. Nie vždy sa mi darí. A to už vôbec nehovorím o láske – tam mám asi najväčší problém… Iste je to pravda, že nik z nás nie je anjel. Ani apoštoli neboli anjelmi, ale keď to medzi nimi „zaškrípalo“, hľadali riešenie. A keď ho našli, podali si ruky a spoločne bojovali za dobrú vec. To je liek aj na náš problém s láskou. Treba si doznať, že aj nám to nie vždy funguje v láske, máme svoje chyby a nedostatky, ale navzájom si musíme podať ruky a prejavovať lásku. Potom bude na nás jasne vidieť, že sme Ježišovi učeníci a záleží nám na tom, aby sa nimi stali aj ostatní ľudia. Isté dievča utrpelo pri autonehode zranenie, ktoré jej doslova znetvorilo tvár. Lekári vykonali niekoľko operácií, ale nepriniesli žiadaný efekt. Po dlhých mesiacoch sa dievča vrátilo do školy a veľmi sa tešilo na spolužiakov, ktorí pochádzali prevažne z kresťanských rodín. Aké bolo však jej sklamanie, keď sa na ňu pozerali s odporom, smiali sa jej a mali hlúpe poznámky. Dievča, ktoré nikdy nemalo núdzu o kamarátov, zrazu zostalo osamelé. Vtedy pocítila túžbu, že pri nehode mala radšej zomrieť. Po čase odišla na ďalšiu operáciu. Keď sa vrátila do školy, spolužiaci mali po birmovke, ale všetko bolo ako predtým. Situácia sa zmenila až jedného dňa počas prestávky. Spolužiak zvolal ostatných a povedal im: Nemali by sme sa hanbiť? Sme po birmovke, a tak sa k nej správame?! Jeho reč na všetkých zapôsobila. Zahanbili sa, spolužiačke sa ospravedlnili a opäť nemala núdzu o dobrých kamarátov. Ak sa chceme podieľať na evanjelizačnej činnosti Cirkvi, musíme dávať príklad vzájomnej lásky. Naše úsilie nebude veľmi požehnané, ak budeme cudzích milovať a vlastných nenávidieť. Preto rozdeľme v tomto týždni našu lásku tak, aby sa jej ušiel dostatok vlastným, aj cudzím… Zdroj:www.trojica.sk

Profil na Mojej Komunite

farnosť Udavské
x-registered-members
x-involved-communities
x-involved-families
Miestny správca:
Mgr. Vincent Dráb
Kapláni:
contact-informations