Bl.Alojz Liguda, SVD, rehoľník /8. 12. 2018/ * 23. január 1898 Winów, Poľsko † 8. decembra 1942 Dachau, Nemecko

Bl.Alojz Liguda, SVD, rehoľník Páter Alojzy Liguda, misionár verbista, sa narodil 23. januára 1898 v dedinke Winow v regióne Opole, v rodine Vojtecha a Rozálie, rodenej Przybyla, ako posledný zo siedmich detí. V úprimnej náboženskej a srdečnej atmosfére sa Alojz učil od matky skromnosti a tichému spĺňaniu každodenných povinností, od otca usilovnosti v práci, aktivite vo farskom živote – otec bol stálym organizátorom a vedúcim peších pútí do Wambierzyc a na Horu svätej Anny. Na základnej škole, ktorú začal ako šesťročný, vynikal Alojz bystrosťou, usilovnosťou a najlepšími známkami. Vychovaný v takejto atmosfére, v blízkosti kostola, zatúžil slúžiť Cirkvi. Z náboženských časopisov sa dozvedel o misijných krajoch, priťahovala ho ďaleká Čína i Afrika. Keď mal pätnásť rokov, bol prijatý do malého misijného seminára misionárov verbistov v Nyse, do domu Svätého Kríža. Jeho štúdium prerušila vojna. V roku 1917 bol povolaný k vojsku a ako delostrelec sa dostal na francúzsky front. Ako vojak nič nestratil zo svojho presvedčenia, ktoré si priniesol z domu a zo seminára. Po skončení vojny zmaturoval a roku 1920 vstúpil do noviciátu vo St. Gabriel v Mödlingu pri Viedni. Počas noviciátu vypuklo Sliezske povstanie. Ťažko to prežíval najmä preto, že jeho otec bol prenasledovaný, lebo sa nezriekol svojej poľskej príslušnosti. Po skončení noviciátu Alojza poslali na prax do Pieniežna, kde v malom seminári vyučoval latinčinu a matematiku. Na ďalšie štúdiá šiel znova do St. Gabriel. Obľúbil si dogmatiku a dejiny Cirkvi, ale aj z iných predmetov mal veľmi dobré známky. Za kňaza bol vysvätený 26. mája 1927 a svoju prvú svätú omšu odslúžil v St. Gabriel. Jeho túžbou bolo pracovať v misiách, a to v Číne alebo na Novej Guinei. Určili ho však do poľskej provincie. Prijal to s radosťou, na jeseň 1928 prišiel do Poľska a začal na univerzite v Poznani študovať poľštinu. Roku 1934 získal diplom. V Poznani súčasne pracoval ako domáci duchovný a katechéta v škole sestier uršulínok. Vo vyučovacom procese i v prednáškach pre dievčatá, ktoré prednášky mával každý týždeň, sa snažil uviesť do života novú encykliku Pia XI. „O kresťanskej výchove“. Pri odchode z Poznane zozbieral svoje prednášky a vydal ich pod názvom “Audi filia”. Knižku prijali veľmi priaznivo, tak mládež, ako aj duchovní pastieri. Na naliehanie mládeže i kňazov vydal páter Liguda i ďalšie prednášky pod názvom “Dopredu a vyššie”. Aj táto knižka získala veľké uznanie. On sám sa priznal: „Ach, ako veľmi som povďačný Božej Prozreteľnosti. Dovolila mi nahliadnuť do sveta, ktorý mi bol dosiaľ celkom neznámy, do sveta dievčenskej duše. Obe zbierky sú vlastne veľmi prenikavou úvahou pátra Ligudu o slovách Svätého písma: „Keby si poznala Boží dar…“ (Jn 4,10) Liguda vydal ešte jednu knižku, a to pod názvom „Chlieb a soľ“. Obsahuje homiletické čítania na každú nedeľu v roku. Sú to úvahy, v ktorých sa odzrkadľuje osobnosť P. Ligudu. Nadväzuje na slová Pána Ježiša: „Vyšiel som od Otca a prišiel som na svet.“ P. Liguda píše: „Treba, aby som si jeho slová pripomínal a sa nimi posilňoval. Zachovajú ma v čase smútku a zachránia ma pred zúfalstvom, keď prídu neúspechy a pokorenia. Môžu so mnou podlo zaobchádzať, ale nemôžu ma urobiť podliakom. Revolúcie môžu zničiť všetky moje diplomy a tituly – to, že som Božím synom, nikto mi nevytrhne. Hoci by som hnil vo väzeniach, hoci by som mrzol na Solovkách, vždy budem opakovať to prekrásne Exivi a Patre – vyšiel som od Otca, vždy bude Boh mojím Otcom.“ Potom sa v koncentrákoch z takého postoja rodil jeho optimizmus, radosť, vytrvalosť, nádej, lebo sa vždy cítil byť dieťaťom Božím, aj v najhorších situáciách. Po príchode do Gornej Grupy sa páter Liguda stal učiteľom poľského jazyka. V nižších triedach učil dejepis. V nedele a vo sviatky vykonával kňazskú službu vo vojenskej jednotke. Vo voľných dňoch a cez prázdniny viedol uzavreté exercície a exercície vo farnostiach. V júni 1939 sa P. Liguda stal rektorom v Gornej Grupe. Začala sa vojna. Okupanti zmenili kláštor na koncentrák pre domáce osadenstvo a pre asi osemdesiat kňazov a klerikov z chelminskej, vloclavskej a hnezdenskej diecézy, ktorých do kláštora priviezli 28. októbra. Kňaz Malak v knižke Farári v táboroch píše: „Prijíma nás kňaz, rektor Liguda. Jeho mohutná postava v talári krúži statočne, odvážne a so sebaistotou medzi esesákmi. To dodáva nádej. V nasledujúcich dňoch a týždňoch dodával všetkým nádej svojou veľkou dobroprajnosťou a jemu vlastnou veselosťou. Radi sme ho videli, lebo hovoril ako prorok, rozohrieval ako slnko, cez sálu šiel ako anjel pokoja, s dobrým slovom na ústach. Počítalo sa s tým, že kňazi budú prepustení na slobodu. A tu zrazu, 11. novembra prišiel autobus a pätnásť kňazov s dvoma klerikmi z vloclavskej diecézy odviezeli.“ Intervencia pátra Ligudu nepomohla. Odvlečených zastrelili v lese na vojenskom cvičisku v Grupe. Skľúčených kňazov a spolubratov vedel páter Liguda potešiť a vliať im novú nádej. Bol si však vedomý nebezpečnej situácie, ktorú znázorňoval obrázok poslaný na Božie narodenie rodine: vpredu ide Kristus, nesúc kríž, a za ním kráčajú kňazi – všetci s krížmi. Mučeníctvo 5. februára internovaných vyviezli do Nového Portu v Gdansku, pobočky koncentráku v Stutthofe. Aj tu vo veľmi ťažkej situácii sa pátra Liguda rýchlo stal „dobrým anjelom“. Vo veľkej miere sa zaslúžil, že na Zelený štvrtok sa tajne mohla slúžiť svätá omša a rozdať sväté prijímanie, ktoré pre mnohých z nich bolo posledným. Začiatkom apríla pátra Ligudu s časťou väzňov previezli do koncentráku v Grenzdorfe a potom do Sachsenhausenu. Doterajší očistec sa zmenil na peklo. Ale pre pátra Ligudu sa ukázal údel predsa miernejší – keďže vedel dokonale nemecky, pridelili mu starosť o izbu a vyučovanie nemčiny. Jeden zo „žiakov“ opisuje hodinu nemčiny: Začalo sa tým, že boli rozostavení strážcovia pri oknách, aby dávali pozor, či sa nepribližujú esesáci. Medzitým páter Liguda povedal dajaký žart. Kňazi si vymieňali si medzi sebou vedomosti, daktorý kňaz mal referát na rozličné témy. Ale aj páter Liguda si vytrpel svoje, napríklad keď raz dostal desať úderov železným prútom len preto, že sa na chvíľočku zastavil pri práci, čo ním mocne otriaslo. V istom čase sa zdalo, že P. Ligudu pustia na slobodu. Ale 14. decembra 1940 bol prevezený do Dachau, kde dostal číslo 22604. Až po vojne sa ukázalo, že páter Liguda mohol byť skutočne oslobodený. Snažil sa o to generalát SVD cez nunciatúru v Berlíne a snažila sa o to aj jeho rodina. Z odpovedí gestapa však bolo isté, že nemôže byť oslobodený, lebo kňaz Liguda sám vyhlásil, že je Poliak a v budúcnosti chce pracovať v Poľsku. Gestapo ešte dodalo, že ako príslušník poľskej inteligencie musí byť počas trvania vojny izolovaný od spoločnosti. Rodina mala nemecké občianstvo, on sám bol vojakom pruskej armády. Bratia zahynuli na fronte v prvej svetovej vojne. Prihováral sa za neho aj evanjelický pastor z Gornej Grupy, pretože páter Liguda obránil jeho rodinu pred hnevom vzbúrených ľudí po útoku Nemecka na Poľsko. Už raz zachránil pátra Ligudu, keď mu ako rukojemníkovi hrozilo, že ho zastrelia. P. Liguda však nezmenil svoje presvedčenie ani za cenu oslobodenia.V Dachau okrem iného zla ničili kňazov mnohohodinové pochody po dvore a nekonečné spievanie táborových piesní. Tieto pochody občas viedol páter Liguda, samozrejme, nedobrovoľne. Očitý svedok hovorí, že vtedy sa snažil dostať sa z očí blokových a táborových vedúcich. Zdanlivo cvičil spev, objasňoval texty, ale v skutočnosti rozptyľoval deprimovaných kňazov. V januári 1941 bola časť tábora postihnutá epidémiou svrabu. Chorí boli natlačení do osobitného baraka, kde bolo miesto pre štyristo ľudí, no teraz ich tam bolo okolo tisíc. Mali k dispozícii len slamník, prikrývku a tenkú bielizeň. Bol mráz a okná boli počas dňa stále otvorené. Ľudí ničil hlad. Strašnú beznádej sa snažil páter Liguda zmierňovať svojimi rozprávaniami. Hoci mŕtvoly vynášali denne, udržoval iskierky nádeje. Po návrate do pôvodného bloku bol pridelený na oddelenie ťažkých previnilcov, ktorí pracovali na plantážach. Bezprostredným predstaveným tu bol Rogler, jeden z najukrutnejších dozorcov. Prideľoval mu najťažšie práce. Pri práci si nesmel nik ani na chvíľočku odpočinúť. Silný organizmus pátra Ligudu, podlomený pobytom v oddelení na odsvrabovanie, začal slabnúť. Raz si počas práce v šope istý Rus zapálil cigaretu. To bolo veľkým priestupkom. Čo sa ďalej dialo, citujeme podľa autentického rozprávania: Znenazdajky vpadol do šopy Rogler. Rus cigaretu zahasili, ale dym zostal. Rogler sa opýtal P. Ligudu: „Kto fajčil?“ Vytvorila sa napätá situácia. Povedať „ja nie” by znamenalo vyzradiť iných. No on vzal celú vinu na seba: „Ja som fajčil.“ Zúrivý Rogler ho vzal do svojej izby. Opuchnutá tvár a modrina pod pravým okom boli dôkazom vymeraného trestu. Už unavený kat urobil prehliadku šiat. Cigarety nebolo nikde. „Kde máš cigaretu?“ pýta sa. „Nemám žiadnu.“ Rogler na to: „Si farár, a klameš? Veď si sa sám priznal.“ „Fajčil som, ale nie dnes.“ Až keď sa sám vinník priznal, skončili sa muky, ktorými ho trápil už unavený dozorca. Ale pátra Ligudu si dobre zapamätal. Výsledkom mučenia a hladovania bola tuberkulóza. Pátra preložili do nemocnice. Podmienky tu boli lepšie. Dostával sem balíky od rodičov a dobrodincov. Zdravie sa mu vrátilo. No vtedy ho náhle zaradili medzi invalidov, čo sa rovnalo odsúdeniu na smrť. Bol si toho vedomý, o čom svedčí jeho posledný list, ktorý napísal mesiac pred smrťou. „Matka onedlho bude mať 84 rokov. Ako veľmi jej prajem dlhý vek, tak ma bolí, ak by prežila svojho najmladšieho syna, lebo to by bola pre ňu skutočná tragédia. Ja osobne sa často zaoberám myšlienkou, že sa čoskoro vrátim do domu môjho Otca a k mojim bratom. Azda ma Prozreteľnosť prevedie mnohými nebezpečenstvami, aby som sa stal duchovne zrelým a bohatším. Cestou na smrť povedal táborovému pisárovi, ktorého stretol: „Keď sa dozviete, že nežijem, vedzte, že zavraždili zdravého človeka.“ Podľa slov jedného zo sanitárov celú skupinu – asi desať osôb – beštiálnym spôsobom utopili. Táborom sa niesla správa, že zo živého a zdravého tela P. Ligudu drali pásy kože prv, než ho utopili. Mala to byť pomsta dozorcu, lebo P. Liguda mu vyčítal, že nespravodlivo rozdeľujú porcie potravín a krivdia pacientom. Nahnevaný dozorca tak v poslednej chvíli pripísal na listinu invalidov aj pátra Ligudu, ktorý bránil umierajúcich od hladu. Jeho smrť musela byť strašná, keď sa aj obvodný veliteľ, ktorý sa zúčastnil tejto vraždy, priznal známym, že čosi podobné by už viac nechcel robiť. Páter Alojzy Aloysius Liguda skončil svoj mučenícky život v noci z 8. na 9. decembra 1942, na sviatok Nepoškvrnenej, ktorú veľmi uctieval. Matke usmrteného oznámili: „Váš syn Alojz Liguda, narodený 23. januára 1898, zomrel 8. decembra 1942 v tunajšej nemocnici na tuberkulózu pľúc.“ V spomienkach spoločníkov z mučeníckych rokov zostal páter Liguda ako človek, ktorý urobil veľa dobrého pre kňazov, najmä pre starých a chorých. Prihováral sa za nich a bol opravdivým apoštolom veselosti a optimizmu. Kedysi napísal: „Plníme si svoje povinnosti ako obyvatelia prítomnosti.“ V podmienkach tábora sa snažil plniť si kňazské povinnosti aj voči tým, ktorí ho prenasledovali. Nevyhýbal sa provokačným útokom dozorcov – ateistov. Zapájal sa do ich „biblických dišpút“, v ktorých sa vysmievali náboženstvu a kňazskému stavu. Svedectvá spoločníkov: „Celým svojím bezúhonným postojom, duchovnou a intelektuálnou prevahou zatváral ústa nejednému ateistovi. Samozrejme, bolo pre nich čestnou povinnosťou zbaviť sa tohto „namysleného faráriska“. Tieto jeho prednosti ho urobili naším ochrancom, vodcom. Kňazi sa k nemu vinuli. V Dachau sa páter stáva naším vedúcim. Bol to svätý človek, vždy vyrovnaný, ticho sa usmievajúci, vzorný človek. Namiesto nás Nemci bili jeho, lebo bol „farár“, ale vzbudzoval u nich aj rešpekt, lebo napriek všetkému ponižovaniu s nimi hovoril vecne a spoluväzňov nezanedbával pre vlastnú výhodu. Keď sa stal zodpovedným za poriadok v izbe a rozdával chlieb, naše vyhladované oči videli, že je to človek spravodlivý, kňaz podľa Ježišovho srdca.“ „V rokoch koncentrákov sme neboli vždy spolu, ale stretával som sa s ním a vždy bol pre mňa morálnou oporou, vždy otcovský, vždy svätý. Keď som večer pred osudným transportom išiel k nemu, plačúc a lúčiac sa s ním, on stál predo mnou spokojný, vyrovnaný, zahľadený do inej skutočnosti, opakujúc: Boh vie všetko.“ Zdroj:www.životopisysvatych.sk