BL. KATERI TEKAKWITHA panna /14. 7. 2019/ (1656 - 1680)

BL. KATERI TEKAKWITHA, panna Bl. Kateri TekakwithaV Kanade a Spojených štátoch amerických na 14. júla pripadá liturgická spomienka bl. Kateri (Kataríny) Tekakwithy, prvej Indiánky, ktorá dosiahla v Cirkvi úctu oltára. Narodila sa v roku 1656 v indiánskej osade Ossernenon, dnes Auriesville, blízo terajšieho mesta Albany v štáte New York (USA). Jej pôvodné meno bolo Iorágode - Ranná zornička, lebo sa narodila na svitaní. Jej matka pochádzala z kmeňa Algonkinov, ktorí žili na sever od Ontarijského jazera a Rieky sv. Vavrinca. Bola pokrstená, lebo ju vychovali francúzski kolonisti v meste Trois-Riviéres. Vydala sa za náčelníka bojovného kmeňa Mohawkov, ktorí patrili do kmeňového zväzu Irokézov. Žili na juh od Rieky sv. Vavrinca. Irokézi robili vojnové výpady na sever, ale v čase vydaja Tekakwithinej matky uzavreli mier s Algonkinmi. Žena šla s mužom do jeho osady Ossernenon, ktorá bola pohanská. Preto keď sa v roku 1656 narodila Tekakwitha a neskôr jej brat, matka sa ich neodvážila pokrstiť. V r. 1660, keď Kateri mala 4 roky, vypukla medzi Mohawkami epidémia kiahní. Indiáni nemali obranné látky, preto chorobe rýchlo podliehali. Jej obeťou sa stali aj Tekakwithini rodičia a brat. Ona prežila chorobu, ale tvár jej ostala zjazvená od kiahní a mala veľmi slabý zrak. Pri chodení vystierala pred sebou ruky, aby do niečoho nenarazila, a preto ju odvtedy volali Tekakwitha - Tá, ktorá vystiera ruky. Malej siroty sa ujal strýko, ktorý bol predákom osady. On však nemal rád kresťanov. V jeho rodine vyrastalo dievča a stalo sa pomocníčkou jeho ženy vo všetkých prácach. V roku 1666 však Irokézi podpísali s Francúzmi mier a hneď o rok prišli do všetkých indiánskych dedín francúzski jezuiti. Keď dospievala, strýko ju chcel vydať. Ale Tekakwitha sa rozhodne bránila vydaju, čo bolo v indiánskom prostredí nepochopiteľné. Jej postoj sa nedá vysvetliť ideálom kresťanskej panenskosti, lebo s ničím takým neprišla do styku. A, prirodzene, príbuzní to chápali ako nevďak. Potajomky jej preto vybrali ženícha a pripravili zásnuby. Pri večeri ponúkli Kateri významné miesto pri ohni, zahŕňali ju pozornosťami i darmi. Keď vošiel vyobliekaný mladík, pochopila úmysel a rýchlo sa vzdialila. Cítila, že sa nechce vydať. Ten pocit bol taký silný, že odolala všetkým nátlakom. Jej jedinou túžbou bolo stať sa kresťankou. Rešpektovala však vôľu svojho strýca a vyhýbala sa misionárom. Na jar r. 1675 prechádzal územím Mohawkov jezuitský misionár páter Jacques de Lamberville. Prišiel navštíviť starých a chorých. Akási choroba nôh ho prinútila zastaviť sa na dlhší čas v Tekakwithinej osade a prijať pohostinstvo v jej rodine. Tekakwitha mu porozprávala o svojom smutnom živote i o tom, že sa nechce vydať a veľmi túži po krste. Čoskoro misionár vybadal nevšednú ušľachtilosť tejto devy, i to, že sa jej duše tajomne dotkla Božia milosť, povzbudil ju a pripravil ju na krst. Strýc nakoniec súhlasil s krstom, ale pod podmienkou, že neodíde z dediny. Na Veľkú noc 18. apríla 1676 Ľaliu Mohawkov pokrstil a dal jej kresťanské meno Kateri - Katarína. Dievča sa odvtedy usilovalo žiť dôsledným kresťanským životom. Svoje dni napĺňala modlitbou a prácou. Každú nedeľu šla do kostola a odmietala pracovať na poli. Jej príbuzní jej vyčítali, že je lenivá a často ju nechali bez jedla. Ani takýto postoj ju však neodradil od viery. Neľúbilo sa to strýkovi a niektorým iným predákom Mohawkov. Dokonca sa jej vyhrážali smrťou, ak neupustí od kresťanských spôsobov. Strýko nahovoril istého bojovníka, aby sa jej vyhrážal, že ju zabije, ak neopustí vieru. Ona však odpovedala pokojne: "Som pripravená. Môžeš mi vziať život, ale nie vieru!"Rozhodla sa ujsť. S pomocou súcitného švagra sa jej na jeseň 1677 podarilo nájsť útočište v misii sv. Františka Xavérskeho na južnom brehu Rieky sv. Vavrinca oproti Montrealu. Útoky na Kateri rástli a ona sa rozhodla, že odíde do Misie sv. Františka Xaverského v Kanade, ktorú volali "Dedina modlitby" Žili tam kresťania z viacerých indiánskych kmeňov a niekoľko Francúzov. Na jeseň roku 1677 sa Kateri vydala na cestu dlhú viac ako 300 km. Po dvoch mesiacoch putovania prišla do misie a odvtedy mohla slobodne žiť ako kresťanka. V misii sa Kateri vyznačovala mimoriadnou horlivosťou. Zvlášť si cenila sv. omšu. Prichádzala do kaplnky už pred prvou sv. omšou, ktorá sa začínala o štvrtej hodine (ráno) a odchádzala až po poslednej sv. omši. V styku s inými sa správala skromne, s nenútenou láskavosťou. Pomáhala v domácnosti, pracovala s inými na poliach, zbierala drevo na kúrenie, vyšívala, starala sa o chorých, no najradšej mala deti. Obyvatelia Dediny modlitbyboli pre ňu vzorom a hneď ich začala napodobňovať. Už o niekoľko týždňov nad nimi vynikala. Keď počula o zlobe hriechu a o večnom treste, robila ťažké pokánie za svojich divých pohanských súkmeňovcov. Rada sa modlievala sama v prírode. Do kôry stromu si vyrezala kríž, pred ním si kľakla a celkom sa pohrúžila do modlitby. V stredu a v piatok sa prísne postievala a dlho sa modlievala v lese. Z misie Kateri mohla navštíviť mesto Montreal, ktoré sa vtedy ešte len začínalo rozvíjať. Tam sa stretla s rehoľnými sestrami. Ich dobročinná práca a celoživotný záväzok panenskosti sa jej veľmi páčil. Chcela žiť ako ony. S istou mladou vdovou mienila založiť rehoľné združenie pre indiánske ženy a dievčatá. Ale misionári ich od toho odhovorili, a to najmä preto, lebo nemali dostatočne jasné predstavy o rehoľnom živote. Na Vianoce 1677 jej dovolili pristúpiť k prvému sv. prijímaniu. Bol to pre ňu veľký sviatok. Odvtedy bolo badať, že celkom patrí Bohu, či v modlitbe, či v práci. Otec Pierre Cholenec vyhlásil, že "od toho dňa sa zdala byť skôr nebeskou bytosťou než pozemskou, taká bola plná Boha a jeho lásky." Žila jednoduchým životom, bez videní či mystických zážitkov, ale v úplnom spojení s Bohom. Na Veľkú noc 1678 mohla pristúpiť k sv. prijímaniu po druhý raz. V tom istom čase ju prijali do bratstva Svätej rodiny, do ktorého obyčajne prijímali starších ľudí, ktorí sa vyznačovali nábožnosťou. Na sviatok Zvestovania Pána 25. marca 1679 s dovolením svojho duchovného vodcu pátra Choleneca Kateri urobila sľub večného panenstva a súčasne sa zasvätila Panne Márii, ktorú vrúcne milovala. Sv. Pavol hovorí, že kde sa rozmnožil hriech, ešte väčšmi sa rozmnožila Božia milosť. Tieto slová platia i o Indiánoch. Mnohí začali piť, často sa vadievali, robili výtržnosti, kým veriaci prinášali náhradu za svoje hriechy i za hriechy svojich neveriacich súkmeňovcov. Kateri sa často modlila ruženec s nohami po kolená zaborenými v snehu či v ľadovej vode, spávala na lôžku z tŕnia, postila sa každú stredu, sobotu, často si do jedla pridávala popol. Robila to všetko ako pokánie. Svoju dušu obetovala Ježišovi v Eucharistii a telo Ježišovi na kríži. Jej oslabené zdravie však nevydržalo takúto záťaž. Už začiatkom roka 1679 boli vidieť prvé známky choroby, no napriek tomu pokračovala vo svojom náročnom živote. Koncom roku 1679 ťažko ochorela. Vysoká horúčka sa spájala s bolesťami v hlave a v celom tele. Napriek tomu v zimnom počasí sprevádzala na ceste do inej osady priateľku, ktorá nemala inú sprievodkyňu. Tým sa Katerin zdravotný stav zreteľne zhoršil. Od tejto zimy potom ostala pripútaná na lôžku. No i v chorobe sa často usmievala, dokonca aj v okamihu smrti. V utorok Veľkého týždňa r. 1680 jej páter Chauchetiére udelil sviatosti zomierajúcich. Kateri zomrela na druhý deň v stredu 17. apríla 1680 pokojne, po niekoľkonásobnom opakovaní mien Ježiš, Mária. Jej poslednými slovami boli: "V nebi vás budem milovať, budem sa za vás modliť a pomôžem vám. Ježišu, milujem Ťa!" Mala 24 rokov. Pochovali ju na Zelený štvrtok 18. apríla. Životopisci zdôrazňujú zvláštnosť: Premenu jej tváre hneď po smrti. Niekoľko minút po smrti jej zázračne zmizli jazvy z tváre. Tá tvár, ktorá bola zjazvená kiahňami a silno poznačená poslednou chorobou, odrazu opeknela pred očami prítomných. Tento úkaz silno zapôsobil na všetkých obyvateľov misie i na tých, ktorí ta v tom čase prišli na slávenie veľkonočných sviatkov. Na jej príhovor sa začalo diať veľa zázrakov. Túto prvú Indiánku v cirkevných kalendároch vyhlásil pápež Ján Pavol II. 22. júna 1980 v rímskom chráme sv. Petra za blahoslavenú spolu s prvým kanadským biskupom Františkom Montmorency-Lavalom a s priekopníčkou ženskej rehoľnej misie v Kanade M. Máriou Guyartovou. Na slávnosti sa okrem oficiálnych zástupcov kanadskej Cirkvi a vlády zúčastnila aj početná indiánska delegácia v slávnostnom tradičnom úbore. Hoci v Kanade a USA sa sviatok "Ľalie Mohawkov", ako volajú bl. Kateri, svätí 14. júla, vo všeobecnom cirkevnom kalendári je zaradený na výročitý deň jej smrti 17. apríla. ZDROJ:Literatúra: ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom 5. Dobrá kniha Trnava 1995 BINDEROVÁ, O.: Najkrajší kvet, ktorý rozkvitol medzi Indiánmi. Katolícke noviny č. 28/2005, str. 32