« Back

Veda verzus viera: Odveký boj alebo iba faktické nedorozumenie?

Veda verzus viera: Odveký boj alebo iba faktické nedorozumenie?

Je deň, ako každý iný. Pre mňa, ako katolíka, sa odohráva asi úplne rovnako ako pre mojich ateistických alebo inak veriacích kolegov. V práci sa snažíme spoločne splniť naše úlohy, počas obedňajšej prestávky sa húževnato bavíme o koníčkoch alebo budúcich plánoch na víkend. Po práci si ideme niekedy sadnúť na jedno pivko, pri ktorom sa občas vyskytnú zaujímave diskusie. Ak sa však schýli téma ku viere, naše názory sa zrazu diametrálne odlišujú. Diskusie sa zhostí hlasná kritika cirkevného aparátu, vraj zastaraných cirkevných pravidiel a cirkvi vo všeobecnosti ako odvekej brzdy vedeckého pokroku. Pri poslednom bode sa stále pýtam, či je to faktická pravda alebo iba trendová forma politickej korektnosti voči cirkevnej autorite. Podľa mňa je dnešný mainstream natoľko ovplyvnený osvietenskými proticirkevnými nazormi, že úplne ignoruje skutočnú spätosť cirkvi (viery) a vedy.

 

K tomuto vedeckému „mainstreamu“ patrí aj popredný americký evolučný biológ a ateista, Richard Dawkins, ktorý kontroverzne tvrdí: „Som proti náboženstvu, pretože nás učí ako byť spokojní, bez toho aby sme rozumeli svetu.“ Týmto prakticky udeľuje náboženstvu a tým aj nepriamo kresťanstvu nálepku svetonázoru, ktorý nestojí o poznanie pravdy a praktizovanie výskumu ako nástroja na jej dosiahnutie. Je to však veľmi mylné tvrdenie, pretože už poprední cirkevní filozofovia stále zdôrazňovali súhru viery a rozumu: „Celkom osobitné miesto na tejto dlhej ceste patrí svätému Tomášovi nielen pre obsah jeho náuky, ale aj pre vzťah, ktorý vedel nadviazať v dialógu s arabským a židovským myslením svojich čias. V období, keď kresťanskí myslitelia objavovali poklady antickej, presnejšie aristotelovskej filozofie, on si získal veľkú zásluhu tým, že posunul do popredia súlad, ktorý existuje medzi rozumom a vierou. On dokazoval, že svetlo rozumu i svetlo viery, pochádzajú od Boha, a preto si navzájom nemôžu protirečiť.“ (1)

 

Mohli by sme však namietať, že v tom čase neboli vedecké poznatky tak ďaleko ako dnes a že súčasný moderný vedec nenájde v kresťanskej argumentácií dnešnej doby žiadne stopy po vedeckých, rozumových postupoch. Podarilo sa to však. Bývaly slovenský fyzik profesor Július Krempaský o vzťahu modernej vedy a viery tvrdí nasledovne: „Môžeme teda konštatovať, že prudký rozvoj vedy v modernej dobe vôbec neznačí prehĺbenie rozporu medzi vedou a vierou, ale práve naopak, informácie z týchto dvoch prameňov v podstate konvergujú k rovnakým pravdám, len odlišne formulovaným v závislosti od špecifickosti jazykov, ktoré používajú.“ (2) To znamená, že musíme interpretovať Sväté písmo často iba obrazne a brať ohľad aj na dobu, v ktorej bolo napísané. No jej základne tvrdenia sa nijak nevylučujú s dnešným moderným vedeckým výskumom.

 

Zopár storočí dozadu sa formovali ešte iba základy dnešných vedeckých poznatkov. Na bádaniach sa však nezúčastňovali iba ateistickí vedci, ale vo veľkej miere aj katolickí kňazi z rehoľného rádu jezuitov: „Prispeli k vývoju kyvadlových hodín, pantografu, barometra, zrkadlového ďalekohľadu a mikroskopu, vedeckých disciplín natoľko rôznorodých, ako je magnetizmus, optika a elektrina. V niektorých prípadoch ako prví pozorovali farebné pásy na povrchu Jupitera, hmlovinu Andromedy a prstence Saturna. Rozvíjali teóriu o obehu krvi (nezávisle od Harveyho), teoreticky uvažovali o možnosti lietania, o vplyve Mesiaca na príliv a odliv a vlnovom charaktere svetla. Zostavili hviezdne mapy južnej hemisféry, zaviedli symbolickú logiku, protipovodňové opatrenia na riekach Pád a Adiža, znaky plus a mínus do talianskej matematiky – o to všetko sa zaslúžili jezuiti a aj natoľko vplyvní učenci ako Fermat, Huygens, Leibnitz a Newton si považovali za česť s nimi písať. “ (3)

 

Fakt je teda, že už od začiatku cirkvi sa podieľali kresťanské inštitúcie na vedeckom bádaní a naslednom odhaľovaní pravdy. Preto záleží iba na nás, či prevezmeme všeobecne platný názor väčšiny bez akejkoľvek pochybnosti alebo z času na čas sa pozastavíme a opýtame sa, ako to v skutočnosti vlastne bolo. Ide tu predsa o pravdu a tá je iba jedna.

 

Použitá literatúra:

  1. PAVOL II., Ján. Encyklika Fides et ratio. Don Bosco, 1998, Ods. 43.
  2. KREMPASKÝ, Július. Veda verzus viera?. Bratislava : VEDA, 2006, S. 108.
  3. WRIGHT, Jonathan. The Jesuits: Missions, Myths and Histories. London : Harper-Collins, 2004, S. 189.
Previous Next