« Back

PÚŤ ZMIERENIA 7. BOHOM OBDARENÝ PSKOVSKO-PEČORSKÝ KLÁŠTOR

PÚŤ ZMIERENIA 7. BOHOM OBDARENÝ PSKOVSKO-PEČORSKÝ KLÁŠTOR

Jediný kláštor na území Ruska, ktorý nikdy neprerušil svoju duchovnú misiu, ani počas ateistického sovietskeho režimu. V druhej polovici 20. storočia sa stal nositeľom starcovstva.

Najväčším duchovným zážitkom pre mňa a verím, že aj pre spoluputujúce spoločenstvo bol Pskovsko-pečorský kláštor, ktorý sa nachádza na rusko-estónskej hranici. Naplánovali sme si ho na základe knihy Nesvätí svätci od Tichona Ševkunova, ktorá vyšla vo vydavateľstve Dobrá kniha. Cesta k nemu však nebola ľahká. Okolo piatej poobede sme vyrazili z Velikého Novgorodu a čakalo nás prejsť do Pečôr 270 km za niečo vyše 3 hodín. Podľa mapy sme videli, že sa dá cesta skrátiť. Spoliehali sme sa na navigáciu, ale tá zle odhadla plánovanú cestu. Dostali sme sa na veľmi zlú cestu, auto sa šlo rozsypať. Cesta bola vyfrézovaná, čo zanechalo priečne ryhy. Dlhé úseky sme mohli napredovať rýchlosťou len 20 km za hodinu a navyše sa zotmelo. Miestny nás však predbiehali veľkou rýchlosťou, dokonca aj kamióny. Vďaka Bohu sme dorazili po desiatej večer.

Pskovsko-pečorský kláštor je obkolesený mohutnými hradbami a baštami, lebo istý čas bol aj vojenskou pevnosťou.

Počas našej púte sme si vyhradili jeden deň na pobyt v kláštore. Niečo nezvyčajné, ranná liturgia vonku, svätyňa svätých pod baldachýnom. V tom je rukopis bývalého vyštudovaného scenáristu Tichona Ševkunova. Čo bolo pre mňa príjemným prekvapením, sám pskovský metropolita Tichon predsedal liturgii a mal aj inšpirujúcu kázeň. Do kláštora sme prišli tesne po najväčšom sviatku Usnutia Panny Márie (Nanebovzatí Panny Márie), kedy bol kláštor krásne vyzdobený kvetmi.

Kázeň metropolitu biskupa Tichona Ševkunova na konci liturgie.

Kvetinová výzdoba cesty, po ktorej má prejsť procesia kňazov, mníchov a veriacich, po rusky крестный ход (krížová procesia). V sprievode máva čestné miesto najposvätnejšia ikona kláštora. Keď sme prišli do kláštora, už odstraňovali kvetinovú výzdobu. Fotografie sú spred dvoch dní.

Pskovsko-pečorský pravoslávny kláštor vznikol okolo pustovní, ktoré sa nachádzali v hlbokom zalesnenom údolí s prírodne vytvorenými jaskyňami, po starorusky pečory, dnes peščery. Nad vchodom do jaskýň je nápis „Bohom vytvorené“. Ľuďom 21. storočia to znie čudne, pousmejú sa nad tým. Kedysi ľudia verili, že to, čo človek nevytvoril bolo stvorené Bohom. Ja ako geológ viem, že tieto jaskyne boli vytvorené prírodnou eróziou vody v pieskovcoch. Keďže Boh je autorom prírodných zákonov a doteraz všetko udržuje v chode, tak jaskyne môžeme nazvať ako Bohom vytvorené.

Vchod do jaskýň s nápisom „Bohom vytvorené jaskyne“. Veriaci čakajú na chvíľu, kedy sa budú môcť pomodliť v jaskyniach.

Otec biskup Tichon Ševkunov žehná veriacich pred jaskyňami.

Po liturgii sa nám po trpezlivom čakaní pred jaskyňami podarilo do nich dostať, čo nie je samozrejmosť. V lete bývajú zavreté pre verejnosť kvôli zvyšovaniu teploty v jaskyniach. V jaskyniach nám dali sviece a pohybovali sme sa po piesku niekoľko stovák metrov tmavými chodbami so zamurovanými výklenkami podobne ako v katakombách v Ríme. Skupinka Ukrajincov s radostným výkrikom našla svojho pochovaného báťušku a začali spievať cirkevnú pieseň. Usporiadateľ ich hnal, aby nezdržovali kvôli ďalším pútnikom. Posvätná úcta bola pred hrobmi súčasných svätcov starcov, najmä Jána Krestiankina. Mních sprievodca nám ukázal neprístupnú časť chodieb, kde bolo vidieť nahromadené spráchnivené truhly s ostatkami nebožtíkov. Nešiel odtiaľ žiadny smrad. Napriek pochovaniu tisícov ľudí v jaskyniach za mnoho storočí, jaskyňa má zvláštnu vlastnosť, ktorú nevedia vysvetliť ani vedci, že tam nie je smrad rozkladajúcich sa tiel.

Posvätná atmosféra v jaskyniach Pskovsko-pečorského kláštora, kde pochovávali mníchov dlhé stáročia.

Podľa legiend sa v jaskyniach usadili  mnísi, ktorí utekali pred Tatármi. Až po nejakej dobe tu vytesali kamenný chrám na počesť Usnutia Panny Márie (u nás Nanebovzatia Panny Márie), vysvätený v roku 1473 a to je rok založenia kláštora. Jaskyne sa stali cintorínom pre mníchov. Tým, že sa kláštor nachádzal na hranici s nemeckým Livonskom, pre svoje ohrozenie sa stal sídlom vojenskej posádky. Kláštor duchovne i stavebne prekvital za opáta Kornélia v 16. storočí. Zmenil na silnú pevnosť, ktorá viackrát odolala poľským a švédskym vojskám. V kláštore zaviedli rehoľné pravidlá ako v starobylej Kyjevsko-pečorskej lavre – v najstaršom kláštore v Kyjevskej Rusi. Aj architektúra hlavného kostola pripomína dnešnú hlavnú ukrajinskú lavru. Predstavený kláštora Kornílij zomrel v roku 1570. Podľa legendy bol zabitý pri bráne kláštora cárom Ivanom Hrozným, ktorý ho podozrieval zo zrady. Ivan Hrozný bol často impulzívny, najskôr konal a potom rozmýšľal. Cár, keď uvidel čo urobil, začal konať pokánie, odniesol telo opáta do kostola Nanebovzatia Panny Márie. Cesta od brány ku kostolu Nanebovzatia sa odvtedy nazýva „krvavá cesta“.

Socha Sv. Kornílija pri vchode do kláštora. Sprievodkyňa nám zanietene rozpráva o kláštore a o kresťanskej viere.

Krvavá cesta smeruje od brány k hlavnému chrámu. Lemujú ju jarabiny. Na jeseň, keď padajú jej plody a ľudia ich rozšliapávajú, tak to pripomína krv.

Kláštor nebol za celú dobu existencie zavretý. Panna Márie, ktorej je zasvätený sa zaň mocne prihovárala u Boha a ochraňovala ho. Počas najväčších represálií v Sovietskom Zväze v 30. rokoch sa nachádzal v Estónsku. Po čiastočnom uvoľnení viery v 40. a v 50. rokoch pripadol do Sovietskeho Zväzu. Kláštor začali budovať vojnoví veteráni, ktorí počas vojny dostali povolanie stať sa mníchmi. Dokázali odolávať novému teroru proti viere za Chruščova a jeho nasledovníkoch v 60. až 80. rokoch 20. storočia.

Kláštor s hlavnými chrámami z pohľadu zvonku.

Kláštorná brána napoly otvorená symbolizuje úzku cestu k Bohu. Nad vchodom je kópia ikony Usnutia Panny Márie, ktorej je zasvätený kláštor.

Zaujímavá je história kláštora počas 2. svetovej vojny a v čase Sovietskeho Zväzu. Ako som spomínal po roku 1920 sa kláštor bez väčších problémov rozvíjal v Estónsku. Od roku 1940 boli chvíľu v Estónsku Sovieti, potom obsadili Estónsko Nemci. Nemci v rámci svojej propagandy dovolili mníchom kláštora robiť misiu na oživenie duchovného života v bývalom sovietskom prostredí Pskova. V kláštore sa skrývali ľudia prenasledovaní gestapom i sovietskou mocou. Po vojne sa oblasť Pečory dostala do Pskovskej oblasti Ruskej federácie. V rokoch 1949 až 1954 bol predstaveným archimandrita Pimen, neskôr patriarcha Moskvy a celého Ruska.

Z prvého nádvoria sa úzkym vchodom dá vojsť do hlavnej časti kláštora. Nad bránou sa týči Kostol sv. Mikuláša Divotvorcu.

Naše dámy pri rajskej záhrade. Ženy musia byť v posvätných priestoroch kláštora zahalené.

Kaplnka nad svätým prameňom.

Chvíľa na obed pri jednoduchom ale chutnom ruskom jedle.

V roku 1959 sa predstaveným kláštora stal Alipij (Voronov) povýšený do hodnosti archimandritu, hodnosť na úrovni biskupa. Do roku 1975 pracoval na obnove a konzervácii kláštora. Sám bol umelcom, reštaurátorom. Otec Alipij ako vojnový veterán s vysokými vyznamenaniami nedovolil, aby kláštor zatvorili počas ťažkých rokov pre cirkev, počas Chruščovovej protináboženskej kampane. Vďaka jeho úsiliu sa v roku 1973 vrátili cennosti ulúpené nacistami. V rokoch 1967 - 2006 pracoval v kláštore archimandrita Ján Kresťjankin. Veľa si vytrpel v sovietskych trestných táboroch. Stal sa jedným z najváženejších starcov v cirkvi. Starec je mních, ktorý od Boha dostáva nezvyčajné dary. Okrem daru duchovného vedenia, mal starec Ján dar veľkej lásky k návštevníkom, ktorých prichádzalo stovky z celej krajiny. Pristupoval k ním s veľkou láskou, spovedal ich, dával im rady, často čítal v ich srdciach a vedel aj predvídať budúcnosť návštevníkov. Podobný mu bol v našej cirkvi sv. páter Pio alebo sv. Ján Mária Vianney.

Starec Ján Kresťjankin zjavoval ľuďom Božiu lásku, múdrosť a milosrdenstvo.

Pskovský biskup Tichon Ševkunov (žiak starca Jána) so svojimi bohoslovcami, mladými kňazmi a ich manželkami. Ako v našej gréckokatolíckej cirkvi kňaz môže byť ženatý, ale nie rehoľný kňaz.

Chrám Usnutia Presvätej Bohorodičky bol vytesaný do skaly. Nad ním neskôr postavili Kostol Pokrovu Presvätej Bohorodičky. Veriaci sa nezmestili do chrámu počas poobednej pobožnosti. V chráme som zostal vyše hodiny. Stál som vedľa hrobky sv. Kornilija, vnímal som atmosféru. Počúval som spievané akatisty, modlil som sa v duchu. Niektorí robili hlboké poklony.

Po večeri som sa vrátil do Chrámu, akatisty už skončili. Modlil som sa Ježišovu modlitbu v posvätnej atmosfére. Veľmi dojímavé bolo večerné lúčenie mníchov s najposvätnejšou ikonou Usnutia Presvätej Bohorodičky. Po dvojiciach sa klaňali ikone aj sebe navzájom.

Večerná rozlúčka s Pánom Ježišom, ktorý stále žehná kláštor aj mňa veľmi požehnal...

Cestou domov sme sa zastavili v hlavnom meste Litvy vo Vilniuse, kde sa nachádza pôvodný obraz Božieho milosrdenstva...