Blog

« Back

Spomienka na november - a poučenie pre dnešok

Trošku neskoršie to sem dávam, ale hádam povzbudí aj tak...

Minulý rok, približne v tomto čase sme točili akúsi upútavku na "novembrové udalosti". Ktosi sa tam vtedy pýtal "pamätníkov" (jejej, to už patrím medzi "pamätníkov"?) ako si spomínajú na tie dni.

Spomínala som na bratislavskú tzv. "sviečkovú demonštráciu" v marci 1988. A ten človek sa pýtal, čo sme si od toho sľubovali. Čo sme chceli zmeniť? Čo sme si predstavovali že sa stane?

Myšlienky sa zavŕtali ešte hlbšie. Naozaj, čo sme vtedy robili? A čo sme očakávali? Verili sme v zmenu? Verili sme, že "komunizmus" môže padnúť? Ešte v našej generácii?
 


Z tých čias sa mi vynárajú v mysli už len ostrovčeky udalostí a emócií. Viem, že som sa cítila dosť osamelá (keďže som nesmela otvorene hovoriť o svojich názoroch a presvedčeniach). Žili sme vlastne v permanentnom klamstve (ak ste čítali Orwelov román 1980,  tamojší "dublething" bol len malilinký kúsoček od toho, čo sme reálne žili). "Strana a vláda" mi pripadala nezničiteľná, nezrušiteľná a všemocná. Túžili sme po zmene, aj keď sme vlastne neverili, nevedeli sme si predstaviť, ako by sa tá zmena mala udiať.

Modlili sme sa. Podpisovali sme "list kardinála Tomáška". Šli sme na "sviečkovú demonštráciu" - a videli polievacie autá (pojem vodné delo som dovtedy nikdy nepočula) pripravené v uliciach Bratislavy počas niekoľkodenného lejaku, videli sme mladých mužov v uniformách s divne neprítomným (zdrogovaným) pohľadom, videli sme ako policajné autá mieria do ľudí, ako sa lámu dáždniky pod údermi obuškov... videli sme, ako množstvo ľudí stojí so zhasínajúcou sviečkou v ruke modliac sa ruženec. A modlili sme sa.

Veľa sme sa v tých časoch modlili. Organizovali sa modlitebné reťaze - potajomky, bez internetu, od úst k ústam - s rizikom, že sa organizátor prezradí... V každej skupinke bolo 24 ľudí (ktorí o sebe nevedeli, každý poznal len jedného koordinátora) a každý z nich sa modlil hodinu denne - vždy v stanovenú hodinu tak, aby sa reťaz neprerušila. (Ja som sa modlievala od 19:00 do 20:00.) Neviem, koľko takých reťazí bolo, viem len o tej "našej".

Nemali sme "ľudsky" žiadnu nádej. Nevideli sme reálny spôsob, ako niečo zmeniť. Vlastne sme asi ani neverili, že sa to dá. Jediné, čo nám vtedy ostávalo bolo - odovzdávať situáciu do Božích rúk a len Jemu dôverovať, že s tým "niečo" urobí. Jedine do Neho sme vkladali nádej na zmenu. Iného záchrancu nebolo...

A veru urobil. Nenechal sa zahanbiť. Ani trochu.

Skôr ako sme sa nádejali. Zmena prišla tak skoro, tak úplne, tak nečakane... a tak krásne - bez násilia, takmer ako na zelenom podnose. Štrngali sme kľúčmi, nosili trikolóry, lepili plagáty... a nechcelo sa nám veriť, že "si to môžeme dovoliť". Neskôr prvé naozajstné (demokratické) voľby.

Prišla demokracia. Tá vytúžená sloboda. Odrazu bola tu. A my sme jej verili.
 


Dnes mnohí rozmýšľajú, či to naozaj stálo za to. Či to, čo tu máme je naozaj to, čo sme chceli... Tiež mi je často smutno z politickej a spoločenskej situácie. Ale pri tej spomienke som si uvedomila jednu vec. Dôležitú vec. Asi som (konečne) prišla na to, kde sa stala chyba.

Keď nám bolo zle, verili sme BOHU. Modlili sme sa, dúfali sme v Neho. Keď sme si nevedeli pomôcť, hľadali sme pomoc u Neho. ... A hneď ako nás vyslyšal, ako prejavil svoju moc, od samej radosti sme na Neho zabudli.

Začali sme veriť samotnej demokracii. 

Každá vec, keď sa stane bohom, stane sa démonom (myslím, že to povedal C. S. Lewis v knihe Štyri lásky). A presne to sa stalo aj nám s demokraciou. Akonáhle sme ju dostali, prestali sme sa spoliehať na Všemohúceho - alebo ak chcete - na Pravdu, Lásku, Spravodlivosť... ale verili sme DEMOKRACII.

Demokraciu sme postavili na piedestál. Vyložili sme ju na oltár. Hurá - už ju máme, a ona nás teraz spasí. Urobí z nás spravodlivú slobodnú prosperujúcu spoločnosť. Klaňajme sa jej. Verme jej. Tešme sa z nej...

Urobili sme si z nej boha (bôžika) - a ona sa nám odplatila. Stala sa démonom.

Konečne vidíme, že nestačí zveriť vládu (slobodne) zvoleným poslancom. Že vlastne nevládne ľud, ani pravda, ani spravodlivosť, ani láska, ak vládnu peniaze, moc, intrigy a dômyselné volebné slogany. Kedysi sme si sľubovali lásku. Sľúbili sme si pravdu... Očakávali sme, že Pravda a Láska zvíťazí nad lžou a nenávisťou. Prečo sa nám teraz zdá, že nevíťazí?

Myslím, že sme jej nedali šancu. Jednoducho sme jej prestali veriť. Od samého nadšenia sme začali zabúdať na Toho, ktorý je Pravda. A Láska. A zase sme vložili opraty do rúk "kniežaťu tohto sveta" - kráľovi klamárov, ktorý nenávidí všetko a každého.
 


Ale začínam vidieť svetlo na konci tunela. Konečne vidíme, že naším bohom nemôže byť ani demokracia (joj, aká macocha sa z nej vykľula!), ani nič svetské, žiadne zriadenie, žiadni vodcovia, žiaden systém... ale jedine Pán. Stále viacerí sa Zase na Neho obracajú s dôverou, ako na Jediného Možného Záchrancu. A v tom vidím nádej. 

Ako u Izraelitov. Keď čítam príbehy zo Starého zákona, vidím, ako ich Boh nechal v skúške - vždy tak dlho, ako bolo potrebné, kým nepochopili - a potom zasiahol. Často zázračne. Aby sme videli, že to od NEHO dostávame všetko dobré. Nádej pre spoločnosť. Nádej pre budúcnosť. Nádej pre súčasnosť. Len treba veriť a prosiť z celého srdca. A ďakovať. Už teraz dopredu ďakovať. Za všetko, čo pre nás chystá. Lebo Dobrý Boh nám dá len Dobré veci.
 


Už nemusíme malomyselnieť. Nemusíme rezignovať. Stačí sa (znovu) obrátiť k Tomu, ktorý má moc a ktorý CHCE vládnuť LÁSKOU a PRAVDOU...

Vidím mnohé aktivity mnohých (prevažne mladých) ľudí. A teším sa. Teším sa, že sa znovu zobúdzame. Že zase povstáva do boja armáda modlitebníkov a mnohých, ktorí sa spoliehajú na Toho, ktorého meno je Láska. Toho, ktorý je Pravdou. A už teraz očakávam zázrak. Neviem aký. Ale viem (mám neotrasiteľnú nádej), že to bude dobré.

A som za to vďačná. Už teraz som vďačná za to, čo príde.

_____________________
Fotografie sú z niektorých minuloročných akcií na podporu slobody, pravdy a života. 

Príspevok pôvodne uverejnený na http://letitia-tiba.blogspot.sk

Comments
sign-in-to-add-comment
Veľmi pekne napísané ..odporúčam. :-)
Ak mi Evka dovolíte, tak by som malé detaily doplnila.
Píšete :
1. "Nemali sme "ľudsky" žiadnu nádej. " Ja si myslím, že nádej postavený či už na rácio alebo duchovno sme mali vždy, len sme nevedeli koľko budeme musieť čakať a hlavne koľko pre to budeme musíme spraviť my sami.
2. "Zmena prišla tak skoro, tak úplne, tak nečakane" - Ja subjektívne si myslím, že to nebolo ani skoro ani nečakane :-) 40 rokov je 40 rokov ..ale áno je to stále menej ako ma Kube či v Číne.
A tretia moja pripomienka sa týka DEMOKRACIE. Mnoho ľudí to považuje za stav / systém spoločnosti ..ja si myslím, že demokrácia je PROCES ktorý sa neustále vyvíja a je len na nás, že s Božou pomocou ktorým smerom pôjdeme spoločne ďalej.
Keď počúvam (nie tu na MK) spomienkový optimizmus kresťanov, ktorí "plačú" za minulosť a nadávajú na súčasne pomery, tak ma vždy napadne, aká je ľudská pamäť krátka a ako si neuvedomujeme aké veľké dary nám Boh dáva. Ale to nie je určite Váš prípad Evka, veď vy každý deň ďakujete .. ..tak prosím neberte to osobne.
Posted on 11/20/14 11:40 AM.
Ďakujem za reakciu, Emese.
Skúsim reagovať na niektoré vaše pripomienky.

1. Objektívne tu určite bola nádej. Aj ľudsky, veď aj za komunizmu sme sa učili, že každé zriedenie musí ustúpiť inému, lepšiemu... len komunizmus tu mal byť na veky. Ale mohli sme vedieť, že nebude. Každopádne, ja osobne som veľké nádeje nevnímala. V tom konkrétnom čase som vôbec netušila, čo by sa malo stať. Narodila som sa v tom systéme a nevedela som si predstaviť, že by sa to niekedy mohlo zmeniť.

2. Iste, 40 rokov je dosť. Ale ja hovorím o 1988 - takže "skoro" znamenalo cca 1 rok. V porovnaní s "celým životom", ktorý som žila dovtedy v komunizme, to bolo naozaj rýchlo. emoticon

3. Súhlasím. Často mi je smutno, keď počúvam ľudí, ktorí by sa radšej vzdali slobody, ako by mali niesť zodpovednosť... Iste, časy sú ťažké, niektoré veci nás rozlaďujú, niektoré chýbajú, niektoré nás desia... ale vždy máme možnosť veci meniť, ovplyvňovať, a možnosti výberu sú oproti minulosti veľmi veľké.
Každopádne - nechcem sa spoliehať na človeka - na seba, ani na mocných tohto sveta, dokonca ani na ľudí s podobným zmýšľaním ako ja... Tí všetci mi (nám) môžu pomôcť, ale skutočnú oporu a pomoc máme len vo svojom Bohu. On nás povedie. On vzbudí ľudí a povedie ich (aj nás), aby sme spoločne budovali Božie kráľovstvo na zemi.
Posted on 11/21/14 3:43 PM in reply to Emese Tokarčíková.
Veľmi pekný príspevok, vďaka Evka emoticon
Posted on 12/19/14 7:17 PM.
Je dobré spomenúť si, na cestu ku slobode. Nebola ľahká, my - naša generácia - sme ju dostali rýchlo, ako si písala v blogu, mnohí pre jej dosiahnutie položili život. Súčasnosť nás vyzýva k zápasu s "novými" protivníkmi a ponúka nové, náročné úlohy. Azda najťažším je prijať zodpovednosť za skutky a aj za ich nekonanie. Demokracia musí byť naplnená pravdou a autentickým záujmom o dobro človeka, inak sa stane nástrojom pre "robenie" hocičoho ako je to čiastočne vidno už dnes. Boh tu má centrálnu rolu a my s ním a spoločne/jeden pre -a spolu s druhým - tiež.
Posted on 12/19/14 7:33 PM.