« Back

Stratili sa hviezdy

Ó, Hviezda, čo vychádza, jas večného Svetla a Slnko spravodlivosti, príď a osvieť tých, čo sedia v temnotách a v tieni smrti.

Keď na oblohe svieti slnko, i ty cítiš jeho hrejivé lúče. Nie je ti zima, necítiš chlad, ale teplo. Keď však slnko zapadne, a pomaly sa blíži noc, začína sa strácať teplo. Čo človek vtedy cíti? Minimálne je mu zima, ak sa predtým neobiekol. To nie je žiadna veda, to vie aj každé malé dieťa. To by k tomu možno ešte dodalo, že s tmou prichádza aj určitá neistota, alebo strach, pretože mnohé veci prestávajú byť v tme také aké boli na slnku, resp. sa stávajú takmer neviditeľné alebo aspoň málo badateľné...Tak sa nečudujme, že deti sa boja tmy...

A že dospelí nie? No... aj duchovné deti sa boja duchovnej tmy... Keď zrazu necítia Slnko, ktoré ich hrialo... keď sa im z očí stratia "oporné body", ktoré v tme nemôžu nájsť...A cítia takú neistotu a strach...presne ako tie malé deti...

A zrazu sa na oblohe objavia hviezdy. Tie nikdy neuvidíš počas dňa, iba keď je noc... Takú krásu vidieť v duchovnej noci, no nestojí to za to byť nachvíľu v tme?

Lenže dnes, keď som sa prechádzala, obloha bola zamračená a nevidela som ani jednu... Znamená to teda že hviezdy neexistujú? Jasné, že nie... Zo skúseností vieme, že keď sa vyjasní, tak sa objavia... Znamená to, že sú aj také "tmy", kedy nevidno dokonca hviezdy...A tak som silno pozerala na tú oblohu, že som si ani nevšimla obrovskú mláku, do ktorej som stúpila a poriadne som si namočila nohy... "Tak preber sa, Veronika! Dnes nevidno hviezdy, pretože pršalo. Pršalo, lebo zem potrebuje vodu, aby mohla znova dávať nový život. A kvôli novému životu dnes nesvietia hviezdy... Život, počuješ? No nestojí to za to?"

Ó, Hviezda, čo vychádza, jas večného Svetla a Slnko spravodlivosti, príď a osvieť tých, čo sedia v temnotách a v tieni smrti.