Náboženský život v dejinách  Udavského

Obec Udavské sa prvý raz spomína v roku 1317.Vlastníkmi panstva boli Drughetovi, ktorí začiatkom 17.storočia konvertovali na katolícku vieru. Šírenie katolíckej viery ,týmto spôsobom  pozitívne ovplyvnili v oblasti svojho panstva. Farnosť Udavské sa prvý raz spomína v roku 1689. Tvorili ju panská obec a filiálky: Adidovce, Dedačov, Hankovce, Koškovce, Ľubiša, Maškovce, Vyšný Hrušov. Farský kostol z roku 1701 bol zasvätený Najsvätejšej Trojici na mieste predošlého dreveného kostola. V tom čase panstvo patrilo Csákyovcom, gróf František daroval kostolu v roku 1710 oltárny obraz. Farnosť bola začlenená do Košickej diecézy v roku 1804.Pozostávala z farskej obce a filiálky Veľopolie, nastalo tak po zriadení fary v Ľubiši a Vyšnom Hrušove už v 18.storočí. V roku 1828 žilo v obci 779 obyvateľov z toho katolíkov 759. V starom kostole boli maľby erbov grófskych rodín Drughetovcov, Zichyovcov, Csákyovcov. Na začiatku 20.storočia žilo v obci 799 obyvateľov , katolíkov bolo počtom 631. K významným osobnostiam histórie obce a zvlášť farnosti patrí dodnes kňaz  Dr. Štefan Hések, miestny duchovný (1918-1939) , dekan , neskôr generálny vikár.

Do Udavského prišiel v ťažkých časoch vojny  a napriek tomu uskutočnil myšlienku výstavby nového kostola. Stalo sa tak za podpory panstva, domácich občanov i žijúcich Udavčanov  v Amerike. O podpore panstva svedčí i prenesenie pozostatkov grófa Szirmayho a jeho manželky do nového kostola . Oltár dali vystaviť Ján Orendáč- Lackovský a Michal Rak v roku 1927. Dňa 28.08.1927 vykonal požehnanie kostola Jozef Čársky , košický biskup. V poslednom  sčítaní  obyvateľstva Slovenskej republiky v roku 2011  sa z počtu obyvateľov 1256 ku rímskokatolíckej viere hlásilo :1074 obyvateľov. Z toho sa dá vysvetliť, že viac ako polovica farskej obce je rimo-katolíkov. Rovnako to platí aj o filiálnej obci Veľopolie kde sa hlási 311 obyvateľov z celkového počtu 318 k rímsko-katolíckej viere v 21.storočí. Napísal BB

« Назад

Z dnešného evanjelia - 4. pôstna nedeľa

"Šiel, umyl sa a vrátil sa vidiaci" /26. 3. 2017/

Kňaz pôsobiaci počas vojny v poľnej nemocnici si spomína, ako raz videl stáť v nemocničnom parku vojaka o paliciach, lebo mal iba jednu nohu, ktorý z oboch strán ešte podopieral slepého vojaka. Jednonohý viedol dvoch nevidiacich. Keby sme my patrili k tým nešťastníkom, aký postih by sme si vybrali? Asi každý by bral miesto jednonohého vojaka, lebo on predsa má zrak. Aj človek, ktorého spomína dnešné evanjelium, si bol dobre vedomý, čo znamená nemať zrak, nikdy nevidieť ľudskú tvár, nevnímať pestrosť farieb a žiť v neustálej tme. Aj preto sme pozorne a s napätím počúvali dnešný príbeh, fandili postihnutému človekovi a potom v duchu ďakovali Ježišovi, že mu pomohol a vrátil zrak. Ježiš sa však chce cez tento príbeh prihovoriť a upozorniť nás, že okrem slepoty tela existuje ešte strašnejšia slepota – slepota duše. Vy sami ste si už mnohokrát povedali, keď ste precitli z dajakej chyby alebo omylu: Kde som mal vtedy oči? Bol som vari slepý, že to som nevidel alebo nechcel vidieť? Je pravda, že hoci dobre vidíme telesnými očami, v duchovnej oblasti sme veľmi často slepí. Nepravdu pokladáme za pravdu, nespravodlivosť za spravodlivosť, zlo za dobro… Potvrdzujú to mnohé príbehy zo života. Muž, ktorý v deň sobáša vidí v manželke najkrajšiu bytosť na svete a oboma rukami ju neustále s láskou hladká, tými istými rukami ju o nejaký čas z nenávisti zaškrtí! Čo sa tu stalo? Hriech zatemnil mužov duchovný zrak. Alebo žena, ktorá je tak citlivá, že nedokáže zabiť ani muchu, preto radšej otvorí oblok a vypustí ju, dokáže zabiť dieťa pod svojím srdcom. Ako je to možné? Hriech zatemnil jej duchovný zrak. Na mladých manželov dal zasa starý otec prepísať dom, s tým, že nechajú ho v ňom dožiť. Oni mu však ani nie po roku dajú najavo, že je v dome neželaná osoba, zavadzia a smrdí. Dedko odišiel do Domova dôchodcov, kde žil ešte desať rokov a za ten čas ho mladí neprišli ani raz navštíviť. Ba keď zomrel, pobrali po ňom, čo malo aspoň dajakú cenu a neprišli mu ani na pohreb. Ako je to možné? Hriech im zatemnil duchovný zrak. Podobných príbehov by sme mohli vymenovať desiatky, majú však pre nás jedno dôležité poučenie: je to naozaj hriech, ktorý spôsobuje duchovnú slepotu, cez ktorú nevidíme Boha ani blížneho. Žijeme, akoby Boha nebolo, akoby bol veľmi vzdialený, takže vlastne o nás nestojí a my si môžeme robiť, čo len chceme. Kto nám pomôže v tejto situácii? Je to len Ježiš, ktorý prichádza k nám a chce nám otvoriť oči. Ako? Blatom! Lebo oči zatemnené hriechom pokladajú za blato každé jeho slovo, milosrdenstvo, lásku… Či toto všetko nie je pre oči zatemnené hriechom ako blato, ako niečo prehnané, zastarané, nemoderné, spiatočnícke, tmárske, niečo, s čím by mal byť dnešný moderný človek už dávno vyrovnaný?! A predsa jedine týmto blatom môže byť vyliečená naša duchovná slepota, aby sme mohli zvolať spolu s uzdraveným človekom: Verím, Pane! Verím, znamená, správne vidím. V Ježišovom svetle správne vidím seba, blížneho a veci tohto sveta, preto mám k nim správny postoj, postoj Pánovho učeníka. Aj okolo nás je veľa ľudí duchovne slepých. Môžeme ich rozdeliť do dvoch skupín: – prví sú slepí bez vlastnej viny, – druhí sú slepí z pýchy. Do prvej skupiny patria tí, ktorí nemali možnosť sa stretnúť s Bohom, lebo im to nik neumožnil. Častokrát najväčší podiel viny nesú ich rodičia alebo ľudia, ktorí ich vychovávali. Tí ich naučili mať iba veľké ústa a široké lakte, ale nenaučili ich Božej láske. Pán sa však aj o nich postará a vždy nájde spôsob, ako sa im vhodne prihovoriť. Druhá skupina je omnoho horšia, lebo blato pýchy, bohatstva, nezriadených žiadostí, lakomosti, nevery, zloby, lenivosti… im zastrelo oči a oni prestali vidieť Boha a rešpektovať jeho zákony. Ľahšie sa im žije v presvedčení, že všetko im je dovolené a nemusia rešpektovať dajaké pravidlá. Jeden, ktorý túto slepotu dobre poznal, bol aj svätý Augustín. Napokon však vyznal: Kiežby sme sa celý život starali o liečenie vnútorného zraku, lebo len okom duše vidíme Boha. Preto ľudia podobní jemu, musia, tak ako on, veľmi tvrdo na sebe pracovať, aby sa im vrátil zrak. Do ktorej skupiny slepcov sa zaradím ja? Nezatemnila mi pohľad na Boha pýcha, zloba, lakomstvo, alebo iný neduh? Kňaz, o ktorom bola reč na začiatku, stretol po mnohých rokoch jedného z tých slepcov a ten mu povedal: Trvalo to síce dlho, ale postupne som poznával, že teraz vidím do seba omnoho lepšie ako predtým. Niekedy mi je trocha ľúto tých, čo majú oči síce otvorené a myslia si, že všetko vidia a vedia, ale pritom o podstatných veciach a o svojom vnútri nevedia nič. Využime zvyšné dni pôstu, aby sme si očistili duchovný zrak v dobrej veľkonočnej spovedi a zbavení blata hriechu opäť videli nášho milujúceho nebeského Otca. Nezabudnime, že oko kresťana sa pozerá trojakým smerom: – do sveta, aby sme sa v ňom nestratili, – do duše, aby sme seba a svoje postavenie správne pochopili, – k Bohu, aby sme nikdy nestratili orientáciu a celým životom smerovali iba k nemu. Zdroj:www.trojica.sk
Комментарии

Profil na Mojej Komunite

farnosť Udavské
x-registered-members
x-involved-communities
x-involved-families

Участники

Miestny správca:
Mgr. Vincent Dráb
Kapláni:
contact-informations