Náboženský život v dejinách  Udavského

Obec Udavské sa prvý raz spomína v roku 1317.Vlastníkmi panstva boli Drughetovi, ktorí začiatkom 17.storočia konvertovali na katolícku vieru. Šírenie katolíckej viery ,týmto spôsobom  pozitívne ovplyvnili v oblasti svojho panstva. Farnosť Udavské sa prvý raz spomína v roku 1689. Tvorili ju panská obec a filiálky: Adidovce, Dedačov, Hankovce, Koškovce, Ľubiša, Maškovce, Vyšný Hrušov. Farský kostol z roku 1701 bol zasvätený Najsvätejšej Trojici na mieste predošlého dreveného kostola. V tom čase panstvo patrilo Csákyovcom, gróf František daroval kostolu v roku 1710 oltárny obraz. Farnosť bola začlenená do Košickej diecézy v roku 1804.Pozostávala z farskej obce a filiálky Veľopolie, nastalo tak po zriadení fary v Ľubiši a Vyšnom Hrušove už v 18.storočí. V roku 1828 žilo v obci 779 obyvateľov z toho katolíkov 759. V starom kostole boli maľby erbov grófskych rodín Drughetovcov, Zichyovcov, Csákyovcov. Na začiatku 20.storočia žilo v obci 799 obyvateľov , katolíkov bolo počtom 631. K významným osobnostiam histórie obce a zvlášť farnosti patrí dodnes kňaz  Dr. Štefan Hések, miestny duchovný (1918-1939) , dekan , neskôr generálny vikár.

Do Udavského prišiel v ťažkých časoch vojny  a napriek tomu uskutočnil myšlienku výstavby nového kostola. Stalo sa tak za podpory panstva, domácich občanov i žijúcich Udavčanov  v Amerike. O podpore panstva svedčí i prenesenie pozostatkov grófa Szirmayho a jeho manželky do nového kostola . Oltár dali vystaviť Ján Orendáč- Lackovský a Michal Rak v roku 1927. Dňa 28.08.1927 vykonal požehnanie kostola Jozef Čársky , košický biskup. V poslednom  sčítaní  obyvateľstva Slovenskej republiky v roku 2011  sa z počtu obyvateľov 1256 ku rímskokatolíckej viere hlásilo :1074 obyvateľov. Z toho sa dá vysvetliť, že viac ako polovica farskej obce je rimo-katolíkov. Rovnako to platí aj o filiálnej obci Veľopolie kde sa hlási 311 obyvateľov z celkového počtu 318 k rímsko-katolíckej viere v 21.storočí. Napísal BB

« Назад

Životopisy svätých

Bl. Elena Aiello, rehoľníčka /19. 6. 2019/ * 10. apríl 1895, Montalto Uffugo, Cosenza, Talianske kráľovstvo † 19. jún 1961 (vo veku 66 rokov) Rím, Taliansko

Bl. Elena Aiello, rehoľníčka Elena Emília Aiello sa narodila 10. apríla 1895 v svätom týždni v talianskej Kalábrii v Montalto Uffugo (Cosenza). Jej matka prosila Pána o dieťa, ktoré by mohla zasvätiť Kristovi. Miestom jej prvého vzdelania bola jej rodina a farské spoločenstvo, kde sa učila skromnosti, statočnosti a dôvere v Pána. Denne sa modlila modlitbu ruženca a chodila na svätú omšu. Bola v stálom kontakte so sestrami Lásky Najsvätejšej krvi a s ich duchovným vodcom, otcom Kajetánom Maurom. Keď mala Elena 11 rokov, stratila matku. Po dlhej chorobe priedušiek sľúbila vo svojich 13 rokoch, že vstúpi do kláštora, ale pre otcov nesúhlas a vzhľadom na obdobie, ku ktorému sa v tom čase schyľovalo (1. sv. vojna), musela svoj vstup do kláštora odložiť. Vstupuje do kláštora sestier Lásky Najsvätejšej krvi v Salerme v auguste v roku 1920. Ešte pred vstupom do kláštora prežila drámu počas epidémie španielskej chrípky, kde pomáhala pri ošetrovaní chorých a dokonca mala úlohu pochovávať mŕtvych. Elena zostáva v kláštore iba do mája nasledujúceho roku. Nešťastnou náhodou sa zranila na ramene a zlým liečením jej rana začala hnisať. Bola nutná operácia. Jediný prostriedok narkózy, ktorý si sama počas operácie dovolila bol malý krížik, ktorý držala vo svojich rukách a pohľad na obraz Sedembolestnej Panny Márie. Pri chirurgickom zákroku poranil lekár nervové zakončenia v ramene a spôsobil jej ochrnutie ľavej ruky a úst. Pohľad na chorú a trpiacu Elenu bol žalostný. Trpela neustálym zvracaním a veľmi skoro sa pripojila trvalá vysoká horúčka s podozrením na tuberkulózu. Aj keď znášala svoje utrpenie s veľkou trpezlivosťou a hlbokou vierou, sestry rozhodli, že sa musí vrátiť domov. Všetky lekárske zákroky na zlepšenie stavu boli absolútne neúspešné. V tomto období Elena zapísala do svojich poznámok, že niekoľko dní pred odchodom z kláštora ju Pán niekoľkokrát vyzval k odovzdanosti, aby prijala všetko, čo jej dá v živote a objímala kríž pre ktorý sa pripravuje. Problémy s prijímaním potravy jej priniesli veľké bolesti žalúdka a lekári jej diagnostikovali rakovinu. (Elena sa po smrti stala práve patrónkou ľudí trpiacich rakovinou žalúdka) K ich úžasu však Elena prehlásila s absolútnym presvedčením, že bude uzdravená na príhovor sv. Rity. Svätica sa jej zjavila a uistila ju, že bude uzdravená zo smrteľnej choroby. Problémy s ramenom jej však zostanú, ako kajúcne utrpenie za hriešnikov. Stalo sa presne to čo Elena povedala a jej žalúdok bol úplne uzdravený po trojdňovej verejnej pobožnosti v miestnom kostole. Od novembra 1921 Elena Aiello začala mať prvé videnia Panny Márie a Spasiteľa, ktorí od nej žiadali jej slobodnú a dobrovoľnú spoluúčasť na bolestiach umučeného Pána pre dobro ľudstva. Od 2. marca 1923 v prvý pôstny piatok tohto roku sa u blahoslavenej Eleny objavili stigmy a krvavý pot až do úplného stavu fyzického zrútenia a zoslabnutia. Tento fenomén – dar ju sprevádzal po celý jej život. Ráno po svätom prijímaní jej vnútorný hlas oznámil, že Pán pre ňu pripravil nové utrpenie. 15 hodín ležala na lôžku s veľkými bolesťami ramena a Pán sa jej zjavil v bielom oblečení a tŕňovou korunou. Na otázku, či chce mať podiel na Jeho utrpení, Elena dala Pánovi svoj súhlas. Pán podržal nad jej hlavou ruky a vložil jej potom na ňu tŕňovú korunu. Z jej hlavy ihneď tiekli prúdy krvi. Pán jej povedal, že žiada toto utrpenie za obrátenie hriešnikov, za mnohé a mnohé hriechy nečistoty. Elena sa má stať obeťou na uzmierenie Božej spravodlivosti. Krv z jej hlavy tiekla celé tri hodiny. Svedkom tohto javu boli jej príbuzní a privolaný lekár a kňazi. Dr. Turano neustále utieral a obmýval krv, ktorá jej vytekala z rán na hlave, ale nebol schopný ju zastaviť. Po troch hodinách sa prúd krvi sám zastavil. Fenomén tohto javu sa opakoval presne v rovnaký čas aj ďalšie piatky vždy o tretej hodine popoludní. Na tretí piatok lekárova matka utierala vytekajúcu krv do vreckovky, ktorú si odložila a schovala. Keď sa vrátila domov, bola jej vreckovka úplne čistá, bez najmenšej stopy po krvi. Potom ako túto príhodu prerozprávala svojmu synovi, dotyčný syn sa obrátil a prijal krst v katolíckej cirkvi. V jednom zo zjavení Pán Ježiš Elene vysvetlil, že to on sám spôsobuje jej utrpenie, aby sa tak stala obetou za svet. Jeho prítomnosť v Eleninom srdci je zdokumentovaná viditeľným znamením Jeho rán na jej tele. „Musíš sa mi podobať v utrpení, pretože musíš byť obetou za hriešnikov a uzmierovať hnev môjho Otca, aby hriešnici mohli byť spasení.“ Tieto udalosti spôsobili nevôľu cirkevných úradov a z Eleny sa stal zdroj ich mnohých pokorovaní. Ľudia sa však na ňu obracali vo svojich ťažkostiach a bola zdrojom mnohých dôležitých rozhodnutí. 10. mája 1924 uviedla v liste Mons. Maurovi: „Moje rameno bolo včera uzdravené. Včera popoludní o tretej hodine sa mi zjavil Pán Ježiš a povedal mi: Moja milá dcéra, chceš byť uzdravená alebo chceš trpieť? odpovedala som: Chcem trpieť s tebou môj milý Ježiš, to je predsa tak dobré utrpenie. Ale ty sám urob ako chceš so mnou. Ježiš mi odpovedal: Uzdravím ťa, ale každý piatok ti dám vstúpiť do smútku a budeš tak so mnou spojená.“ V roku 1928 začala Elena svoje dielo, ktoré vyústilo do založenia kongregácie Malých sestier Umučenia nášho Pána Ježiša Krista. 17. januára sa rozhodla odísť do Cosenzy, aby tu našla pre sestry dom. Ich nový dom jej ukázala sv. Terezka z Lisieux na Via Rivocati. Po niekoľkých dňoch k nej prišla jej priateľka Luigina Mazza. Za svoju úlohu si vytýčili starať sa o výchovu opustených sirôt. Veľmi skoro prijali desiatky dievčat a bolo nutné hľadať ďalší dom. Prozreteľnosť veľmi jasne sprevádzala ich kroky. Niektoré z ich chovaníc sa k nim pripojili. Boli zahájené kroky ku kanonickému uznaniu novovznikajúcej kongregácie Malých sestier Umučenia nášho Pána Ježiša Krista. Kongregácia bola schválená v roku 1940 a Elena s prvými spoločníčkami zložili slávne rehoľné sľuby. Prvá generálna kapitula v roku 1956 zvolila Elenu Aiello za matku predstavenú. Zdravotný stav ju postupne prinútil väčšinu času tráviť na lôžku. Jej izba sa stala miestom útechy, modlitby a náuky pre jej sestry i pre mnoho laikov. Všetko sprevádzali mystické fenomény, ktoré urobili túto rehoľníčku známou v Cosenze a širokom okolí ako „svätú rehoľníčku.“ V júni 1961 odchádza do Ríma, kde 19. dňa v tom istom mesiaci zomiera. Pohreb sa konal o dva dni neskôr v Cosenze za veľkej účasti ľudí, kňazov, rehoľníkov. Ihneď bol zahájený proces blahorečenia. Za ctihodnú bola Elena Aiello vyhlásená sv. Jánom Pavlom II. 22. januára 1991. Titulom Blahorečená, bola Elena Aiello ozdobená 14. septembra 2011 pápežom Benediktom XVI. Zdroj:www.životopisysvatych.sk
Комментарии

Profil na Mojej Komunite

farnosť Udavské
x-registered-members
x-involved-communities
x-involved-families

Участники

Miestny správca:
Mgr. Vincent Dráb
Kapláni:
contact-informations