Bl. Luisa Terézia Montaignac de Chauvance, zakladateľka kongregácie /27. 6. 2019/ * 14. máj 1820 Hawr, Francúzsko † 17. jún 1885 Montluçon, Francúzsko

Bl. Luisa Terézia Montaignac de Chauvance, zakladateľka kongregácie Narodila sa 14. 5. 1820 v Le-Havre-de Grâce v diecéze Rouen vo Francúzsku, do rodiny patriacej ku šľachtickému stavu. Množstvo jej predkov malo príslušnosť ku kráľovskej rodine. Pre rodičov Raimonda a Annu De Rafin bola piatym zo šiestich detí. Matka ju kvôli svojej chorobe dala na výchovu k rehoľným sestrám. V 13 rokoch prijíma po prvýkrát sviatosť Oltárnu a opisuje túto udalosť ako najkrajšiu vo svojom živote. Keď má 17 rokoch odchádza k sestrám sv. Augustína do Oiseaux v Paríži, kde strávi leto a prehĺbi si úctu k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. Tam zložila aj súkromný sľub čistoty. Vplyv na jej výchovu mala najmä madam De Raffin, ktorá bola zároveň jej tetou. Tá, kvôli úpadku mravov, túžila založiť združenie s cieľom šíriť úctu k Najsvätejšiemu Srdcu za pomoci laikov. Luisa Terézia mala 23 rokov, keď za ňou prišla teta s otázkou: „Čo keby sa ťa náš Pán opýtal, či by si chcela byť pribitá na kríž a do smrti z neho nezostúpiť?“ Luisa jej odpovedala: „Povedala by som áno, a z celého srdca.“ V deň sviatku narodenia Panny Márie potom v kaplnke des Oiseaux si u svätostánku zaumienila zasadzovať sa o šírenie úcty k Najsvätejšiemu Srdcu. Duchovným čítaním najmä spisov Terézie z Avily bola veľmi priťahovaná k jej poriadku a spiritualite, ale Pán sa rozhodol viesť ju iným smerom. Po revolúcii v r.1848 sa Luisa musela vrátiť do rodnej diecézy Moulins. V Montlucon bola vymenovaná za riaditeľku Združenia Máriiných dcér. Ležala na nej zodpovednosť za starostlivosť o siroty, starosti s vyučovaním najchudobnejších dievčat, povinnosť pomáhať tým najchudobnejším stavať pre seba kostoly. Pri svojej práci ochorela bolestným reumatizmom s prudkým zápalom kĺbov v kolenách, ktorý ju prinútil 7 rokov pracovať iba z lôžka. Utrpenie Luisu približovalo ku Kristovi, no ona namiesto sťažovania sa, venovala sa potrebnej službe. Snažila sa tiež o uskutočnenie plánu svojej tety a chcela pripojiť združenia k niektorým z fungujúcich inštitútov ako tretí rád. Nakoniec založila Kongregáciu oblátov najsvätejšieho srdca Ježišovho. (Congregation of the Oblates of the Sacred Heart of Jesus.) Tá sa najskôr úradne začlenila do Apoštolátu modlitby a potom sa stala samostatným združením ako nová kongregácia s rozdelením do dvoch skupín: prvá s rehoľnými sľubmi v komunite a tzv. Horliteľky. Možnosť pripojenia ku kongregácii tak mali aj vydaté ženy žijúce vo svete. Rôzne akcie sa najviac rozvíjali v Paray-le-Monial, kde úcta k Najsvätejšiemu Srdcu začala. Vďaka prvej väzbe na Apoštolát modlitby začal už r. 1867 pôsobiť v Neapole tretí rád Luisi Terézie. Od r. 1883 malo združenie nové stanovy pre tri kategórie členiek. Jednalo sa o sestry žijúce v komunite so sľubmi; o zhromažďujúce sa sestry len s prostým sľubom chudoby a poslušnosti, bez ďalších záväzkov pri živote vo svete; a o pripojené sestry bez sľubov, len so záväzkom k dodržiavaniu stanov. Kategórie vo svete mali za úlohu podporovať predovšetkým akcie pre biednych a trpiacich ľudí. V máji 1888 bola kongregácie Svätou stolicou schválená, ale len pre členky s rehoľnými sľubmi, ktoré sa mali venovať apoštolátu podľa miestnych pomerov. Sekulárne inštitúty neboli uznané. Luisa vložila budúcnosť kongregácie do rúk Božej prozreteľnosti, využívajúc aj všetky ľudské prostriedky. Pred každým rozhodovaním sa ako predstavená mnoho modlila. Sestry vyzývala k cvičeniu sa vo vedomí Božej prítomnosti. Po operácii nádoru v kolene, vo svätom týždni, prosila spolusestry: „Žiadajte pre mňa v modlitbách lásku ku krížu, pretože kríž bez lásky je príliš ťažký.“ Umierala na kňazom vyslovené meno Ježiš so slovami: „On je mi všetkým!“ Na jej želanie sa sestry modlili ďakovné Te Deum za všetky dobrodenia. Po jej smrti sa kongregácia rýchlo šírila vo viacerých krajinách. Jej telo, pochované na miestnom cintoríne, bolo po piatich rokoch prenesené do kaplnky a pri otvorení rakvy v roku 1919 uznané ako nedotknuté. Ján Pavol II. Luisu Teréziu blahorečil 4. 11. 1990. „Budem pamätať na potrebu stáleho vedomia Božej prítomnosti a na dôležitosť lásky pri nesení kríža.“ Zdroj:www.životopisysvatych.sk