Je zatváranie kostolov, rušenie svätých omší riešením pri epidémiách? V minulosti dopadli rany v podobe epidémií mnohokrát. Ako sa k nim cirkev postavila? Dá sa z minulosti poučiť?

Zatváranie kostolov, rušenie verejných svätých omší, obmedzenie veriacich v prístupe ku sviatostiam je podľa popredného svetového sociológa Andrea Riccardiho, ktorý sa venuje dejinám Katolíckej cirkvi, v rozpore s tým, ako na epidémiu reagovala ranná Cirkev a Cirkev počas dejín.

Podľa odhadov okolo roku 40 po narodení Krista, bolo na svete okolo 1000 veriacich. V štvrtom storočí už počet kresťanov bol tak vysoký, že Rímska ríša uznala kresťanstvo za oficiálne náboženstvo, nakoľko zo 60 miliónov obyvateľov ríše sa 33 miliónov hlásilo ku kresťanstvu. Čo prispelo k takému rozmachu kresťanstva?

Rodney Stark, agnostik, ktorý v oblasti sociológie a histórie venuje svoje práce téme o Katolíckej cirkvi, uvádza, že pre rozmach kresťanstva boli veľmi dôležitým faktorom aj epidémie. Podľa Starka, Katolícka cirkev celé dejiny bola odvážnym a rozhodujúcim faktorom pri boji proti epidémiám a kostoly sa menili na miesta pomoci. Práve táto odvaha bola protikladom správaniu sa ostatných zložiek spoločnosti a výrazne dopomohla k rozmachu kresťanstva.

„V Ríme bola raz epidémia obrovských rozmerov. Za jeden deň zomrelo 5000 ľudí. Keď pohanskí doktori a verejné autority opustili mesto, aby sa zachránili, boli to kresťania čo zostali a starali sa o chorých. Kňazi, diakoni a laici ohrozovali vlastné životy a zomierali pri tejto pomoci. Tento rozdiel si dokonca všimol aj cisár a napísal, že by sa pohania „mali vyrovnať morálnym kvalitám kresťanov.“ Podľa Starka si Cirkev neuvedomuje aký veľký prínos pre jej rozmach mal spôsob, akým reagovala na epidémie.

Už ranní cirkevní otcovia a mnohí svätí ukazovali rozdielny prístup k epidémiám medzi kresťanmi a nekresťanmi. V roku 251 sv. Cyprián napísal: „Pre veriacich je to oživenie, pre neveriacich utrpenie. Ochranu získajú skôr spravodliví veriaci ako neveriaci.“ Kresťania boli tými, ktorí aj v čase veľkých pandémii prinášali radosť a pomoc v duchu lásky k blížnemu.

„Potrebné je veriť a nežiť v hriechu“ - ako povedal sv. don Bosco, keď prišla epidémia do Turína. On a jeho žiaci odmietali vierou chorobu a ona od nich ušla, nezomreli: „V mene Pána Ježiša Krista a Panny Márie Nepoškvrnenej, choroba nedovoľujem ti zabiť ma, moje deti, vnukov, rodičov, starých rodičov, priateľov, susedov“.

Sv. Katarína Sienská vysávala vlastnými ústami infekčné rany nemocným a nič sa jej nestalo, vďaka jej láskyplnej viere.

Sv. Ján z Boha sa nebál vstúpiť do nemocnice a pomáhať nakazeným pacientom - veril v Božiu ochranu.

Sv. František Assiský nebezpečne objal a z úcty pobozkal malomocného a žiadne malomocenstvo nedostal vďaka svojej láskyplnej viere.