Ako predchádzajúce aj táto dnešná epidémia predstavuje „vyššiu moc“, ktorá nás núti upraviť, resp. zmeniť náš bežný spôsob konania. V čase demokracie a globalizácie, kedy sme si zvykli hovoriť a robiť, čo sa nám chce a páči bez ohľadu na to, aký to bude mať dopad na druhého, nové generácie a celú spoločnosť, ani vo sne sme si nemysleli, že sa budeme musieť prispôsobovať vonkajším obmedzeniam.

A i keď sme sledovali informácie z Číny a s úsmevom sme pozerali na ich 2-týždňovú výstavbu nemocnice, naivne sme si mysleli a samozrejme tajne dúfali, že nám sa nič nemôže stať (mimochodom ako aj spoluobčanom starého Noeho z Biblie). Avšak opäť zdravotnícke a štátne inštitúcie ukazujú, akí sme neschopní v pokore rozpoznávať znamenia doby a spoločne sa v úcte k Bohu a človeku pripraviť na to, čo on už v Biblii prostredníctvom svojich poslov dávno predpovedal, že sa stane. Opäť vyhrala naša arogantnosť. Veď čo nám bude Cirkev a kňazi hovoriť!

A zrazu sme zmĺkli. Sme ticho. Preniká nás obava, ba niekde aj strach, že „čo ak aj ja budem nakazený/nakazená. Prežijem? Neprežijem? Čo moja rodina? Moje deti? Moje investície komu zanechám?“ Úprimne ďakujem športovým predstaviteľom, ktorí mali odvahu ukončiť všetky súťaže v mene vyššieho dobra, ktorým je zdravie nás všetkých, a nie peniaze a zisk.

Avšak kresťania máme aj náš vlastný spôsob ako sa brániť epidémiám. Nie sú to len bežné hygienické návyky spoločné nám všetkým, ktoré samozrejme netreba zanedbávať. My si môžeme, ba máme spomenúť aj na to, že pri krste sme dostali špeciálny trojitý dar od Boha: vieru, nádej a najmä jemu vlastný druh lásky, s ktorými sa dá spolupracovať. Mnohí kresťania, a medzi nimi aj mnohí katolíci, keďže tomuto neveria, sú ako bežní ľudia: „veď čo mi to môže pomôcť?!“ Sú zhasnutým svetlom a soľou bez chuti, povedané biblicky.

Kresťania, ktorí si spomenú, že boli pokrstení, že kedysi prijali Sviatosť Oltárnu a boli aj pobirmovaní, a teda že zvláštnym spôsobom patria Bohu a nie tomuto svetu, môžu ochrániť nielen seba, ale stať sa kanálmi Boha, jeho pokoja a radosti aj pre iných. Ako to bolo veľakrát v dejinách. Zlo epidémie totiž kresťania a dobrí ľudia vždy premenili na historickú príležitosť pre celé ľudstvo vrátiť sa k Bohu, obnoviť vzťah s ním a medzi sebou navzájom.

Včera som sa dozvedel, že jedna mne známa osoba sa ocitla v karanténe. A tak som tejto osobe večer zatelefonoval. Uvedomil som si, že nemôžem nechať túto osobu samu, lebo v tejto situácii ani ja by som nechcel zostať osamotený s mojimi myšlienkami. To by bola ešte väčšia katastrofa ako COVID-19.

Táto osoba zostala prekvapená a potešila sa môjmu telefonátu. Hovorili sme o tom, ako sa má, ako to prišlo, že často myslí na Boha a že sa vrátila ku častej modlitbe. Keď som povedal, že volám kvôli tomu, že chcem vyjadriť moju blízkosť a modlitbu, v hlase na druhej strane bolo cítiť dojatie. Áno, chce obnoviť svoj život s Bohom. Smutné je, že mnohí tzv. priatelia, sa neukázali ako priatelia. Síce tejto osobe telefonujú, ale v skutočnosti preto, aby zistili, či ich táto osoba nenakazila. Hovorí, že je nepríjemné vedieť, že druhí ťa považujú za „teroristu“. Zhodli sme sa, že naše slovenské príslovie „v núdzi poznáš priateľa“ opäť vyjadruje našu každodennú skúsenosť. Na záver sme sa ujistili o vzájomnej modlitbe, prianí si Božej pomoci, ochrany Panny Márie a telefonovaní si.

Uvedomujeme si, že musíme byť opatrnejší a obozretnejší. Ale ešte viac si uvedomme, že sme jednou rodinou, že sme naozaj bratia a sestry, a že máme jedného spoločného Otca, ktorý nás nekonečne miluje. A že všetko je súčasťou jeho plánu lásky pre nás.

o. Ľudo

P.S.: Nezaškodí uvažovať ešte nad jednou vecou: požiadať kňaza o svätú spoveď, t. z. upratať si v živote veci, ktoré nosíme v sebe.