Blog

« Назад

Škola modlitby – vypočuté počúvanie

Škola modlitby – vypočuté počúvanie

Prečo niekedy nevidíme, že naše modlitby boli/sú vypočuté? Veď sme Bohu už nie raz povedali, čo od neho chceme či očakávame. Stihol nám k tomu niečo povedať aj on? Pustili sme ho k slovu alebo sme boli dostatočne blízko či aspoň trpezliví v čakaní na odpoveď?

Tá ľahšia časť modlitby je naše rozprávanie. A ťažšia? Počúvanie tichého hlasu Svätého Ducha. (O tom som už v marci niečo písala a vy ste to možno čítali.)

Nevypočuté modlitby podrývajú našu vieru v Boha v dvoch smeroch:

  • Božiu lásku k nám (Nezaujíma ťa to, Bože?)
  • Božiu moc – resp. pomoc (Fakt s tým nemôžeš pomôcť? Nevládzeš?)

 

Keď si v živote prechádzame rôznymi obdobiami, stane sa, že pri nich zabudneme na to, kto a aký Boh naozaj je.  On ale nie je hluchý ani nemý.

Na svojich nepriateľov hlas zvyšuje, no k priateľom hovorí potichu, aby prišli bližšie, ak mu chcú lepšie porozumieť a aby im mohol pošepkať do ucha, čo má na srdci. Boh predsa nie je starý dedko, ktorému treba všetko pripomínať. On je ako zemetrasenie, ktoré posunie to, nad čím sa dedko môže len bezmocne pousmiať. Preto: „Počúvaj, Izrael, a dávaj pozor, aby si robil to, čo ti prikázal Pán, aby ti bolo dobre.“ (Dt 6, 3)

Boh nás nepočuje lepšie alebo horšie podľa toho, kde sa modlíme. Či precestujeme svet na najznámejšie pútnické miesta alebo sa zavrieme doma v izbe. Jeho sluch nie je lepší niekde inde, kde práve nie sme. Naše modlitby veľmi dobre a jasne počul a sú vypočuté tým najlepším spôsobom. Veď kto by vedel lepšie ako Boh, ako nám dopriať život v plnosti? Nepozdáva sa nám to, však? Pozrime sa na to lepšie:

Niekedy sa modlíme, akoby sme Boha chceli presvedčiť, aby bol verný prísľubom, ktoré nám dal a hlavne, aby nemeškal. Nikto ich však nechce tak veľmi vyplniť ako on. Len možno nie je ešte vhodný čas, miesto či okolnosti. Nechceme prehodnotiť, či svojimi modlitbami neútočíme na Boha akoby bol tým jediným, kto nechce, aby sme žili život v plnosti?

Čo nám pripadá ako nevypočutá modlitba, je niekedy tou najdokonalejšou Božou odpoveďou. Niekedy to dokonca môže vyzerať, že nám Boh stojí v ceste. Možno preto, aby nám ukázal tú pravú cestu a zastavil nás v kráčaní tou menej správnou.

Počuli ste už o rozprávajúcej mulici? (Nm 22, 22) Veštca Baláma si pozval moabský kráľ k sebe, aby preklial Izraelitov. Balám cestuje na oslici a čuduje sa, že ho nepočúva, nechce ísť po ceste, ale vodí ho po poli, potom mu prikvačí nohu o múr a preto si Balám myslí, že si z neho robí posmech. Keď ju bije, Boh otvorí oslici „ústa“ a ona sa začne brániť. Vtedy Pán otvorí pre zmenu oči Balámovi a on uvidí anjela s mečom, ktorý ho mal zadržať v ceste, lebo bola proti božej vôli. Ak by nebolo oslice, ktorá ako prvá videla toho anjela, Balám by to neprežil. Prišiel, kde mal, no nepreklínal, ale žehnal. Boh sa mu postavil do cesty, aby ho dostal na tú, ktorá prinesie Bohu väčšiu slávu.

Čím prinesieš Bohu väčšiu slávu ty?

 

Strelná modlitba, zvlášť keď nám bude ťažko: „Pane, nie je toto len vypočutie niektorej mojej modlitby?“

 

Uverejnené v časopise Misionár 07/2015

 

Комментарии