« Назад

Prečo správa o Ježišovom vzkriesení ľuďmi nehýbe?

V evanjeliu Veľkonočnej vigílie sme počuli informáciu sv.Marka, že ženy nepovedali nikomu nič, lebo sa báli. A to napriek tomu, že sa práve od anjela dozvedeli najúžasnejšiu správu v ľudských dejinách. (Mk 16,8) Veľkonočná nedeľa nám zase ponúkla Jánovu správu, ako s Petrom nechápavo stáli pri prázdnom hrobe - ešte nechápali, čo im bolo viac ráz predpovedané. (Jn 20,9)

Emauzskí učeníci odchádzajú z Jeruzalema sklamaní a znechutení, a to napriek tomu, že o Ježišovom vzkriesení už počuli od žien. (Lk 24,22-23)
 
Rovnako Tomáša necháva správa o zmŕtvychvstaní chladným a apatickým. (Jn 20,25)

Keď sa však Ježiš dal spoznať Márii Magdaléne, hneď uteká za apoštolmi, hoci tí si asi ťukajú po čele a posielajú ju k psychiatrovi, jej radosť to nedokáže umenšiť. (Mk 16,11; Jn 20,18)
 
Učeníci v Emauzoch po tom, čo spoznali Ježiša pri lámaní chleba, utekajú oproti noci za apoštolmi do Jeruzalema. (Lk 24,33)
 
Apoštoli po stretnutí s Ježišom tiež o tom nadšene hovoria, hoci si Tomáš o nich myslí, že zostal jediný pri zdravom rozume. (Jn 20,25)
 
No napokon i Tomáš padá pred Ježišom na kolená a ako prvý nahlas vyzná vieru v Ježišovo Božstvo. (Jn 20,28)
 
Prečo sama informácia o vzkriesení nepriniesla radosť a nadšenie?
Čo napokon spôsobilo skutočnú zmenu v srdciach veriacich?
 
Bola to skúsenosť osobného stretnutia s Ježišom.
 
Túto skúsenosť mali nielen tí, čo Ježiša videli počas 40 dní po vzkriesení.
Mali ju aj zástupy kresťanov prvých storočí, ktorí mučeníctvom vydali svedectvo o svojom stretnutí s Kristom. A aj v ďalších storočiach, až dodnes množstvo ďalších.
 
Avšak stretávame aj mnoho veriacich, ktorých viera je len formálna. Bez nadšenia, ochoty darovať svoj život Bohu. Praktizovanie viery ich nenapĺňa radosťou, len zaťažuje povinnosťou.
 
Nie je to práve preto, že síce prijali informáciu o Ježišovi od svojich rodičov, starých rodičov, prípadne priateľov, či známych, lenže sa im nedostalo osobného stretnutia s Ježišom?
Комментарии
sign-in-to-add-comment
Jarmila Semanová
Veľmi dobrá otázka, Marián.

Pýtajme sa ďalej, nadviažem na Tvoju poslednú vetu s otáznikom:

Čo spôsobilo, že sa im nedostalo osobného stretnutia s Ježišom?

Vari Ježiš?
Отправлено в 09.04.12 19:13.
Dovolím si reagovať, milý Marián.
Dôvody sú podľa mňa dva. Svet - v tom horšom slova zmysle, ako ho často ponímajú sv.Jána Pavol- robí všetko, aby odpústal od Ježiša pozornosť.Ešte pred rokmi sa objavil v Katolíckych novinách, že u nás študujúci Japonec sa pýtal kolegu, či v Európe oslavujeme sviatok sliepok a zajacov....bol totiž úplne náhodou katolíkom.
Aký mocný valec je reklama. Len si spočítajme, koľko sme od polovice marca,hádam i skôr, dostali rôznych letákov a buletinov s veľkonočnou výzdobou.
Nemám nič proti folklóru, či slovenskému alebo inému. Ide tu len o to, uerčiť priority a vysvetliť, že to ostatné je pre radosť- ktorú chceme urobiť blízkym v mene Vzkrieseného Pána, ale tým hlavným je tu ON!
A tá druhá príčina sme my sami. Upachtení, vyčerpaní neúmernou ľudským silám prácou sa nechávame vykorisťovať do poslednej kvapky potu, prídeme domov, zvalíme sa ako snop a ak relax, tak chata, poľovačka, ryby, nejaký šport.....kostol nie je relax, kostol je povinnosť.....a buď je to tam na spanie, alebo zasa len o ďaľších povinnostiach.
Koľkí z nás sa nedokážu ponúknuť zo stola Božieho Slova a zo stola Eucharistie, aby sme zmocneli v láske natoľko, aby sme ju vedeli rozdávať aj druhým.
Len úzkym kontaktom s Ježišom sa môže rovíjať osobný kontakt, ktorý napĺňa radosťou nás samých a ak sme radostní, len vtedy si vie druhý položiť otázku ako je to možné, kde na to berieme...... a ak do toho všetkého primiešame modlitbu za tých, ktorých stretávame a sú nam takýmto spôsobom Pánom zverení, bude to vyzerať aspoň trochu inak......
Mňa takto v časoch tuhého prenasledovania Cirkvi nakazili spolužiaci na vysokej škole. Boli radostní a nemuseli ma ťahať na bohoslužby. Sama som zistila, že odtiaľ čerpajú silu do ťažkých dní a na to, aby vedeli svoje okolie pozdvihnúť.
Отправлено в 09.04.12 19:19.
Problém na strane Ježiša určite nebude.
Skôr ho vidím v tých, ktorí jeho prítomnosť majú druhým sprostredkovať.
Napríklad rodičia: prihlásia deti na náboženstvo, v lepšom prípade ich naučia základné modlitby; motivujú ich chodiť do kostola slovami: "aby si mohol ísť na prvé sväté prijímanie... na birmovku"; ale žitá viera a živá modlitba v mnohých rodinách úplne absentuje.
Podobne nájdeme príčiny v školskej katechéze i v "servisnej" príprave na sviatosti...
Отправлено в 10.04.12 18:16 в ответ на Jarmila Semanová.
Jarmila Semanová
Ježiš stojí pri dverách a klope.

Na každé srdce. Na každé vnútro. Čaká na pozvanie každého človeka.

Vieme Mu otvoriť? A chceme Mu otvoriť? Pozývame Ho ?

Veríme, že je živý a dôverujeme Mu?

Prečo správa o Ježišovom vzkriesení nami nehýbe?

Nemyslíme si, že Jeho vzkriesenie sa nás vôbec netýka?
Отправлено в 12.04.12 2:02 в ответ на Marian Vojtko.