Blog

« Späť

Duchovný otec – fráza alebo skutočnosť

Duchovný otec – fráza alebo skutočnosť

Kňaz by mal... Byť taký či onaký a robiť to či ono... A – hlavne – by NEMAL robiť to či ono... Samozrejme.

Pri tých všetkých očakávaniach  a požiadavkách nám môže jednoducho ujsť, že daný človek sa na svoju „pozíciu“ – nenanominoval sám, ale snažil sa nasledovať Božie povolanie. A verím, že Boh ho nepovolal na to, aby a stál sám „na vrchole, kde býva pusto“ (G.Washington).

Otcovia bývajú všelijakí. Chceme od nich, aby nám sprostredkovali, dali, zabezpečili, pomohli. Ak niečo potrebujeme, dokážeme prehliadnuť ich chyby a „zobrať si“, čo nám môžu dať.  Nezávidím im. Mnohým rodičom sa „stane“, že im ich deti hovoria: „Mám Ťa rád“ a „Ďakujem, že chodíš do práce a staráš sa o nás.“ A želám si, aby sa všetkým duchovným otcom často „stávalo“, aby počuli od svojich duchovných detí: „Máme vás radi“, „Ďakujeme, že sa za nás každý deň modlíte.“ „Ďakujeme, že Vás máme.“ O rodičov sa zvykneme starať- voláme im, pomáhame, zaujímame sa o ich telesné i psychické zdravie. Myslím, že by veľmi pomohlo, keby z našej strany dostali väčší záujem ako len ten zištný.

Niekedy sa mi zdá, akoby ľudia uverili tomu, že kňazi sú ich nepriatelia – ale verím tomu, že majú iné starosti ako spriadať plány, ako by ľuďom zničili život... Je čas kňazských vysviacok, ale aj prekladania do iných farností. Novým duchovným otcom môžeme dať zažiť, že sú vítaní a vďačnosť za nich-a ponúknuť pomocnú ruku. Tých, ktorí odchádzajú by sme nemali nechať odísť iba akoby sa nič nedialo- akoby nám nikdy nič nedali, s ničím nepomohli a vlastne boli iba nahraditeľnou figúrkou. Aké zraňujúce to musí byť!? A tých, ktorých máme – skúsme mať radi a dať im to vedieť, byť im ako spoločenstvo- či jednotlivé rodiny oporou a zázemím, všímať si a nebyť slepí voči ich problémom. Ísť a povzbudzovať, ďakovať a nezabúdať, pýtať sa a odpovedať- a modliť sa.

 

So špeciálnou vďakou mojim duchovným otcom! 

Ďalej
Komentáre
Prihláste sa pre pridanie komentára
Pochopiť kňaza vo farnosti? Mne v tom pomohli dve skúsenosti. 1) prekladanie posolstiev. Takmer každé posolstvo zdôrazňuje, že farnosť je naša rodina, máme sa modliť za pastierov a neposudzovať ich. Pýtal som sa sám prečo naša nebeská mama zdôrazňuje dôležitosť farnosti. Prečo nie komunít. Lebo farnosť je základná bunka Cirkvi. Je to, ako v rodine. Rodičov a súrodencov si nevyberáš. Sú ti daní. Taktiež farnosť. Je tam, kde žiješ. Má to svoje výhody. Nepomáhame kňazovi, lebo je pekný, alebo sympatický, ale preto, lebo spolu budujeme miestnu Cirkev. Dobre to vyjadruje toto posolstvo: http://www.incamminoconmaria.it/slovacco-41.html 2) návšteva farnosti San Cassiano in San Damiano Piacentino bola pre nás skutočným objavom. Tá farnosť je tak maličká, že sa tamojšie udalosti nedali skryť. Viem, že na Slovensku pre kňazov nieje ťažké nájsť niekoho, kto ovláda taliansky jazyk. Preto pridávam povzbudenie pre kňaza, duchovného otca, napísané kňazom: http://preghiereagesuemaria.it/libri/figlioli%20vi%20amo%20tanto%20apparizioni%2­0e%20messaggi%20a%20san%20damiano.htm Taktiež posolstvá, ktoré kňaz veľmi dobre pochopí: http://preghiereagesuemaria.it/libri/il%20messaggio%20di%20san%20damiano-sintesi­.htm
Odoslané 20.7.2017 18:13.