« Späť

Večer s otcom Caffarelom - 18.10.2016

Večer s otcom Caffarelom - 18.10.2016

PANENSTVO a LÁSKA - Kresťanské manželstvo vo svetle manželstva Jozefa a Márie (pokračovanie úvah)

.Pokračovanie úvah O. H. Caffarela na tému:

„Kresťanské manželstvo vo svetle manželstva Jozefa a Márie.“

Panenstvo a Láska

Jozefa s Máriou nespájalo telesné puto. Toto tvrdenie, tak ako to vždy a stále hlása Cirkev a Magistérium cirkvi, zastávali s najväčšou pevnosťou aj veľkí Otcovia, ktorí stavali na Sv. Písme v presvedčení, že chránia najvýznamnejšie dobro - sväté dobro. Práve preto, že panenstvo Jozefa a Márie je základnou a najpodstatnejšou vlastnosťou ich zväzku. Niektorí preto usudzujú, že toto manželstvo je neporovnateľné s inými, a preto je zbytočné, ba priam nebezpečné dávať ho za príklad kresťanským rodinám. Avšak ich tvrdenie je nesprávne, pretože sa mýlia vo význame tohto panenstva. Preto sa snažme najskôr ho správne pochopiť.

            Panenstvo Jozefa a Márie je skutočnosť súčasne konkrétna aj duchovná: je to rezignácia z telesného daru - je dôležité doceniť tento prvý aspekt - ale celú morálnu a náboženskú hodnotu čerpá z motivácie, ktorá je základom tohto zrieknutia sa – t.j.  vo vôli manželov, ktorí chcú patriť výlučne Bohu. Každý tento aspekt nesie obrovské bohatstvo náuky pre kresťanských manželov, pričom druhý je najdôležitejší.

 

Panenstvo - rezignácia z telesného daru

Pre teológov bolo uvažovanie nad manželstvom Jozefa a Márie neobyčajne plodné. Avšak nezaobišlo sa to bez námahy.  Od začiatku boli isté dva fakty: predsavzatie Márie vytrvať v panenstve, a jej manželstvo s Jozefom. Tieto fakty sa môžu zdať protichodné. Avšak po dlhých sporoch a hľadaní sa konečne ukázala podstata riešenia: to, čo je základom uzatvorenia manželstva, je súhlas, t.j. vôľa patriť si navzájom. Toto pravidlo sa napokon ujalo aj v civilnom práve a nikdy nebude možné preceniť jeho civilizačnú hodnotu. Takže telesný vzťah  nie je nevyhnutne potrebný na to, aby manželstvo bolo uznané za platné.

            Aké poučenie odtiaľto plynie pre kresťanských manželov? Je zásadné: ak podstata manželstva nespočíva vo fyzickom dare, ale vo vôli patriť si navzájom v duchovnej jednote osôb, tak vlastne na tejto úrovni muž a žena nachádzajú svoju plnosť, ku ktorej smeruje ich láska; a preto najskôr a predovšetkým na tejto úrovni musia vytvárať medzi sebou dialóg, výmenu, jednotu. Manželstvá, ktoré na prvé miesto postavia telo, nielen že sú slabé a netrvalé, ale prinášajú sklamanie. Človek sa neuspokojí nadlho, ak žije iba telesne - onedlho sa vzbúri jeho duša odstavená nabok.

            Musíme však správne pochopiť príklad Jozefa a Márie: v žiadnom prípade nie je odsúdením telesného daru v manželstve. V kresťanskom manželstve, ktoré je normálne povolané k plodeniu detí, čo nám pripomína samotná rodina z Nazareta, tento dar nachádza celú svoju podstatu existencie.  Ba čo viac, neuznávanie tohto jeho významu pre udržovanie a prehlbovanie jednoty sŕdc by bola trúfalosť a pokušením angelizmu. Opovrhované telo sa rýchlo pomstí.

            Avšak pre Jozefa a Máriu fyzické spojenie nebolo potrebné: na jednej strane - dieťa, kvôli ktorému Boh chcel, aby boli manželmi, im bolo dané iným spôsobom; na druhej strane, tieto dve bytosti, pre seba navzájom tak priehľadné nepotrebovali jednotu tiel na to, aby rástli v blízkosti sŕdc a duší.

            A preto, my „telesní“ ľudia, mali by sme si zapamätať, že rozmer sexu nehrá hlavnú úlohu v tvorení manželského spoločenstva.  Ba čo viac, je to výstraha pred nebezpečenstvom postupného úpadku, ktorý so sebou prináša sexuálny život. Slovo „výstraha“ je možno príliš negatívne; lepšie by bolo povedať: povzbudenie k čistote - pričom čistota samozrejme neznamená abstinenciu, zdržiavanie sa od telesného darovania sa, ale ovládanie tela a integráciu, zodpovedné zaobchádzanie s pohlavnou silou. Ak nad ním vládne rozum a preniká ho láska, vtedy prestáva byť nepriateľom a slúži na duchovný rast osobnosti. Uskutočňuje sa to na úrovni samotnej lásky a manželskej výmeny. Celé umenie spočíva v tom, aby človek spoznal svoje telo tak, aby sa stávalo čoraz dokonalejším prostriedkom vlastného poznania, vyjadrenia a zjednotenia. Okrem toho, telo zohráva túto trojitú úlohu nielen cez telesný akt.  Disponuje rôznymi možnosťami, ako vyjadriť svoje city, nadväzovať a udržiavať dialóg medzi mužom a ženou: pohľad, ktorý má obrovskú silu prejavu, slová (ich obsah a intonácia), úsmev (ktorý vychádza viac z duše než z tela), dlaň, ktorá sa odovzdáva s dôverou... a tu si bez ťažkostí môžeme predstaviť Jozefa s Máriou.  Ich dialóg musel byť veľmi neobvyklý: zriekli sa telesného aktu, ale určite nie tých rôznych spôsobov, vďaka ktorým sa muž so ženou spoznávajú, odhaľujú svoje vnútro, dorozumievajú sa a spájajú.

            Nie je vylúčené, aby sa kresťanskí manželia podľa vzoru Jozefa a Márie zriekli telesných vzťahov na isté obdobie alebo aj natrvalo. Sv. Augustín nás ubezpečuje, že v tom období zdržanlivosť nebola v rodinách zriedkavá: „Vieme - hovorí v jednej homílii - že veľké množstvo našich bratov, ktorí oplývajú plodmi milosti, sa v Kristovom mene a po vzájomnom súhlase zdržujú akýchkoľvek telesných aktov, pričom neodvrhujú manželskú lásku. Naopak, čím viac kladú odpor žiadostivosti tela, tým je silnejšia ich láska.“ Nech však manželia nikdy nezabudnú na zákon, ktorý stále pripomínajú duchovní majstri: na to, aby duch mohol odolať nárokom umŕtveného tela, musí sa vrúcne obrátiť na Božiu silu, k milosti zo sviatosti a najmä k milosti zo sviatosti manželstva.  Je potrebné veľa modlitby a lásky na to, aby sme rezignovali z tela; avšak namiesto toho, takáto rezignácia pomáha rásť v modlitbe a v láske.

(pokračovanie na budúci mesiac)

18.10.2016