« Späť

Z dnešného evanjelia - 2. veľkonočná nedeľa -Nedeľa božieho milosrdenstva

O osem dní prišiel Ježiš /23. 4. 2017/ Tomáš, uveril si, pretože si ma videl, hovorí Pán; blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili.

Človek už od malička vo svojom živote nepočúva nič iné, iba samé príkazy: Umy sa! Obleč sa! Dobre sa uč! Poslúchaj! Možno to mnohým z nás aj lezie na nervy. A teraz si predstavíme, že čosi podobné od nás vyžaduje aj Cirkev. Ver! Silno, úprimne, nezištne ver! A hoci to mnohým vadí, je správne, že tieto požiadavky na nás má. Veď ide o náš duchovný život a v ňom viera zohráva najpodstatnejšiu úlohu. Toto konštatovanie kontrastuje s vierou „za zatvorenými dverami“, o ktorej sme počúvali v dnešnom evanjeliu – a predsa aj takáto viera môže osloviť. Aké je to poučné! Ježiš prechádza cez zatvorené dvere, lebo apoštoli, hoci ich bolo desať, mali strach. Verili síce v Ježišovo zmŕtvychvstanie, ale ich viera bola ešte otrasená, nedokonalá, počiatočná a nestabilná. Jedenásty, ktorý chýbal, bol Tomáš, ktorého kresťanská tradícia nazýva neveriaci. Vo Večeradle sa teda stretla viera aj nevera a obe za zatvorenými dverami. Na jednej strane sa apoštoli chválili pred Tomášom, že videli Pána, na druhej strane nič neoznamujú, ani bratom, ani širokej verejnosti. Majú strach zo Židov a zo zloby sveta. Do ich strachu vstupuje Ježiš a hovorí: Pokoj vám! Použije pozdrav, ktorým sa zdravili ľudia vzájomne si blízki. Už pozdravom naznačuje, že im nebude robiť výčitky, ba naopak, má dosť trpezlivosti, aby z viery plnej strachu za zatvorenými dverami urobil vieru tak silnú, že dokáže vydať za neho aj krvavé svedectvo. Buďme úprimní, že aj naša viera sa podobá viere za zatvorenými dverami. Pýtate sa ako? Často máme strach vykročiť s vierou do sveta, svedčiť o Bohu, Cirkvi, Ježišovi a jeho evanjeliu. Máme strach, lebo sme veľakrát zakúsili zaslepenosť sveta, jeho zlobu a výsmech. Viera za zatvorenými dverami sa dotýka aj mnohých našich farských spoločenstiev. Radi sa uzatvárame do vlastných skupiniek, v ktorých všetci rovnako cítia a myslia. V nich sa žalujeme, aký je svet zlý, a keďže sme tam bezpeční, často sa cítime priam viac ako biskup či učený teológ… Ale keď vyjdeme spoza zatvorených dverí, sme ticho, lebo máme strach z okolitého sveta a zostávame nemí, keď niekto útočí na Boha, Cirkev, pápeža, biskupov či kňazov. Lenže za zatvorenými dverami Večeradla bola aj nevera. Tomáš si kládol podmienky: Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím. On je dvojnásobne zatvorený: za dverami Večeradla i za dverami svojho srdca. Všetko vyrieši Ježiš, keď ho vyzýva, aby prestal byť neveriaci, ale aby uveril. Tomáš to dokáže a zvolá: Pán môj a Boh môj! Opäť však buďme úprimní, lebo z Tomášovho postoja sa čosi nachádza aj v nás. My tiež si zaslúžime prívlastok neveriaci, lebo veľmi často nie sme schopní rozširovať obraz svojej viery. Ako často si myslíme, že nám úplne stačí viera z detských liet. Lenže s takou vierou sme smiešni, nedokážeme sa obhájiť, nevieme múdro argumentovať, nevieme iných nadchnúť. Preto sa začneme žalovať na pochybnosti vo viere. A tých je viacero. Na prvom mieste je to strach, lebo sa bojíme otvoriť oči nášho ducha pre čosi nové. Váhame vstúpiť do nového sveta, ktorý nám otvára viera, stojíme na jeho prahu a chýba nám rozhodný rázny krok, lebo nechceme opustiť svoj svet. Nie je preto správne, že nás Cirkev povzbudzuje k pevnej viere? Či to nie je potrebné? Ako vieru prežívam ja? Žijem ju navonok, alebo je iba za zatvorenými dverami, alebo nebodaj je až dvakrát zatvorená, ako u Tomáša? Skupina botanikov hľadala v Alpách vzácne kvety. Na malom strmom útese našli mimoriadne vzácny druh. Dostať sa k nemu mohli iba s pomocou lana. Pre neskúsených horolezcov-botanikov to bolo veľmi nebezpečné podujatie, preto poslali pre miestneho pastiera, ktorý dobre poznal terén. Ponúkli mu peniaze, ak sa spustí na lane a prinesie kvet. Pastier veľmi túžil po peniazoch, ale sa bál. Niekoľkokrát sa nahol nad roklinu, ale mal strach zveriť sa do rúk cudzích ľudí, ktorí museli držať lano. Dostal však nápad. Odbehol domov a o chvíľu priviedol starého muža. Prekvapeným botanikom povedal: Uviažte mi lano popod pazuchy, spustím sa, lebo lano bude držať môj otec. Takú silnú, pevnú a opravdivú vieru nám chce vštepiť aj Ježiš. Nebojme sa, veď lano nášho života drží on sám a vtedy sa naozaj niet čoho báť. Myslime na to aj v budúcom týždni a denne pri každej modlitbe zvolajme spolu s Tomášom: Pán môj a Boh môj! Zdroj:www.trojica.sk/kazne

Náboženský život v dejinách  Udavského

Obec Udavské sa prvý raz spomína v roku 1317.Vlastníkmi panstva boli Drughetovi, ktorí začiatkom 17.storočia konvertovali na katolícku vieru. Šírenie katolíckej viery ,týmto spôsobom  pozitívne ovplyvnili v oblasti svojho panstva. Farnosť Udavské sa prvý raz spomína v roku 1689. Tvorili ju panská obec a filiálky: Adidovce, Dedačov, Hankovce, Koškovce, Ľubiša, Maškovce, Vyšný Hrušov. Farský kostol z roku 1701 bol zasvätený Najsvätejšej Trojici na mieste predošlého dreveného kostola. V tom čase panstvo patrilo Csákyovcom, gróf František daroval kostolu v roku 1710 oltárny obraz. Farnosť bola začlenená do Košickej diecézy v roku 1804.Pozostávala z farskej obce a filiálky Veľopolie, nastalo tak po zriadení fary v Ľubiši a Vyšnom Hrušove už v 18.storočí. V roku 1828 žilo v obci 779 obyvateľov z toho katolíkov 759. V starom kostole boli maľby erbov grófskych rodín Drughetovcov, Zichyovcov, Csákyovcov. Na začiatku 20.storočia žilo v obci 799 obyvateľov , katolíkov bolo počtom 631. K významným osobnostiam histórie obce a zvlášť farnosti patrí dodnes kňaz  Dr. Štefan Hések, miestny duchovný (1918-1939) , dekan , neskôr generálny vikár.

Do Udavského prišiel v ťažkých časoch vojny  a napriek tomu uskutočnil myšlienku výstavby nového kostola. Stalo sa tak za podpory panstva, domácich občanov i žijúcich Udavčanov  v Amerike. O podpore panstva svedčí i prenesenie pozostatkov grófa Szirmayho a jeho manželky do nového kostola . Oltár dali vystaviť Ján Orendáč- Lackovský a Michal Rak v roku 1927. Dňa 28.08.1927 vykonal požehnanie kostola Jozef Čársky , košický biskup. V poslednom  sčítaní  obyvateľstva Slovenskej republiky v roku 2011  sa z počtu obyvateľov 1256 ku rímskokatolíckej viere hlásilo :1074 obyvateľov. Z toho sa dá vysvetliť, že viac ako polovica farskej obce je rimo-katolíkov. Rovnako to platí aj o filiálnej obci Veľopolie kde sa hlási 311 obyvateľov z celkového počtu 318 k rímsko-katolíckej viere v 21.storočí. Napísal BB

Profil na Mojej Komunite

farnosť Udavské
20 zaregistrovaných užívateľov
0 zapojených komunít
0 zapojených rodín
Miestny správca:
Mgr. Vincent Dráb
Kapláni:
Kontaktné informácie