Náboženský život v dejinách Udavského

Obec Udavské sa prvý raz spomína v roku 1317.Vlastníkmi panstva boli Drughetovi, ktorí začiatkom 17.storočia konvertovali na katolícku vieru. Šírenie katolíckej viery ,týmto spôsobom pozitívne ovplyvnili v oblasti svojho panstva. Farnosť Udavské sa prvý raz spomína v roku 1689. Tvorili ju panská obec a filiálky: Adidovce, Dedačov, Hankovce, Koškovce, Ľubiša, Maškovce, Vyšný Hrušov. Farský kostol z roku 1701 bol zasvätený Najsvätejšej Trojici na mieste predošlého dreveného kostola. V tom čase panstvo patrilo Csákyovcom, gróf František daroval kostolu v roku 1710 oltárny obraz. Farnosť bola začlenená do Košickej diecézy v roku 1804.Pozostávala z farskej obce a filiálky Veľopolie, nastalo tak po zriadení fary v Ľubiši a Vyšnom Hrušove už v 18.storočí. V roku 1828 žilo v obci 779 obyvateľov z toho katolíkov 759. V starom kostole boli maľby erbov grófskych rodín Drughetovcov, Zichyovcov, Csákyovcov. Na začiatku 20.storočia žilo v obci 799 obyvateľov , katolíkov bolo počtom 631. K významným osobnostiam histórie obce a zvlášť farnosti patrí dodnes kňaz Dr. Štefan Hések, miestny duchovný (1918-1939) , dekan , neskôr generálny vikár.

Do Udavského prišiel v ťažkých časoch vojny a napriek tomu uskutočnil myšlienku výstavby nového kostola. Stalo sa tak za podpory panstva, domácich občanov i žijúcich Udavčanov v Amerike. O podpore panstva svedčí i prenesenie pozostatkov grófa Szirmayho a jeho manželky do nového kostola . Oltár dali vystaviť Ján Orendáč- Lackovský a Michal Rak v roku 1927. Dňa 28.08.1927 vykonal požehnanie kostola Jozef Čársky , košický biskup. V poslednom sčítaní obyvateľstva Slovenskej republiky v roku 2011 sa z počtu obyvateľov 1256 ku rímskokatolíckej viere hlásilo :1074 obyvateľov. Z toho sa dá vysvetliť, že viac ako polovica farskej obce je rimo-katolíkov. Rovnako to platí aj o filiálnej obci Veľopolie kde sa hlási 311 obyvateľov z celkového počtu 318 k rímsko-katolíckej viere v 21.storočí. Napísal BB

« Späť

Z dnešného evanjelia

Bude sa zodpovedať za krv prorokov, počnúc krvou Ábela až po krv Zachariáša /19. 10. 2017/

S trpkosťou a hroznými slovami vyčíta Pán Ježiš svojmu národu, že nechcel počúvať pravdu, akú mu hlásali proroci a apoštoli. Musela to byť trpká pravda, keď kvôli tomu ich zabíjali a prenasledovali. Samozrejme, neradi počúvame slová pravdy, ktoré sú adresované nám, ak sú to pokarhania a napomínania. Žiadame vtedy dôkazy, odôvodnenia, konfronáciu atď. (Ale je zaujímavé, že takéto dôkazy nežiadame vtedy, keď nás nezaslúžene chvália alebo nám pochlebujú; také slová prijímame bez dôkazov). Sťažujeme sa, Keď ľudia, ktorí nám neprajú, hovoria o nás nepravdu, keď vymýšľajú a očerňujú nás. Ale povedzme si jasne: nevzrušujú klamstvá ľudí toho človeka, ktorý vie sám o sebe povedať príkru pravdu do očí. Povedzme tiež však, že je veľmi ťažké človekovi objaviť pravdu o sebe samom. K tomu je potrebná nemalá dávka múdrosti a odvahy. A často človeku v tom pomáha utrpenie: vtedy sa tiež dochádza k pravde o sebe samom – to je azda najvierohodnejšia skúška... Niekto si nedokáže povedať pravdu o sebe; radšej hľadá takú pravdu u veštíc, tých, čo veštia z ruky a cigánok („cigánka ti povie pravdu...“). My hľadáme pravdu – o nás a pre nás – u Toho, ktorý prišiel svedčiť o pravde (por. Jn 18, 37). Čítame, že začali naňho... prudko dorážať a dotieravo sa ho na všeličo vypytovať. My tiež kladieme Kristovi veľa otázok: pri nerozhodnosti, v žiali a hneve. Pravda, ktorú nám ponúka ako odpoveď – často je uspokojujúca, ale často je ťažká, niekedy nepríjemná. Ale každý, kto je z pravdy, počúva môj hlas www.homily-service.sk

napísal Jana Sakalová

18.10.2017 20:30

279 Prezretí, 0 Komentáre