Náboženský život v dejinách  Udavského

Obec Udavské sa prvý raz spomína v roku 1317.Vlastníkmi panstva boli Drughetovi, ktorí začiatkom 17.storočia konvertovali na katolícku vieru. Šírenie katolíckej viery ,týmto spôsobom  pozitívne ovplyvnili v oblasti svojho panstva. Farnosť Udavské sa prvý raz spomína v roku 1689. Tvorili ju panská obec a filiálky: Adidovce, Dedačov, Hankovce, Koškovce, Ľubiša, Maškovce, Vyšný Hrušov. Farský kostol z roku 1701 bol zasvätený Najsvätejšej Trojici na mieste predošlého dreveného kostola. V tom čase panstvo patrilo Csákyovcom, gróf František daroval kostolu v roku 1710 oltárny obraz. Farnosť bola začlenená do Košickej diecézy v roku 1804.Pozostávala z farskej obce a filiálky Veľopolie, nastalo tak po zriadení fary v Ľubiši a Vyšnom Hrušove už v 18.storočí. V roku 1828 žilo v obci 779 obyvateľov z toho katolíkov 759. V starom kostole boli maľby erbov grófskych rodín Drughetovcov, Zichyovcov, Csákyovcov. Na začiatku 20.storočia žilo v obci 799 obyvateľov , katolíkov bolo počtom 631. K významným osobnostiam histórie obce a zvlášť farnosti patrí dodnes kňaz  Dr. Štefan Hések, miestny duchovný (1918-1939) , dekan , neskôr generálny vikár.

Do Udavského prišiel v ťažkých časoch vojny  a napriek tomu uskutočnil myšlienku výstavby nového kostola. Stalo sa tak za podpory panstva, domácich občanov i žijúcich Udavčanov  v Amerike. O podpore panstva svedčí i prenesenie pozostatkov grófa Szirmayho a jeho manželky do nového kostola . Oltár dali vystaviť Ján Orendáč- Lackovský a Michal Rak v roku 1927. Dňa 28.08.1927 vykonal požehnanie kostola Jozef Čársky , košický biskup. V poslednom  sčítaní  obyvateľstva Slovenskej republiky v roku 2011  sa z počtu obyvateľov 1256 ku rímskokatolíckej viere hlásilo :1074 obyvateľov. Z toho sa dá vysvetliť, že viac ako polovica farskej obce je rimo-katolíkov. Rovnako to platí aj o filiálnej obci Veľopolie kde sa hlási 311 obyvateľov z celkového počtu 318 k rímsko-katolíckej viere v 21.storočí. Napísal BB

« Späť

Z dnešného evanjelia

Nepočúvajú ani Jána, ani Syna človeka /15. 12. 2017/

Dejiny nás učia, že je veľmi dôležité nájsť zmyslel alebo konečný cieľ života, ale taktiež zvoliť si adekvátne a správne prostriedky na jeho dosiahnutie. Múdry človek veľmi rýchlo zistí, že časné ciele ako manželstvo, kňazstvo, zamestnanie, deti, peniaze, auto… nie sú ani tak cieľom ako prostriedkom k dosiahnutiu konečného cieľa. V dejinách ľudstva bol vždy boj medzi tými dvoma skutočnosťami. čo je dôležitejšie: cieľ alebo prostriedok na jeho dosiahnutie? Sakralita cieľa alebo prostriedku? Max Weber definoval tradičnú spoločnosť ako hodnotovú racionalitu - posvätnosť cieľa, kedy prostriedky neboli podstatné (mohol byť aj nesprávny, ale došlo sa k dobrému cieľu). Tú modernú pomenoval ako účelová racionalita - posvätnosť prostriedkov a zameranie sa na nich (markantný záujem o riešenie drobných krokov kde sa postupne stráca ten konečný cieľ; kde dokonca to “záverečné” aj chýba). Dnešné evanjelium nám ponúka dvojitý pohľad na smerovanie k Bohu a realizácie Božej vôle. Sám Ježiš pomenováva uvažovanie ľudí, ktorí vidia dva spôsoby konania: ten Jána Krstiteľa (asketický) a ten Ježišov (rozmarný). Ján upútaval pozornosť svojím asketickým životom, disciplínou a vnútornou silou. Ježiš svojou otvorenosťou pre človeka, ktorý hoduje, teší sa. Toto jeho správanie, podľa pozorujúcich nie je podľa tradičných schém, ktoré definujú duchovnú osobu. Takéto uvažovanie definuje slovami: “Komuže prirovnám toto pokolenie? Podobá sa deťom, čo vysedávajú na námestí a pokrikujú na svojich druhov: ‚Pískali sme vám, a netancovali ste; nariekali sme, a neplakali ste.’” Teda iróniou chce otvoriť oči pozorujúcim, aby poznali prítomnosť okamihu, ktorý je už iný, ako ten včerajší Jána Krstiteľa. Toto nie je len postoj Ježišových súčasníkov. Je to aj o našom postoji a živote. Aj dnes vieme všetko zhodnotiť a podčiarknuť, ako veci nefungujú vo svete a v Cirkvi. Ako je to s našou vládou, starostom, Pápežom, biskupom, farárom … dokonca aj s “dobrým” Bohom. Sme priam perfektní v zadefinovaní dlhého zoznamu vecí, ktoré by mali byť zmenené. Ale v tom je tá tragickosť: MY ten svet vytvárame. Starosta je taký, akí sme my; vláda je taká, akí sú politici, ktorých sme si zvolili - sú deťmi doby, ktorú my vytvárame a formujeme. Farár je dieťa našich blízkych, neprišiel z “tramtárie”. Možno stačí naša radosť, aktívnosť, zbožnosť a participácia, aby sa zmenila jeho tvrdohlavosť alebo nebodaj zatrpknutosť. A naše deti: jablko nespadne ďaleko od stromu, trochu súce môže odskočiť. Aj to asi ten náš strom života musí byť “na poriadnom brehu postavený”. Teda každá doba má svoje prejavy a spôsoby. Dôležité je, aby sme tieto “naše - nie cudzie” hodnotili z pozície pohľadu toho najvyššieho cieľa života. Ale tento spôsob nesmie byť nesprávny (pre alkoholikov: on nebol ten, ktorý sa ožieral - ale stretol sa s tými, ktorí sa ožierajú!). Kristus svojím “nesprávnym” konaním prišiel navrátiť stratených z Izraela. Zdroj:www.domimacak.eu

Profil na Mojej Komunite

farnosť Udavské
22 zaregistrovaných užívateľov
0 zapojených komunít
0 zapojených rodín
Miestny správca:
Mgr. Vincent Dráb
Kapláni:
Kontaktné informácie