"Syn človeka bude vydaný... Kto chce byť prvý, nech je služobník všetkých" /21. 2. 2017/Evanjelium, ktoré sme počuli, začína tvrdením: „Ježiš a jeho učeníci prechádzali Galileou. Nechcel však, aby o tom niekto vedel, lebo učil svojich učeníkov...“ Z toho môžeme pochopiť, že okrem všeobecnej formácie všetkých, ktorí nasledovali Ježiša a snahy osloviť a zasiahnuť všetkých ľudí, existovala ešte zvláštna formácia užšieho kruhu apoštolov. Oni sú pozvaní dôvernejšie poznať Ježišove myšlienky. Postupne sú zasväcovaní do tajomstva Ježišovej lásky až do krajnosti, Ježišovho utrpenia a smrti. Čím viac milujeme Ježiša, tým sa i nám dostáva tohto zasvätenia do Kristovho Spasiteľného utrpenia, preto sa nemáme čudovať, ak sa na ceste za Kristom ocitneme v bezútešnosti a v rôznych trápeniach.
Počas tohto leta, pri návrate na Slovensko, som strávil 10 dní na horách. Pre tých, ktorým sa páči turistika, vedia veľmi dobre, ako je ľahké v lesoch stratiť ten správny smer. Motívy môžu byť rôzne: málo turistických značiek pri chodníčku, rôzne zaujímavosti popri ceste, nepozornosť, zahovorenie sa a nesledovanie cesty, vnútorné myšlienky. Keď sa stratíte a uvedomíte si to, ešte len vtedy vaše putovanie naberie na dobrodružstve. Dnešný úryvok z Markovho evanjelia by sme mohli pomenovať: Nájdení na nesprávnej ceste. Pred sebou máme Ježiša, ktorý hovorí o kríži, o smrti a o zmŕtvychvstaní. Jeho rozhodnutie a vôľa sú totálnymi. Rozhodol sa darovať sa celkom človeku a zjaviť svoju lásku voči stvoreniu. Dvanásti v tom čase sa snažia podeliť si “fleky”, hádajú sa o výhodách, hovoria o “prioritách”. Ježiš tak predstavuje Božiu logiku a múdrosť, Dvanásti rozmýšľajú podľa sveta a vlastnej žiadostivosti. Aj keď už nejaký ten rok trávia s Ježišom, počúvajú jeho Slovo, vidia jeho skutky - predsa žijú vo svete, ktorý svojou mentalitou a zmýšľaním formuje ich myseľ, srdce a túžby. Žijú v intenciách Sveta. Strácajú ten Boží smer a nájdu sa nesprávnej ceste. Ale Ježiš sa predstaví ako pravý Boh trpezlivý a milosrdný - sadá si, zvoláva k sebe Dvanástich a vysvetľuje problematiku, ktorá ich trápi. Necháva bokom svoje trápenie, ktoré je pred ním. Svoju pozornosť koncentruje na tých, ktorých má pred sebou. Znovu vysvetľuje, čo to znamená byť pravým učeníkom Božieho kráľovstva. Hovorí: “Kto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a služobník všetkých.” Byť ako ten posledný - ako dieťa. Niekedy to nechápeme, pretože dieťa v súčasnosti sa stalo stredobodom života a piedestál našich hodnôt. Tak, ako apoštoli, aj my jeho učeníci stojíme pred dvoma dôležitými Božími aspektmi hodnými prijatia, aby sme nestratili tú “správnu cestu”. Ide o vernosť a milosrdenstvo. Krása vernosti “na vždy” - pri našich sľuboch (krstných, kňazských, manželských, rehoľných…) prináša realizáciu našej ľudskosti v každodennosti a je aj imitáciou Božej vernosti. A milosrdenstvo je len ďalším menom Boha, v ktorého veríme (dnes sa mnohí zamýšľajú nad väzbou milosrdenstva a pravdy, - boja sa, že pri prílišnom odpúšťaní zabudneme na pravdu). Ale pre kresťana Pravda je Boh a On je Milosrdenstvo. Pri preukázaní milosrdenstva sa tak prejaví pravda o biede hriechu a klamstva. Nenechajme mŕtve toto Slovo a jeho pozvanie. Buď podobný Bohu, ktorý sa skláňa s trpezlivosťou a vernosťou k človeku, ktorý sa našiel na nesprávnej ceste. Počas tohto leta, pri návrate na Slovensko, som strávil 10 dní na horách. Pre tých, ktorým sa páči turistika, vedia veľmi dobre, ako je ľahké v lesoch stratiť ten správny smer. Motívy môžu byť rôzne: málo turistických značiek pri chodníčku, rôzne zaujímavosti popri ceste, nepozornosť, zahovorenie sa a nesledovanie cesty, vnútorné myšlienky. Keď sa stratíte a uvedomíte si to, ešte len vtedy vaše putovanie naberie na dobrodružstve. Dnešný úryvok z Markovho evanjelia by sme mohli pomenovať: Nájdení na nesprávnej ceste. Pred sebou máme Ježiša, ktorý hovorí o kríži, o smrti a o zmŕtvychvstaní. Jeho rozhodnutie a vôľa sú totálnymi. Rozhodol sa darovať sa celkom človeku a zjaviť svoju lásku voči stvoreniu. Dvanásti v tom čase sa snažia podeliť si “fleky”, hádajú sa o výhodách, hovoria o “prioritách”. Ježiš tak predstavuje Božiu logiku a múdrosť, Dvanásti rozmýšľajú podľa sveta a vlastnej žiadostivosti. Aj keď už nejaký ten rok trávia s Ježišom, počúvajú jeho Slovo, vidia jeho skutky - predsa žijú vo svete, ktorý svojou mentalitou a zmýšľaním formuje ich myseľ, srdce a túžby. Žijú v intenciách Sveta. Strácajú ten Boží smer a nájdu sa nesprávnej ceste. Ale Ježiš sa predstaví ako pravý Boh trpezlivý a milosrdný - sadá si, zvoláva k sebe Dvanástich a vysvetľuje problematiku, ktorá ich trápi. Necháva bokom svoje trápenie, ktoré je pred ním. Svoju pozornosť koncentruje na tých, ktorých má pred sebou. Znovu vysvetľuje, čo to znamená byť pravým učeníkom Božieho kráľovstva. Hovorí: “Kto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a služobník všetkých.” Byť ako ten posledný - ako dieťa. Niekedy to nechápeme, pretože dieťa v súčasnosti sa stalo stredobodom života a piedestál našich hodnôt. Tak, ako apoštoli, aj my jeho učeníci stojíme pred dvoma dôležitými Božími aspektmi hodnými prijatia, aby sme nestratili tú “správnu cestu”. Ide o vernosť a milosrdenstvo. Krása vernosti “na vždy” - pri našich sľuboch (krstných, kňazských, manželských, rehoľných…) prináša realizáciu našej ľudskosti v každodennosti a je aj imitáciou Božej vernosti. A milosrdenstvo je len ďalším menom Boha, v ktorého veríme (dnes sa mnohí zamýšľajú nad väzbou milosrdenstva a pravdy, - boja sa, že pri prílišnom odpúšťaní zabudneme na pravdu). Ale pre kresťana Pravda je Boh a On je Milosrdenstvo. Pri preukázaní milosrdenstva sa tak prejaví pravda o biede hriechu a klamstva. Nenechajme mŕtve toto Slovo a jeho pozvanie. Buď podobný Bohu, ktorý sa skláňa s trpezlivosťou a vernosťou k človeku, ktorý sa našiel na nesprávnej ceste. Počas tohto leta, pri návrate na Slovensko, som strávil 10 dní na horách. Pre tých, ktorým sa páči turistika, vedia veľmi dobre, ako je ľahké v lesoch stratiť ten správny smer. Motívy môžu byť rôzne: málo turistických značiek pri chodníčku, rôzne zaujímavosti popri ceste, nepozornosť, zahovorenie sa a nesledovanie cesty, vnútorné myšlienky. Keď sa stratíte a uvedomíte si to, ešte len vtedy vaše putovanie naberie na dobrodružstve. Dnešný úryvok z Markovho evanjelia by sme mohli pomenovať: Nájdení na nesprávnej ceste. Pred sebou máme Ježiša, ktorý hovorí o kríži, o smrti a o zmŕtvychvstaní. Jeho rozhodnutie a vôľa sú totálnymi. Rozhodol sa darovať sa celkom človeku a zjaviť svoju lásku voči stvoreniu. Dvanásti v tom čase sa snažia podeliť si “fleky”, hádajú sa o výhodách, hovoria o “prioritách”. Ježiš tak predstavuje Božiu logiku a múdrosť, Dvanásti rozmýšľajú podľa sveta a vlastnej žiadostivosti. Aj keď už nejaký ten rok trávia s Ježišom, počúvajú jeho Slovo, vidia jeho skutky - predsa žijú vo svete, ktorý svojou mentalitou a zmýšľaním formuje ich myseľ, srdce a túžby. Žijú v intenciách Sveta. Strácajú ten Boží smer a nájdu sa nesprávnej ceste. Ale Ježiš sa predstaví ako pravý Boh trpezlivý a milosrdný - sadá si, zvoláva k sebe Dvanástich a vysvetľuje problematiku, ktorá ich trápi. Necháva bokom svoje trápenie, ktoré je pre Tak, ako apoštoli, aj my jeho učeníci stojíme pred dvoma dôležitými Božími aspektmi hodnými prijatia, aby sme nestratili tú “správnu cestu”. Ide o vernosť a milosrdenstvo. Krása vernosti “na vždy” - pri našich sľuboch (krstných, kňazských, manželských, rehoľných…) prináša realizáciu našej ľudskosti v každodennosti a je aj imitáciou Božej vernosti. A milosrdenstvo je len ďalším menom Boha, v ktorého veríme (dnes sa mnohí zamýšľajú nad väzbou milosrdenstva a pravdy, - boja sa, že pri prílišnom odpúšťaní zabudneme na pravdu). Ale pre kresťana Pravda je Boh a On je Milosrdenstvo. Pri preukázaní milosrdenstva sa tak prejaví pravda o biede hriechu a klamstva. Nenechajme mŕtve toto Slovo a jeho pozvanie. Buď podobný Bohu, ktorý sa skláňa s trpezlivosťou a vernosťou k človeku, ktorý sa našiel na nesprávnej ceste.
Zdroj: www.domimacak.eu
