« Späť

Z dnešného evanjelia

"Milujte svojich nepriateľov" /19. 2. 2017/Počuli sme ako Ježíš hovorí svojím učeníkom, a teda aj nám: „Neodporujte zlému. Nepomstite sa, nesúďte sa, dávajte i požičajte ..“ A vrchol všetkého: „Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Veď on dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých.“ Nič nie je tak cudzie našej skazenej prirodzenosti, ako slová, ktoré sme práve v evanjeliu počuli. Bližšie je nám to, čo dovolil Mojžiš, kvôli tvrdosti ľudského srdca: „Oko za oko, zub za zub!“. Zdá sa nám, že to má v sebe určitú logiku. Ale prichádza Pán a učí: „Počuli ste, že bolo povedané: Oko za oko a zub za zub. No ja vám hovorím: Neodporujte zlému.“

Kňaz rozpráva takýto príbeh: Zavolali ma zaopatrovať. Vstúpil som do tmavej izby. Pri stene drevená posteľ a na nej ležal človek. Zdalo sa mi, že ani nepostrehol, keď som vstúpil dnu. Pohľad mal upretý na stenu a bolo vidieť, že veľmi trpí. Ležal doma, lebo lekári povedali, že už mu niet pomoci. Kto bol onen muž? V dedine, v ktorej predtým žil, sa našli ľudia, ktorí mu veľmi ubližovali. Prišiel o polia, lúky aj dom. Preto sa musel vysťahovať ďaleko z rodného kraja. Preto zanevrel na ľudí aj na Boha. Tých, čo mu ublížili, vyhodil zo svojho srdca a povedal, že im nikdy neodpustí. Časy sa zmenili a on sa vrátil do rodnej obce. Jeho srdce však zostalo kamenné voči nepriateľom. A teraz leží na smrteľnej posteli, temer nerozpráva a veľmi trpí. Ale medzi málo slovami, ktoré povedal, bolo: Odpúšťam všetkým, čo mi v živote ublížili, nech Boh aj mne odpustí všetky moje viny. Táto udalosť sa veľmi dobre hodí k dnešnému evanjeliu a k výzve, ktorú nám Ježiš adresuje: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Veď on dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých. Možno ktosi v duchu namietne: Počujem dobre? Mám milovať tých, ktorí mi ublížili? Veď sa proti tomu búri ľudská prirodzenosť! Ježiš však hovorí celkom jasne a jednoznačne. Sme synmi a dcérami nebeského Otca, ktorý je Láska a o každého človeka bez rozdielu sa stará. Za svoju lásku sa mu však dostáva veľa nevďaku, mnohí synovia a dcéry mu ubližujú, a predsa sa na nich nehnevá a je im ochotný vždy odpustiť. Preto chce, aby sme sa ani my nehnevali, aby sme dokázali odpustiť tým, ktorí nám ublížili. Nebeský Otec netúži mať rozvadené deti, ktoré sa nenávidia a ubližujú si, ale deti, ktoré nažívajú vo svornosti a láske. Taká je vôľa nebeského Otca, ktorú nám prišiel zjaviť a na svojom živote ukázať jeho Syn. Môžeme vôbec spočítať množstvo ľudí, ktorí Ježišovi ublížili počas jeho pozemského života? A nenachádzame medzi nimi iba cudzích ľudí, ktorí ho možno prvýkrát videli, ale aj jeho spolurodákov a členov vlastnej rodiny, ktorí hovorili o ňom, že je pomätený a chceli ho izolovať od ľudí. Nezostalo iba pri slovných napádaniach, ľudia šli ešte ďalej, mučili ho a napokon ukrižovali. Poznáme však Ježišovu reakciu na toto správanie: Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia. Preto povzbudení Ježišovým príkladom dajme sa do práce a budujme oázy porozumenia, lásky aj odpúšťania v tomto svete. Podajme si ruky a odstráňme nenávistné pohľady, slová a skutky, ktorými sa navzájom zraňujeme. Nevracajme úder za úder, lebo práve tým vyrazíme nepriateľovi dych. Možno si nakoniec povie, že sme iní, ako si o nás myslel a nemôže nás zatiahnuť do primitívnej hry úderu a odvety. Vracať každý úder a urážku je úbohý a začarovaný kruh tuposti. Prekročme ho a začnime niečo nové, čo sa možno zapáči aj iným. To urobil aj Ježiš, na ňom sa lámala všetka zloba, a preto stotník pod krížom napokon zvolal: On bol naozaj Boží Syn. Smelo teda môžeme povedať, že láska k nepriateľom je čin božský a uskutočňuje sa silou Božej milosti. Prosím o túto silu? Dokážem odpustiť zo srdca svojim nepriateľom? Pokúsil som sa o zmier v našej rozhádanej rodine, na pracovisku v spoločenstve, alebo nebodaj ešte aj ja prilievam olej do ohňa? Po púšti kráča karavána s otrokmi, ktorí po príchode do najbližšieho mesta majú byť predaní. Medzi nimi je aj 20-ročný Tom. Je kresťan. Na trhu ho spolu s ďalšími devätnástimi otrokmi kúpil istý bohatý muž. Tom ho prosil, aby zobral aj jedného starca, ktorý keď sa nepredá, bude zabitý. Sľúbil, že bude pracovať aj za neho, aby otrokár neškodoval. Boháč súhlasil a veľmi sa divil, ako sa Tom o starca stará. Býval s ním, kŕmil ho, keď mu bola zima, vyviedol ho na slnko, keď zasa teplo, posadil ho do tône kokosového sadu. Staral sa o starca ako rodič o dieťa. Boháč sa ho raz spýtal: Je to tvoj otec? Odpoveď znela: Nie je. Teda strýko alebo príbuzný? Odpoveď bola opäť rovnaká. Teda, kto je to? Chcem to vedieť! A Tom odpovedal: Pane, tento starec mi v živote najviac ublížil. Bol to on, kto ma na púšti predal bielym mužom. Ale nesmiem ho nenávidieť, lebo otec misionár mi povedal: Ak je tvoj nepriateľ hladný, nakŕm ho, ak smädný, daj mu napiť… Takto má konať každý kresťan. Teda aj ja, aj ty. K tomu nás dnes nabáda sám Ježiš. Urobme mu radosť a už teraz, v tejto chvíli, odpusťme v srdci svojim nepriateľom a obetujme za nich ad dnešnú svätú omšu. Pri znaku pokoja povedzme s plným vedomím: Pokoj a bratská láska, nech je medzi nami, a keď sa s nimi stretneme, podajme im ruku na znak vzájomného zmierenia. Kiežby všetky naše kresťanské rodiny a spoločenstvá boli oázami lásky, lebo iba vtedy zanikne nenávisť všetkého druhu, ak my budeme ochotní zjavovať odpúšťajúcu lásku nášho Pána v súčasnej dobe. Zdroj:www.trojica.sk

Náboženský život v dejinách  Udavského

Obec Udavské sa prvý raz spomína v roku 1317.Vlastníkmi panstva boli Drughetovi, ktorí začiatkom 17.storočia konvertovali na katolícku vieru. Šírenie katolíckej viery ,týmto spôsobom  pozitívne ovplyvnili v oblasti svojho panstva. Farnosť Udavské sa prvý raz spomína v roku 1689. Tvorili ju panská obec a filiálky: Adidovce, Dedačov, Hankovce, Koškovce, Ľubiša, Maškovce, Vyšný Hrušov. Farský kostol z roku 1701 bol zasvätený Najsvätejšej Trojici na mieste predošlého dreveného kostola. V tom čase panstvo patrilo Csákyovcom, gróf František daroval kostolu v roku 1710 oltárny obraz. Farnosť bola začlenená do Košickej diecézy v roku 1804.Pozostávala z farskej obce a filiálky Veľopolie, nastalo tak po zriadení fary v Ľubiši a Vyšnom Hrušove už v 18.storočí. V roku 1828 žilo v obci 779 obyvateľov z toho katolíkov 759. V starom kostole boli maľby erbov grófskych rodín Drughetovcov, Zichyovcov, Csákyovcov. Na začiatku 20.storočia žilo v obci 799 obyvateľov , katolíkov bolo počtom 631. K významným osobnostiam histórie obce a zvlášť farnosti patrí dodnes kňaz  Dr. Štefan Hések, miestny duchovný (1918-1939) , dekan , neskôr generálny vikár.

Do Udavského prišiel v ťažkých časoch vojny  a napriek tomu uskutočnil myšlienku výstavby nového kostola. Stalo sa tak za podpory panstva, domácich občanov i žijúcich Udavčanov  v Amerike. O podpore panstva svedčí i prenesenie pozostatkov grófa Szirmayho a jeho manželky do nového kostola . Oltár dali vystaviť Ján Orendáč- Lackovský a Michal Rak v roku 1927. Dňa 28.08.1927 vykonal požehnanie kostola Jozef Čársky , košický biskup. V poslednom  sčítaní  obyvateľstva Slovenskej republiky v roku 2011  sa z počtu obyvateľov 1256 ku rímskokatolíckej viere hlásilo :1074 obyvateľov. Z toho sa dá vysvetliť, že viac ako polovica farskej obce je rimo-katolíkov. Rovnako to platí aj o filiálnej obci Veľopolie kde sa hlási 311 obyvateľov z celkového počtu 318 k rímsko-katolíckej viere v 21.storočí. Napísal BB

Profil na Mojej Komunite

farnosť Udavské
20 zaregistrovaných užívateľov
0 zapojených komunít
0 zapojených rodín
Miestny správca:
Mgr. Vincent Dráb
Kapláni:
Kontaktné informácie