Náboženský život v dejinách  Udavského

Obec Udavské sa prvý raz spomína v roku 1317.Vlastníkmi panstva boli Drughetovi, ktorí začiatkom 17.storočia konvertovali na katolícku vieru. Šírenie katolíckej viery ,týmto spôsobom  pozitívne ovplyvnili v oblasti svojho panstva. Farnosť Udavské sa prvý raz spomína v roku 1689. Tvorili ju panská obec a filiálky: Adidovce, Dedačov, Hankovce, Koškovce, Ľubiša, Maškovce, Vyšný Hrušov. Farský kostol z roku 1701 bol zasvätený Najsvätejšej Trojici na mieste predošlého dreveného kostola. V tom čase panstvo patrilo Csákyovcom, gróf František daroval kostolu v roku 1710 oltárny obraz. Farnosť bola začlenená do Košickej diecézy v roku 1804.Pozostávala z farskej obce a filiálky Veľopolie, nastalo tak po zriadení fary v Ľubiši a Vyšnom Hrušove už v 18.storočí. V roku 1828 žilo v obci 779 obyvateľov z toho katolíkov 759. V starom kostole boli maľby erbov grófskych rodín Drughetovcov, Zichyovcov, Csákyovcov. Na začiatku 20.storočia žilo v obci 799 obyvateľov , katolíkov bolo počtom 631. K významným osobnostiam histórie obce a zvlášť farnosti patrí dodnes kňaz  Dr. Štefan Hések, miestny duchovný (1918-1939) , dekan , neskôr generálny vikár.

Do Udavského prišiel v ťažkých časoch vojny  a napriek tomu uskutočnil myšlienku výstavby nového kostola. Stalo sa tak za podpory panstva, domácich občanov i žijúcich Udavčanov  v Amerike. O podpore panstva svedčí i prenesenie pozostatkov grófa Szirmayho a jeho manželky do nového kostola . Oltár dali vystaviť Ján Orendáč- Lackovský a Michal Rak v roku 1927. Dňa 28.08.1927 vykonal požehnanie kostola Jozef Čársky , košický biskup. V poslednom  sčítaní  obyvateľstva Slovenskej republiky v roku 2011  sa z počtu obyvateľov 1256 ku rímskokatolíckej viere hlásilo :1074 obyvateľov. Z toho sa dá vysvetliť, že viac ako polovica farskej obce je rimo-katolíkov. Rovnako to platí aj o filiálnej obci Veľopolie kde sa hlási 311 obyvateľov z celkového počtu 318 k rímsko-katolíckej viere v 21.storočí. Napísal BB

« Späť

Z dnešného evanjelia - 3. pôstna nedeľa

"Prameň vody prúdiacej do večného života" /19. 3. 2017/ Čo dokáže spraviť jedno nepredvídané stretnutie. Áno, môže zmeniť celý ďalší život človeka. Jedno stretnutie obohatí, iné skomplikuje náš život. Tak to môže byť aj so sviatosťou zmierenia v pôstnej dobe. Stretnutie s Kristom... Evanjelium rozpráva o stretnutí Pána Ježiša so ženou Samaritánkou. Žena uverila Kristovi a Kristus zmenil nielen jej život, ale i život ďalších Samaritánov, ktorí uverili slovám Pána Ježiša

V posledných rokoch sa veľa hovorí a píše o vode. Iste každý z nás sleduje tento problém, ktorý sa nedotýka iba rozvojových krajín v tropických pásmach, ale dotýka sa aj civilizovaných krajín, a teda aj nás. Tento problém musia riešiť ekológovia a vedci z rozličných odborov. Všetkých totiž znepokojuje, že čistej pramenistej vody bude stále menej a všetci dobre vedia, že život bez vody je nemysliteľný. Pekne to vystihli už starovekí grécki filozofi, ktorí pokladali vodu za jeden zo základných elementov života. Vodu pre život potrebuje aj žena Samaritánka, o ktorej hovorí dnešné evanjelium. Prichádza po vodu k studni, ktorá už po stáročia je zdrojom občerstvenia pre mnohých. A tu sa stretáva s niekým, kto sa jej takto prihovorí: „Keby si poznala Boží dar a vedela, kto je ten, čo ti hovorí: Daj sa mi napiť, ty by si poprosila jeho a on by ti dal živú vodu. Každý, kto pije túto vodu, bude znova smädný. Ale kto sa napije z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky. A voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej do večného života.“ Pri počúvaní tohto rozhovoru nezaujatému poslucháčovi môžu sa v mysli vynoriť tri otázky: – Kto je ten, čo sa rozpráva so ženou? – Kto je tá žena? – O akej vode s ňou rozpráva ten neznámy človek? So ženou sa rozpráva Ježiš, Syn Boží, ktorý sa pristavil pri Jakubovej studni, aby si po namáhavej ceste odpočinul. Aj on, pretože bol človekom, sa unavil. Potrebuje si oddýchnuť a občerstviť sa. Žena, ktorá prichádza po vodu je Samaritánka. O jej osobnom živote sa dozvedáme z rozhovoru, ktorý vedie s Ježišom. Kto boli Samaritáni? V období asýrskeho zajatia vmiešali obyvatelia Samárie do svojho národa cudziu krv a do svojho náboženstva cudzích bohov. Zato si vyslúžili od pravovernej časti vyvoleného národa pohŕdanie a to také, že Žid, keď chcel niekoho veľmi ponížiť, povedal mu: „Ty Samaritán!“ Rozpor medzi obidvoma časťami národa vzrástol, keď akýsi kňaz, ktorého vyhnal Ezdráš z Jeruzalema, zriadil na hore Garizim v Samárii novú bohoslužbu a novú kňazskú líniu. Odvtedy sa hádali Židia so Samaritánmi a niekedy veľmi nechutne, ktorá bohoslužba je pravá. Dodnes žije malý počet Samaritánov v Nabuluse v Sicheme. Očakávajú vo svojich predstavách príchod Mesiáša a konajú svoje modlitby na hore Garizim. Svoj Pentateuch si opatrujú ako pokladnicu svojej viery a pamiatku na Mojžiša. Ešte treba spomenúť živú vodu, o ktorej hovorí. Je ňou Boží život, ktorý chce Ježiš darovať všetkým ľuďom. Ježiš často hovoril o tomto živote. Napríklad: „Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie.“ Veď k tomu životu nás Boh povolal. K životu s ním. Stvoril nás na svoj obraz. V prvých ľuďoch zapálil tento život. A keď ho v sebe zničili, Boh posiela na svet vlastného Syna, aby im pripomenul, že iba život v spoločenstve s Bohom môže človeka dokonale nasýtiť a iba Božím životom môže naplno realizovať svoju osobnosť. To je teda živá voda o ktorej Ježiš hovorí a ktorú nám ponúka. Buďme ale úprimní, že po tejto vode málo túžime. Žijeme totiž v predstave, že k šťastnému životu potrebujeme predovšetkým komfortne zariadený byt, luxusné auto, počítač, účet v banke, dovolenky v exotických krajinách, najmodernejšie šaty, či účasť na rozličných snobských podujatiach. Ale keď sme aspoň trocha k sebe úprimní, musíme konštatovať, že takýto životný štýl neuháša smäd človeka. Hoci veľa z týchto vecí vlastníme, neuspokojuje nás to. Stále túžime po niečom inom. A čo je to? Život s Bohom, živá voda, skutočná voda, ktorá pramení zo srdca nášho Boha. Myslím si, že práve v tejto chvíli je veľmi vhodné pripomenúť slová svätého Augustína: „Bože, stvoril si nás pre seba a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe.“ Šťastný je ten človek, ktorý to pochopí. A kiežby sme sa týmito šťastlivcami stali aj my. Máme k tomu príležitosť. Dáva nám ju sám Ježiš. Len treba od neho prijať dar, ktorý nám ponúka – živú vodu, Boží život. Pýtate sa, ako na to? Kvôli správnej odpovedi sa ešte raz zadívajme na Samaritánku. Všimnime si, akým spôsobom ona prijala živú vodu. V prvom rade musíme uznať, že bola úprimná. V Ježišovi vidí Mesiáša a vyzná mu svoje hriechy. To je presne i naša cesta. Buďme úprimní voči Ježišovi, spoznajme v ňom Mesiáša a vyznajme mu svoje hriechy. Vtedy budeme mať spoločenstvo s ním a v plnej miere obsiahneme živú vodu – Boží život. Keď slávny maliar Gustav Doré namaľoval tvár Pána Ježiša, prišla k nemu jedna maliarka. Pozerala sa na obraz, z jednej strany na druhú a bolo na nej vidieť, že je obrazom dojatá. Maliar jej vraví: „Zdá sa mi, že sa vám obraz páči.“ Ona akoby sa prebrala z krásneho sna, odpovedala: „Viete, čo mi hovorí tento obraz? Že vy milujete Ježiša. Ináč by ste neboli schopný tak krásne namaľovať jeho tvár.“ A maliar jej odvetil: „Máte pravdu. Milujem ho a každý deň sa usilujem milovať ho ešte viac, aby som jeho tvár mohol maľovať ešte lepšie.“ Hľa človek, ktorý pije Ježišovu živú vodu. Prečo by sme to nedokázali aj my? Usilujme sa v tomto týždni urobiť si revíziu vo svojom vnútri, aby sme dobre spoznali všetky prekážky, ktoré nám bránia v prijímaní živej vody, ktorú nám Kristus ponúka a aby sme sa ich potom dokázali zbaviť v dobrej veľkonočnej svätej spovedi. Potom plnými dúškami budeme piť Ježišovu živú vodu a ona najlepšie uhasí smäd našej duše po ňom. Zdroj:www.trojica.sk

Profil na Mojej Komunite

farnosť Udavské
22 zaregistrovaných užívateľov
0 zapojených komunít
0 zapojených rodín
Miestny správca:
Mgr. Vincent Dráb
Kapláni:
Kontaktné informácie