Svätý Hypolit Rímsky, kňaz, mučeník /13. 8. 2018/ * okolo 170 Malá Ázia alebo Alexandria, Egypt † august 236 (?) Sardínia, Taliansko Význam mena: krotiteľ koní (gr.) Patrón väzenských dozorcov; koní; proti adynamii (choroba zoslabenia životne dôležitých orgánov)

Svätý Hypolit Rímsky, kňaz, mučeník Sv. Hypolit bol podľa dostupných materiálov plodným cirkevným spisovateľom, no, žiaľ, aj rozkolníkom, protipápežom od doby sv. Kalixta po Ponciána. Keď v roku 217 zomrel pápež Zefirín, ktorého Hypolit kritizoval pre jeho nevzdelaný pôvod, za nového pápeža zvolili Kalixta. Vzdelaný kňaz Hypolit sa však nechal skupinou svojich prívržencov zvoliť tiež. Tak sa stal prvým protipápežom v dejinách. Cirkev v tých časoch mala relatívny pokoj od svetských vrchností. Hoci pápež Kalixt Hypolita napomínal, rozkol pokračoval aj za pápeža sv. Urbana I. a sv. Ponciána. Hypolit pápežov ostro kritizoval, odsudzoval najmä Kalixta, že je príliš zhovievavý voči hriešnikom, a obvinil ho aj z bludárstva. V roku 235 po Alexandrovi Severovi nastúpil na cisársky trón Maximín Trák. Ten zrejme nevedel, koho považovať za pravého pápeža, a tak ich oboch poslal do vyhnanstva. Hypolit bol teda spolu s pápežom Ponciánom deportovaný do vyhnanstva na ostrov Sardíniu, kde sa zmierili a spoločne trpeli pre Kristovo meno. Poncián sa sám vzdal pápežského úradu, aby si mohli kresťania zvoliť nového pastiera. Možno podľa jeho príkladu sa aj Hypolit zriekol svojich nárokov a zmieril sa s Cirkvou. Najstarším dokumentom, ktorý dokladá jestvovanie sv. Hypolita je Chronograf z roku 354. Spis Depositio Martyrum na deň 13. augusta uvádza spomienku sv. Hypolita slovami: „Ypoliti in Tiburtina et Pontiani in Calisti“ (Hypolit bol pochovaný na Tiburtínskej ceste a Poncián na cintoríne sv. Kalixta). Okrem toho máme o ňom skromné zmienky aj v záznamoch Libéria, ktorého Katalóg uvádza, že Poncián spolu s Hypolitom boli prevezení na zdraviu škodlivý ostrov Sardínia za konzulov Severa a Quinciána, teda v roku 235. Okrem toho je isté len to, že úcta k sv. Hypolitovi bola stále živá, vzrástla najmä po Milánskom edikte (313). Pápež Damaz zložil báseň na jeho počesť a rozšíril a opravil hrobku, v ktorej bol pochovaný. Uctievali si ho aj v krajinách Európy (Taliansko, Španielsko), ale aj v severnej Afrike. Zdroj:www.životopisysvatych.sk