« Späť

Životopisy svätých

Svätý Albert Chmielowski, C.F.A.P.U., rehoľník, zakladateľ albertínok /17. 6. 2017/ Sviatok: 25. december; v Poľsku 17. jún * 20. august 1845 Igołomia, Poľsko † 25. december 1916 Krakov, Poľsko

Svätý Albert Chmielowski, C.F.A.P.U., rehoľník, zakladateľ albertínok svätý brat Albert vo vyobrazení Leona Wyczółkowskieho (1901-1902) Sv. Albert Chmielowski pochádzal z južného Poľska. Narodil sa 20. augusta 1845 v Igolomi pri Krakove. Jeho krstné meno bolo Adam Hilár Bernard. Mal veľmi pohnutú mladosť. V r. 1862-63 študoval na Roľnícko-lesníckom inštitúte v Pulawach pri Lubline, keď vypuklo povstanie proti ruskej okupácii Poľska. Adam sa s ostatnými študentmi pridal k povstaniu. Dňa 1. októbra 1863 bol ťažko ranený a dostal sa do zajatia. Stratil ľavú nohu. Keď sa šťastlivo vrátil zo zajatia, dal sa na štúdium umenia, zvlášť maliarstva. Študoval vo Varšave, v Paríži, Gente, v Mníchove. Napokon sa v r. 1874 usadil vo Varšave. Avšak maľovanie a zapájanie sa do kultúrneho života ho neuspokojovalo. Jeho duša pociťovala prázdnotu, ktorú mohol zaplniť iba Boh. Po neúspešnom pokuse vstúpiť do jezuitskej rehole začal nasledovať sv. Františka Asiského. Opravoval opustené kaplnky, Božie muky, staré kostolné maľby na poľsko-ukrajinskom Podolí. Pritom šíril Tretí rád sv. Františka. Keď mu to cárske úrady zakázali, vrátil sa do rodného kraja, do Krakova. Tam sa znovu venoval maliarstvu. Ale jeho pozornosť pútali opustení bedári, ktorých bolo všade dosť. Najprv sa s nimi delil o byt. Ale keďže sa správali hlučne, najmä keď sa niekam vzdialil, majiteľ domu ich vykázal aj s ním. Vtedy sa rozhodol, že spojí svoj život s ich životom. Ale nie iba ako humanitárny pracovník, lež ako človek zasvätený Bohu. So súhlasom krakovského arcibiskupa Albína Dunajewského si dal ušiť habit z popolavošedého súkna a obliekol si ho 25. augusta 1887 v Loretánskej kaplnke otcov kapucínov. Od toho dňa sa maliar Adam Chmielowski začal nazývať Brat Albert. Rozhodol sa bývať vo verejnej nocľahárni, kam sa bezdomovci uchyľovali pred zimou a pred zlým počasím. Bolo to ťažko opísateľné prostredie: zmiešanina špinavých páchnucich tiel, mladí, starí, chorí, ustráchané deti a bezočiví násilníci, všade plno obťažného hmyzu. Privítali ho s posmechom a s ťažko utajovanou nenávisťou, ktorá sa tisla na povrch z ich dokaličených a roztrpčených duší. Brat Albert neprišiel s prázdnymi rukami. Za usporené peniaze im kúpil chlieb a klobásu, ktoré potom delil medzi spolunocľažníkov. Nebolo toho veľa, ale predsa aspoň niečo na utíšenie hladu. Priniesol i druhý i tretí raz. Tak si postupne získal ich dôveru a pomohol zmeniť náladu v nocľahárni. Ochotne ho počúvali, keď hovoril o svojich bohatých zážitkoch v Poľsku, Francúzsku, Nemecku. Rozprával o povstaleckých bojoch, o umení, o náboženstve. A keď po istom čase priniesol obraz Čenstochovskej Panny Márie a zavesil ho na stenu, prijali to celkom pokojne. Cez leto, keď väčšina bedárov spávala vonku, Brat Albert s niekoľkými dobrovoľníkmi a s vonkajšími pomocníkmi poriadne vyčistil a vynovil nocľaháreň. V priľahlých izbičkách zariadil kuchynku a sklad. Peniaze získal odpredajom svojich obrazov. Tak sa rozlúčil s umením. Keď mestská správa videla výsledky jeho úsilia, tiež prispela na zlepšenie prevádzky v nocľahárni. Brat postupne vytvoril aj základný náboženský program. Zaviedol spoločnú rannú a večernú modlitbu, vysvetľoval katechizmus. Vo veľkom pôste r. 1889 zorganizoval duchovnú obnovu, pri ktorej si 140 chudákov vykonalo spoveď a pristúpilo k sv. prijímaniu. Brat si dobre uvedomoval, že ľuďom nestačí strecha nad hlavou, jedlo a oblek, ale že ich treba naučiť pracovať a poznať uspokojenie z dobre vykonanej práce. Preto začal organizovať rozličné dielne: stolársku, obuvnícku, krajčírsku a pekáreň, kde by sa bezdomovci naučili nejakú odbornú prácu, čím by mohli pomôcť sebe aj iným. Časom sa pridali k Bratovi Albertovi pomocníci, ktorí ho chceli nasledovať v modlitbe a práci, v chudobe a obetavej službe. Vzniklo tak pod záštitou krakovského arcibiskupa, neskoršieho kardinála Albína Dunajewského, rehoľné spoločenstvo Tretieho rádu sv. Františka na pomoc chudobným. Podobne i pre ženy založil v r. 1890-91 rehoľné združenie Sestier služobníčok chudobných. Sestry sa jednoducho nazývali a doteraz nazývajú podľa zakladateľa – albertínky. Keď sestry poukazovali na to, že nemajú ochranné múry kláštora, Brat Albert im vravel: „Krajná núdza chudobných a nákazlivé choroby nešťastníkov, o ktorých sa staráte, sú pre vás múrom a mrežou, ktorá vás oddeľuje od sveta. A ustavičný pobyt uprostred ľudskej biedy je pre vás skrýšou, kde môžete byť nepoznané ako v hustom lese, na púšti alebo v uzavretom kláštore.“ Bratovi však bolo jasné, že bez možnosti duchovného sústredenia sa tak bratia ako aj sestry vnútorne vyčerpajú a nebudú mať dosť sily na vykonávanie takého ťažkého povolania. Preto na radu priateľa – karmelitána sv. Rafaela Kalinowského zakladal pre bratov a sestry odľahlé kláštoríky, tzv. pustovne, kam sa čas od času uchýlili, aby si telesne oddýchli a aby duševne nabrali nových síl. Brata Alberta nazývali druhým sv. Františkom Assiským. Bolo to vidno tak z jeho skutkov ako aj z jeho zásad. Keď mu úrady vyčítali, že prijíma opitých na nocľah a to je proti predpisom, odpovedal im, že milosrdenstvo je vážnejšie ako predpisy. Keď sa čudovali, že nekontroluje a neregistruje osoby, ktoré používajú útulok, odvetil, že nemá v úmysle nahradzovať žandárov. Keď ho upozornili, že medzi ľuďmi, ktorí sa k nemu uchyľujú, môže byť zločinec, ktorý niekoho zabil, povedal, že aj takého by prijal, lebo by mal istotu, že kým je v útulku, nespácha ďalší zločin. Svojim spolupracovníkom zdôrazňoval: „Chlieb v rukách apoštolov sa rozmnožoval preto, lebo bol určený pre chudobných a hladných. Tak to bude aj v našich útulkoch. Zakúsime zázraky Božej prozreteľnosti, ktoré bude konať našimi rukami pre našich chudobných.“ A jeho bratia a sestry neraz boli svedkami obdivuhodných zásahov Božej prozreteľnosti. Prvá svetová vojna narušila obetavú prácu bratov a sestier. Zároveň ju aj zväčšila, lebo k starým bedárom pribúdali noví, chorí, ranení, siroty. Sestry sa starali najmä o nákazlivo chorých a o verejné stravovanie. Nechýbali ani obete. Jednu sestru zabili kozáci, keď pred nimi bránila deti. Dvoch bratov zase odvliekli na Sibír. V septembri 1915 Brat Albert dostal mozgovú porážku. Trocha sa z nej zotavil, ale jeho sily už ostali podlomené. Avšak ešte robil, čo mohol. Dňa 20. decembra 1916 prišiel zo Zakopaného do Krakova a oznámil bratom, že prišiel zomrieť. Večer 23. decembra mu pravdepodobne praskol žalúdočný vred, lebo sa chytil za bok a stonal ako nikdy predtým. Potom stratil vedomie. Privolaný kňaz mu udelil sviatosť pomazania chorých. Na druhý deň bol Brat pri vedomí a mohol prijať sv. prijímanie. Zhromaždili sa okolo neho bratia a sestry a prosili ho, aby ich požehnal. Urobil to a keď plakali, povedal im pevným hlasom: „Prečo tu plakať? Máme prijať Božiu vôľu a za všetko ďakovať Bohu. Treba mu ďakovať za chorobu i za smrť, keď ju posiela. Treba odriekať Magnifikat (Velebí moja duša Pána). Čo Boh posiela, za všetko mu treba ďakovať. Lebo čo robí Boh, to je sväté a dobré!“ Brat Albert sa narodil pre nebo na sviatok Narodenia Pána. Pochovali ho na Rakowickom cintoríne. Neskôr preniesli jeho telesné ostatky do krypty kostola bosých karmelitánov. Od 30. júna 1985 odpočívajú v novom kostole generálneho domu sestier albertínok v Krakove. Brata Alberta Chmielowského vyhlásil za blahoslaveného pápež Ján Pavol II. pri druhej návšteve Poľska v júni 1983 a za svätého v Ríme 12. novembra 1989. Zdroj:Literatúra: ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom 4. Priatelia dobrej knihy Trnava 1992.

Náboženský život v dejinách  Udavského

Obec Udavské sa prvý raz spomína v roku 1317.Vlastníkmi panstva boli Drughetovi, ktorí začiatkom 17.storočia konvertovali na katolícku vieru. Šírenie katolíckej viery ,týmto spôsobom  pozitívne ovplyvnili v oblasti svojho panstva. Farnosť Udavské sa prvý raz spomína v roku 1689. Tvorili ju panská obec a filiálky: Adidovce, Dedačov, Hankovce, Koškovce, Ľubiša, Maškovce, Vyšný Hrušov. Farský kostol z roku 1701 bol zasvätený Najsvätejšej Trojici na mieste predošlého dreveného kostola. V tom čase panstvo patrilo Csákyovcom, gróf František daroval kostolu v roku 1710 oltárny obraz. Farnosť bola začlenená do Košickej diecézy v roku 1804.Pozostávala z farskej obce a filiálky Veľopolie, nastalo tak po zriadení fary v Ľubiši a Vyšnom Hrušove už v 18.storočí. V roku 1828 žilo v obci 779 obyvateľov z toho katolíkov 759. V starom kostole boli maľby erbov grófskych rodín Drughetovcov, Zichyovcov, Csákyovcov. Na začiatku 20.storočia žilo v obci 799 obyvateľov , katolíkov bolo počtom 631. K významným osobnostiam histórie obce a zvlášť farnosti patrí dodnes kňaz  Dr. Štefan Hések, miestny duchovný (1918-1939) , dekan , neskôr generálny vikár.

Do Udavského prišiel v ťažkých časoch vojny  a napriek tomu uskutočnil myšlienku výstavby nového kostola. Stalo sa tak za podpory panstva, domácich občanov i žijúcich Udavčanov  v Amerike. O podpore panstva svedčí i prenesenie pozostatkov grófa Szirmayho a jeho manželky do nového kostola . Oltár dali vystaviť Ján Orendáč- Lackovský a Michal Rak v roku 1927. Dňa 28.08.1927 vykonal požehnanie kostola Jozef Čársky , košický biskup. V poslednom  sčítaní  obyvateľstva Slovenskej republiky v roku 2011  sa z počtu obyvateľov 1256 ku rímskokatolíckej viere hlásilo :1074 obyvateľov. Z toho sa dá vysvetliť, že viac ako polovica farskej obce je rimo-katolíkov. Rovnako to platí aj o filiálnej obci Veľopolie kde sa hlási 311 obyvateľov z celkového počtu 318 k rímsko-katolíckej viere v 21.storočí. Napísal BB

Profil na Mojej Komunite

farnosť Udavské
20 zaregistrovaných užívateľov
0 zapojených komunít
0 zapojených rodín
Miestny správca:
Mgr. Vincent Dráb
Kapláni:
Kontaktné informácie