Svätý Eliáš, prorok /20. 7. 2017/
SV. ELIÁŠ prorok Starozákonný prorok Eliáš (Elias, Elijachu) patrí medzi veľké osobnosti izraelského obdobia kráľov. Jeho slová a osudy nie sú zaradené do prorockých kníh, ale do Prvej a Druhej knihy kráľov (1 Kr 17, 1 - 2 Kr 1, 18), ktoré sa v starších vydaniach označovali ako Tretia a Štvrtá kniha kráľov. Pochádzal z mestečka Tesbe v galaádskom kraji medzi riečkami Jarmuk a Jabok. Žil v 9. stor. pr. Kr. v období panovania izraelských kráľov Achaba a Ochoziáša. Achab sa stal izraelským kráľom v r. 874 pr. Kr. Vzal si za ženu Jezabel, dcéru týrskeho kráľa Etbála. Jezabel uctievala pohanských bohov Bála a Aštartu. Achab jej to nielen dovolil, ale postavil Bálovi chrám s oltárom v Samarii a živil 450 Bálových kňazov - "prorokov". Tiež nezasiahol, keď dala Jezabel pozabíjať prorokov Jahweho, izraelského Boha. Preto prišiel k Achabovi prorok Eliáš a oznámil mu Boží trest za modloslužbu: katastrofálne sucho. Často sa hovorí, že v dôsledku Eliášovho proroctva nepršalo tri roky. V skutočnosti bolo bez dažďa iba niečo vyše roka: koniec jedného roku, celý druhý rok a začiatok tretieho. Prorok sa na Boží pokyn v prvom období sucha zdržiaval pri potoku Kerit, ktorý priteká z východnej strany do Jordána. Jedlo (chlieb a mäso) mu prinášali krkavce, vodu pil z potoka. Keď potok vyschol, Boh ho poslal k istej vdove do Sarepty (Sarefta, Sarefat, Sarafand) pri Sidone, aby ho živila. Keďže však žena mala iba trocha múky a oleja, na Eliášovo slovo neubúdalo ani z múky ani z oleja až do čias, kým neprišiel úrodný dážď. Vdova mala syna, ktorý v čase Eliášovho pobytu ťažko ochorel a zomrel. Na Eliášovu modlitbu však chlapec ožil. Ku koncu bezdažďového obdobia prišiel Eliáš ku kráľovi Achabovi a požiadal ho, aby povolal na vrch Karmel 450 Bálových a 400 Aštartiných prorokov. Malo tiež prísť čo najviac izraelského ľudu. Stretnutie sa uskutočnilo pravdepodobne na juhovýchodnom okraji pohoria. Tam Eliáš kázal Bálovým kňazom pripraviť býčka na obetovanie, ale oheň nepodkladať. Nech vzývajú svoje božstvo, aby zapálilo obetu. Keď na krik Bálových obetníkov oheň neprichádzal, Eliáš postavil oltár, naň pripravil druhého býčka na obetu a všetko dal poriadne poliať vodou. Potom vzýval Jahweho, aby ukázal mimoriadnym spôsobom, že on je pravý Boh. Vtedy "spadol Pánov oheň (pravdepodobne blesk) a strávil obetu, drevo i kamene". Keď to ľudia videli, verejne vyznali vieru v Jahweho. Pri tejto príležitosti dal Eliáš pozabíjať všetkých Bálových prorokov. Po tomto očistení Izraela od modloslužby prišiel výdatný dážď. Kráľovná Jezabela sa dozvedela o osude svojich chránencov a prisahala Eliášovi pomstu. Prorok utekal pred ňou až na Sinajský polostrov, na vrch Horeb, kde kedysi Mojžiš prijal Božie poverenie a kde dostal aj Desatoro. Cestou Boh posilnil skormúteného proroka pokrmom, v sile ktorého kráčal "štyridsať dní a štyridsať nocí k Božiemu vrchu Horeb". Tam sa uchýlil do jaskyne, kde sa v trpkej modlitbe sťažoval Bohu na svoj osud, ktorý ho postihol za horlivosť v Božej službe. Odpoveďou na Eliášovu modlitbu bolo osobitné Božie zjavenie. Prišiel prudký vietor, po ňom zemetrasenie a po ňom oheň. Ale v žiadnom z týchto búrlivých živlov nebol Pán. Až jemný vánok prezradil prorokovi Božiu blízkosť. Vtedy Boh kázal Eliášovi, aby sa vrátil skade prišiel. Má pomazať Hazaela za aramejského kráľa a vojvodcu Jehua za kráľa Izraela. Má tiež ustanoviť za proroka a svojho nástupcu Elizeja. Eliáš šiel splniť Boží rozkaz. Cestou našiel Elizeja, ako práve oral na otcovej roli. Eliáš naňho hodil svoj plášť. Bolo to povolanie za proroka, ktoré Elizej bez výhovoriek a odkladania prijal. O jeho osudoch sa možno bližšie dozvedieť v jeho životopise, zaradenom na deň jeho sviatku 14. júna. Pomazanie Hazaela a Jehua nevykonal však Eliáš osobne, ale prostredníctvom Elizeja (2 Kr 8, 7n) a jeho žiaka (2 Kr 9, 1n). Z biblického rozprávania vidno, že izraelský kráľ Achab nebol taký zlý, ako by sa dalo usudzovať z jeho skutkov. Jeho zloduchom bola intrigánska žena Jezabel. On jej iba slabošsky ustupoval a nechal ju konať vo svojom mene. Tak to bolo aj v prípade Jezraelca Nabota. Tento muž mal vinicu vedľa kráľovského pozemku. Kráľovi sa ľúbila a chcel ju od Nabota kúpiť alebo zameniť za vinicu na inom mieste. Ale Nabot sa nechcel zrieknuť otcovského dedičstva. Kráľ mal možnosť násilím si prisvojiť žiadaný pozemok, ale nechcel zachádzať tak ďaleko. Iba sa veľmi namrzel, takže nechcel ani jesť. Keď sa Jezabel dozvedela o príčine kráľovej nespokojnosti, poslala list predstaveným mesta, kde býval Nabot. V liste ich žiadala, aby pomocou falošných svedkov obvinili Nabota, že sa rúhal Bohu a kráľovi a aby ho dali ukameňovať. Keď jej oznámili, že sa tak stalo, povedala svojmu mužovi, že môže spokojne zaujať vytúženú vinicu, lebo jej majiteľ je mŕtvy. Vtedy prišiel Eliáš do Samarie, aby oznámil Achabovi Boží trest: "Na mieste, kde psy lízali Nabotovu krv, budú lízať aj tvoju... A psy budú žrať Jezabelu na Jezraelskom poli..." Proroctvo sa splnilo, ale až o tri roky, lebo kráľ Achab robil po prorokových výčitkách pokánie. Prísny Boží trest predpovedal Eliáš aj Achabovmu nástupcovi Ochoziášovi za to, že sa dal pýtať pohanského boha Belzebuba, či sa uzdraví z ťažkej choroby. Prorok mu oznámil, že za tento prejav modloslužby zomrie. Koniec Eliášovho života je zahalený tajomstvom, ktoré biblisti vysvetľujú rozličným spôsobom. Je to druhý prípad v Starom zákone, keď sa hovorí o dajakom človekovi, že nezomrel, ale "Boh ho vzal". V prvom prípade to bol spravodlivý praotec Henoch, ktorý "chodieval s Bohom a nebolo ho viac, lebo Boh ho vzal" (Gn 5, 24). Druhý prípad bol prorok Eliáš, ktorého Boh "vzal vo víchrici do neba" (por. 2 Kr 2, 1. 11). Prorok predvídal tento mimoriadny odchod zo sveta a nechcel mať pri ňom svedkov. Preto sa chcel odlúčiť od svojho žiaka Elizeja. Ale ten tiež vedel, čo sa má stať, a preto za nič na svete nechcel opustiť svojho učiteľa. Vedeli to dokonca aj viacerí "prorockí synovia". Udalosť podrobnejšie opisuje druhá kapitola Druhej knihy kráľov. Nepomohlo ani to, že sa Elizej stále pridŕžal Eliáša. Ako sa idúcky zhovárali, odrazu ich oddelil "ohnivý voz a ohnivé kone a Eliáš vystúpil vo víchrici do neba" (2 Kr 2,11). Elizejovi ostal iba Eliášov plášť ako znak prorockého poslania, ktoré naňho prešlo od jeho majstra. Násilné epizódy z Eliášovho účinkovania ho robia jednou z typických tvrdých starozákonných postáv, ktoré bojovali o zachovanie úcty k jedinému Bohu. V Knihe Sirachovho syna sa oslavuje Eliáš ako ohnivý prorok, ktorého slovo horelo sťa fakľa. Bol slávny zázrakmi... Je určený pre budúce ťažké časy, aby zmiernil Boží hnev, obrátil srdcia otcov k synom a obnovil Jakubove kmene. (Por. Sir 48, 1-11) Je to pripomienka Malachiášovho proroctva: "Hľa, ja vám pošlem Eliáša, prv ako príde veľký a hrozný deň Pánov..." (Mal 3, 23n) Na Eliáša sa odvolávajú aj viaceré spisy Nového zákona. Ján Krstiteľ vystupoval "s Eliášovým duchom a mocou" ako Kristov predchodca (por. Lk 1, 17; podobne Mt 17, 10-12 a Mk 9, 9-13). Pri Ježišovom premenení na hore Tábor je spolu s Ježišom aj Eliáš (Mk 9, 2-8; Mt 17, 1-8; Lk 9, 28-36). Na Eliášov príklad sa odvoláva apoštol Jakub, keď vo svojom liste prízvukuje naliehavú modlitbu (por. Jak 5,17n). Zdroj:Literatúra: ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom 5. Dobrá kniha Trnava 1995
