Radostná nádej kresťana vyplýva z opravdivej lásky

katechéza pápeža Františka

Ako biblický úvod ku katechéze zaznelo čítanie z Listu Rimanom: «Láska nech je bez pretvárky. Nenáviďte zlo, lipnite k dobru. Milujte sa navzájom bratskou láskou, predbiehajte sa vzájomne v úctivosti, v horlivosti neochabujte, buďte vrúcneho ducha, slúžte Pánovi. V nádeji sa radujte, v súžení buďte trpezliví, v modlitbe vytrvalí. Majte účasť na potrebách svätých, buďte pohostinní» (Rim 12,9-13). Dobre vieme, že veľké prikázanie, ktoré nám zanechal Pán Ježiš, je prikázaním lásky: milovať Boha celým srdcom, celou dušou a celou mysľou a milovať blížneho ako seba samého (porov. Mt 22,37-39). Sme teda povolaní k láske, k láske k blížnemu a toto je naším najvyšším povolaním, naším povolaním par excellence; a k nemu sa viaže aj radosť kresťanskej nádeje. Ten, kto miluje, má radosť nádeje, že dospeje k stretnutiu s tou veľkou láskou, ktorou je Pán. Apoštol Pavol v úryvku Listu Rimanom, ktorý sme si práve vypočuli, nás vystríha: je tu riziko, že naša láska k blížnemu bude pokrytecká. Musíme si teda položiť otázku: kedy k tomu dochádza, k tomuto pokrytectvu? A ako si môžeme byť istí, že naša láska je úprimná, že naša láska k blížnemu je skutočná? Že lásku k blížnemu nepredstierame alebo že naša láska nie je akousi telenovelou, ale láskou úprimnou, silnou...? Pokrytectvo sa môže votrieť kamkoľvek, aj do nášho spôsobu, akým prejavujeme lásku. Toto sa preukáže vtedy, keď je naša láska zištná, poháňaná osobnými záujmami. A koľko je len zištných lások! Vtedy, keď sa charitatívne služby, pri ktorých sa zdá, že sa obetujeme, robia kvôli vlastnému predvádzaniu sa či preto, aby sme sa cítili spokojní: „Aký som len skvelý!" Je to tak? Toto je pokrytectvo. Alebo keď sa zameriavame na veci, ktoré nás „zviditeľňujú", aby sme tak predviedli našu inteligenciu či našu schopnosť. Za týmto všetkým je falošná, klamná myšlienka, a síce že ak milujeme, je to preto, že my sme dobrí; akoby láska k blížnemu bola výtvorom človeka, výplodom nášho srdca. Láska k blížnemu je naopak predovšetkým milosťou, darom; schopnosť milovať je Božím darom a musíme oň prosiť. A on ho veľmi rád dáva, ak oň prosíme. Láska k blížnemu je milosťou: nespočíva v tom, aby sme dávali zažiariť tomu, čím sme my, ale tomu, čo nám darúva Pán a čo my slobodne prijímame; a nemôžeme ju prejaviť pri stretnutí s druhými, ak sa najskôr nezrodila zo stretnutia s miernou a milosrdnou Ježišovou tvárou. Pavol nás pozýva uznať, že sme hriešnikmi, a že aj náš spôsob, akým milujeme je poznačený hriechom. Zároveň však prináša novú zvesť, zvesť nádeje: Pán pred nami otvára cestu oslobodenia, cestu spásy. Je to umožnenie toho, aby sme aj my žili veľké prikázanie lásky a stali sa nástrojmi Božej lásky. A toto nastáva, keď si necháme uzdraviť a obnoviť srdce zmŕtvychvstalým Kristom. Zmŕtvychvstalý Kristus, ktorý žije medzi nami, ktorý žije s nami, je schopný uzdraviť naše srdce: robí tak, ak ho o to prosíme. Je to on, ktorý nám aj napriek našej malosti a chudobe dovoľuje zakúšať súcit Otca a oslavovať úžasné prejavy jeho lásky. Potom chápeme, že všetko, čo môžeme zakusovať a robiť pre bratov, nie je nič iné než odpoveď na to, čo Boh vykonal a neustále koná pre nás. Ba je to samotný Boh, ktorý tým, že nachádza príbytok v našom srdci a v našom živote naďalej prejavuje svoju blízkosť a službu všetkým tým, ktorých stretávame každý deň na našej ceste, počínajúc tými poslednými a tými najnúdznejšími, v ktorých ho prednostne rozpoznávame. Apoštol Pavol nám teda týmito slovami nechce ani tak robiť výčitky, ako nás chce skôr povzbudiť a oživiť v nás nádej. Veď všetci máme skúsenosť toho, že prikázanie lásky nežijeme naplno alebo tak, ako by sme mali. Avšak aj toto je milosťou, lebo nám to pomáha pochopiť, že sami zo seba nie sme schopní skutočne milovať: potrebujeme, aby Pán neustále obnovoval tento dar v našom srdci, prostredníctvom skúsenosti jeho nekonečného milosrdenstva. Práve vtedy sa vrátime k oceňovaniu maličkostí, jednoduchých, obyčajných vecí; vrátime sa k oceňovaniu všetkých týchto maličkých každodenných vecí a budeme schopní milovať druhých tak, ako ich miluje Boh, želajúc si ich dobro, čiže aby boli svätí, priateľmi Boha; a budeme sa tešiť z možnosti priblížiť sa k tým, čo sú chudobní a pokorní, ako to robí Ježiš s každým z nás, keď sme od neho vzdialení, skláňať sa k nohám bratov, tak ako to on, Dobrý Samaritán robí s každým z nás so svojím súcitom a so svojím odpustením. Drahí bratia a sestry, to, čo nám pripomenul apoštol Pavol, je tým tajomstvom – použijem jeho slová – tajomstvom, ako sa radovať v nádeji (porov. Rim 12,12): v nádeji sa radujte. Je to radosť nádeje, lebo vieme, že za akýchkoľvek okolností, aj tých najnepriaznivejších, a aj popri našich vlastných pádoch, Božia láska nechýba. A tak so srdcom navštíveným a obývaným jeho milosťou a vernosťou žijeme v radostnej nádeji, že tým málom, čo len dokážeme, oplácame na bratoch to kvantum, ktoré od neho denne prijímame."

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. - 12/2017 - 19. marec 2017

 

 

 

Ak môj ľud

„Ak môj ľud, ktorý sa volá mojím menom, sa skloní a bude sa modliť, bude hľadať moju tvár a odvráti sa od svojich zlých ciest, ja ho vypočujem z neba, odpustím ich vinu a ich zem uzdravím" (2 Krn 7, 14). Keď budeme vstupovať na púšť, spomeňme si na tieto nádherné slová, ktoré Boh povedal Šalamúnovi pri posviacke jeruzalemského chrámu. Tieto slová rovnako platia aj pre nás a dnešnú Cirkev, ako platili pred dávnymi vekmi aj pre Izraelitov. A rovnako ako vtedy aj dnes sa toto posolstvo nevzťahuje len na náš život. Je to univerzálne posolstvo, ktoré nám hovorí, že náš pôst, modlitba, pokánie a sebazaprenie nám môžu získať Božiu uzdravujúcu moc. A nielen nám, ale aj Cirkvi a celému svetu.

Toto posolstvo nadobúda počas pôstu zvláštny význam, lebo vieme, že po Pôstnom období príde Ježiš, aby sa o nás postaral. Veľká noc je koruna, ktorú dostaneme, keď vyjdeme z púšte. Je živým dôkazom toho, že Boh odpúšťa, uzdravuje a obnovuje.

Náš Boh, ktorý nás tak veľmi miluje, chce nám ukázať plody pôstu. Túži otvoriť náš duchovný zrak a zahojiť naše rany. Chce nás zaplaviť svojou milosťou a láskou a povedať nám, že sme jeho milované deti. Jeho konečným cieľom je úplne pretvoriť Cirkev, aby sa stala Kristovým svetlom pre celý svet. V tomto a v každom Pôstnom období nám Boh sľubuje, že ak sa pred ním pokoríme a budeme hľadať jeho tvár, vykoná po celom svete veľké diela. A to všetko len vďaka nášmu rozhodnutiu nasledovať ho na púšť.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. - 11/2017 - 12. marec 2017

 

 

Pramene na púšti

Môže nám pomôcť. Vie, aké je ťažké ostať verným môže nás obdariť božskou silou a pomocou. Preto nás Písmo nabáda, aby sme k Ježišovi smelo prichádzali aj vo chvíľach pokušenia. Neodmietne nás. Nebude nás považovať za slabých a nehodných. Obdarí nás milosťou, aby sme boli silní a vytrvali v skúškach /Hebr 4, 14-16/.

Carlo Carretto, jeden z mnohých súčasníkov, ktorí sa cítili povolaní k životu rozjímania na púšti, raz napísal: „Ak nemôžeš ísť na púšť, vedz, že púšť príde k tebe." V tomto zmysle púšť nie je konkrétne miesto. Je to duchovná skúsenosť, ktorá má priniesť očistenie od hriechu, dôverný vzťah s Bohom a osvietenie Duchom Svätým. Púšť nás odpútava od každodenného života, aby sme mohli preskúmať sami seba. Ťažkosti, ktoré nás tam čakajú, nás nabádajú, aby sme preskúmali svoju dušu a zistili, aká silná je naša viera v Boha. Pokušenie reptať proti Bohu nás pohýna hľadať jeho silu a podporu, aby sme neupadli. Sami uprostred púšte dospejeme k najdôležitejšej otázke: Žijem tak, ako to odo mňa chce Boh?

Tak ako Duch Svätý viedol do púšte Ježiša, tak chce v tomto pôstnom čase vyviesť aj nás z nášho každodenného života. Na Popolcovú stredu chce „rozdeliť vody" nášho bežného života, aby sme našli Boha a aby nás k nemu pritiahla jeho milosť. Aj keď to môže vyzerať zložito, môžeme sa vydať na túto cestu, keď si uvedomíme, že Ježiš, ktorý je nám vo všetkom podobný, je s nami. Čo to znamená? Aj keď sme každý iný, môžeme mať isté spoločné kroky: 1. Osloboďte sa od množstva obrazov a informácií, ktoré každodenne ponúkajú médiá. Odpútajte sa od televízora, novín, časopisov či internetu. 2. Zrieknite sa nejakého potešenia či prepychu: dobré jedlo, nepotrebné nákupy, či zábava. Namiesto toho spoznávajte, ako znášať ťažkosti, pokoru a núdzu, ktoré sú súčasťou života na púšti. Počas štyridsaťdňového Pôstneho obdobia môžeme sa správať ako Ježiš, môžeme dôverovať nášmu nebeskému Otcovi a počúvať ho. Alebo sa môžeme správať ako Izraeliti, v srdci reptať, vracať sa k radovánkam tohto sveta a upadať do pokušenia. Isté je jedno: Boh bude pôsobiť. Boh Izraelitov napriek všetkým zlyhaniam neopustil a nakoniec ich priviedol do prisľúbenej zeme. Trvalo to oveľa dlhšie a bolo to náročnejšie pre pochybnosti a neveru, no Boh dodržal svoje prísľuby.

V Pôstnom období, keď ideme spolu s Ježišom na púšť, majme oči otvorené. Uvedomme si, že to bude náročné. Čakajú nás skúšky tak ako Izraelitov či samého Ježiša. Možno v istých situáciách zlyháme. Verme však, že nech už je to akokoľvek ťažké či bolestivé, požehnanie a milosť, ktoré získame, stoja za tú námahu a ťažkosti. Všetky príbehy v Písme a všetci svätí od počiatku Cirkvi nám hovoria, že ak sa na púšti do istej miery vzdáme svojho pohodlia a sebestačnosti, dostaneme milosť, akú sme si ani nevedeli predstaviť.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. - 11/2017 - 12. marec 2017

Nádej v súvise so vzťahom človeka k prírode

katecza pápeža Františka

«Bratia, vieme, že celé stvorenie spoločne vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach až doteraz. A nielen ono, ale aj my sami, čo máme prvotiny Ducha, aj my vo svojom vnútri vzdycháme a očakávame adoptívne synovstvo, vykúpenie svojho tela. Lebo v nádeji sme spasení. Ale nádej, ktorú možno vidieť, nie je dej. Lebo kto dúfa v niečo, čo vidí? Ale ak dúfame v niečo, čo nevidíme, trpezlivo to očakávame. Tak aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi» (Rim 8,22-26).

Často krát sme pokúšaní myslieť si, že stvorenie je naším vlastníctvom, majetkom, ktorý môžeme využívať podľa našej ľubovôle a nikomu z toho nemusíme skladať účty. V pasáži Listu Rimanom, z ktorej sme si práve vypočuli jednu časť, nám naopak apoštol Pavol pripomína, že stvorenstvo je jedným úžasným darom, ktoBoh vložil do nich k, aby sme mohli vstúpiť do vzťahu s ním a mohli sme rozpoznať stopu jeho plánu lásky, na ktorého uskutočnení sme všetci povolaní spolupracovať deň čo deň.

Ak sa však ľudská bytosť nechá unášať egoizmom, skončí pri ničení aj tých najkrajších vecí, ktoré jej boji zverené. A takto to dopadlo aj so stvorenstvom. Pomyslime na vodu. Voda je jednou prekrásnou vecou a je vmi dôležitá; voda nám dáva život, pomáha nám vo etkom. No ksa voda kontaminuje pre ťažbu nerastov, stvorenie sa znečisťuje a ničí. Toto je len jeden príklad.
No je ich mnoho.

Tragickou skúsenosťou hriechu, pretrhnutím jednoty s Bohom, sme narušili pôvodjednom so všetkým tým, čo nás obklopuje a skončili sme kazením stvorenstva, činiac ho tak otrokom, podriadeným našej poklesnutosti. A žiaľ, následok tohto všetkého je dramaticky pred našimi očami, každý deň.

Keď človek pretrhne jednotu s Bohom, stráca svoju pôvodnú krásu a kančí znetvorovaním všetkého nakol seba; a tam, kde predtým všetko poukazovalo na Otca Stvoriteľa a na jeho nekonečnú lásku, teraz nesie smutný a bezútešný znak ľudskej pýchy a nenásytnosti.
Ľu
dská pýcha svojím vykorisťovaním stvorenie ničí.

Pán nás však neponecháva samých a aj v tomto bezútešnom obraze nám ponúka noperspektívu oslobodenia, univerzálnej spásy. Toto Pavol s radosťou zdôrazňuje, povajúc nás načúvať vzdychaniu celého stvorenia. Stonanie celého stvorenstva! Je to silný výraz. Veď ak sme pozorní, okolo nás všetko vzdychá: stoná samotné stvorenie, vzdycme my ľudské bytosti a vzdychá aj Duch v našom vnútri, v našom srdci.

A tieto vzdychy nie sú amsi neplodným, bezútešným bedákaním, ale - ako upresňuje apoštol - sú vzdychmi rodičky; sú vzlykmi toho, kto trpí, no vie, že na svetlo sa blíži noživot. A v našom prípade je to skutočne tak. Sme ešte v zajasledkov nášho hriechu a etko vôkol s ešte nesie znak nášho lopotenia, našich nedostatkov, našej uzavretosti. Zároveň však vieme, že sme boli Pánom spasení a už teraz je nám dané kontemplovať a vopred zakusovať v sebe a v tom, čo nás obklopuje znaky Zmŕtvychvstania, Veľkej noci, ktorá uskutočňuje nové stvorenie.

Toto je obsahom našej nádeje. Kresťan nežije mimo sveta, vie vo vlastnom živote a v tom, čo ho obklopuje, rozpoznať znamenia zla, egoizmu a hriechu. Je solidárny s m, kto trpí, s tým, kto plače, kto je odsunutý na okraj, kto sa cíti zúfalý ... Kresťan sa však zároveň naučil toto všetko vnímočami Veľkej noci, očami zmŕtvychvstalého Krista. A tak vie, že prežívame čas očakávania, čas dychtivej túžby, ktorá prekračuje prítomnosť, čas napĺňania. V nádeji vieme, že Pán chce svojím milosrdenstvom definitívne uzdraviť zranené a pokorené srdcia, ako aj všetko to, čo človek vo svojej krutosti znetvoril, a že týmto spôsobom znovu tvorí nový; svet a nové ľudstvo, konečne zmierené v jeho láske.

Kkokrát sme my kresťania pokúšaní sklamaním, pesimizmom ... Niekedy sa poddávame zbytnému horekovaniu alebo zostávame bez slova a nevieme ani len o čo prosiť, v čo dúfať ... Opäť nám všakna pomoc pricdza Duch Svätý, dych našej nádeje, ktorý udržuje živými vzdychanie a akávanie nášho srdca. Duch za nás vidí ponad negatívne zdanie prítomnosti a zjavuje nám už teraz nové nebesia a novú zem, ktoré Pán pripravuje pre ľudstvo"

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. - 9/2017 - 26. február 2017

Kresťanská nádej nikdy nesklame

katechéza pápeža Františka

«A tak ospravedlnení z viery, žijeme v pokoji s Bohom skrze nášho Pána Ježiša Krista. Skrze neho máme vierou prístup k tej milosti, v ktorej zotrvávame, aj sa chválime nádejou na Božiu slávu. A nielen to: chválime sa aj súženiami, veď vieme, že súženie prináša trpezlivosť, trpezlivosť osvedčenú čnosť a osvedčená čnosť zasa nádej. A nádej nezahanbuje, lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali» (Rim 5,1-5).

Už od malička nás učia, že nie je dobré sa vychvaľovať. V mojej krajine sa tým, čo sa vychvaľujú, hovorí pávi. A je to správne, lebo chvastať sa tým, čím sme, či tým, čo máme, je okrem istej pýchy aj nedostatkom úcty k druhým, osobitne k tým menej šťastlivým než sme my. V tejto pasáži Listu Rimanom nás ale apoštol Pavol prekvapuje, keďže nás až dvakrát vyzýva chváliť sa. Čo to však chce? Azda aby sme boli tými pávmi? Ak vyzýva k chváleniu sa, je teda správne sa niečím pochváliť. Takže, čím sa možno správne chváliť? A ako sa to dá bez toho, aby sme urážali druhých, bez toho, aby sme niekoho vylučovali?

V prvom prípade sme pozývaní chváliť sa hojnosťou milosti, ktorou sme naplnení v Ježišovi Kristovi, prostredníctvom viery. Pavol nám chce dať pochopiť, že ak sa naučíme vnímať všetko so svetlom Ducha Svätého, zistíme, že všetko je milosťou! Všetko je darom! Veď ak sme pozorní, v dejinách, tak ako aj v našom živote, sme to nielen my, čo konáme, ale je to predovšetkým Boh. To on je absolútnym protagonistom, ktorý tvorí každú vec ako dar lásky, ktorý utkáva osnovu svojho plánu spásy a ktorý ho pre nás vedie k naplneniu prostredníctvom svojho Syna Ježiša.

Od nás sa vyžaduje uznať toto všetko, prijať to s vďačnosťou a dospieť k tomu, aby sa to stalo dôvodom chvály, požehnania a veľkej radosti. Ak tak konáme, sme v pokoji s Pánom a zakúšame slobodu. A tento pokoj sa potom rozširuje na všetky prostredia a všetky vzťahy nášho života: sme v pokoji sami so sebou, sme v pokoji v rodine, v našej komunite, v práci a s osobami, ktoré stretávame každý deň na našej ceste.

Pavol nás ale vyzýva chváliť sa aj v súženiach. Toto nie je ľahké pochopiť. Javí sa to ťažšie a môže sa zdať, že to nemá nič spoločné s práve opísanou podmienkou pokoja. Avšak tvorí to jej najautentickejší, najpravdivejší predpoklad. Veď pokoj, ktorý nám ponúka a garantuje Pán, nechápeme ako absenciu obáv, sklamaní, nedostatkov, dôvodov k utrpeniu. Ak by to tak bolo, tak vzápätí po tom, ako by sa nám podarilo pobudnúť v pokoji, tá chvíľa by sa rýchlo skončila a nevyhnutne by sme upadli do neútechy. Pokoj prameniaci z viery je naopak darom: je milosťou zakúšania, že Boh nás miluje a že je vždy po našom boku, nenechá nás osamote ani len na okamih nášho života. A ako potvrdzuje apoštol, toto plodí trpezlivosť, lebo vieme, že aj v tých najtvrdších a najotrasnejších chvíľach sú Pánove milosrdenstvo a dobrota väčšie než čokoľvek a nič nás nevytrhne z jeho rúk a zo spojenia s ním. To je teda dôvod, prečo je kresťanská nádej pevná, to je dôvod, prečo nesklame. Nikdy nesklame. Nádej nesklame. Nezakladá sa na tom, čo môžeme urobiť alebo čím môžeme byť, a ani nie na tom, v čo môžeme veriť. Jej základom, čiže základom kresťanskej nádeje, je to najvernejšie a najistejšie, čo len môže byť, totiž láska, ktorú sám Boh prechováva voči každému z nás. Je jednoduché povedať: Boh nás miluje. Všetci to hovoríme. No pomyslite trochu: je každý z nás schopný povedať: som si istý, som si istá, že Boh ma miluje? Nie je to veľmi ľahké vysloviť. Je to však pravda. Je to jedno dobré cvičenie, povedať si: Boh ma miluje. Boh ma miluje ... A toto je koreňom našej istoty, koreňom nádeje. Pán hojne vylial do našich sŕdc Ducha, Ducha Svätého, ktorý je Božou láskou, ako tvorcu, ako garanta, práve preto, aby v našom vnútri mohol živiť vieru a udržiavať túto nádej živou. Aj túto istotu: Boh ma miluje. "Nuž, ale aj v tejto zlej chvíli?" - Boh ma miluje. - "Aj mňa, čo som vykonal túto nepeknú a zlú vec?" - Boh ma miluje. Túto istotu nám nik nevezme. A musíme to opakovať ako modlitbu: Boh ma miluje. Som si istý, že Boh ma miluje. Som si istá, že Boh ma miluje.

Teraz rozumieme, prečo nás apoštol Pavol vyzýva chváliť sa vždy týmto všetkým. Chválim sa láskou Boha, lebo ma miluje. Nádej, ktorá nám bola darovaná, nás neoddeľuje od druhých, o to menej nás vedie k ich diskreditácii či odsúvaniu bokom. Ide naopak o výnimočný dar, ktorého "kanálmi" sme povolaní sa stať pre všetkých, s pokorou a jednoduchosťou, pre všetkých. A tak našou najväčšou chválou bude to, že máme za Otca Boha, ktorý nerobí protekcie, ktorý nikoho nevylučuje, ale ktorý otvára svoj dom všetkým ľudským bytostiam, počínajúc tými poslednými a vzdialenými, aby sme sa ako jeho deti naučili vzájomne sa utešovať a podporovať. A nezabudnite: nádej nesklame. Súhlasíte? Nádej nesklame. Ďakujem."   .

Judita nám ukazuje cestu dôvery, modlitby a poslušnosti

katechéza pápeža Františka

«Počúvajte ma, predstavitelia obyvateľov Betuliel Chcete skúšať všemohúceho Pána, hoci nikdy ničomu nerozumiete. Nie, bratia, neprovokuj te Pána, nášho Boha, do hnevu. Ak nám aj nebude chcieť za týchto päť dní pomôcť, on má moc zachrániť nás kedykoľvek chce. Preto trpezlivo čakajme jeho záchranu a vzývajme ho, aby nám pomohol; on vyslyší náš hlas, ak je to jeho blahovôľa». (Jdt 8,11.l3-14b.15.17)

Medzi ženskými postavami, ktoré nám predstavuje Starý zákon, vystupuje do popredia jedna veľká hrdinka ľudu: Judita. Biblická kniha, ktorá nesie jej meno, rozpráva o mocnej vojenskej výprave kráľa Nabuchodonozora, ktorý kraľujúc v Ninive, rozširuje hranice kráľovstva premáhajúc a zotročujúc všetky okolité národy. Čitateľ chápe, že má pred sebou jedného veľkého, neporaziteľného nepriateľa, ktorý zasieva smrť a skazu, a ktorý prichádza až po zasľúbenú zem, ohrozujúc tak život synov Izraela.

Nabuchodonozorove vojsko pod vedením generála Holofernesa vskutku oblieha jedno judejské mesto, Betúliu, prerušiac zásobovanie vodou a oslabiac tak odolnosť ľudu.
Situácia sa dramatizuje až do toho bodu, že sa obyvatelia mesta obracajú na svojich starších žiadajúc o vzdanie sa nepriateľom. Vyslovujú slová zúfalstva: «Teraz niet nikoho, kto by nám pomohol, lebo Boh nás vydal do ich rúk, aby sme popadali pred nimi od smädu a biedne zahynuli». Došli až k tomu, že povedali: „Boh nás zapredal"; beznádej týchto ľudí bola obrovská. «Zavolajte ich teda a vydajte celé mesto Holofemesovmu ľudu a celému jeho vojsku na korisť» Koniec sa zdá byť už neodvratným, schopnosť dôverovať Bohu sa vyčerpala. Schopnosť dôverovať Bohu sa vyčerpala. A koľkokrát sa dostávame do hraničných situácii, kedy ani my necítime schopnosť dôverovať v Pána. Je to strašné pokušenie! Paradoxne sa zdá, že aby sme unikli smrti, neostáva nám nič iné, než vydať sa do rúk toho, kto zabíja. Oni vedia, že títo vojaci vstúpia do mesta, aby. ho drancovali, aby ženy vzali za otrokyne a potom všetkých ostatných zabili. Toto je práve „krajná hranica".
A pred toľkým zúfalstvom sa hlava ľudu pokúša navrhnúť záchytný bod nádeje: odolávať ešte päť dní, očakávajúc spásonosný zásah Boha. Avšak slabá nádej ho privádza k uzáveru: «Keď prejde tých päť dní, a nepríde nám pomoc, urobím podľa vašich slov». Úbohý človek, bol bez východiska. Boh dostal päť dní - a v tom spočíva hriech; päť dní bolo daných Bohu na to, aby zasiahol; päť dní čakania, avšak už s výhľadom na koniec. Dali Bohu päť dní na to, aby ich zachránil, no už tušia ... Nemajú dôveru, očakávajú to najhoršie. V skutočnosti už nik viac z ľudu nebol schopný dúfať. Boli zúfalí.

Práve v tejto situácii sa na scéne objavuje Judita. Vdova, žena veľkej krásy a múdrosti, ona hovorí k ľudu jazykom viery. [Je] odvážna, karhá ľud hovoriac: «Chcete skúšať všemohúceho Pána, [ ... ]. Nie, bratia, neprovokujte Pána, nášho Boha, do hnevu. Ak nám aj nebude chcieť za týchto päť dní pomôcť, on má moc zachrániť nás kedykoľvek chce, ako aj zničiť nás pred očami našich nepriateľov. [ ... ] Preto trpezlivo čakajme jeho záchranu a vzývajme ho, aby nám pomohol; on vyslyší náš hlas, ak je to jeho blahovôľa», Je to jazyk nádeje. Klopeme na dvere Božieho srdca, on je Otcom, on nás môže zachrániť. Táto žena, vdova, tiež riskuje, že sa pred druhými zosmiešnil Je však odvážna! Ide vpred! Toto je môj vlastný názor: ženy sú odvážnejšie než muži.

A so silou proroka zvoláva Judita mužov svojho ľudu, aby ich priviedla späť k dôvere v Boha; s pohľadom proroka vidí ponad úzky horizont ponúknutý vodcami [ľudu], [horizont], ktorý strach ešte viac zužuje. Boh istotne zasiahne, potvrdzuje Judita, zatiaľ čo návrh piatich dní čakania je pokúšaním Boha a únikom pred jeho vôľou. Pán je Bohom spásy, a ona v to verí, nech by mala akúkoľvek formu. Je to spása, ktorá oslobodzuje od nepriateľov a dáva život, avšak v jeho nepochopiteľných plánoch môže byť záchranou aj odovzdať sa smrti. [Je to] žena viery, vie o tom. A potom poznáme koniec, ako sa príbeh skončil: Boh zachraňuje.

Drahí bratia a sestry, nikdy neklaďme podmienky Bohu, naopak dovoľme, aby nad našimi strachmi zvíťazila nádej. Dôverovať Bohu znamená vstúpiť do jeho plánov bez akéhokoľvek predstáv, dokonca prijímajúc to, že k nám jeho záchrana a jeho pomoc môžu doraziť odlišným spôsobom od našich očakávaní. My si od Pána žiadame život, zdravie, lásku, šťastie; a je správne tak robiť, avšak s vedomím, že Boh vie vyťažiť život aj zo smrti, že sa dá zakúsiť pokoj aj v chorobe, a že môže byť veselosť aj v samote a dokonalé šťastie aj v plači. Nie sme to my, ktorí majú poučovať Boha o tom, čo má robiť, o tom, čo my potrebujeme. On to vie lepšie než my, a musíme [v to] dôverovať, lebo jeho cesty a jeho myšlienky sú odlišné od tých našich.

Cesta, ktorú nám naznačuje Judita, je cestou dôvery, očakávania v pokoji, modlitby a poslušnosti. Je to cesta nádeje. Bez jednoduchých rezignácii, robiac všetko to, čo je v našich silách, avšak vždy zotrvávajúc v Pánovej vôli, lebo - ako vieme - veľa sa modlila, veľa hovorila k ľudu a potom odvážna išla, hľadala spôsob, ako sa priblížiť k veliteľovi vojska a dokázala mu odťať hlavu, podrezať ho. Je odvážna vo viere a v skutkoch. A vždy hľadá Pána! Judita má v skutočnosti svoj plán, úspešne ho uskutočňuje a privádza svoj ľud k víťazstvu, avšak vždy v postoji viery toho, kto všetko prijíma z ruky Boha, istá si jeho dobrotou.

Takto [táto] žena plná viery a odvahy prinavráti silu svojmu ľudu nachádzajúcemu sa v smrteľnom nebezpečenstve a vedie ho po cestách nádeje, naznačujúc ich aj nám. A my, ak sa tak trochu rozpamätáme, koľkokrát sme počuli múdre, odvážne slová od pokorných ľudí, od pokorných žien, o ktorých si človek pomyslí - bez toho, aby nimi pohŕdal- že sú neznalé ... Sú to však slová Božej múdrosti! Slová starých mám ... Koľkokrát vedia staré mamy povedať správne slovo, slovo nádeje, lebo majú životnú skúsenosť, veľa si vytrpeli, zverili sa Bohu a Pán im dáva tento dar dať nám radu nádeje. A kráčajúc týmito cestami bude radosťou a veľkonočným svetlom zveriť sa Pánovi prostredníctvom Ježišových slov: «Otče, ak chceš, vezmi odo mňa tento kalich! No nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane!». A toto je modlitba múdrosti, dôvery a nádeje.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. – 7/2017 - 12. február 2017

 

Modlitba ťa vedie ďalej v nádeji

katechéza pápeža Františka

«Ale Pán zoslal na more veľký vietor, takže sa na mori strhla veľká búrka a lodi hrozilo stroskotanie. Námorníci sa báli a každý volal k svojmu bohu. Tu pristúpil k Jonášovi veliteľ lode a povedal mu: "Čože, ty spíš? V staň, volaj k svojmu Bohu, azda si Boh spomenie na nás a nezahynieme.?» (Jon 1,4-5a.6). Vo Svätom písme sa medzi prorokmi Izraela vyníma jedna tak trochu paradoxná postava, prorok, ktorý sa snaží uniknúť pred Pánovým volaním odmietajúc dať sa do služby Božieho plánu spásy. Ide o proroka Jonáša, o ktorom rozpráva príbeh v krátkej knihe pozostávajúcej len zo štyroch kapitol, istý druh podobenstva prinášajúceho jedno veľké poučenie - o milosrdenstve Boha, ktorý odpúšťa.

Jonáš je prorokom "vychádzajúcim von", ale aj prorokom na úteku! Je prorokom vychádzajúcim, ktorého Boh vysiela "na periférie", do Ninive, aby obrátil obyvateľov toho veľkého mesta. Avšak Ninive pre Izraelitu, akým bol Jonáš, predstavuje hrozivú
skutočnosť, nepriateľa, ktorý vrhal do nebezpečenstva samotný Jeruzalem a teda, ktorého treba zničiť a istotne nie zachraňovať. Preto, keď Boh posiela Jonáša kázať do tohto mesta, prorok, ktorý pozná Pánovu dobrotu a jeho túžbu odpustiť, snaží sa vyhnúť svojej úlohe a uniká. Počas svojho úniku prorok vstupuje do kontaktu s pohanmi, námorníkmi lode, na ktorú sa nalodil, aby sa vzdialil od Boha a svojej misie. A uniká ďaleko, lebo Ninive sa nachádzalo v oblasti Iraku a on uteká do Španielska, vážne uniká. A práve to, ako sa správajú títo pohanskí mužovia, a potom následne aj reakcia obyvateľov Ninive, nám dnes pomôžu trochu pouvažovať o nádeji, ktorá sa tvárou v tvár nebezpečenstvu a smrti vyjadruje v modlitbe.

V skutku, počas plavby na mori sa strháva velikánska búrka a Jonáš zostupuje do podpalubia lode a upadá do spánku. Námorníci naopak, vidiac, že sú stratení, volajú «každý k svojmu bohu», boli pohanmi. Kapitán lode budí Jonáša hovoriac: «Čože, ty spíš? Vstaň, volaj k svojmu Bohu, azda si Bob spomenie na nás a nezahynieme»,

Reakcia týchto "pohanov" je oprávnenou reakciou zoči-voči smrti, tvárou v tvár nebezpečenstvu; lebo práve vtedy človek naplno zakusuje vlastnú krehkosť a vlastnú potrebu spásy. Inštinktívna hrôza zo smrti prebúdza potrebu dúfať v Boba života. «Azda
si Boh spomenie na nás a nezahynieme»: to sú slová nádeje, ktorá sa stáva modlitbou, tou prosbou plnou úzkosti, ktorá vystupuje na pery človeka tvárou v tvár bezprostrednému nebezpečenstvu smrti. Príliš ľahko máme pohŕdavý postoj k tomu, keď sa človek obracia na Boha v núdzi, akoby to bola len zištná, a tak nedokonalá modlitba. Avšak Boh pozná našu slabosť, vie, že si naňho spomíname kvôli prosbe o pomoc, a so zhovievavým úsmevom otca Boh láskavo odpovedá.

Keď sa uznávajúc svoju vlastnú zodpovednosť Jonáš necháva vrhnúť do mora, kvôli záchrane svojich spoločníkov na ceste, búrka tíchne. Hroziaca smrť priviedla tých pohanských ľudí k modlitbe, spôsobila to, že prorok, napriek všetkému, žije vlastné povolanie v službe druhým, prijímajúc, že sa za nich obetuje. A teraz ich ako zachránených privádza k tomu, aby spoznali pravého Pána a vzdali mu chválu. Námorníci, ktorí sa v strachu modlili obracajúc sa na svojich bohov, teraz s úprimnou bázňou voči Pánovi uznávajú pravého Boha a prinášajú obety a zaväzujú sa sľubmi. Nádej, ktorá ich priviedla k modlitbe za to, aby neumreli, sa ukazuje ešte mocnej šou a koná veci, ktoré prekračujú to, v čo dúfali: nielen že nehynú v búrke, ale otvárajú sa uznaniu pravého a jediného Pána neba i zeme. Následne, zoči-voči predstave vlastnej záhuby, sa aj obyvatelia Ninive budú modliť, pohýnaní nádejou v Božie odpustenie. Budú konať pokánie, budú vzývať Pána a obrátia sa k nemu, počínajúc kráľom, ktorý, rovnako ako kapitán lode, dá zaznieť nádeji hovoriac: «Ktovie, azda sa Boh odvráti [ ... ] a nezahynieme». Aj ich, tak ako posádku v búrke, vystavenie hrozbe smrti a to, že vyviazli v zdraví, priviedlo k pravde.

Takto pred Božím milosrdenstvom a ešte viac vo svetle veľkonočného tajomstva, sa smrť môže stať tým, čím bola pre svätého Františka z Assisi: "našou sestrou smrťou" a pre každého človeka a pre každého z nás môže predstavovať prekvapujúcu príležitosť spoznať nádej a stretnúť Pána. Nech nám Pán dá toto pochopiť - spojitosť medzi modlitbou a nádejou. Modlitba ťa vedie ďalej v nádeji a keď sa veci stávajú temnými, treba sa viac modliť! A bude viac nádeje.

Pravá nádej kresťana a falošné idoly

katechéza pápeža Františka

«Pohanské modly, hoc sú zo striebra a zo zlata, sú dielom ľudských rúk:. Majú ústa, ale nehovoria, majú oči, a nevidia. Im budú podobní ich tvorcovia a všetci, čo v ne veria. Dom Izraelov dúfa v Pána, on je ich pomoc a záštita. Dom Áronov dúfa v Pána, on je ich pomoc a záštita. Všetci bohabojní dúfajú v Pána, on je ich pomoc a záštita» (Ž 115,4-5.8-11).

V minulom mesiaci decembri a v prvej polovici januára sme slávili čas Adventu a potom čas Vianoc: obdobie liturgického roku, ktoré v Božom ľude prebúdza nádej. Mať nádej je primárnou potrebou človeka: dúfať v budúcnosť, veriť v život, takzvané "pozitívne zmýšľanie".

Avšak je dôležité, aby takáto nádej bola vkladaná do toho, čo nám skutočne môže pomôcť žiť a dá našej existencii zmysel. Práve preto nás Sväté písmo varuje pred falošnými nádejami, tými, ktoré nám núka svet, odhaľujúc ich zbytočnosť a ukazujúc ich nezmyselnosť. Robí tak rozličnými spôsobmi, no predovšetkým odsudzovaním falošnosti idolov, modiel, do ktorých je človek neustále pokúšaný vkladať svoju dôveru, robiac z nich predmet svojej nádeje. Nástoja na tom osobitne proroci a múdroslovní autori, dotýkajúc sa citlivého bodu cesty viery veriaceho človeka. Lebo viera znamená dôverovať Bohu - ten, kto má vieru, dôveruje Bohu -, avšak prichádza moment, v ktorom, narážajúc na životné ťažkosti, človek zakúša krehkosť tej dôvery a cíti potrebu iných istôt, uistení hmatateľných a konkrétnych. Zverujem sa Bohu, no situácia je dosť neutešená a ja potrebujem nejakú konkrétnejšiu istotu. A tam je to nebezpečenstvo!

A tak sme pokúšaní hľadať útechy, dokonca aj chvíľkové, ktoré zdanlivo napĺňajú prázdnotu samoty a zmierňujú námahu veriť. A myslime, že ich môžeme nájsť v tej istote, ktorú môžu dať napríklad peniaze či spojenectvo s mocnými ľuďmi, alebo v istotách svetskosti či vo falošných ideológiách. Niekedy ich hľadáme v takom bohu, ktorý by ustupoval našim požiadavkám a zázračne by zasahoval, aby zmenil skutočnosť a urobil ju takou, akú ju chceme my; to je práve ten idol, ktorý ako taký nemôže nič urobiť, je bezmocný a lživý.
Nám sa však páčia modly, tak veľmi ich máme radi! Raz som v Buenos Aires musel ísť z jedného kostola do druhého, asi tak kilometer. Šiel som pešo. Po ceste je park a v parku boli malé stolíky - bolo ich množstvo -, pri ktorých sedeli veštci. Bolo tam mnoho ľudí, dokonca stáli v rade, bolo ich hojne. Podáš mu ruku a on začne ... Nuž, reč je stále tá istá: v tvojom živote je istá žena, je tu prichádzajúci tieň, avšak všetko dobre dopadne ... A potom mu zaplatíš, - A toto ti dáva istotu? Je to istota - prepáčte mi to slovo - jednej hlúposti. Veď toto je modla: šiel som za veštcom, za jasnovidkou, alebo mi čítali z kariet - ja viem, že nik z vás tieto veci nerobí, však? –a nakoniec sa mi darilo lepšie. Pripomína mi to ten film "Zázrak v Miláne", tie slová: "aká tvár, aký nos ... sto lír". Nie je tak? Nechajú ťa zaplatiť za to, že ťa vychvália, že ti dajú falošnú nádej. Toto je tá modla, a my sme veľmi pripútaní: kupujeme falošné nádeje. A na tú, ktorá je nádejou nezištnou, na tú, ktorú priniesol Ježiš Kristus - zadarmo, daroval život za nás -, na tú sa až tak nespoliehame ...

Žalm plný múdrosti nám veľmi pôsobivým spôsobom vykresľuje falošnosť týchto modiel, ktoré svet núka našej nádeji a na ktoré sú ľudia každej doby v pokušení sa spoliehať. Žalm 115 hovorí takto: «Pohanské modly, hoc sú zo striebra a zo zlata, sú dielom ľudských rúk. Majú ústa, ale nehovoria, majú oči, a nevidia. Majú uši, ale nepočujú, majú nozdry, a nečuchajú. Majú ruky, ale nehmatajú; majú nohy, a nechodia, z hrdla nevydajú hlas. Im budú podobní ich tvorcovia a všetci, čo v ne veria!».

Žalmista nám, aj tak trochu ironickým spôsobom, predstavuje absolútne prchavú skutočnosť týchto modiel. A musíme rozumieť, že nejde len o podobizne zhotovené z kovu či iného materiálu, ale aj o tie vytvorené našou mysľou, keď dôverujeme obmedzeným skutočnostiam, ktoré premieňame na absolútne alebo keď redukujeme Boha na naše schémy a naše predstavy o božskosti; na takého boha, ktorý je nám podobný, je pochopiteľný, predvídateľný, presne ako tie modly, o ktorých hovorí žalm.

Človek, obraz Boží, si vytvára boha na svoj vlastný obraz, a je to aj nevydarený obraz: nepočuje, nekoná a predovšetkým nemôže hovoriť. Avšak my radšej ideme za modlami ako za Pánom. Mnohokrát sa viac tešíme z prchavej nádeje, ktorú ti dá táto modla, ktorá je falošná, než z veľkej a spoľahlivej nádeje, ktorú nám dáva Pán ...

Proti nádeji vkladanej v Pána života, ktorý prostredníctvom svojho Slova stvoril svet a sprevádza naše životy, sa stavia dôvera v nemých bôžikov. Ideológie s ich predstieranou absolútnosťou, bohatstvá - a toto je veľká modla, však? -, moc a úspech, márnivosť, s ich ilúziou večnosti a všemohúcnosti, hodnoty ako telesná krása a zdravie, ak sa stanú idolmi, ktorým obetujeme čokoľvek, sú všetko skutočnosti, ktoré zamotávajú myseľ a srdce a namiesto toho, aby podporovali život, vedú k smrti .

Je nepekné a bolestné pre dušu počuť to, čo som raz pred rokmi počul v inej diecéze: jedna žena, skvelá, krásna, naozaj veľmi pekná, sa chválila svojou krásou, poznamenala, akoby to bolo niečo celkom prirodzené: "Áno, musela som ísť na potrat, lebo moja postava je veľmi dôležitá". Toto sú tie modly, a vedú ťa na nesprávnu cestu a nedávajú ti šťastie. Odkaz žalmu je veľmi jasný: ak nádej vložíme do modiel, staneme sa takými, ako oni: prázdne obrazy s rukami, ktoré nehmatajú, nohami, ktoré nekráčajú, ústami, ktoré nemôžu hovoriť. Nemáme viac čo povedať, stávame sa neschopnými pomáhať, meniť veci, neschopnými usmievať sa, darovať sa, neschopnými milovať. A aj my, ľudia Cirkvi, toto riskujeme, keď sa .zosvetšťujeme". Je treba zostať vo svete, no chrániť sa ilúzií sveta, ktorými sú tieto idoly, čo som spomenul.

Ako pokračuje žalm, je treba dôverovať a dúfať v Boha a Boh daruje požehnanie. Takto hovorí žalm: «Dom Izraelov dúfa v Pána [ ... ], dom Áronov dúfa v Pána [ .. .], všetci bohabojní dúfajú v Pána [ ... ]. Pán na nás pamätá a žehná nás». Pán na nás vždy pamätá, hoci aj v nepekných chvíľach, no on na nás pamätá. A toto je naša nádej. A táto nádej nesklame. Nikdy, nikdy. Idoly sklamú vždy: sú to výmysly, nie sú skutočnosťou.

Hľa, úžasná skutočnosť nádeje: dôverujúc v Pána sa stávame takými ako on, jeho požehnanie nás premieňa, mení nás v jeho deti, ktoré zdieľajú jeho život. Nádej v Boha nám takpovediac dáva vstúpiť do dosahu pôsobenia jeho pamäte, jeho spomienky, ktorá nás žehná a zachraňuje. Tak môže vytrysknúť to «aleluja», chvála Babu živému a pravému, ktorý sa pre nás narodil z Márie, zomrel na kríži a vstal z mŕtvych v sláve. A v tomto Bohu máme nádej a tento Boh - ktorý nie je modlou - nikdy nesklame. Ďakujem.

Slzy, čo zasievajú nádej

katechéza pápeža Františka.

«Toto hovorí Pán: "Čuj, v Ráme počuť vzdychanie, prehorký plač, Ráchel narieka nad svojimi deťmi, nedá sa potešiť nad deťmi, pretože ich niet." Toto hovorí Pán: .Zabráň svojmu hlasu plač a svojim očiam slzy, veď tvoja námaha dostane odmenu, hovorí Pán, vrátia sa z nepriateľskej krajiny. Je nádej pre tvoju budúcnosť - hovorí Pán, synovia sa vrátia na svoje územie"» (Jer 31,15-17).

V dnešnej katechéze by som chcel s vami kontemplovať jednu postavu ženy, ktorá nám hovorí o nádeji prežívanej v plači. Nádej prežívaná v plači, Ide o Ráchel, Jakubovu manželku a matku Jozefa a Benjamína, tú, ktorá ako nám hovorí Kniha Genezis, umiera pri pôrode svojho druhorodeného, teda Benjarnína.

Prorok Jeremiáš sa odvoláva na Ráchel, keď sa obracia na Izraelitov vo vyhnanstve, aby ich utešil, so slovami plnými emócií a poézie; teda preberá Ráchelin plač, no dodáva nádej: «Toto hovorí Pán: "Čuj, v Ráme počuť vzdychanie, prehorký plač, Ráchel narieka nad svojimi deťmi, nedá sa potešiť nad deťmi, pretože ich niet». V týchto veršoch Jeremiáš predstavuje svojmu ľudu túto ženu, čelnú ženskú postavu svojho kmeňa, uprostred reality bolesti a plaču, avšak spolu s perspektívou netušeného života. Ráchel, ktorá v rozprávaní Knihy Genezis umrela pri pôrode a prijala tú smrť, aby jej syn mohol žiť, teraz je naopak prorokom predstavená ako živá v Ráme, tam, kde sa zhromažďovali vyhnanci, a plače kvôli synom, ktorí v istom zmysle umreli idúc do vyhnanstva; synom, ktorých ako ona sama hovorí, "už viac niet", zmizli navždy.

A preto sa Ráchel nechce dať utešiť. Toto odmietanie vyjadruje hĺbku jej bolesti a trpkosť jej plaču. Tvárou v tvár tragédii straty detí matka nemôže prijať slová či gestá útechy, ktoré sú vždy neadekvátne, nikdy nie schopné utíšiť bolesť rany, ktorá nemôže a nechce byť zacelená. Je to bolesť úmerná láske. Každá matka toto všetko vie; aj dnes sú mnohé matky, ktoré plačú, ktoré sa nezmierujú so stratou dieťaťa, sú neutešiteľné zoči-voči smrti, ktorú nie je možné prijať. Ráchel stelesňuje bolesť všetkých matiek sveta všetkých čias, ako aj slzy každej ľudskej bytosti, ktorá plače nad nenapraviteľnými stratami.

Toto odmietanie Ráchel, ktorá nechce byť utešená, nás učí aj tomu, koľko jemnocitu sa od nás žiada zoči-voči bolesti druhých. Pre to, aby sme hovorili o nádeji tomu, kto je zúfalý, treba zdierať jeho beznádej; pre to, aby sme utreli slzu z tváre toho, kto trpí, je treba pripojiť k jeho plaču aj ten náš. Len tak môžu byť naše slová skutočne schopné dodať trochu nádeje. A ak nemôžem vysloviť slová takto, prostredníctvom plaču, bolesti, potom je lepšie ticho. Pohladenie, gesto, žiadne slová.

A Boh, so svojou jemnosťou a svojou láskou odpovedá na Ráchelin plač pravdivými slovami, nie falošnými, Takto vskutku pokračuje Jeremiášov text: «Toto hovorí Pán:» - odpovedá na ten plač - «Zabráň svojmu hlasu plač a svojim očiam slzy, veď tvoja námaha dostane odmenu, hovorí Pán, vrátia sa z nepriateľskej krajiny. Je nádej pre tvoju budúcnosť - hovorí Pán, synovia sa vrátia na svoje územie».

Práve kvôli plaču matky je tu ešte nádej pre deti, že sa prinavrátia k životu. Táto žena, ktorá prijala, že umrie vo chvíli pôrodu, aby syn mohol žiť, je teraz so svojím plačom počiatkom nového života pre synov - vyhnancov, väzňov, vzdialených od vlasti. Na Ráchelinu bolesť a trpký plač Pán odpovedá prísľubom, ktorý pre ňu teraz môže byť dôvodom skutočnej útechy: ľud sa bude môcť vrátiť z vyhnanstva a slobodný prežívať vo viere svoj vzťah s Bohom. Slzy splodili nádej. A toto nie je ľahké pochopiť, je to však pravda. Mnohokrát v našom živote slzy zasievajú nádej, sú semienkami nádeje.

Ako vieme, tento Jeremiášov text neskôr prevzal evanjelista Matúš a aplikoval ho na vraždenie Neviniatok. Je to text, ktorý nás stavia tvárou v tvár tragédii vraždenia bezbranných ľudských bytostí, hrôzy moci, ktorá pohŕda životom a likviduje ho. Betlehemské deti umieraj ú kvôli Ježišovi. A on, nevinný Baránok, potom sám umrie za nás všetkých. Boží Syn vstúpil do bolesti ľudí: nezabudnite na to.

Keď sa na mňa niekto obráti a kladie mi ťažké otázky, ako napríklad: "Povedzte mi, otče: prečo trpia deti?", skutočne neviem čo odpovedať. Poviem len: "Pohliadnite na Ukrižovaného: Boh nám dal svojho Syna, on sám trpel, možno tam nájdeš odpoveď. Avšak odtiaľto (z hlavy) [pápež robí gesto smerom k hlave] odpovedí niet. Jedine hľadiac na lásku Boha, ktorý dáva svojho Syna obetujúceho svoj život za nás, môže naznačiť nejakú cestu útechy". A preto hovoríme, že Boží Syn vstúpil do bolesti ľudí; zdieľal a prijal smrť; jeho slovo je definitívne slovom útechy, lebo sa rodí z plaču.

A na kríži to bude on, umierajúci Syn, čo dá novú plodnosť svojej matke, zverujúc jej učeníka Jána a robiac z nej matku ľudu veriacich. Smrť je porazená, napĺňa sa tak Jeremiášovo proroctvo. Aj Máriine slzy, tak ako tie Rácheline, splodili nádej a nový život. Ďakujem.