Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi

V jednej z nádherch vatikánskych l sa nachádza Rafaelova freska "Omša v Bolsene", na ktorej v prostriedku nad mohutným oltárom vidieť kňaza, ktorý slúži sv. omšu, vpredu kl'ačí pápež a a viacero ľudí uprene hľadí na posvätnú Hostiu, ktorú užasnutý slúžiaci kňaz drží v rukách: je to Hostia viac červená ako biela a kvapkaz nej kvapky krvi ... Ide tu o chýrny zázrak z Bolsena (pri Orviete) z roku 1263, ktorý dal podnet vzniku slávnosti Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi, če Božieho Tela. Nemecký kňaz Pleogit, dejepisec 13. storočia absolvoval púť do mesta Bolseno. V kostole sa rozhodol slúžsvätú omšu.
K
eď slúžil sv. omšu a držal premenenú Hostiu vo svojich rukách nad kalichom, Boh ukázal úžasný a obdivuhodný zázrak: zrazu sa tá Hostia ukázala viditeľne ako živé telo, obklopená hojnou červenou krvou až na tú čiastočku, ktorú zakrývali jeho prsty.

Slávenie tohto sviatku nám aj v súčasnosti chce pripomínveľké tajomstvo Kristovej lásky k nám. Každá stá omša je vlastne obetou, pri ktorej sa premieňa chlieb na Kristovo telo a víno na Kristovu krv. Tak to chcel samotný Ježiš Kristus. V tento dsa podl'a tradície na mnohých miestach konajú eucharistické procesie s Najsvätejšou Sviatosťou v monštrancii, pri ktorých oslavujeme Krista Spasiteľa.

" V Bolsene, v kostole sv. Kristíny, kde sa zázrak stal, možno ešte stále vidieť štyri mramorové kusy oltára, na ktorý padli kvapky najsvätejšej krvi: tri sú upevnené pod sklom a štvrtý je pohyblivý a každý rok ho nosia v procesií Božieho tela. 

Modlitba pri stolovaní

Pred jedlom

 
Oči všetkých dúfajú v teba, Pane, a ty im dávaš pokrm v pravý čas. Otváraš svoju ruku a všetko živé napĺňaš požehnaním. Požehnaj, Bože, nás i tieto dary, ktoré z tvojej štedrosti budeme požívať. Skrze Krista, nášho Pána. Amen.

Po jedle

Chváľte Pána, všetky národy, oslavujte ho, všetci ľudia; lebo je veľké jeho milosrdenstvo voči nám a pravda Pánova trvá naveky. Ďakujeme ti, všemohúci Bože, za všetky tvoje dobrodenia. Lebo ty žiješ a kraľuješ. Amen.

Modlitba za dar života

Pane, Ty si darca života od počatia. Ešte prv, než sme boli v matkinom lone, Ty si mal s nami svoj konkrétny plán. Vryl si si nás do svojich dlaní a nesieš nás v nich po celý náš život. Hoci sa niekedy cítime sami a celkom opustení, Ty na nás nezabúdaš ...

Chceme Ti dnes ďakovať za život. Dostali sme tento veľký dar celkom zadarmo, no mnohokrát nám chýba túžba ho chrániť. Preto sa dnes chceme prihovárať za celú našu spoločnosť, aby sme vedeli vo svojom konaní presadzovať úctu k životu už od počatia.

Pane, odprosujeme Ťa za tisíce ľudských životov, ktoré nemohli uzrieť svetlo sveta. Prosíme o Tvoje svetlo pre tých, ktorí čakajú neplánované dieťa. Daj, aby mali odvahu povedať "áno" životu a dokázali svoje dieťatko prijať s láskou. Zároveň Ťa prosíme aj za všetky ženy, ktoré podstúpili umelý potrat; naplň ich srdcia nádejou a svojím odpustením.

Panna Mária, Ty, ktorá si počala z Ducha Svätého, buď ochrankyňou a pomocnicou všetkých rodičov. Nech každý svojím postojom povie rozhodné "áno" životu tak, ako si Ty sama privolila anjelovi: "Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa Tvojho slova." Zachovaj nás v spoločenstve s Ježišom, ktorý je Cestou, Pravdou a Životom na veky vekov. Amen

Odpustky pre duše v očistci

Odpustky pre duše v očistci V dňoch od l. do 8. novembra môžu veriaci získať úplné odpustky pre duše verných zomrelých v očistci, Podmienkou na ich získanie je v deň Spomienky na všetkých zosnulých 2. novembra nábožne navštíviť kostol alebo kaplnku a pomodliť sa modlitbu Otčenáš a Verím v Boha, ako aj modlitbu na úmysel Svätého Otca a zároveň splniť i ostatné predpísané úkony. Tieto odpustky možno získať od poludnia predchádzajúceho dňa, až do polnoci určeného dňa.

Druhý spôsob je nábožne navštíviť cintorín raz denne, počas odpustkovej oktávy, od 1. novembra do 8. novembra a aspoň mysľou sa pomodliť za zosnulých.

Okrem týchto odpustkových úkonov je potrebné splniť tri podmienky, a to prijať sviatosť zmierenia, krátko predtým alebo potom, Eucharistiu, najlepšie v tej istý deň, a pomodliť sa na úmysel Svätého Otca modlitbu Otčenáš, Zdravas, Sláva.

Počas týchto dní treba vylúčiť akúkoľvek pripútanosť k hriechu, i všednému. Tieto odpustky sa dajú získať iba pre duše v očistci.

Milosrdenstvo a význam odpustkov

Biskup z Assisi O. Sorrentino o milosrdenstve a význame odpustkov

Pri príležitosti 800. výročia udelenia odpustkov: "Táto udalosť má pre nás, ako Cirkev v Assisi, nezvyčajný význam, ale je to tiež výborná príležitosť povedať niečo objasňujúce o rozmere, ktorý nie je vždy dnes správne chápaný. Keď sa hovorí o odpustkoch, občas sa už nevie, o čo skutočne ide. Chce I som to všetkým jednoduchými slovami vysvetliť a vysvetlil som to takto: sme určení pre Božie milosrdenstvo, ktoré k nám prichádza rozličnými spôsobmi, a povedal by som, aj v rôznych etapách. Je tu základné milosrdenstvo, ktoré predstavuje odpustenie našich hriechov: pomyslime na Podobenstvo o márnotratnom synovi. Syn sa vracia domov a nachádza objatie a bozk Otca: to je Božie milosrdenstvo, ktoré odpúšťa náš hriech. Avšak hriech má aj druhú dimenziu, ktorú zakúšame, ale ktorú nemáme vždy na pamäti, a to je: že ide o chorobu Ducha, lebo zakaždým, keď hrešíme, vzďaľujeme sa, a to nielen od Boha, ale aj od seba samých, vzďaľujeme sa od druhých, vznikajú v nás zranenia; zranenia, ktoré môžu byť aj zahojené, avšak mnohokrát, ako sa to s chorobou stáva, musia byť aj dodatočne liečené, musia byť pod kontrolou ... Čiže v klasickom zozname teológie ide o skutočnosť dočasných trestov".

A ako je to dnes?

"Teologické prehĺbenie, ktoré prevzalo aj Magistériurn, napríklad v Katechizme Katolíckej cirkvi, nám dnes pomáha pochopiť, že trest z hriechu je ovocím samotného hriechu. Hriech nesie v sebe samom trest, lebo zakaždým, keď hrešíme, robíme si zle, cítime sa zle a rodia sa v nás procesy, dynamizmy, ktoré nás potom nútia ďalej hrešiť, a to nás prirodzene vzďaľuje od Boha, robí nás to nepokojnými, plodí rozkol s inými ... A to je veľmi nepríjemná skutočnosť, ktorú treba liečiť alebo uzdraviť. A pre toto všetko je samozrejme potrebné osobné úsilie, avšak bez zvláštnej Pánovej milosti to nedokážeme. A tou je milosť, ktorú nám zaručujú odpustky skrze účinné sprostredkovanie Cirkvou ... Tak ako to robil sv. František: prosil Pána o túto špeciálnu milosť, ktorá by pomohla každému z nás nechať sa skutočne uzdraviť zo svojich rán a stať sa krásnym zvnútra, lebo v synovskom vzťahu s Bobom, ktorý sa stáva žiarivým, sa stávame schopnými vládnuť našim vášňam, našim vnútorným únavám a v tomto zmysle nám spôsobuje vnútornú radosť, tú, ktorú František nazýval "rajom" ... A čím viac sa naše srdce otvorí Bohu, tým viac zakúsime tento raj, pocítime krásu toho farbistého vyjadrenia, ktoré použil František: "Chcem vás všetkých poslať do raja" .... Avšak táto radosť si vyžaduje uzdravenie nášho ducha, odpustenie hriechov a milosť, ktoré nám umožňujú práve tento proces uzdravenia".

Modlitba za pokoj a ochranu pred násilím a terorizmom

Modlitba za pokoj a ochranu pred násilím a terorizmom

Všemohúci a milosrdný Bože, Pán vesmíru a ľudských dejín, všetko, čo si stvoril je dobré a tvoj súcit s ľudskými chybami je nevyčerpateľný.

Dnes k tebe prichádzame s prosbou o zachovanie sveta a jeho obyvateľov v pokoji. Vzdiaľ od neho ničivú vlnu terorizmu, prinavráť priateľstvo a vlej do srdca svojich tvorov dôveru a ochotu odpúšťať.

Darca života, prosíme ťa aj za všetkých, ktorí zahynuli ako obete brutálnych teroristických útokov. Daj im večnú odmenu. Nech orodujú za svet, rozorvaný konfliktami a nezhodami.

Ježišu, Knieža pokoja, prosíme ťa za tých, čo boli zranení pri týchto neľudských činoch násilia: za deti a mládež, ženy a mužov, starších, nevinné osoby osudne zasiahnuté zlobou. Uzdrav ich telo a ich srdce, uteš ich svojou silou a zároveň odstráň nenávisť a túžbu po pomste.

Duch Svätý, Tešiteľ, navštív rodiny obetí násilia a terorizmu, rodiny, ktoré nevinne trpia. Zahaľ ich plášťom svojho božského milosrdenstva. Daj, nech nájdu v tebe a v sebe samých silu a odvahu byť naďalej bratmi a sestrami pre iných, zvlášť pre prisťahovalcov, vydávajúc svojím životom svedectvo o tvojej láske.

Dotkni sa sŕdc teroristov, aby dokázali uznať zlo svojich skutkov a vrátili sa na cestu pokoja a dobra, úcty k životu a k dôstojnosti každého človeka, bez ohľadu na jeho náboženstvo, pôvod, bohatstvo či chudobu.

Bože, Večný Otec, vo svojom milosrdenstve vypočuj túto modlitbu, ktorú ti prednášame uprostred kriku a zúfalstva sveta. Obraciame sa na teba s veľkou nádejou, plní dôvery v tvoje milosrdenstvo, zverujúc sa do príhovoru tvojej Presvätej Matky, posilnení príkladom blahoslavených peruánskych mučeníkov Zbigniewa a Michala, ktorých si urobil odvážnymi svedkami Evanjelia až po vyliatie krvi, a prosíme o dar pokoja a aby sa od nás vzdialila pliaga terorizmu.

Skrze Krista, nášho Pána. Amen.

Modlitba je pracovný nástroj v našich rukách

Modlitba je pracovný nástroj v našich rukách
Anjel Pána s pápežom Františkom

Evanjelium tejto nedele (Lk 11,1-13) otvára scéna, v ktorej sa Ježiš modlí sám, osamote. Keď skončí, učeníci ho žiadajú: «Pane, nauč nás modliť sa» (v. 1). A on odpovedá: «Keď sa modlíte, hovorte: Otče ... ». Toto slovo je "tajomstvom" Ježišovej modlitby, je to kľúč, ktorý nám on sám dáva, aby sme mohli aj my vstúpiť do toho vzťahu dôverného dialógu s Otcom, ktorý sprevádzal a podopieral celý jeho život.

K osloveniu "Otče" Ježiš pripája dve prosby: «posväť sa tvoje meno, príď tvoje kráľovstvo» . Ježišova modlitba, a teda kresťanská modlitba, predstavuje predovšetkým dať priestor Bohu, keď mu dovolíme, aby v nás zjavil svoju svätosť a keď dávame napredovať jeho kráľovstvu, počnúc tým; že umožníme, aby v našom živote zavládla moc jeho lásky.

Túto modlitbu, ktorú nás Ježiš učí, "Otče náš", robia kompletnou ďalšie tri prosby. Sú to tri žiadosti, ktoré vyjadrujú naše základné potreby: chlieb, odpustenie a pomoc v pokušeniach. Nedá sa žiť bez chleba, nedá sa žiť bez odpustenia a nemožno žiť bez Božej pomoci v pokušeniach.

Chlieb, o ktorý nám Ježiš káže pros it' je tým nevyhnutným, nie nadbytočným. Je to chlieb pútnikov, ten spravodlivý, ktorý sa nehromadí a s ktorým sa neplytvá, ktorý nezaťažuje náš pochod.

Odpustenie je predovšetkým to, čo my sami prijímame od Boha: len vedomie toho, že sme hriešnici, ktorým odpustilo nekonečné Božie milosrdenstvo nás môže uschopniť konať konkrétne gestá bratského zmierenia. Ak sa niektorý človek necíti byť hriešnikom, ktorému bolo odpustené, nikdy nebude môcť vykonať gesto odpustenia alebo zmierenia. Začína sa od srdca, kde sa cítime omilostenými hriešnikmi. Posledná žiadosť, «neuveď nás do pokušenia», vyjadruje vedomie našej situácie, že sme vždy vystavení nástrahám zla a korupcie. Všetci vieme, čo je to pokušenie!

Ježišovo učenie o modlitbe pokračuje dvoma podobenstvami, v ktorých používa ako vzory postoj priateľa voči inému priateľovi a postoj otca voči svojmu synovi. Obe nás chcú naučiť, aby sme mali plnú dôveru v Boha, ktorý je Otcom. On pozná lepšie než my sami naše potreby, ale chce, aby sme mu ich predkladali s odvahou a nástojčivosťou, pretože toto je náš spôsob, ako sa podieľame na jeho pláne spásy. Modlitba je prvým a hlavným "pracovným nástrojom" v našich rukách! Naliehať na Boha neslúži na to, aby sme ho presvedčili, ale aby sme spevnili našu vieru a našu trpezlivosť, čiže našu schopnosť zápasiť spolu s Bohom za veci naozaj dôležité a nevyhnutné. V modlitbe sme vo dvojici: Boh a ja spoločne bojujeme za dôležité veci.

Medzi nimi je jedna vec, to veľmi dôležité, o čom Ježiš hovorí v dnešnom evanjeliu, ale o čo takmer nikdy nežiadame, a tým je Duch Svätý. .Daruj mi Ducha Svätého!" A Ježiš to hovorí: «Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá nebeský Otec Ducha Svätého tým, čo ho prosia!», Ducha Svätého! Musíme prosiť, aby Duch Svätý prišiel do nás. Ale na čo je potrebný Duch Svätý? Je potrebný na to, aby sme žili dobre, žili s múdrosťou a láskou, konajúc Božiu vôľu. Akou krásnou modlitbou by bolo počas tohto týždňa, keby každý z nás prosil Otca: "Otče, daj mi Ducha Svätého!"
Panna Mária nám to ukazuje celou svojou existenciou, ktorou naplno hýbe Duch Svätý. Nech nám pomôže prosiť Otca v zjednotení s Ježišom, aby sme žili nie svetským spôsobom, ale podľa Evanjelia, vedení Duchom Svätým."

Chcem veriť

Chcem veriť

Čo si mladí ľudia myslia o viere?

Niektoré štúdie (v USA) hovoria, že je to 60 percent, iné hovoria, že je to 70 percent. Nech už je presné číslo akékoľvek, nie je to veľmi povzbudivé: mnohí mladí prestali chodiť do kostola. Mladí vravia, že prestali chodiť do kostola, lebo vnímali, že farníci (a často aj kňaz) sú príliš posudzovační a príliš politicky zameraní. Napríklad namietali voči tomu, že rôzne politické strany boli označené nielen za pomýlené, ale aj za protikresťanské. Jeden prieskum ukázal, že 25 percent respondentov si myslí, že Cirkev odmieta hudbu, filmy a technológie, ktoré definujú ich generáciu. A napokon mnohí mladí si myslia, že cirkevní predstavitelia netolerujú ich spôsob života. Mladým sa nepáči príliš veľký dôraz na to, aby prijali katolícku morálku a náboženskú prax. Sťažujú sa, že Cirkev presadzuje svoj spôsob života vo svete, hoci by mohla prijať, že existujú "mnohé spôsoby" pre naplnený život.

Hoci si mnohí členovia Cirkvi myslia, že exodus mladých ľudí je len prechodná fáza, z ktorej postupom času vyrastú, štúdie naznačujú iný záver: mnohí, ktorí odchádzajú, sa už nevrátia. Minulých tristo rokov bol prevládajúcou ideológiou vo svete modernizmus. Modernizmus v súvislosti s kresťanstvom zdôrazňuje systematickú teológiu, ktorá je usporiadaným formulovaním viery, a apologetiku, ktorá sa sústreďuje na vysvetľovanie a obranu právd viery.

Postmodernizmus je odmietnutím modernistického prístupu. Nesústreďuje sa na nemenné pravdy, ale zaoberá sa výsledkami. Sústreďuje sa na veci, ktoré sú v dnešnom svete. Ľudia sa pozerajú na zdevastované životné prostredie, na storočie poznačené krvavými vojnami a globálnu chudobu a hlad. Spochybňujú bezpečie, aké mal priniesť modernizmus. Môžu si klásť otázku: "Načo sú dobré nemenné pravdy, ak je na svete toľko zla a neporiadku?"  Je tu aj spochybňovanie tradičných centier autority. Mladi ľudia vyrastajú pri správach, že naša milovaná Cirkev sa zaplietla do škandálov sexuálneho zneužívania a ich zakrývania, čo uškodilo mnohým nevinným mladým ľuďom, Počúvajú o tom, že prezidenti, premiéri a iní svetoví predstavitelia sa chytili do siete podvodu a nenásytnosti. A vidia, že tradičné inštitúcie a politické strany sa rúcajú pod bremenom korupcie a zločinov.

Na osobnejšej úrovni sa príliš často stáva, že mladí ľudia sú sebestační oveľa skôr, než ich predchodcovia. Rozpad rodinného života a nedostatočná podpora v spoločenstve im znemožňuje, aby cítili bezpečie a zapustili korene. Nič nie je pevné alebo spoľahlivé; nič nie je úplne dôveryhodné. Nie je teda prekvapenie, keď sa mnohí mladí cítia stratení, osamelí, bez cieľa a bez koreňov. Mnohí mladí sa stali skeptikmi, keď ich rodičia, vláda a duchovní predstavitelia sklamali. Oveľa ťažšie v niečo uveria alebo niečo urobia len preto, lebo to robili ich rodičia. Oveľa ťažšie si nájdu filozofiu alebo princípy pre svoj život.

Pre toto postmodernistické zmýšľanie mnohí mladí necítia potrebu" vrátiť sa k základom". Spochybňujú absolútnu pravdu. Podľa nich je všetko, aj cesta k Bohu, relatívne. Morálka sa už viac nezakladá na Písme; je založená na individuálnej interpretácii toho, čo je dobré a zlé. Prijali filozofiu založenú na tolerancii. Neexistuje jediná správna cesta, takže musíme prijať rôzne názory ľudí. Napríklad sex pred manželstvom je rovnako prijateľný ako výzva Cirkvi k čistote. Nedeľná svätá omša nie je povinná, lebo ľudia môžu byť "duchovní" aj bez toho, aby šli do kostola. A pokánie je zbytočné, lebo hriech je minimálny.

Mladí ľudia nezdôrazňujú krédo alebo konkrétne "články viery", ale zdôrazňujú osobnú skúsenosť a cestu života. Nevážia si, keď im niekto hovorí, čo by si mali myslieť alebo ako by mali konať. Vážia si skôr to, čo sami cestou objavia.

Pápež František si uvedomuje tento posun od modernizmu k postmodernizmu. Keď prichádza do Krakova sláviť Svetové dni mládeže, bude hovoriť (a počúvať) k státisícom mladých, "postmoderných" ľudí.

V prvom rade im povie to, čo už povedal istému talianskemu novinárovi: "Musíme povzbudiť ľudí, aby robili to, čo považujú za dobré." Nebude im prednášať o tom, čomu majú veriť, ale ocení ich túžbu po dobre. Vie, že akékoľvek hľadanie "dobra" bude viesť napokon k Pánovi. Samozrejme, povzbudí ich, aby považovali Ježiša za najvyššie dobro, ale nebude im Ježiša vnucovať. Povzbudí ich, aby kládli otázky a vyjadrili pochybnosti, aby mohli začať rozhovory a dialóg s ľuďmi v Cirkvi, ktorí sa úprimne usilujú pochopiť, odkiaľ pochádzajú.

Po druhé, pápež im pravdepodobne bude hovoriť o svojich osobných skúsenostiach s Ježišom, keď bol mladý. Povzbudí ich, aby pozvali Ježiša, aby kráčal s nimi.

Po tretie, nepochybne sa odvolá na ich idealizmus. Bude hovoriť o chudobe, osamelosti a nedostatku lásky vo svete. Povzbudí ich, aby šli a robili skutky milosrdenstva a pomohli svetu, aby bol lepším miestom - tam sa môžu stretnúť s Ježišom. Veď to on povedal: "Choďte a urobte prievan."

Vravieť mladým ľuďom, čo majú robiť a ako majú zmýšľať, môže byť do určitej miery účinné. Osobitne to platí, ak ten, čo hovorí, je ochotný počúvať protirečivé názory bez toho, aby zaujal obranný postoj. Kľúčom je vedieť, že mladí ľudia chcú pochopiť Boha, ale oveľa pozitívnejšie budú reagovať na príbehy, otvorený dialóg a spoločenstvo než na apologetiku a dogmatickú teológiu. Chcú počuť o životnej ceste druhých ľudí a o tom, ako našli Boha. Nechcú počúvať súbor tvrdení a poučiek o Bohu. V konečnom dôsledku rodičia a kňazi, ktorí chápu, odkiaľ ich deti pochádzajú, budú mať lepšiu šancu osloviť ich a posilňovať ich vo viere. ( prevzaté z farský list Ročník IV.-30/2016-24. júl 2016)