Počas Pôstneho obdobia môžeme a by sme aj chceli zápasiť s tým, čo nazývame „živočíšne vášne.“

Počas Pôstneho obdobia môžeme a by sme aj chceli zápasiť s tým, čo nazývame „živočíšne vášne.“ Avšak nemusí to byť tá správna cesta, pretože Božia zmluva je nielen s mužmi a ženami, ale taktiež so živočíchmi.

Viem, že nám to znie divne, ale je to preto, lebo sme dedičmi modernizmu, filozofického hnutia, ktoré radikálne oddeľuje ľudskú bytosť od ostatných živočíchov a prírody. Modernizmus, v najlepšom prípade, ich vidí ako predmety, ktoré nám majú slúžiť alebo ich máme riadiť. Ale Boh má oveľa viac integrovaný pohľad ako my. Všetky bytosti, pochádzajúce od Boha, sú ontologickí súrodenci – bratia a sestry, ktorí majú toho istého Otca. Pri hľadaní jednoty s Bohom ipso facto nachádzame jednotu so zvyškom stvorenia.

Táto myšlienka sa odráža v mnohých veľkých tradíciach ešte pred modernizmom. Svätý Tomáš Akvinský hovorí, že rastliny a zvieratá majú dušu ako my. V skutočnosti slovo „živočích“ znamená „vec so životom [s dušou]“. Tomáš nás vidí ako súčasť veľkého reťazca alebo hierarchie bytia. Ale pre modernistické vedomie sme odpojení od tohto reťazca. Takže sme ovládli prírodu, čím sme sa jej efektívne odcudzili.

Z biblického hľadiska je toto odcudzenie následok hriechu. Hriech je upadnutie do seba, výzva strachu a pýchy, naše účinné odrezanie od vzájomnosti so všetkým ostatným. Ale hriech nás odrezal aj od nie-ľudského sveta okolo nás. Odrezal našu lásku k stvoreniu, našu zvedavosť naň, našu starostlivosť oň a náš obdiv voči nemu.

Ježiš vo svojej vlastnej osobe spojil rozdielne časti stvorenia, duchovné a materiálne, anjelov a divoké živočíchy. On ich priviedol ku jednote a znovu spojil reťazec celého bytia.