"Nebolo treba túto Abrahámovu dcéru vyslobodiť z tohoto puta hoci aj v sobotu?" - 24. 10. 2016

Táto zhrbená žena je obrazom mnohých žien a mužov, ktorí viac než osemnásť rokov zotrvávajú v nachýlení k zemi a sú zahľadení do zeme. Sú zahľadení do zeme aspoň z dvoch rôznych dôvodov: alebo kvôli smutnej nutnosti - alebo zo záľuby. Sklonená nad šitím, prataním, varením, nad pletím v záhrade, zohýbajúca sa pod ťarchou tašiek a sieťoviek s nákupmi, až sa chrbát zohol do oblúka; sklonený nad písacím stolom či strojom v továrni. Alebo - sklonení nad tou zemou, lebo len na nej hľadajú svoje šťastie a cieľ svojho života (hľadajú - hoci nemusia nájsť). Koniec koncov však pohľad tohto človeka či utrápeného, či spokojného, čoraz častejšie zabieha do diaľky, kde sa musí skončiť tak trápenie, ako aj časné šťastie; ak ale je to veriaci človek- čoraz častejšie jeho pohľad smeruje nahor. Očakávam život budúceho veku. Ten budúci vek sa nazýva nebo - a má uspokojiť všetky nám vrodené šľachetné túžby a priania. Nemožno ľudským jazykom ani ľudskou obrazotvornosťou predstaviť, v čom spočíva šťastie spasených bytostí. Lebo veď aj v časnom živote sa vyskytujú chvíle šťastia - a nevieme vysvetliť, prečo sme šťastní. Miestom nekonečného šťastia musí byť nebo, pretože je to stav pozerania na Boha a vlastnenia Boha, ktorý je prameňom a plnosťou všetkého dobra, pravdy a krásy. Všetko, čo tu človek miloval pravou láskou, čomu sa tešil s úprimnou radosťou - nájde v nebi stonásobne rozmnožené. Preto sa nebo začína v nás už tu: prostredníctvom poznávania a milovania všetkého, čo je pravé, dobré a krásne, čo nás vedie k Bohu. Každý nosí v sebe začiatok vlastného neba (J. Tischner). Ak ale uznáme, že nie je to začiatok šťastný - nechže aj na nás vloží Kristus svoje ruky a povie: Si oslobodený od svojej choroby.