Jediným prameňom pokoja je Boh. A jedine srdce utíšené v Bohu, môže ľúbiť skutočnou láskou, očistenou od sebastrednosti a sebectva. Srdce nasýtené a spokojné v Božích rukách, duša odpočívajúca v Bohu, v pevnom objatí Lásky Kráľa kráľov, je požehnaním v každom slove, každom dotyku, každom skutku. Pretože prináša a zjavuje a zdôrazňuje Jeho, nie seba.

Ježiš povedal: “Ja som vinič, vy ste ratolesti.”

Biblia vysvetľuje, že v momente, keď sme boli pokrstení a uverili sme, že Ježiš zomrel za naše hriechy a vstal z mŕtvych, udialo sa to, že Boh vetvičku z plánky – nás – naštepil do vzácnej olivy – Krista. Vtedy začal do nášho vnútra prúdiť pravý život, láska, pravda a pokoj. Boží Duch nás naplnil istotou a vedomím, že sme Božie deti. Dostali sme novú identitu, občiansky preukaz nebeského kráľovstva. Aká nádhera. Život v Božom kráľovstve, reálny už tu na zemi.

Stalo sa mi však, že v hneve a nespokojnosti a trápení, som sa na Boha nahnevala natoľko, že som si povedala, že už viac byť napojená nechcem. Nevidela som v tom zmysel, lebo to, čo ma bolelo a trápilo nezmizlo, nevyriešilo sa, neodišlo. Naopak, problém ostával, aj môj hriech, aj moja slabosť, aj ťažkosť prijať a mať rada samu seba takú, aká som. Povedala som si, že to, čo mi Boh nedáva (a asi nechce dať), nájdem inde, že svoj smäd po láske utíšim tam, kde lásku naozaj vidím, cítim, zažívam. Že to prijmem od niekoho, kto mi to na rozdiel od Neho dať chce. Svojou vlastnou silou som sa snažila vo všetkom tom vzdore odlomiť sa z viniča. A život vo mne postupne vysychal. Zrazu nebol dôvod na radosť. A ak aj bol, trvala len okamih, a potom opäť to neodbytné sucho, neskôr prázdno a neustály tieň rozlievajúci sa okolo mňa, kamkoľvek som sa pozrela.

Hej, Boh mi dal človeka. A ten človek, napriek tomu, že som trápila jeho srdce, prichádzal ku mne, polieval, hladkal, rozprával mi, že sa mám znovu zazelenať, že môžem znovu niesť ovocie. Prosil ma i napomínal, povzbudzoval a presviedčal, plakal so mnou, snažil sa ma rozosmiať, vniesť radosť, potešiť ma. Robil zvonku všetko, čo mohol, vládal. S úsilím, snahou, túžbou, ale najmä s láskou. Skutočnou a opravdivou. Dnes viem, že ak by počas toho zalievania vo mne prúdila miazga z viniča, nemala by som dnes len zdravé a zelené lístky. Som presvedčená, že by som kvitla a voňala životom a radosťou – pre radosť Bohu, sebe i môjmu človeku, čo sa o mňa staral :). Ibaže ja som si tento život “zakázala”. Nenapadlo mi, že bez Neho všetka tá ochota polievať ma zvonku, zahŕňať ma pozornosťou, láskou, zdieľaním môjho trápenia, nielen, že neprinesie vytúžené ovocie, ale dokonca zhorkne a začne bolieť.

Píšem tento blog ako svedectvo o tom, že Boh sa nevzdá ani takej haluze, ako som ja :).
Haluze, ktorá sa snažila samu seba odlomiť a myslela si, že si môže vystačiť s ľudským riešením. S haluzou, ktorá ničomu nerozumela a konala sebecky, veľmi sebecky. A pre tú sebeckosť si ani nevšimla, že dusí lásku, trápi ju a robí jej zle. Boh tak veľmi túžil vdýchnuť život do môjho srdca, tak veľmi chcel, aby mohol naplniť môj život opäť. Nevzdal sa ma, aj keď ja som sa vzdávala Jeho. Bola som tvrdá a slepá, až kým mi kamarátka priamo rovno do očí nepovedala, že odmietam jediný zdroj uzdravenia a žiadam ho od niekoho, kto mi ho nemôže dať, napriek tomu, ako veľmi ma ľúbi.

Vždy ma prekvapí, aká som veľmi tvrdohlavá a čudujem sa potom, ako dlho mi to všetko trvá :).
Boh už dávno ku mne hovoril – jemne, ale vytrvalo. Ale ja som si z toho vyberala len tú polovicu, ktorá mi dovoľovala ostávať v tom, v čom som chcela. Som šťastná, že Božia láska je neodbytná a neutíchajúca. Že ma miluje napriek mojim slobodným nesprávnym rozhodnutiam. Že je vytrvalejší, ako moja tvrdohlavosť.

Nie, nejdem si vyčítať, že som bola hlúpa – hoci je to pravda – pretože moja slabosť i v tomto prípade dala nekonečne vyniknúť Jeho milosrdenstvu, trpezlivosti a zaľúbenosti vo mne. Odmietam nemať sa rada kvôli tomu, že potrebujem lásku. Viem, že som úmyselne neurobila nič zlé… len som nepozerala správnym smerom. Hľadala som naplnenie a utešenie v dare, ktorý som dostala, ale naplnenie je jedine a len v Darcovi všetkých darov.

Viem, že to, ako ku mne prehovoril v nedeľu, je ovocím modlitieb ľudí, ktorým na mne skutočne záleží. Ovocím ich lásky ku mne, s ktorou prichádzali k Bohu v modlitbe a prosbe za mňa. To, čo mi oni sami nevedeli povedať, aby ma nezranili, povedal mi Boh tým najláskavejším spôsobom. Koľko lásky je v tom, keď niekto, koho trápite svojím správaním, neustále dá vás na prvé miesto pred seba samého, a myslí viac na to, ako je vám, než na vlastné trápenie, ktoré mu spôsobujete… Zaspávala som s vďakou Bohu, že som natoľko milovaná. On je vinič a ja som ratolesť. On je Otec, ja som dieťa. Viem, že Jeho život vo mne stačí – že On je to, čo potrebujem. Že Jeho milosť stačí. Nechcem už byť bez Neho ani jediný deň, ani jednu minútu, ani jeden nádych.

Jediným prameňom pokoja je Boh. A jedine srdce utíšené v Bohu je požehnaním v každom slove, každom dotyku, každom skutku. Pretože prináša a zjavuje a zdôrazňuje Jeho, nie seba.