« Späť

EMANUEL - Boh s nami (Mt 1.23)

 

Na začiatku bola túžba Božej lásky darovať niekomu novopostavený majestátny chrám prírody, ba čo viac, túžba darovať seba, podeliť sa s niekým o svoju radosť, mať s ním blízky vzťah. A tak Boh stvoril človeka, na ktorého bol právom hrdý.

Po jeho zlyhaní ho Boh s bolesťou rozdeleného srdca vyprevádza do krutej reality života mimo neho – mimo prameňa života. Ale bola to opäť túžba Boha, ktorý človeka vyprevádza s prísľubom nádeje a sľubuje potomka, ktorý ho privedie späť. Trpezlivý Boh horel nedočkavosťou, a preto po mnohých posloch, ktorých k ľuďom posielal, nakoniec do nášho vyhnanstva prichádza sám. Nie ako anjel ani ako superman, ale ako jeden z nás. Boží Syn sa stáva človekom, aby sme sa my mohli stať slobodnými Božími deťmi.

A tak Ježiš je s nami v našich túžbach, nádejach a očakávaniach i v radosti, keď sa naplnia. Je s nami v našej neistote a obavách, aj vtedy, keď navždy niečo strácame. Boh útechy a pokoja prišiel, aby vstúpil do našej samoty, chápal nepochopených, plačúcim utieral slzy, odpovedal na otázky, hojil naše rany, dvíhal a niesol, nás nevládnych. – EMANUEL v našich prehrách aj víťazstvách, EMANUEL, keď sme skľúčení a zlomení, ale aj vtedy, keď sme naplnení jasotom. Vždy vo všetkom a všade je Boh s nami, aby nás sýtil a napájal, viedol a sprevádzal na ceste DOMOV k OTCOVI. A opäť je to Boh, ktorý túži byť s nami na tejto ceste. Pretože nechce, aby sme boli tulákmi, ale pútnikmi.

Všetko sa to začalo utorok 17. júla 1990 v kruhu mladých ľudí, ktorí boli naplnení tým, čo mne chýbalo: pokojom a radosťou, kým v mojom vnútri bol smútok a prázdnota. Vidiac, že zdrojom ich pokoja a radosti je Ježiš, to ma doviedlo, mňa – matrikového katolíka, k rozhodnutiu prijať Ježiša ako svojho Pána a dovoliť mu zaujať prvé miesto v mojom živote (Zjv 3.20). Neviem presne, v ktorej chvíli dňa som tak urobil, ale pamätám si, že to bol prvý deň v mojom živote, kedy som prežil skutočnú radosť z viery, z daru života a z toho, že už nebudem ním kráčať sám (po smrti blízkych som štyri roky žil sám). A nezabudnem, ako na druhý deň ani nie tak moje ústa, ale srdce s vervou spievalo pieseň Majster môj, zvlášť slová:

„Majster môj, predo mnou cesta, ktorou kráčať musím ako Ty. 
Majster môj, dokážem všetko, kým prebývať budeš so mnou Ty“.

Nuž a čo môžem o Ňom povedať dnes presne po dvadsiatich rokoch života s Ním? To, že ma nesklamal a nezanechal. Naruby prevrátil moje hodnoty a postoje. Aj keď som sa mu niekoľkokrát otočil chrbtom, On mne ani raz, a o to viac ma udivuje Jeho dôvera, ktorú do mňa vkladá. Naplnil ma túžbou hovoriť o Ňom iným. Voviedol ma do spoločenstva ľudí rovnakých túžob, sprevádzal po cestách Jeho služby a v pravom čase ukázal aj cestu osobného povolania. Zdieľal našu radosť, keď sme počali, dovolil, aby som s Ním bojoval, keď sme dieťa strácali, niesol s nami našu bolesť, keď sme oň prišli. On neodstúpil od lôžka, keď na ňom ležala manželka či neskôr aj ja. Bol mojím útočišťom, keď som nerozumel sám sebe a v dlani držal moje zlomené srdce.

Ak mám tých dvadsať rokov putovania s Ním zhrnúť do jedného slova, tak je to slovo DOBRODRUŽSTVO. Dobrodružstvo, ktoré je pre mňa nezaslúženým darom Božej priazne.
Keď sa pozerám na svoju minulosť – detstvo, dospievanie a nasledujúce roky dospelosti, tak nie vždy to bola prechádzka ružovou záhradou. A neviem, čo ma čaká. Ale to čo viem je to, že sa vždy môžem ponárať do tajomstiev, nad ktorými čím viac uvažujem, tým menej im rozumiem, ale ktoré ma viac a viac uchvacujú. Sú to Kríž. Eucharistia a Božie milosrdenstvo, no predovšetkým je to skutočnosť, že sa vždy môžem spoľahnúť na Jeho blízkosť. 

Jozef