« Späť

Modlitba - Božie pozvanie do Božieho srdca

Modlitba - Božie pozvanie do Božieho srdca

 

Ján Pavol II mal bezpochyby rád ľudí. Rád sa s nimi stretával, rád k nim hovoril, ale ich aj rád počúval, prejavoval im lásku humorom, objatím, bozkom, ... 

Istá pani hovorila o osobnej audiencii, ktorú ako manželka ministra mohla absolvovať v rámci návštevy Jána Pavla II zástupcami našej vtedajšej vlády vo Vatikáne. Spomínala na to, čo predchádzalo samotnému stretnutiu s pápežom: stiahnuté hrdlo, roztrasené kolená, nervozita, pot, ... A tiež aj to, čo prežívala počas nej. To, že ako človek, ktorého rešpektoval takmer celý svet, pôsobil veľmi obyčajným, jednoduchým a ľudským dojmom. Bez toho, aby povedal niečo výnimočné, silou svojej osobnosti menil ich rebríček hodnôt, otriasal ich morálnymi zásadami a názormi. 

A prečo o tom píšem? Pretože vyššie opísaná audiencia je predobrazom inej audiencie. Audiencie, na ktorú nemusíme cestovať sto či tisíc kilometrov, čakať, snažiť sa fyzicky dostať čo najbližšie k dotyčnému, pretože pozývajúci – Boh, je blízko nás, a tou audienciou je modlitba. Audiencia, na ktorú nikdy neprídeme prví.

„Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ja vás posilním“ (Mt 11.28). Či to nie je volanie vnímavého, starostlivého Božieho srdca? – „Proste a dostanete; hľadajte a nájdete; klopte a otvoria vám“ (porov. Lk 11. 9-10). – „... o čo skôr dá nebeský Otec Ducha Svätého tým, čo ho prosia!“ (Lk 11. 13) – Toto nie sú lacné reklamné triky ani populistické sľuby politika, ale prísľuby Verného Boha. 

Ako to bolo, keď márnotratný syn precitol, prestal túžiť po strukoch a od svinského válova sa vracal domov? Našiel rodičovský dom oplotený ostnatým drôtom? Obmurovaný nepriehľadným múrom? S ozbrojenou strážou pri bráne? Azda mu vyšiel otec v ústrety s remeňom v ruke? Nie! Boh taký nie je! On nás vždy, keď je to potrebné, už zďaleka vyčkáva v tej nádhernej modlitbe pokánia (spytovanie svedomia, sviatosť zmierenia). A keď odoláme vábeniu lákavým, falošným a umelým hostinám alebo ak precitneme ako márnotratný syn a prejdeme bránou Jeho odpúšťajúceho náručia, je to On, ktorý nás privádza k stolu svojho Syna, na hostinu Eucharistie, ktorá je prameňom i zároveň vrcholom kresťanského života (dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen Gentium 11) a ktorú považujem za modlitbu modlitieb, pretože tu vstupujeme a zapájame sa aj s Cirkvou do nekonečného dialógu lásky medzi Synom a Otcom. Je to On, ktorý nás čaká aj v našej izbe, v našej samote. On, ktorý stvoril nekonečnú oblohu s nespočítateľným množstvom hviezd, nebotyčné vrchy hôr, hlboké more, šíre pláne púští, ... práve On nás čaká v samote našej izby (porov. Mt 6.6).

„Pre seba si nás stvoril, ó Bože, a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe.“Tisícšesťsto rokov stará a stále platná pravda, ktorú vyslovil niekto, kto vie, čo hovorí – hľadač pravdy a šťastia – svätý Augustín.

Pravda, ktorá však platí aj naopak. Aj Božie srdce je nespokojné, kým nespočinieme v Ňom! Už vtedy, keď sa človek prvýkrát otočil Bohu chrbtom a robil si po svojom, už vtedy Boh volal na schovávajúceho sa človeka: „Kde si?“ (v hebrejskej pôvodine: „V akom stave sa nachádzaš?“ – Gn 3.9), aby mu pomohol vyjsť z väzenia hanby a výčitiek. Potom, čo človek zbabelo zatĺka a vyhovára sa a je vyhostený z Božej blízkosti, Boh prichádza za ním a opäť ho volá. Azda niet krajšieho volania, ako „Žíznim“ (Jn 19.28), ktoré zaznieva na kríži z úst strýzneného a umierajúceho Božieho Syna. Žíznim – nie po nápoji, ale po vás, po vašej blízkosti. A vďaka Jeho smrti, Zmŕtvychvstaniu a následnému zoslaniu Ducha Svätého na tejto ceste k blízkosti – intimite s Bohom, už nikomu, nikde a nikdy nič nestojí. To my sme predmetom Božej túžby, a preto Božie volanie neustáva, ale mnohorakými spôsobmi nás neúnavne volá k sebe.

Pokúsme sa vžiť do nasledujúceho príbehu:

Do loďky hompáľajúcej sa na morských vlnách vstupuje istý človek a keďže nie je na cestu loďkou zvyknutý, snaží sa zvládnuť počiatočný balans a udržať rovnováhu. Po usadení a uchopení vesiel sa pomaly a opatrne popri brehu púšťa na prvú plavbu. Po spoznaní čo ako funguje, kedy zabrať napravo, či naľavo, kedy veslovať rovnomerne, ... sa vydáva na plavbu čoraz väčšej vzdialenosti – stále však v blízkosti brehu. A tak sa to opakuje týždeň, dva, mesiac, ....až postupne sa dotyčný stále viac a viac odvažuje vzďaľovať sa od brehu a usilovným veslovaním sa opatrne približovať na šíre more, kam od začiatku upiera svoj zrak. Postupom času odráža loďku od brehu a už priamo vesluje doprostred mora, pričom už nemusí úporne veslovať, lež nechať sa unášať vetrom.

O tom je aj naša modlitba. Zo začiatku sa snažíme možno nesmelo usadiť sa, ustáliť sa a nabrať istý smer – popri brehu mať tak veci čo najviac pod kontrolou. No po čase zistiac, že to nie je až tak nebezpečné, sa viac a viac odvažujeme veslovať na šíre more. Tam časom zisťujeme, že úspech plavby nezáleží ani tak na nás, na našom veslovaní, našich silách, schopnostiach, technike, ale na dovolení nechať sa unášať Božím vánkom, ktorý nás vedie stále bližšie a bližšie k cieľu, ktorým je Božie srdce.

Na tejto dobrodružnej ceste do Božieho srdca, nech sme na akomkoľvek úseku, prajem sebe aj vám: Šťastnú plavbu!

Jozef