Blogy

GOSPELFEST 2012 - Milí priatelia, už túto v sobotu v krásnom meste Skalica na Záhorí

GOSPELFEST 2012 - Milí priatelia, už túto v sobotu v krásnom meste Skalica na Záhorí

V sobotu 26. mája sa v skalickej Orlovni uskutoční už 22. ročník minifestivalu záhoráckych a moravských zoskupení Gospelfest 2012. Predstavia sa: Dubňanská schola (Dubňany, ČR), Emauzy (Skalica a okolie), Igor Mamojka (srbský Slovák žijúci na Morave), Schola (Velká nad Veličkou, ČR), Schola farnosti sv. Václava (Dolní Bojanovice, ČR), Spevokol sv. Martina (Holíč) a Strážnická schola (Strážnice, ČR).

Spíkrom festivalu bude Braňo Škripek, evanjelizátor a dnes už aj poslanes Národnej rady SR. Braňo bude prednášať a tiež viesť festivalové modlitby. Veľmi sa tešíme, že príde medzi nás poslúžiť.

Stretnutie organizuje Spoločenstvo Emauzy zo Skalice pod záštitou o. z. Smerovky od roku 2011. Tradícia Gospelfestu siaha až do porevolučného roku 1990, kedy sa prvý krát konal pod názvom Festival kresťanskej piesne v areáli šaštínskej baziliky. Viac informácií o festivale nájdete na http://www.gospelfest.estranky.sk.

Tu som, zachráň ma!

Od tej chvíle začal Ježiš hlásať: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.“ (Mt 4:17) Pokánie a obrátenie sa k Pánovi sú úplne základnou požiadavkou kresťanského života. Bez tejto dôležitej zmeny v živote človeka nemožno hovoriť o osobnej viere ani vzťahu s Pánom Ježišom.

Spomínam si na svoje obrátenie a prvé stretnutie s Ježišom, keď som mal 15 rokov. Od útleho veku som vyrastal v prostredí cirkvi. Mnoho našich rodinných známych boli kňazi či rehoľníci, denne som chodil do kostola a od štyroch rokov som miništroval. V období puberty, zhruba na druhom stupni základnej školy, mi moju vieru dávali vrstovníci a spolužiaci dosť „vyžrať“. Bol som iný než oni, mal som iné túžby, predstavy, bol som pre nich „kostelník“, „farár“ plus pár horších vecí, nevhodných do takéhoto textu. Bol som na to hrdý – v rámci svojich teenagerských možností som trpel pre vieru.

Napriek tomu som vedel, že môj život je v porovnaní s inými kresťanmi zo spoločenstva akýsi „bez chuti“. Stretal som mnohých ľudí, ktorí – napriek tomu, že boli vlastne vychovávaní ako ateisti – zažívali z viery či modlitby obrovskú radosť. Nešlo mi to do hlavy, ako takéto decká, ktoré predtým s Bohom nemali takmer nič spoločné, prežívajú niečo, čo ja nie – napriek tomu, že som bol vo svojej viere poctivý a že som si kvôli nej musel vytrpieť aj šikanu v škole. Obzvlášť ma šokoval „prípad“ mojej starej kamarátky z detstva, ktorá vyrastala v ateistickom prostredí, naklonenom rôznym východným a ezoterickým náukám. Kradla v obchode len preto, aby si niečo dokázala a začlenila sa do partie. Vždy bola za každú hlúposť a už vonkoncom nebola nijako zbožná. A práve toto dievča zrazu hovorilo, že zažilo úžasnú Božiu lásku. Vôbec som tomu nerozumel a strašne ma to hnevalo.

Mal som pocit, že Boh nie je spravodlivý. Je snáď spravodlivosť dávať zažiť samého seba tým, ktorí oňho predtým nestáli, a mne, čo som mu slúžil, ako som vedel, nie?! Ako to, že oni môžu cítiť Jeho lásku, stále hovoria o tom, že zažili Jeho dotyk a cítia Jeho blízkosť, a ja nič?! Ako to, že oni hovoria novými jazykmi, vytešujú sa z prežívania Božej lásky a stále by sa len modlili, a ja nie?! Kde sa to v nich vzalo?!

Nešlo mi to do hlavy a veľmi ma to rozčuľovalo. Celé moje vnútro kričalo: Nie som ja ten prvý, čo si takéto niečo zaslúži prežiť? Prečo to takto Boh robí? Nevidí, čo preňho robím? Kde je v tomto všetkom spravodlivosť? Neskôr som si spomenul na biblický text, kde sa hovorí o tom, že neviestky a mýtnici nás predbehnú do Kráľovstva. A tak som došiel k záveru, že asi nie som dosť pokorný a dosť zbožný, ak stále nezažívam to, čo mnohí okolo mňa. Že nie som pre Boha dosť dobrý...

Potom sa však ocitol na jednej konferencii. Bol večerný program, hrala zahraničná skupina, ktorá ma príliš nebrala, ich hudba mi prišla veľmi sladká a jednoduchá. Už vôbec si nespomínam, o čom kazateľ vtedy hovoril. No pamätám si, že niekde počas týchto chvál a modlitieb som zrazu niekde vo vnútri veľmi silno vedel – zažil som, cítil som – že som strašne hriešny a potrebujem Božiu milosť – milosť odpustenia a nového života. Vedel som, že nemôžem takto ďalej žiť, že musím získať Božie odpustenie. Ba v tej chvíli som vo svojej mysli videl konkrétnych ľudí, ktorým musím odpustiť ja. Vedel som, že musím odpustiť najmä svojmu otcovi, ktorého som nenávidel z celého srdca. Ježiš sa ma dotkol. Vedel som, že je živý, že je reálny, že je mi veľmi blízko. A ŽE MA MILUJE.

Celé to však pokračovalo ďalší deň na ďalšom zhromaždení konferencie. Prežíval som znovu podobný pocit hriešnosti a nehodnosti pred Bohom a zároveň Jeho obrovskú lásku. No zrazu som hovoril veci, ktorým som predtým nerozumel. Hovoril som novými jazykmi. S humorom som skonštatoval sám pre seba: Tááák, už je zo mňa konečne charizmatik!“

Spočiatku som si myslel, že to, čo som zažil na konferencii, je konečne tá skúsenosť, po ktorej som tak dlho túžil a že je to len jedna z mnohých duchovných skúseností v bežnom ľudskom živote, ktorá ma veľmi obohatila a ovplyvnila. No neskôr som pochopil, že je to celé inak: že môj život môžem opísať ako „pred“ a „po“. Pred tým, ako som sa obrátil a stretol Ježiša, a po tomto stretnutí s Ním. Nie je to len jedna z mnohých duchovných skúseností, ale je to absolútny základ, od ktorého sa odvíja všetko ostatné a bez ktorého to ostatné nemôže byť. Moje pokánie a obrátenie bolo kľúčom k tomu, aby som mohol začať žiť život viery.

Nemôžem povedať, že by všetko v mojom živote bolo od tej chvíle úplne iné. Je to neustály proces. Nemôžem povedať, že žijem v nejakej extáze a neustálom vytržení. Ale viem jedno: dotkol sa ma živý Ježiš, začal som žiť nový život – úplne iný než ten, ktorý som žil dovtedy – a môžem sa spoľahnúť, že Ten, ktorý svoje dielo vo mne začal, ho aj dokončí. Že som v Božích rukách, z ktorých ma nik nemôže vytrhnúť, bezpečný a istý v jeho Slove a moci.

Naše pokánie a obrátenie sú len výsledkom Božej milosti. Sú odpoveďou na Ježišovu lásku a dotyk, na usvedčenie z hriechu od Svätého Ducha. Pokánie je len reakciou na Božie konanie, na vyliatie a zjavenie Jeho lásky, milosti a moci. Impulz začína u Pána, človek sa môže rozhodnúť. Svätý Duch prichádza k nám a usvedčuje nás zo všetkého, čo nie je v našich životoch Božie.

Ježiš chodil, ohlasoval blízkosť Božieho Kráľovstva, uzdravoval, oslobodzoval, zjavoval lásku Otca. A ľudia na toto mocné posolstvo reagovali. Ježiš nehovoril len teórie, úplne prakticky zjavoval Otcovu lásku a milosrdenstvo („Čo chceš, aby som ti urobil?“ – Mk 10:51). Preto som veľmi skeptický k rôznym ľudským aktivitám, ktoré majú zaplniť prázdne kostoly. Ani najlepšie marketingové ťahy, ani najlepšia znalosť ľudskej psychiky, ani skvelá rétorika, ani konzervatívnosť či liberalizmus cirkvi – nič z tohto nedokáže zmeniť ľudský život. To dokáže len Ježiš svojím nadprirodzeným dotykom. Tieto veci možno dokážu na istý čas zaplniť lavice či stoličky, ale nedokážu vyprodukovať vieru ani lásku k Bohu. Je to dom postavený na piesku.

Ak chce človek žiť opravdivý život s Pánom, nielen frázy či svoje zbožné priania, musí stretnúť Ježiša. Musí zacítiť Jeho dotyk a reagovať naň obrátením sa k Nemu. Je to jediný spôsob, ako k Nemu prísť.

Cirkev príliš konzervatívna a či liberálna?

Zdá sa, že už aj na naše malé Slovensko dorazili diskusie o tom, či je Katolícka cirkev vo svojom učení aj praxi príliš konzervatívna alebo príliš liberálna, resp. či treba zachovať súčasný status quo. Vlastne tým novým na tom je, že túto verejnú diskusiu iniciujú slovenskí kňazi. Podobne ako pred istým časom v Rakúsku, aj u nás niekoľko kňazov podpísalo výzvu, ktorá nabáda ku konkrétnym zmenám v cirkvi.

Vo všeobecnosti môžeme konštatovať, že „reformisti“ žiadajú zrušenie povinného celibátu, svätenie žien, vyšší podiel laikov v správe a živote cirkvi, podávanie Eucharistie znovu zosobášeným, atď. V západných krajinách sa k týmto bodom pripájajú aj problematika homosexuálnych párov či eutanázie a potratov.

Cieľom tohto blogu nie je tento problém rozsúdiť. Nie som teológ, a hoci mám na veci svoj názor, myslím si, že treba tieto veci slušne a vecne vydiskutovať. Bohužiaľ, ako to už zvykne bývať, vecné vyjadrenia veľmi skoro nahradili osobné útoky a výpady. Slušná diskusia s použitím argumentov totiž pre mňa neznamená poprieť svoj vlastný názor. Žiadosť  vyvolala búrlivé reakcie, ktoré sú podľa môjho súdu skôr démonizáciou konkrétnych osôb a podsúvaním tvrdení, ktoré v žiadosti neodzneli. Nešťastné je aj to, že slovenská inciatíva vychádza z rakúskej, kde má tento spor iný kontext. Celý tento spor je však širší a oveľa podrobnejšie sa mu venuje napr. postoy.sk.

Chcem však poukázať na inú vec. Mne pri oboch stranách tohto sporu chýba akési uvedomenie si jednej základnej pravdy – že cirkev cirkvou nerobí jej konzervatívnosť ani liberalizmus – že podľa Božieho Slova sa človek stáva kresťanom preto, lebo stretol svojho Pána, obrátil sa, konal pokánie, získal osobnú vieru. Že zažil osobný Boží dotyk, zásah, ktorý nejakým spôsobom zmenil jeho doterajší život. Obrátenie je takým životným prelomom, že ho nemožno ignorovať. Väčšinou sa dá charakterizovať len ako život „pred“ a „po“.

Tieto diskusie vo mne vyvolávajú silný pocit, akoby „byť kresťanom“ alebo „byť katolíkom“ znamenalo niečo ako sympatizovať s cirkvou na základe jej imidžu. Akoby podľa týchto diskutérov cirkev mohla pritiahnuť ľudí buď na základe otvorenosti voči dobe alebo naopak vďaka vernosti ideálom, ponuke alternatívy voči svetu. Paradoxne, oba tieto prístupy môžu cirkvi čiastočne pomôcť v službe svetu a hoci sa na prvý pohľad zdá, že sa navzájom celkom vylučujú, nie je tomu tak.

Podľa Biblie by cirkev skutočne mala byť vždy alternatívou, kde platia iné pravidlá než vo svete, kde panuje láska a odpustenie, kde človek môže zažiť vzkrieseného Krista a celkom iný štýl života, než ponúka svet. Na strane druhej, cirkev musí byť otvorená voči svetu, hovoriť jazykom, akému svet rozumie, prejavovať Božiu lásku praktickým a zrozumiteľným spôsobom (formou služby). Určitá konzervatívnosť aj otvorenosť je preto nevyhnutná. Na tomto mieste sa nezaoberám otázkami ako je homosexualita či eutanázia, pretože tie sú podľa môjho vedomia a schopnosti chápať Božie Slovo úplne mimo Boží plán a vôľu.

Cirkev nie je kultúrna inštitúcia ani firma, ktorej produkty sa majú páčiť. Zmyslom cirkvi nie je získať priazeň davov. Úlohou cirkvi nie je ani zotrvať v myslení 12. storočia a pri každej zmienke o zmene hroziť peklom. Cirkev sa nemôže snažiť pritiahnuť ľudí tým, že sa zabetónuje alebo naopak totálne prispôsobí. Cirkev môže získať ľudí len hlásaním Ukrižovaného, evanjelizáciou, poctivou misiou a službou. Získať niekoho pre Krista nie je vecou marketingu ani šikovnosti, je to vec Božej milosti, nadprirodzená práca Svätého Ducha, ktorý koná v srdci človeka. Je to vec dotyku Božej lásky, ktorý nedokáže človek nijakým spôsobom vyprodukovať. Môžeme mať cirkev superkonzervatívnu, superliberálnu, s mnohými projektmi – ak v nej nebude vanúť Duch, ak sa nebudú diať Božie veci, tak to nemá zmysel.

Neustále počúvame plač nad tým, ako sa Európa odkresťančuje. Tento výrok je pravdivý len čiastočne. Áno, kresťanské hodnoty sú zatracované a zosmiešňované, do popredia sa tlačia veci niekedy až choré a perverzné. Na strane druhej, ak by bola Európa natoľko kresťanská, ako sa snažíme samých seba presvedčiť, nemyslím si, že by uzrelo svetlo sveta také množstvo vojen (vrátane hrôz holokaustu), korupcie či iných negatívnych fenoménov. Nie je to skôr tak, že síce zástupy ľudí v minulých storočiach do cirkvi chodili, ale k Bohu nikdy vnútorne nepriľnuli? Nie je to o tom, že sa celé národy pokresťančili, ale nie vždy zevanjelizovali? Že sa len jednoducho jedno náboženstvo vymenilo za druhé bez vnútornej zmeny, pokánia a znovuzrodenia? Napokon, nie sú dejiny plné svätcov, ktorí znovu a znovu vychádzali na misijné pole, pretože ľudia odmietali cirkev (don Bosco, Filip Neri, František)?

Prečo neustále plačeme nad stratou pozícií, prečo sa vybíjame debatami o veciach, ktoré nikoho nespasia? Prečo radšej nerozvíjame službu evanjelizácie a misie priamo tam, kde dnes Boha odmietajú? Prečo očakávame, že sa budú kresťanské hodnoty presadzovať samé? Veď niekto musí byť nositeľom týchto hodnôt! Neexistujú niekde vo vzduchoprázdne v katechizmoch a zbožných prianiach...

A tak, milí konzervatívci aj reformisti, myslím, že odpoveď na otázky leží niekde inde. Cirkev neporastie ani zabetónovaním sa, ani prílišnou otvorenosťou a prispôsobením sa. Porastie evanjelizáciou a misiou v moci Božej – vo vanutí Božieho Ducha.
 

Pozvanie na výročie

Pozvanie na výročie

Milí priatelia, súrodenci v Pánovi Ježišovi,

rád by som Vás pozval na koncert chvál, ktorý sa uskutoční v nedeľu 15. apríla o 16. hodine v skalickom Dome kultúry - a to pri príležitosti 10. výročia vzniku našej chválovej kapely Emauzy. Čakajú Vás piesne chvál, scénky a krátky príhovor. Budeme veľmi radi, ak medzi nás zavítate spoločne vzdať chválu Otcovi, ktorý bol počas týchto desiatich rokov ku nám veľmi dobrý.

Niečo málo o našej skupine (web je stále vo výstavbe): www.emauzy.estranky.sk či www.kapela-emuzy.szm.com (starší).

Niekoľko videí z našej služby:

http://www.youtube.com/watch?v=rEVYDRbPo9Q&feature=player_embedded

http://www.youtube.com/watch?v=uf-eeG1YopE&feature=player_embedded

http://www.youtube.com/watch?v=1XkfYHUZT4E&feature=player_embedded

http://www.youtube.com/watch?v=kPpwlP0-bSU&feature=player_embedded

Rast spoločenstiev (krátke zamyslenie)

Dnes skutočne nie je problém kúpiť kresťanskú knihu na akúkoľvek tému. Knihy, ktoré sa dotýkajú ľudského prežívania a psychiky, vzťahujúce sa na rodinný život a výchovu detí, životné príbehy velikánov viery a, samozrejme, aj knihy o tom, ako budovať spoločenstvá (v prostredí bratov protestantov „zbory“).

Autori týchto kníh sa nám snažia predať a tlmočiť akési svoje know – how, ktoré použili vo vlastnej službe a ktoré sa im osvedčilo. Niektoré rady sú viac – menej už klasické, iné sú novátorské, niektoré sú naše pomery možno až netradičné.

Problém je však v tom, že tieto rady nie vždy fungujú. Hoci mnoho autorov takýchto kníh má toľko múdrosti, aby priznali, že nemajú akýsi všeliek, nepoznajú univerzálnu cestu budovania spoločenstiev, a hoci ich rady sú často veľmi trefné a dobré, zisťujeme, že očakávaný výsledok sa vždy nedostaví.

Klasickým príkladom v tomto smere môže byť Zbor s jasným cieľom od baptistického pastora Ricka Warrena. Kniha, ktorá je veľmi dobrá, napísaná zaujímavým a zrozumiteľným spôsobom, opierajúca sa o Písmo a jeho logiku a zároveň aj o praktickú životnú skúsenosť. Napriek tomu, že v nej môžem nájsť mnoho vecí, ktoré ma veľmi oslovujú, faktom zostáva, že v našich pomeroch reklama ani marketing rastu spoločenstiev nepomáhajú. Ľudia sú už jednoducho unavení z toho, že sa na nich z každej strany valí ponuka nejakého produktu – vrátane toho kresťanského. Holt, smola: Slovensko nie je USA a naše pomery sú trochu iné.

Začínam však objavovať, že k rastu spoločenstiev stačí skutočne jedna kniha, ktorá ponúka kvalitný materiál na tému rastu cirkvi. Áno, hádate správne, je to Biblia. Nachádzam v nej mnoho zaujímavých myšlienok: že to bol Pán, kto rozmnožoval počet spasených, že to bol Svätý Duch, kto viedol prvých misionárov na tie správne miesta, že to bol Ježiš, ktorý neváhal ísť za stratenými ovcami do ich „prirodzeného prostredia“ (ak to chceme vyjadriť rečou dnešnej doby), že to bol Svätý Duch, kto zmocňoval učeníkov, aby slúžili efektívne, v Božej moci, a že základom evanjelia nie je nič iné ako Ukrižovaný Kristus a realita Božieho Kráľovstva.

Myslím, že by bolo múdrejšie očakávať na Pána v modlitbe s jeho Slovom v ruke, aby On udal smer dnešnej evanjelizácii, aby On ukázal, akým spôsobom naše spoločenstvá môžu rásť. Nič proti metódam a technikám, ktoré sa inde osvedčili a prinášajú svoje požehnanie (Alfa kurzy a mnoho iných kurzov, klasické evanjelizácie v kinách, pouličné svedectvá). Sú to dobré a požehnané veci. Ale to, čo funguje inde, nemusí fungovať u nás. Napokon, Svätý Duch vie najlepšie, čo je pre daný čas a miesto najvhodnejšie. Veď Skutky apoštolov o tom jasne svedčia.

Skúsme teda viac počúvať a hľadať jeho tvár, než naháňať tú správnu formu a metódu. Verím, že čas v jeho blízkosti prinesie ovocie v ten správny čas.

Gospelfest 2011

Milí priatelia a priaznivci gospelovej hudby,

občianske združenie Smerovky Vás srdečne pozýva na jednodňový festival kresťanských skupín a zborov Záhoria a Moravy Gospelfest 2011, ktorý sa uskutoční v sobotu 25. júna 2011 v Skalici na nádvorí vinotéky, v prípade nepriazne počasia v kultúrnom dome. Začiatok o 10.00 hod., predpokladaný koniec 19.00 hod.

Na festivale vystúpia: Freďáci, Spevokol sv. Martina, MY, Dubňanská schola, Avanti, Schola Velká nad Veličkou, Igor Mamojka, Emauzy.

Festival bude nielen prehliadkou skupín a spevokolov, ale aj dňom duchovnej obnovy pre účinkujúcich i poslucháčov – jeho súčasťou bude aj slávenie Eucharistie, ktorú bude celebrovať o. Milan Puškár. Vstupné na festival je dobrovoľné. Mediálnym partnerom festivalu sú Katolícke noviny. V prípade akýchkoľvek otázok nás môžete kontaktovať na mailovej adrese smerovky@gmail.com alebo na tel. č. 0905/579087.

Michal Sedláček

Vedenie chvál (krátke zamyslenie)

Pred nedávnom sa mi do rúk dostalo viacero albumov od súčasných lídrov chvál najmä zo Spojených štátov. Pustil som si ich, zbežne popočúval. Prekvapili ma dve veci: príjemným prekvapením bolo to, že aranžmány skladieb (hoci to boli vlastne piesne k modlitbe = chválové piesne) boli v súčasných hudobných štýloch; trošku ma zarazilo to, že tieto aranžmány si boli všetky veľmi podobné (experimentovanie so skresleniami elektrických gitár, rôzne syntetizátorové zvuky, efekty a pod.). Uvedomil som si, že moja predstava worship aranžmánov skôr zodpovedá starému Hillsongu či Ronovi Kenolymu, než súčasným trendom.

Veľmi sa teším z toho, že kresťania dokážu ponúkať hudbu, ktorá je relevantná k dnešnej dobe a kultúre, v ktorej žijeme. Je super, že niektoré skladby sa dostanú aj do svetských hitparád a tam získavajú svoje body. Je to obrovský priestor, ako svedčiť o Pánovi, ako vnášať kresťanstvo do súčasnej kultúry, trochu nadnesene možno povedať, že je to spôsob, ako prispievať k budovaniu „kultúry života“ – ak chápeme, že tým životom je Ježiš... (Aspoň ja osobne oceňujem každú pieseň v médiách, ktorá nehovorí len o láske, sexe, a iných otrepaných témach popmusic a ktorá prináša niečo pozitívne a optimistické).

Privádza ma to k zamysleniu sa nad tým, ako vyzerajú chvály v našich vlastných spoločenstvách. Ako ten, kto slúži v chvále už nejaký ten piatok, si dovolím povedať, že neexistuje žiaden univerzálny vzorec, platná norma, ktoré chvály sú dobré, a ktoré nie – resp. ako viesť chvály, v akom hudobnom štýle. Podstatné je uctievanie (klaňanie sa) v Duchu a pravde. Náš Otec je veľmi kreatívny – každého z nás stvoril inak, a predsa na svoju podobu; jednotlivé krajiny tejto planéty majú iné podnebie a prírodu – a predsa celá zem spieva na jeho slávu. Myslím si, že podobne je to aj s uctievaním. Každé je iné, originálne, a predsa zamerané na neho. Niekto radšej volí pomalé piesne, niekto rýchlejšie, niekto má radšej molové tóniny, iný dur, niekto dá prednosť klavíru a gitare, a iný syntetizátorom a elektronike. Áno, môžeme viesť diskusie o tom, ktorá forma je viac či menej vhodná, ale je to skôr téma pre iný článok. (Samozrejme, aj chvály podliehajú istým trendom, zvyklostiam... Ale ťažko podľa toho hodnotiť, ktoré sú OK, a ktoré nie. Dôležité je predsa srdce. Rád myslím na jednu vec: ak chcem uctievať Boha, dokážem to pri namakanej kapele, pri umývaní riadov i pri píšťalovom organe).

Ak my sme originály Božie, aj naše uctievanie bude jedinečné, aj naše umelecké vyjadrenie bude originálne, aj náš prístup k Otcovi vo chvále bude svojský... Každý z nás je predsa iný. Napokon, jedinečná je aj kultúra, v ktorej žijeme, naše osobné prežívanie, naša skúsenosť. Som rád, že ako kresťania máme toľko pestrosti v tom, ako uctievať nášho Boha!

Preto si myslím, že je veľmi dobré, ak vo vedení chvál, vo chválových piesňach i aranžmánoch existuje rôznorodosť. Ak objavujeme náš vlastný jazyk a spôsob, ako oslavovať Pána. Nemusíme objaviť nič nové - môžeme sa vracať ku koreňom, k minulým rokom, môžeme vymýšľať niečo nové. Pestrosť je fajn.

A existuje snáď niečo lepšie, ako uctievať Otca a byť v jeho prítomnosti?

Krátke zamyslenie nad evanjelizáciou

Hoci je naša krajina považovaná za kresťanskú, pravdou zostáva, že je to skôr ilúzia než skutočnosť. Sme síce na tom v porovnaní s takým Českom stále dobre, ale aj u nás môžeme badať trend vyprázdňovania kostolov, odkresťančovania spoločnosti, nehovoriac o tom, že všetky Božie veci sú vytláčané celkom na okraj spoločenského diania. Ilustrácia: fascinuje ma, že si na Západe pustíte nejakú talkshow, kde sa seriózne rozoberajú otázky viery a života a ako hlavný hosť je tam nejaký kňaz či pastor. Viete si niečo také predstaviť u nás? Myslím si, že ak boli kresťania do televíznych relácií pozývaní v takom meradle ako v niektorých krajinách, a ich názor by nebol zosmiešňovaný, ale braný vážne, už dávno by sme počuli hysterický krik mnohých, ktorí by za tým ihneď videli cirkevný štát či vládu kolárikov...

Faktom však zostáva, že naša krajina Boha opúšťa. Ak chceme tento proces zvrátiť a získavať pre Krista nových učeníkov, musíme sa ako cirkev otvoriť. Musíme vyjsť von z nášho geta, do ktorého nás vytlačili komunisti a napokon aj my sami. Musíme opustiť svoje vlastné barikády a ísť do sveta. Svet nepríde za nami, má dosť svojho biznisu a starostí. My musíme za ním. Už príliš dlho a zbytočne silno mnohí z nás rozlišujú „my vnútri“ a „oni vonku“. Nie, nechcem tým povedať to, že ako cirkev sa máme prispôsobiť svetu – pretože Božie slovo nám jasne hovorí, že máme slúžiť svetu, nie byť ako svet. Ale riešením nie je vytvárať nejaké oázy pokoja, ostrovy zbožnosti. Treba prekvasiť celú spoločnosť...

Ježiš miloval ľudí – miloval stratených, hriešnikov, outsiderov. Vyhľadával ich, stoloval s nimi, vyučoval ich, uzdravoval, oslobodzoval – a to až do takej miery, že zbožní jeho doby o ňom pochybovali. Jeho príklad je veľmi jednoduchým vzorcom pre našu vlastnú službu – nemusíme vytvárať vlastné a niekedy príliš náročné stratégie. Jednoducho ísť k tým, ktorí Ježiša ešte nepoznajú: milovať ich, slúžiť im, svedčiť. Áno, znie to jednoducho, možno až naivne. Ale ono to v podstate jednoduché je.

Som vďačný Pánovi, že mnohí kresťania toto už robia. Zapĺňajú ulice Slovenska evanjeliom. Mladí ľudia (a nielen oni) sú nadšení z Boha a idú zo svojím svedectvom za inými mladými. Je úžasné vidieť, ako sa cirkev prebúdza a napĺňa evanjelizačné poverenie, ktoré jej Ženích dal... Poďme do toho!

Ukazujem 8 výsledkov.
Položiek na stránku 20
z 1