« Späť

Lekcia pokory a kamikadze

Bol to veľmi upokojujúci pocit, keď som mal dnes možnosť (opäť) spoznávať svoju úbohosť a nahliadnuť na nekonečnosť. Neviem ako vy, ale pre mňa sú chvíle, keď ste chorý alebo zranený, z istého uhla pohľadu nádherné, príjemné a až smiešne :)

Ujo Uhaľ má veľa včiel. Kedysi ich bolo cez 30 úľov, ale teraz veľmi ochorel a niektoré z nich dal susedovi. Toľko včiel, to chce i veľa vody. Kedysi som si myslel, že také malé včielky vodu asi ani nepijú, a keď už, tak len idilicky kvapky rosy. Je ich však asi toľko, že prvá polka spotrebuje všetku rosu a zvyšok chodí, pardon - letí, k našej bráne farmy, cez ktorú nám tečie neupravený potok.
Tento rok ma ešte neštipli. Dodnes.
Neviem čím to je, ale v noci museli asi pretancovať celú noc a dnes boli agresívne kvôli skorému vstávaniu. Proste si zatváram bránu a hneď som vedel podľa bzučania, že niečo im sedí na nose. Rozpumpovali si to do vlasov, odkiaľ som ich rýchlo vyhnal, no jedna mi uviazla na hornom viečku pravého oka. Nepríjemná bolesť. Musel som ju z toho oka vytrhnúť. Pritom mi však jej žihadlo zostalo na prste a ako som si chytal ešte oko a líce, tak som si prirobil ďalšie dve bodnutia, ale na to som prišiel až neskôr, taže ma to vtedy netrápilo.
No čo už. Hnoj sa sám nevyhádže.
Musím sa priznať, neviem či to nie je zlé, ale niekedy sa v týchto chvíľach vyžívam. Niežeby som bol nejaky sado-maso, nevyhľádavam ich, ale keď sú tu, tak chcem bojovať. Skrz spoznávanie svojich hraníc ako človek z tela, z veľmi jemnej tkaniny, sa snažím nemo aspoň nahliadnuť na nekonečnosť Boha. Ale bez prijatia vlastnej maličkosti a určitej nemohúcnosti, sa to nedá. A práve tá choroba a to zranenie dokážu človeka nasmerovať týmto smerom. Pokiaľ samozrejme nenastane tretí Newtonov zákon : akcia-reakcia. Našťastie som to tým včelám nešiel vrátiť.
Pri pohľade do zrkadla som sa proste musel smiať, i keď "cez slzy", pretože ma kvôli oku smiech bolel. Spuchlo do veľkosti maďarskej redkvičky, čo mamka kúpila na raňajky. Neviem, či to boli práve maďarksé, ale ujo, čo bol meriať okná, tvrdil, že sú veľké ako tie maďarské. Face antitutilkový by sa dalo povedať.
Ako som nakladal hnoj do fúrika, spomenul som si pri tej bolesti oka na Thomasa Mertona. Minulý ťýždeň som si pár krát náhodne otvoril jeho knihu Jonášovo znamenie a to akurát práve na zápisky z dní, keď bol chorý. Mal pravdu. Na chorobe je najhoršie to, že furt myslíte na ňu. Vaše myšlienky sa točia len okolo choroby, bolesti a zdravia vášho tela. Takže bojový plán číslo jeden : zameriavať svoje myšlienky skrze bolesť na podstatu. Prvý pokus : Mission Failed. Druhý pokus - no už je to lepšie.
A vtedy prichádza tá chvíľa. Ja, veľký človek, a skolila ma včielka. Nuž čože som, že na mňa pamätáš? Kto som a Kto si Ty, že ma objímaš? Nech pôjdem kamkoľvek, aj tam ma milujše. Nech spravím čokoľvek, stále ma miluješ. Lekcia pokory a milosť.
Kapitulovať netreba pred chorobou, ale pred Bohom.

Nuž, nakoniec som asi nenapísal to, čo som pôvodne asi chcel, ale nevadí. Len som sa chcel podeliť o dnešný deň. Prajem Vám dobrú noc (jak pozerám na hodinky) a krásny zajtrajšok. Boh je silnejší.
Komentáre
Prihláste sa pre pridanie komentára
Odoslané 25.4.2012 16:42.
Asi som chcel viacej usmernovat, ale dobre tak ako to dopadlo. Nechal som sa strhnut pisanim a myslim ze je to tak lepsie ako som chcel emoticon
Odoslané 25.4.2012 19:05 ako reakcia na Otília Ferenčíková.
Vďaka Duchu Svätému, že ťa viedol a vnukol ti tieto úvahy. Je jasné, že si sa nechal Ním viesť. Krásne.
Odoslané 27.4.2012 4:36 ako reakcia na Michal Timko.