« Späť

Telo a krv. Chlieb a víno.

Telo a krv. Chlieb a víno.

V jednej ruke kladivo a v druhej klinec. Vo vrecku ich mám ešte za hrsť - pre istotu...

Telo a krv. Chlieb a víno.
S klamstvom na perách zvieram kŕčovito chladnú rukoväť.
Kdesi v hĺbke srdca sa ozýva tichý výkrik bolesti.
Výkrik tak desivý a tak mohutný vo svojej tichosti, žeby sa i samému Satanovi zježili všetky chlpy, ak by nejaké mal.
Výkrik, čo túži po vypočutí. Prosba, čo túži po naplnení.
Prekričal som ho vlastným hlukom svojej pýchy a zaťatosti. Svojej slabosti a zbabelosti.
Udrel som opäť a krv mi striekla priamo do tváre.
Ja a On uprostred nekonečnej nekonečnosti. Stojím pred ním, no i tak som slepý a pritom sa pýšim svojím zrakom. Ja, človek, čo som ukrižoval režiséra, lebo hru si viem vraj napísať i sám.
Vyrýval som znaky perom na papier. A jediné čo som zatiaľ dokázal, bola veľká čierna škvrna uprostred kedysi tak bieleho listu.

Kdesi v hĺbke srdca sa ozval výkrik.
Už nevládzem. Púšťam kladivo, ktoré dunivo dopadá na zem a ja za ním. Bojím sa, že ho opäť zodvihnem.

Ležím pri Jeho nohách a stále Ho nevidím???

Volanie kdesi hlboko

EFFATHA!!!
Ďalej
Komentáre
Prihláste sa pre pridanie komentára
trošku ťažký štýl na môj vkus asi.. :-) nedokazal som identifikovat o co v tomto texte vlastne ide.. mozno si to musim ešte zo 3x precitat.. emoticon
Odoslané 7.5.2012 11:57.
effatha - príhovor k hluchonemému, ale aj keď slabo, ešte počujem aj hovoriť viem, ale v tomto prípade som zabudla vidieť čítať, lebo ťažko chápem. "Výkrik čo túži po vypočutí. Prosba, čo túži po naplnení... a potom nasleduje úder a krv do tváre."
Odoslané 7.5.2012 12:36.
Michal, super, krásne si to napísal. Ja som si pri tomto blogu spomenula na nedávny zážitok, ktorý sa udial po mojom (nie tak dávnom) obrátení, keď sme na jednom kurze mali za úlohu popísať hriechy, na ktoré sme si spomenuli na krásny čistý biely papier. Píšem to úmyselne krásny, pretože keď som sa nad tým zamyslela, písať šlo veľmi ľahko - zrazu sa z bieleho papiera stala čierna škvrna s mojimi hriechmi. Potom sme mali za úlohu tento papier veľkými klincami pribiť na kríž. Bola to síce symbolika, no v mojich ušiach dlho doznieval zvuk úderov kladiva a tá predstava, že som ukrižovala svojho Režiséra, pretože ja som v minulosti žila zlý život (o tom možno niekedy nabudúce, lebo ja som si minulosť už odpustila) a vyhovovalo mi plynúť životom ako jednou zo šedých komparzistov, ktorá zapadal do radu ľudí takých,ktorí si hovorili, že keď to robia iní, môžem aj ja, vlastne bez uvedomenia si toho, že Otecko ma miluje ako prvý, osobne a bezpodmienečnou láskou
Odoslané 7.5.2012 12:59.
tieto vety som napísal už dávno. dal som ich tu kvoli dvom clankom jednej autorky aby sa necítila sama. Aby vedela, že tu bolest (ktoru podla prispevkov usudzujem) citi, zdielaju s nou aj mnohi ini a ze ju chápu. Ked som to povodne pisal, citil som presne to co som pisal. ale to su uz tri roky do zadu... Mozno ze clovek, ktory nezazil take zufalstvo, depresie a podobne, ani to neviem nazvat, tak mozno nedokaze pochopit to co autor zazival pri tychto vetach. Ale ty co to prezivaju nech vedia, ze za tym effatha bola este jedna prosba - Pane, nechcem uz takto zit, prived ma spät k Tebe... A On to urobil.
Odoslané 7.5.2012 13:25.
Veľmi hlboké...každým svojím hriechom pribíjame Pána Ježiša Krista znovu a znovu na kríž...A znovu! Nechceme opustiť hriech, ktorý nás hýčka, presviedča a manipuluje...poď za mnou, hovorí Satan, dám ti všetko, čo chceš...A zabúdame, že kradne naše srdce, našu myseľ, našu dušu a platíme za to veľkým nepokojom...a vtĺkame hlbšie a hlbšie klince do svätých rúk Spasiteľa...moja vina, moja vina, moja preveľká vina!
Odoslané 8.5.2012 9:59.