« Späť

Stretnutia

Stretnutia

Tak pokračujem v misii. Učim sa ďalej..čomu? Načúvaniu, posluchaniu. Týmto sa chcem ospravedlniť všetkým, ktorých príbehy som prerušovala, dokončovala a to nahlas alebo v mojej mysli. Veľakrát sa mi stalo, že keď niekto rozprával, už som v hlave rozmýšľala čo mu na to poviem, nehovorím, že to nie je potrebné, ale hlavne, je to neslušné, tak mi teda prepáčte…

Píše sa 12.11. 2022 sestry z “vedľajšej” komunity, asi 500 km. vzdieleného mesta  Neuquen pricestovali sem do Dina Huapi. Táto komunita sa skladá z troch sestrier. Medzi nimi je sestra Veronika z Oravy, ale k tomu sa dostanem neskôr. Takže sestry prišli, máme za sebou obed, modlitbu, krásny večer pred nami a aktivitka, na vzájomné spoznávanie sa.  Samozrejme, že mňa tieto hry bavia, ale moja španielčina nie hodná  veľkej chvály, takže áno buď som nechcela veľmi odpovedať na otázky, alebo som odpovedala naschvál posledná, aby ma vlastne už nikto nepočúval, lebo takto zvykne pri týchto dlhotrvajúcich hrách byť, že posledného člena, vlastne už nikto ani nepočúva, a každý čaká, že sa hra ukončí. Samozrejme, že setry počúvali. Ale ako som už spomenula v úvode, aspoň ma to prinútilo ľudí počúvať naozaj, neprerušovať ich a snažím sa počúvať aj preto, aby som vlastne uprostred toho ako rozprávajú analyzovala aký čas kedy používajú v španielčine. Dobre, ale nechcem vás tu unudiť  vysvetľovaním akú metódu používam používam pri učení sa nového jazyka. Skrátka hráme hru každá zúčastnených si vybrala otázku. Otázky sú zamerané na hlbšie spoznanie človeka, od lightových: Aké ovocie sa pestuje v tvojej krajine?, Obľúbený svätec? alebo Opíš svoj klasický normálny deň tvojho detsva. A tu ju máme, otázka ktorá minimálne vo mne zanechala veľa. Túto otázku si vybrala  sestra z Nemecka. Doteraz mám ten pohľad sestier v pamäti, pohľad akým sme sa dívali na sestru, kým nám odpovedala. Táto staršia, vzrastom menšej postavy sestra začala vetou: “Viete, ja som sa narodila pred vojnou, takže u mňa normálny deň neexistoval” a pokračovala ďalej.  Počúvate príbeh sestry, v ktorej prítomnosť Boha poprieť prosto nemožno, počúvate  príbeh  dávno udiaty, máte chuť  vojsť do minulosti a uchrániť ju, aby to čo tam prežívala prežívať nemusela, aby sa jej spánok vrátil, aby sa nemuela v noci zobúdzať každú hodinu, ale na to si už dávno zvykla. Chcete tam byť s ňou a stretnúť sa s tým dievčatkom v nej, uchrániť ju od toho, čo si tam prežila. Všetky sme tam mlčali neskákali si do rečí, počúvali sa s trpezlivosťou, s údivom a záujmom.  Minimálne (mňa) to naučilo ešte viac počúvať,  dať priestor na rozhovor  hlavne starším, ktorí  si dovolím tvrdiť často myslia alebo nám to rovno povedia, že oni nemajú nič nové, a už nič zaujímavé, s čím by sa mohli podeliť. Milá strašia generácia, je toho mnoho  s čím sa môžete s nami podeliť. Vďaka za to!

Medzikultúrne stretnutia 

O týždeň na to sme so sestrami odcestovali pre zmenu my do “susednej” komunity  na deň interkulturality, toľké bohatstvo! Podeliť sa o vzájomnosť, rozhovor, tanec, jedlo a kultúru! A veru sme tam aj my s Veronikou zapózovali na pieseń A ja taká dzivočka :D. Pred nami vystupovali sestry z Indonézie a začali opisovať text piesne, ktorú budú spievať. Rozprávali, že je to pieseň o mame, ktorá ich vychováva, ktorá ich ľúbi, a hlavne je to žena (teraz tam priebeha projekt s názvom “byť žena”) takže to mali premyslené, aj s témou.  Pri tom ako sa sestry z Indonézie s nami delili o tento hlboký text, sme sa s Veronikou začali potichu smiať. “Ako vysvetlíme Argentínčanom pojem:  A ja taká dzivočka cinglilingy bom” a ešte k tomu, aby to vnieslo medzi obecenstvo hlboký odkaz o Slovensku. Prosto nereálne s touto piesňou, tak sme túto časť piesne radšej teda nevysvetľovali a zrhrnuli sme to do vety, že je to o žene túžiacej  po tanci. Celé to dopadlo veľmi dobre s Veronikou sme veľmi ležérne zatancovali na slovensku nôtu a pridanú hodnotu to malo hlavne pre kroj, ktorý sme sem vliekli až zo Slovenska do Argentíny práve kvôli takýmto udalostiam. Oplatilo sa, asi by nám bolo naozaj ľúto, keby sme ho oblečený nemali.

Zaujímavé na tom bolo, že sme tam boli takmer všetci cudzinci,  a že každá krajina dostala toho mnoho, s čím sa môže podeliť a že tanec spája, všetky národy a Boh samozrejme tiež :)