Blog

« Späť

Večnosť versus časnosť

Večnosť versus časnosť

Téma, ktorá zamestnáva mysle ľudí už tisícročia, najmä v spojení s vierou v Boha. Na druhej strane, naša „časnosť“ – výraz, ktorý používame málo, lebo ...veď načo? Všetko, čo poznáme, prebieha v čase (a priestore), je zbytočné to zdôrazňovať. Čas a priestor sú podstatné vlastnosti hmoty. Zaujímavé to začína byť vtedy, keď si uvedomíme, že podľa kresťanskej viery Boh je duch, takže sa naňho nevzťahujú kategórie hmoty a hovoríme, že žije „vo večnosti“, resp. „je večný“.

Pýtať sa, „kde to je?“, či „kedy to je?“ nemá žiaden zmysel, lebo to sú otázky priestorové časové, čiže naše, hmotné.

Predsa však, nemôžeme túto tému ani odložiť nabok ako nezmyselnú, a to nielen preto, že Boh ako téma by nás, veriacich, mal zaujímať, ale najmä preto, že – podľa tej istej kresťanskej viery – človek je „duchovno-hmotná“ bytosť, takže sa v ňom nejako spája oboje.

Na pochopenie seba samých potrebujeme teda čosi vedieť o Bohu, pričom je nám jasné, že našimi poznávacími schopnosťami to nedosiahneme. Môže nám pomôcť jedine On sám, tým, že nám čosi o sebe zjaví. Našťastie, urobil to.

Boh je živý, On sám je život, teda pôvodca života. A z lásky dal život (všetkému živému – rastlinám, zvieratám a ľuďom).

Teraz to začína byť oriešok pre našu myseľ či predstavivosť.

Boží život neprebieha v čase (ale „vo večnosti“, ako som uviedol). Čo je to tá „večnosť“. Najprv to ľahšie: čo to nie je? Nie je to čas, predĺžený do nekonečna – smerom do minulosti aj do budúcnosti. Prečo nie? Lebo to nie je čas. Je to – ak už by sme to chceli predsa vyjadriť nejakým naším „časovým“ výrazom (vo vedomí, že to môže byť chápané len analogicky), jediný okamih.

V tom jedinom okamihu je „skoncentrované“... všetko. Boží život je plnosť bytia v jedinom akte bytia. (Prečo jedinom? Lebo mimo času nemá zmysel uvažovať o viacerých.)

Už vás z toho bolí hlava? Chápem. Skúsim teda nechať filozofické východiská a prejdime k praktickým dôsledkom (tiež to bude filozofické, resp. filozoficko-teologické, ale verím, že to bude najmä ...krásne).

Boh „nestvoril“ svet, ale – z jeho pohľadu (viem, že je to trúfalé takto povedať, ale inak to nejde) – ho tvorí. V jeho jedinom „teraz“. To znamená, že môj život, ktorý – z môjho pohľadu – kedysi začal, teraz práve prebieha a raz skončí, aspoň pokiaľ ide o jeho časovú dimenziu – je celý obsiahnutý v tom jeho „teraz“. Z toho vyplýva viacero úžasných vecí:

Pri počatí začal môj telesný aj duchovný život – paralelne časný aj večný. Aký „večný“ život? Ježiš o ňom hovorí ako o „živote v plnosti“ (Jn 10,10). Potom, čo sme si povedali o Bohu, to môže byť zrozumiteľné – žiť „naplno“ svoje človečenstvo (teda to, načo nás Boh stvori: byť „jeho obrazom“, čiže láskou, DAROM LÁSKY) môžeme vo svojej duši, a následne aj v tele, žiť už teraz, počas svojho života v čase... a práve to je cestou k nášmu šťastiu, vrátane jeho vyústenia do šťastia večného.

Mojou telesnou smrťou sa mi, presne ako to pripomíname pri pohrebe, „život neodníma ale mení“. Smrťou teda končí ten časný a „pokračuje“ ten večný. To „pokračuje“ je zas problém vyjadrovania, v skutočnosti, vstúpi do svojho večného naplnenia – s Bohom, alebo akosi ...bez neho. Ako môže byť čokoľvek vo večnosti „bez Boha“, to sa nedá predstaviť, myslím, že to bude skrátka „nebytie“, teda smrť, večná. Ale krajšie je istotne dúfať v ten opak, teda v život v plnosti, naplnený v Bohu. To však závisí od toho, ako prežijeme ten svoj život v čase.

Praktické dôsledky:

Nikdy nie je neskoro vrátiť sa do toho „života v plnosti“ – lebo u Boha (a teda aj v mojej duši) čas nie je. Kým žijeme, máme túto možnosť. Isteže, čím neskôr to urobíme, tým to bude náročnejšie, ale to už je na inú úvahu.

Každý úkon našej duše, napr. modlitba, má charakter večnosti. „Existuje“ (teda aj pôsobí) mimo času. To je dôvod, prečo má zmysel modliť sa za svojich príbuzných, hoci už dávno zomreli a rozum nám hovorí, že všetko „už majú za sebou“, vrátane svojho posledného súdu, očistca, a sú v nebi alebo pekle a my už s tým nič neurobíme. Omyl. Boh chce, aby sme sa modlili za svojich blížnych (nie preto, že podľa toho bude rozhodovať v nejakom tom „procese“ s nimi, ale preto, že chce, aby sme vzájomnými modlitbami kultivovali svoj vzájomný vzťah). Keď sa teda dnes modlím za svoju babku, On jej dá pocítiť útechu z mojej modlitby v „okamihu“ jej zomierania-očisťovania-„súdu“. (K tejto téme sa tiež vrátim ešte inokedy – lebo je tiež úžasná.) Preto to má zmysel robiť aj dlhodobo. Isteže, nie nejako kŕčovito – myslieť si, že osud našich blížnych závisí od počtu našich modlitieb, ktoré za nich obetujeme. To by sme mali veľmi čudnú vieru v Boha.

Isto mi dáte za pravdu, že tieto myšlienky majú desiatky ďalších dôsledkov, o ktorých je užitočné uvažovať.

Podelím sa ešte o jednu, len aby som ukázal, že sa toto uvažovanie netýka len nášho života vo vzťahu so smrťou.

Iste sa mnohí veriaci ľudia modlia za svojho (budúceho) manželského partnera. To je veľmi rozumné – nastavujeme si tým totiž vlastné srdce, aby sme toho konkrétneho človeka v príhodnej chvíli prijali práve v tejto „atmosfére modlitby“ a tak o ňom uvažovali aj ďalej. Ako „ďalej“? No, zrejme sa v modlitbe pýtame Boha: Toto je ten, ktorého si stvoril pre mňa, a mňa preňho? A tu je to krásne: ten minulý čas tam totiž nemá zmysel. Takže v tej chvíli ako – obrazne povedané – stojíme so svojím partnerom vedľa seba a usilujeme sa pozerať na seba vo viere..., Boh tvorí náš život, každého jednotlivo aj náš spoločný, povolávajúc nás do spolupráce – tým, že nám dáva slobodu rozhodnúť sa, že toto bude ten (tá), s kým svoje povolanie do manželstva chcem uskutočniť (teda chcem sa mu stať celoživotným darom), a nie, že kedysi mi niekoho vybral a ak nenájdem práve toho, mám smolu (ako si to myslel Platón, keď hovoril o mužoch a ženách – krásne ale dosť neútešne – že sú to ľudské bytosti, kedysi na počiatku dejín rozčesnuté napoly, v celoživotnom hľadaní tej svojej stratenej polovičky). Boh má dostatok milosti na to, aby nám jej dal toľko, koľko budeme potrebovať, do vzťahu, pre ktorý sa sami rozhodneme. Až neskôr, možno na konci života, zistíme, či to „bol ten pravý“, a to najmä podľa toho, ako sme si ho vyberali a ako sme potom spolupracovali s tou milosťou. Stáva sa totiž, že aj sviatostné manželstvo môže byť uzatvorené tak, že vlastne ...nie je uzatvorené. Že Boh aj z toho vie vyvodiť čosi dobré, to je už, samozrejme, charakteristika jeho nekonečnej Lásky a nekonečného milosrdenstva, ktoré sa – z nášho pohľadu – prejavujú počas celého nášho života.

Myslieť na to, resp. rozmýšľať o tom, že Boh nie je v čase, ale vie a má zahrnuté vo svojom stvoriteľskom diele všetko, čo prebieha v čase..., môže byť zdrojom veľkej útechy, ale aj veľmi zaujímavých a povzbudivých myšlienok. Stojí za to potrápiť si nimi náš mozog, ktorý si väčšinu z toho môže predstaviť len analogicky. Ale predsa akosi.