« Späť

Pápež František kňazom: Naša viera rastie cez stretnutia s Pánom

Pápež František kňazom: Naša viera rastie cez stretnutia s Pánom

Vatikán 3. marca - Prinášame ďalšie myšlienky Svätého Otca zo stretnutia s kňazmi Rímskej diecézy pri pôstnej duchovnej obnove 2. marca 2017 v Lateránskej bazilike na tému „Rast viery v živote kňaza“.
Svätý Otec vysvetlil, že celá jeho exhortácia Evangelii gaudium – Radosť evanjelia je koncipovaná v perspektíve kresťanského rastu:
„Ak si znova pozorne prečítate Evangelii gaudium – ktoré je programovým dokumentom – uvidíte, že hovorí stále o „raste“ a o „dozrievaní“, tak vo viere, v láske a v solidárnosti, ako aj v chápaní Božieho slova. Evangelii gaudium má dynamický pohľad. «Súčasťou Pánovho misijného mandátu je výzva šíriť vieru: „naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“ (Mt 28, 20). Z toho jasne vyplýva, že prvé ohlasovanie musí ľudí pohnúť aj do toho, aby sa vydali kráčať po ceste formácie a dozrievania» (EG 160).
Zdôrazňujem: po ceste formácie a dozrievania vo viere. Ak to berieme s plnou vážnosťou, vyplýva z toho, že «by nebolo správne túto výzvu na rast interpretovať výlučne alebo primárne ako formáciu (čisto) doktrinálnu» (EG 161). Rast vo viere prichádza cez stretnutia s Pánom počas života. Tieto stretnutia sa uchovávajú ako poklad v pamäti a sú našou živou vierou, v našich osobných dejinách spásy“. „Toto je dôležité“, zdôraznil pápež František kňazom prítomným v Lateránskej bazilike. Ďalej sústredil ich pozornosť na to, aby mali pre svoj rast vo viere pevný bod, a tým je Kristov kríž:
„Keď hovorím o pevných bodoch alebo o „pevnom skĺbení“, mám na mysli obraz basketbalistu, ktorý si drží jednu nohu pevne na mieste a robí pohyby, aby si uchránil loptu alebo hľadá priestor, aby ju prihral, prípadne aby sa rozbehol a zaútočil na kôš. Pre nás je tou nohou „zaklincovanou“ do podlahy, okolo ktorej robíme otočky je Kristov kríž. Iného niet. Na múre kaplnky exercičného domu v San Miguel (časť Buenos Aires) je jedna veta: „Kríž stojí, zatiaľ čo svet sa otáča“ [Stat crux dum volvitur orbis - heslo sv. Bruna a kartuziánov]. A tak sa človek hýbe chrániac loptu v nádeji dostať ju do koša a snažiac sa pochopiť, komu ju prihrať. Viera – pokrok a rast vo viere – sa zakladá vždy na kríži: «zapáčilo sa Bohu spasiť veriacich bláznovstvom ohlasovania ... ukrižovaného Krista: pre Židov pohoršenie, pre pohanov bláznovstvo» (1 Kor 1,21.23).“
Ďalším momentom, na ktorý dal Svätý Otec dôraz, je pamäť:
„V Evangelii gaudium som chcel klásť dôraz na ten rozmer viery, ktorý nazývam deuteronomickým, v analógii s pamäťou Izraela: «Radosť z hlásania evanjelia stále žiari na pozadí vďačnej pamäti: je to milosť, o ktorú nám treba prosiť. Apoštoli nikdy nezabudli na ten okamih, keď sa Ježiš dotkol ich srdca: „Boli asi štyri hodiny popoludní“ (Jn 1,39) ... V „oblaku svedkov“ [...] vystupujú do popredia niektoré osoby, ktoré sa nás dotkli osobitným spôsobom a vďaka ktorým vzklíčila aj naša veriaca radosť: „Pamätajte na svojich predstavených, ktorí vám hlásali Božie slovo“ (Hebr 13,7). Niekedy sú to jednoduché a blízke osoby, ktoré nás uviedli do života viery: „Spomínam si na tvoju úprimnú vieru, akú mala už tvoja stará matka Loida a tvoja matka Eunika“ (2 Tim 1, 5). Veriaci je v zásade „pamätlivý“ (EG 13).
Buďme si vedomí, že napredovanie vo viere nie je len vôľovým predsavzatím odteraz viac veriť, ale je to aj cvičenie spomínať si v pamäti na základné milosti.“
„Dá sa „napredovať z úzadia“, opäť hľadajúc zabudnuté poklady a skúsenosti, ktoré sú často kľúčom k pochopeniu prítomnosti. Toto je skutočne „revolučná“ vec: ísť ku koreňom. O koľko jasnejšia je spomienka na minulosť, o to jasnejšie sa otvára budúcnosť, pretože možno vidieť cestu, ktorá je skutočne nová a odlíšiť ju od už prejdených ciest, ktoré nikam neviedli. Viera rastie pamätajúc, spájajúc udalosti s históriou reálne prežitou našimi otcami a celým Božím ľudom, celou Cirkvou.“
Ďalší bod venoval pápež František téme nádeje ako opory pre rast vo viere. Zdôraznil, že okrem toho, že nádej smeruje k budúcnosti, má vzťah aj k minulosti a v plnej šírke sa vzťahuje na prítomnosť. Ďalšou veľkou témou v prednáške Svätého Otca, práve v spojení s nádejou, bolo rozlišovanie, ktoré sa vzťahuje na našu prítomnosť, avšak žiada si aj istý odstup smerom vzad a pohľad na obzor:
„Je vlastné rozlišovaniu urobiť najprv krok späť, ako ten, čo trochu cúvne, aby videl lepšie panorámu. Je tu vždy pokušenie prvého impulzu, ktorý nás vedie k túžbe vyriešiť niečo okamžite. Myslím že v tomto zmysle sa deje prvé rozlišovanie, veľké a základné, čiže to, ktoré sa nenechá oklamať silou zla, ale dokáže vidieť víťazstvo Kristovho kríža v každej ľudskej situácii. V tomto bode by som rád spolu s vami opäť prečítal jeden úryvok z Evangelium gaudium, pretože pomáha rozpoznať to úskočné pokušenie, ktoré nazývam sterilný pesimizmus:
«Jedným z najväčších pokušení potláčajúcich zápal a odvahu je pocit porazenosti, ktorý z nás robí nespokojných, skleslých pesimistov so zamračenou tvárou. Nik nemôže vyraziť do boja, ak už vopred neverí vo víťazstvo. Kto začína bez dôvery, ten už dopredu prehral polovicu bitky a navyše zakopáva svoje talenty. Aj napriek bolestnému vedomiu o vlastných slabostiach treba kráčať vpred bez toho, aby sme sa cítili porazenými, a pamätať na to, čo Pán povedal svätému Pavlovi: „Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti“ (2 Kor 12, 9). Kresťanský triumf je vždy krížom, ale krížom, ktorý je zároveň aj zástavou víťazstva, nesenou s bojovnou jemnosťou proti útokom zla. Zlý duch porazenectva je bratom pokušenia oddeľovať pšenicu od kúkoľa pred naplnením času a toto pokušenie pochádza z egocentrickej a ustráchanej nedôverčivosti. [...] V každom prípade za týchto okolností sme pozvaní byť džbánmi, z ktorých sa druhí môžu napiť. Niekedy sa džbán premieňa na ťažký kríž, ale veď práve na kríži pribitý Pán sa nám daroval ako prameň živej vody. Nenechajme si ukradnúť nádej!» (EG 85-86).
Toto spojenie «nenechajme si ukradnúť ...», mám z pravidiel rozlišovania sv. Ignáca, kde je bežné zobrazovať diabla ako zlodeja. Správa sa ako veliteľ – hovorí sv. Ignác – keď na to, aby zvíťazil a ukradol to po čom túži, zaútočí na naše najslabšie miesto (porov. Sv. Ignác z Loyoly: Duchovné cvičenia, 327). A v našom prípade, v súčasnej dobe, myslím si, že sa snaží ukradnúť nám radosť – čo je ako ukradnúť nám prítomnosť – a nádej – vyjdenie, putovanie –, čo sú milosti, ktoré najviac vyprosujem a žiadam vyprosovať pre Cirkev v tejto dobe.“ -ab, jb-

zdroj:

Pre MK Rastislav Mečiar

Komentáre