Že nás Boh miluje láskou nekonečnou, vieme, a je dobré si to denne pripomínať. Nik nás viac nemiluje väčšmi, ako Boh. Sme Jeho deti. Denne nás berie do svojho náručia a objíma tak mocne, že niekedy nevládzeme od tej lásky ani dýchať...Je to najmä v čase skúšok, utrpení, boliestok i veľkých bolestí...ale i v čase radosti, menšej, malilinkej, ale i ohromujúcej, kedy naše srdce chce zvolať s básnikom: „ Postoj chvíľa, si krásna!“
Pohladenie Boha sa dá cítiť i cez ľudí. V mojom povolaní je práca s ľuďmi nielen krásna, ale i veľmi namáhavá. Niekedy od vyčerpania padám dole nosom. Doslova a do písmena. Ale Boh to vidí a posiela nám do cesty svojich anjelov. Známych i neznámych, cez ktorých nám povie, že ovocie našej práce má veľmi sladkú chuť...
Tak tomu bolo i včera. Do práce som šla ako dolámaná, po ceste som rozmýšľala, ako to len vydržím, veď som si zabudla do tašky vložiť tabletku od bolesti mojej ubolenej chrbtice. Po ceste som sa pomodlila desiatok sv. ruženca a odovzdala som Bohu svojimi slovami všetkých mojich blízkych, námahu tohoto dňa, moju prácu, kolegynky a všetkých ľudí, ktorých mi Pán pošle v tento deň do cesty môjho života...
A už som v práci, rýchlo si hodím na seba plášť, a po malom zdržaní, kedy sme si odovzdávali smeny, si rýchlo sadám „do kasy“ a blokujem prvých ľudí. A Pán mi pripravil prekvapenie hneď v prvých minútach po sebe a ja som len otvárala oči, ako veľmi ma miluje...
Ku pokladni prišla babička s vnukom a kým som sa venovala jej nákupu, tento drobec mi nahlas, (to preto, aby ma zahanbil pred ostatnými ľuďmi), :) jednoducho povie:
„Pani predavačka, ja som do vás zaľúbený“. Bodka. Lapám po dychu, ako z tejto „šlamastiky“ vybŕdnuť...Pozriem do jeho milej usmievavej tváričky a vidím tam Nebo. Viem, že mi tak chcel povedať, že mi ďakuje, že ho nikdy neokríknem, keď si chce svoj džúsik sám preniesť cez skener a tak nablokovať, že nie som netrpezlivá, keď jeho malé rúčky dobre nedosiahnu na ten veľký pult... Ale jeho tak veľmi láka to čarovné okienko v pulte, ktoré vždy vydá taký dutý zvuk, keď si cezeň prenesie ten svoj nápoj! Až keď sa udeje táto „procedúra“, vie, že si ho už môže slamkou otvoriť a takmer na dúšok vypiť. Detičky sa jednoducho, tak, ako vedia, dokážu odvďačiť láskou, že človek až žasne, aké je to pre nich jednoduché a samozrejmé...
Po nejakej minútke, dvoch, príde na rad moja kamarátka. Usmeje sa na mňa, na pult pokladá iba jednu položku, vtom sa načiahne za čokoládkami pri pokladni a na nablokovanie mi podáva dva kusy. Prehodíme slovko, dve, spýtam sa jej, ako sa má, lebo som ju už dávno nevidela...Odpovie a pri odchode mi do ruky podáva jeden kus tej sladkej dobroty, vraj, aby som si urobila deň krajším, keď vonku stále prší a je počasie také aké je...Bežím za ňou, že to neprichádza do úvahy, ale ona mi len zamáva a ja musím prijať jej dar, ako pohladenie duše...
Ubehne len pár minút, otvoria sa dvere a rovno od vchodu „trieli“ ku mne ďalšia moja priateľka, ktorá hneď spustí: „Idem tu vlastne len kvôli tebe, idem sa ťa opýtať, či ťa ešte tak veľmi bolí tá tvoja chrbtica a či nepotrebuješ masáž?“ Otváram ústa a ďakujem. Uisťujem ju, že sa určite ozvem. Pohladím ju po ruke za jej lásku, usmeje sa a ja viem, že Boh ma nekonečne miluje...
Hneď Mu za všetko v duchu ďakujem.
I dnes, keď píšem tieto riadky, mi ktosi zvoní...Otváram dvere môjmu ockovi a pozývam dnu...“Doniesol som ti jahody“, a na stôl pokladá tie nádherné červené plody júna, ktoré tak veľmi milujem...až sa mi hlava zatočí...))
Pane, veď narodeniny mám až o štyri dni!
Ďakujem ti za tvoju Lásku! :)
obrázok: Google
