Neustále sa vo svojom okolí stretávam s názorom, že existovala úzka skupina ľudí, blízkych Bohu, ktorých si, vraj, On vyvolil. Tiež to poznáte?
Božie slovo nám ale hovorí, že Boh si nás všetkých už pred stvorením sveta vyvolil, aby „sme boli pred Jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske.” Na viacerých miestach v Písme sv. Pavol označil za adresátov svojich listov „svätých”, čiže veriacich v konkrétnej miestnej cirkvi. Nehovoril o niekom špeciálnom, ale o všetkých, ktorí sa rozhodli byť Ježišovými učeníkmi. Niektorí ľudia stotožňujú svätosť s dobrými skutkami. Dokonca majú pocit, že svätými sa stanú konaním dobrých skutkov. Dobré skutky sú však ovocím svätosti, nie jej príčinou.
ČO JE TEDA SVÄTOSŤ?
Svätosť v biblickom význame znamená „byť oddelený pre niečo/niekoho”.
Asi poznáte výraz - zasvätil život práci. Podobným spôsobom môžeme hovoriť o svätosti vo vzťahu k Bohu. Keď Boh hovorí, že túži po našej svätosti, znamená to, že túži po tom, aby sme sa Mu vydali tak, ako sa žena vydá za muža a patrí už len jemu a nikomu inému. Keď sa za mňa moja manželka vydala, zasvätila sa mi. Rozhodla sa, že v jej živote budem spomedzi ľudí na prvom mieste. Rozhodla sa, že moje slovo bude mať v jej živote väčšiu váhu než slovo jej rodičov, sestier, či priateliek. Rozhodla sa žiť tak, aby ma robila šťastným. A ja som sa takisto rozhodol žiť pre ňu. Keďže sa rozhodla, že nebude predo mnou nič skrývať, stal som sa pre ňu niekým, kto ju pozná zo všetkých najlepšie a vie jej pomôcť aj v oblastiach, o ktorých iní ani netušia, že v nich pomoc potrebuje. A toto je princíp svätosti.
Svätosť je rozhodnutie pre hlboký, otvorený a úprimný vzťah, rozhodnutie žiť pre druhého. Na jednej strane to nie je nič ťažké, na druhej strane si to vyžaduje odovzdať úplne všetko, celého seba.
V období, keď slávime sviatok Všetkých svätých a keď si spomíname na našich zosnulých, môžeme upadať do letargie pri pohľade na svoj život: „Aha, aká priepasť je medzi mnou a Teréziou z Avily, Jánom z Kríža, sv. Františkom...,“ a tak ďalej. Namiesto radosti z toho, že sme započítaní do zástupu svätých (dobre čítate), aj keď ešte musíme dobehnúť svoj boj, prepadáme pocitu, že sme príliš hriešni a náš život neodráža Boha tak, ako život týchto ľudí. Snažíme sa robiť dobré skutky, postíme sa, no stále máme pocit, že iba prešľapujeme na mieste.
Podobne to bolo, keď na Sibír prišli Kanaďania testovať prvú motorovú pílu na svete. Nechali ju na šesť týždňov sovietskym drevorubačom. Tí sa však už po troch týždňoch ozvali, že ani náhodou nie je efektívnejšie než klasická píla. “S klasickou pílou sme dali dole 10-12 stromov denne, s tou vašou 14. To nie je veľký rozdiel.” Zhrození Kanaďania obratom prileteli do Ruska, aby zistili, “kde sa stala chyby. Naštartovali pílu a prekvapení Rusi sa pýtajú: „Prečo to hučí?”
Túžiť po svätosti tak, že sa k nej dopracujeme dobrými skutkami, je ako rezať stromy s vypnutou motorovou pílou. Je to ako snažiť sa s niekým o hlboký vzťah nosením darčekov, ale zároveň sa stále dištancovať od záväzkov. Sv. Pavol vedel, že Boh ho pozval do hlbokého, osobného vzťahu, a to je ten najväčší dar, aký mohol dostať. Hoci vynikal dobrými skutkami, vždy kládol dôraz na to, že to bol Ježiš, kto ho povolal a že je to Ježiš, pre koho žije.
Skúsme počas týchto dní, keď si spomíname na svätých, nemyslieť na ich pozemské zásluhy, ale na túžbu, s ktorou sa pozerali na Krista. Oni sa mu vydali. A každý, kto nosí na ruke obrúčku, vie, aká je to veľká vec.
Peter Grivalský