Novinky

« Späť

Štvrtá veľkonočná nedeľa (B)

Štvrtá veľkonočná nedeľa (B)

Liturgický kalendár týždňa: nedeľa, 22. apríla – Štvrtá veľkonočná nedeľa; sv. Soter, pápež; sv. Kajus, pápež; (b); pondelok, 23. apríla – Pondelok po 4. veľkonočnej nedeli; sv. Vojtech, biskup a mučeník, spomienka; (č); utorok, 24. apríla – Utorok po 4. veľkonočnej nedeli; sv. Juraj, mučeník, ľubovoľná spomienka, alebo sv. Fidél zo Sigmaringenu, kňaz a mučeník, ľubovoľná spomienka; (č); streda, 25. apríla – Streda po 4. veľkonočnej nedeli; sv. Marek, evanjelista, sviatok; (č); štvrtok, 26. apríla – Štvrtok po 4. veľkonočnej nedeli; sv. Anaklét, pápež; (b); piatok, 27. apríla – Piatok po 4. veľkonočnej nedeli;, bl. Zita, panna služobnica; (b); sobota, 28. apríla – Sobota po 4. veľkonočnej nedeli; sv. Peter Chanel, kňaz a mučeník, ľubovoľná spomienka (č); sv. Ľudovít Mária Grignon de Monfort, kňaz, ľubovoľná spomienka; sv. Gianna Berett-Moll, matka rodiny; sv. Valéria; (b). Na Štvrtú veľkonočnú nedeľu sa konajú osobitné prosby za kňazské a za rehoľné povolania.

Prvým čítaním Štvrtej Veľkonočnej nedele je čítanie zo Skutkov apoštolov (Sk 4, 8-12). pisateľ tohto textu popisuje príhovor Petra k veľrade po tom, ako spolu s Jánom strávili noc vo väzení, pretože svedčia o Ježišovom zmŕtvychvstaní, ktoré saduceji odmietali. Obsahom jeho reči je fakt, že uzdravenie chorého človeka žobrajúceho pri Krásnej bráne, ktorému nevedeli dať nič hmotné ako ostatní okoloidúci, bolo vykonané v mene Ježiša Krista, ktorého veľrade predstavuje ako uholný kameň viery, ktorého oni zabili. Svojím vyjadrením Peter znovu potvrdzuje kresťanskú veľkonočnú zvesť, pričom používa aj slová Písma, konkrétne žalmu 118, kde sa ‚hovorí o zavrhnutom uholnom kameni. Vyjadruje sa veľmi jednoznačne, zreteľne a neohrozene. Zmŕtvychvstanie je treba vidieť v sile Ducha Svätého. Cíti veľkú osobnú zodpovednosť za šírenie evanjelia.Brat/sestra, to je práve odkaz, ktorý by sme si z tohto čítania mali vziať aj my ako jeho posolstvo pre nás. Dnes už nie sme volaní pred veľradu, dnes už nebudeme stíhaní za to, že budeme hlásateľmi Pravdy. Dnes dokonca nemusíme zvesť o Ježišovi hlásať v takej forme a za takých podmienok, v akých žil apoštol Peter. Našou úlohou, plniac si všeobecné kňazstvo, je svedčiť o Pravde svojim konaním, vyjadrovaním, ochotou pomôcť, presadzovaním správnych a pravých hodnôt. Je to teda aj o našej ochote robiť dobré skutky. Brat/sestra, nestalo sa ti, že si sa v nejakom spoločenstve hanbil za svoju vieru a nesplnil si si túto svoju úlohu? Ak áno, porozmýšľal si nad tým, čo sa v tebe v ten moment stalo, že si nedokázal obhájiť svoje presvedčenie alebo konať v zhode s ním? Aj v tomto úryvku zo skutkov apoštol máme návod, ako na to. Petrovo odhodlanie a hĺbka presvedčenia nech sú nám vzorom a príkladom.

Druhým čítanímje stať z Prvého Jánovho listu (Jn 3, 1-2).V tomto krátkom, ale výrečnom úryvku, si vypočujeme slová o tom, že Boh Otec nám daroval veľkú lásku – nielen že sa môžeme nazývať Božími deťmi, ale nimi aj v skutočnosti sme. Autor tohto textu (nevieme, či to bol skutočne apoštol Ján) v ňom kontempluje Božiu lásku. Milujúci Otec nám daroval svoju lásku tým, že nás urobil svojimi deťmi, ale nielen podľa mena, ale aj v skutočnosti. V realite života teda naše synovstvo už začalo, ale ešte sa nezavŕšilo. Životom Boha aj kresťana je teda láska. Preto kto nemiluje, nežije v plnom zmysle Božieho slova. Zároveň je dobré všimnúť si, že autor textu más dáva do protikladu so svetom, čím iste myslí všetko, čo sa nezhoduje s evanjeliom. Môže to na nás pôsobiť dojmom, že tie protiklady sú už vecou dávnej minulosti. Opak je však pravdou: aj náš dnešný svet je plný neprajnosti a nepriateľstva voči Ježišovi. Preto sa aj my musíme mať na pozore a zreteľne sa v našom svete stavať za nášho Pána. Brat/sestra, nestretol si sa aj ty niekedy so situáciou, ktorá si žiadala tvoje svedectvo o pravde? Ako si sa zachoval?

V Evanjeliu podľa Jána (Jn 10, 11-18) sa Ježiš predstavuje ako dobrý pastier, ktorý za svoje ovce položí aj svoj život, ktorý pozná svoje ovce a ovce poznajú svojho pastiera. Presne tak, ako Otec pozná svojho Syna a Syn Otca. A Syn/Pastier položí život za svoje ovce, ale nie tak, že Mu život zoberie Otec, ale tak, že Syn dá svoj život Otcovi. A neskôr si ho podľa príkazu svojho Otca vezme späť. V tomto úryvku máme podobenstvá o ovčinci a o dobrom pastierovi. V časoch Ježiša a Jeho učeníkov to bol prakticky ideálny obraz na vyjadrenie obsahu teologickej náuky, ktorú vo svojich časoch predstavoval. Bol veľmi dobre zrozumiteľný, na toto prostredie boli ľudia v tých časoch zvyknutí, veď s takýmto obrazom sa stretávali už v starých textoch prorokov. A napokon – aj viaceré osobnosti Starého zákona boli pastiermi – Abrahám, Mojžiš, Dávid... V obraze nachádzame obetu („...aj svoj život položím za svoje ovce.“) aj poznanie („...poznám svoje a ony poznajú mňa“...). Musí to teda byť Dobrý pastier, ak za svoje ovce obetuje svoj život. A tá obeta bola krutá a krvavá – na dreve kríža. A ak nás Pán pozná (po mene), znamená to, že sme Jeho, že nás má vo svojom srdci. A poznaný aj sám poznáva – teda každý z nás katolíkov pozná Ježišov hlas a nasleduje Ho.

Ježiš je teda pre nás nespornou a nespochybniteľnou autoritou. V tom najlepšom zmysle tohto slova. Obsah tejto autority je dobre poznateľný v našom vzájomnom vzťahu. On nás pozná, my počúvame, On dáva, my Ho nasledujeme. Je to mohutná sila napojenia, ktorá nám pomáha, vedie nás, je nám oporou. Možno sa ti to, brat/sestra, všetko zdá samozrejmosťou a teraz si pri čítaní týchto riadkov uvedomuješ, že toto intenzívne napojenie častejšie nevnímaš ako vnímaš. V tomto vzťahu sme ako dieťa v náručí matky – bezmocný tvor spočiatku úplne odkázaný na materskú starostlivosť, ktorý však postupne dospieva a vyspieva – fyzicky aj mentálne – aby sa časom dostal do etapy, v ktorej bude schopný aspoň časť toho, čo dostal, začať vracať. Ak teda chceme naplno objaviť, kto je pre každého z nás Ježiš, musíme si, brat/sestra, budovať s ním vzťah. Toto budovanie však má mať všetky atribúty budovania vzťahu človeka s človekom: potrebuje každodennú starostlivosť o jeho rozvoj, trvalé a systematické budovanie, pozitívne vnímanie všetkého, čo je so vzťahom spojené, tešiť sa zo všetkého, čo som dal a nepočítať, čo a koľko som dostal, ale v dávaní vidieť napĺňanie vzťahu nepochybujúc o tom, že to všetko má hlboký trvalý zmysel a trvalú hodnotu. Lebo tá hodnota nás bude napĺňať tak, že si to mnohokrát ani nebudeme uvedomovať. A ak hovoríme o svojom vzťahu s Bohom, môžeme si byť istý, že ak si ho dobre vybudujeme, raz sa nám všetko nespočetnekrát vráti. Lebo "ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú." (1 Kor 2, 9). Poďme teda budovať tento základný vzťah nášho života: k stolu Eucharistie, ale aj do nášho každodenného života, v ktorom buďme svetlom sveta a soľou zeme. Na slávu Boha a náš osoh.

Dnes je teda Nedeľa Dobrého pastiera. Budeme rozjímať nad naším Pánom, pastierom, ktorý nás pasie na zelených pašienkach, vodí nás k tichým vodám a osviežuje nám dušu. Vodí nás po správnych chodníkoch, verný svojmu menu (Ž 23, 1-3). Je to ale zároveň príležitosť, aby sme si spomenuli aj na ľudí z nášho blízkeho či vzdialenejšieho okolia, ktorí sú alebo boli našimi pastiermi. Iste venujeme spomienku naším rodičom, pri ktorých sme naozaj cítili, že nám nič nechýba. A možno si spomenieme aj na našich učiteľov, katechétov či iných, ktorí nás vodili po správnych chodníkoch. Nejeden z nás si spomenie aj na najvyššieho pastiera Cirkvi, Svätého Otca Františka či správcu farnosti, duchovného otca tak, ako si mi spomenieme na nášho pána farára Júliusa Mariána Prachára. A niektorí si spomenú aj na našich pastierov duší z TV LUX či Rádia LUMEN, nemocničných či väzenských kaplánov, misionárov a mnohých ďalších dobrých pastierov duší po celom svete. Nech všetkým tým, ktorí nás ešte sprevádzajú naším životom, Pán dá svoje požehnanie a tým, ktorí nás už predišli na ceste do večnosti, dá pocítiť veľkosť svojho milosrdenstva.

Pondelkové evanjeliumpodľa Jána (Jn 10, 1-10) je staťou, ktorá sa v Písme nachádza pred včerajším čítaním z Jána. Ježiš upozorňuje, že človek s dobrým úmyslom vchádza do ovčinca bránou, zatiaľ čo zbojník a zlodej prelieza plot. Aj pastier vchádza do ovčinca bránou, vrátnik mu ju otvorí a ovce ho poznajú podľa hlasu. Dobrý pastier pozná svoje ovce po mene a vyvádza ich z ovčinca. Napokon rozlúskne podobenstvo priamym a otvoreným priznaním, že On je bránou a ten, kto prejde cez ňu, bude spasený. Brat/sestra, v časoch, keď vznikol tento text, výraz ohrada označoval predsieň chrámu. V roľníckom prostredí to bol priestor ohraničený suchým múrom, ktorý chránil priestor, vnútri ktorého boli stáda viacerých vlastníkov. Sem prichádzali každé ráno pastieri, aby vyviedli svoje ovce na pašu. Pastieri aj ovce sa navzájom poznali. Ježiš sa v dnešnom evanjeliu označuje ako brána k ovciam, čím pripomína biblickú tradíciu, v ktorej brána symbolicky vyjadruje prístup k nebeským veciam. Prístup k Bohu je teda sprostredkovaný Ježišom samotným. Uvedomme si teda, kadiaľ vedie cesta do večnosti, po ktorej túžime. Snažme sa vytvoriť si s Ježišom taký vzťah, aby bol pre nás vytúženou bránou ku konečnému cieľu. Foriem a možností na to máme nespočetné množstvo. Stačí si iba vybrať. Brat/sestra, ty si si už vybral?

V evanjeliu z utorka (Jn 10, 22-30) sa vrátime k sviatku Posvätenie chrámu, kedy Ježiša obstúpili v Šalamúnovom chráme Židia a naliehavo Ho žiadali, aby im potvrdil, že je Mesiáš. Ježiš ich upozornil, že o Jeho pôvode svedčia Jeho skutky, ktoré koná v mene svojho Otca. A dodal, že Jeho ovce Ho poznajú a počúvajú Jeho hlas. A On im dáva večný život. Úryvok končí poučením, že Ježiš a Boh Otec sú jedno. Ježiš sa týmto dotýka obáv, ktoré mohli mať ľudia vo veci svojho vzťahu k Bohu a povzbudzuje ich tým, že dáva večný život a nik nemá tú silu, aby ich vytrhol z Jeho rúk. Je to výrazné pripomenutie Božej lásky, ktorá sa vo vzťahu k nám nemení. Je to naozaj dobrý pocit uvedomiť si, že ja – hriešnik – som stále a rovnako milovaný svojím nebeským Otcom! Preto je dobré si uvedomiť, že v mojom vzťahu nie ja som jeho hlavným protagonistom, ale je to Boh. Za každých okolností milujúci a milosrdný. Boh teda chce, aby sme si uvedomovali a mali na pamäti, že nemusíme mať obavy z toho, že by nás neprijal. Boh je stále pripravený vziať nás do svojej náruče, odpustiť nám a vliať do nás novú silu. Rozjímajme preto o Pánovej dobrote a milosrdenstve a nemajme obavy o seba. Ako Božie deti sme v bezpečí Jeho náručia. Snažme sa preto toto objatie si zaslúžiť. Je pre nás životodarné.

Evanjeliumv stredu (Mk 16, 15-20) sa Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní a zjavení Márii Magdaléne teraz zjavu Jedenástim a posiela ich do celého sveta hlásať evanjelium. A kto uverí, bude spasený, kto neuverí, bude odsúdený. Opísal aj tých, čo uveria: budú ich sprevádzať znamenia, budú hovoriť novými jazykmi a vyháňať zlých duchov. Potom bol vzatý do neba. A Jedenásti sa rozišli a Pán potvrdzoval ich slová rozmanitými znameniami. Táto časť Markovho evanjelia v niektorých dôležitých rukopisoch chýba. Dnes čítaný text pochádza z konca prvého alebo začiatku druhého storočia. Učeníci v ňom dostávajú od Ježiša misijné poslanie ohlasovať evanjelium celému svetu, krstiť a uzdravovať chorých. Táto ich úloha sa naplno prejaví po Ježišovom nanebovstúpení. Brat/sestra, tak ako Jedenásti dostali svoje misijné poslanie, aj my máme svoje. Krstom sme sa zrodili pre Ježiša a máme svoje všeobecné kňazstvo, ktorým máme napĺňať svoj život všade tam, kde nás Pán postaví. Si s týmto stotožnený, brat/sestra? Vieš, čo to znamená byť nositeľom všeobecného kňazstva? Uvedomuješ si túto svoju úlohu a povinnosť aj vo svojom živote, vo víre každodenných povinností, na svojom pracovisku alebo v škole? Nezabúdaj na to a mysli na svoju úlohu. Ježiš ti vždy pomôže!

Štvrtkové evanjelium (Jn 13, 16-20) opisuje Ježišov monológ k učeníkom po tom, ako im umyl nohy. Hovorí im, že sluha nie je väčší ako jeho pán a dodáva, že keď to vedia, sú blahoslavení. Jedným dychom však dodáva, že nehovorí o všetkých, lebo ten, ktorý s ním je chlieb, zdvihne proti Nemu pätu. A vysvetľuje, že kto prijíma Jeho posla, prijal Jeho samotného. A kto prijíma Jeho samotného, prijíma aj Toho, ktorý Ho poslal. Ježiš sa tu slovami 41. žalmu vracia k téme zrady, aby tak naznačil, že všetko sa odohráva podľa Božieho plánu. Používa aj výraz „Ja Som“, o ktorom už z knihy Exodus vieme, že je vyjadrením definujúcim samotného Boha a Jeho meno (Ex 3, 14). Posolstvo tohto úryvku začína už úvodnou vetou so zmienkou o umytí nôh: odkaz pokory je viac ako aktuálny aj dnes. Žijeme v čase a spoločnosti, v ktorej sa táto hodnota „nenosí“. Mnohí, vrátane vrcholových aj regionálnych politikov sa chtiac-nechtiac predháňajú v tom, aby nás presvedčili, že oni ako naši predstavitelia v zastupiteľských orgánoch tam nezastupujú nás, ale svoje záujmy a požiadavky tých, ktorých ich na miesta, kde sú, dosadili. Svojimi slovami aj činmi dokazujú, že svoju prácu v politike nechápu ako službu tým, ktorých zastupujú, ale ako vládu nad nimi. Netrvá zvyčajne dlho, a tomuto pohľadu na svoju úlohu v politike podľahnú a na míle vzdialení pokore a službe ľuďom myslia iba na seba a svoje bankové kontá. Brat/sestra, nepodľahni klamu, že „keď môžu oni, tak to budem robiť aj ja“. Ježiš nás upozorňuje, že Ho máme prijímať, aby sme tak prijali samotného otca. Buďme teda vernými tomuto nasmerovaniu, nestotožnime sa s tým, čo vidíme okolo seba a nezmierujme sa s tým, čo sa deje okolo nás. Zachovajme si svoju česť, vieru a pokoru.

Piatkové evanjelium je opäť z Jána (Jn 14, 1-6). Ježiš vo svojej rozlúčkovej reči vo večeradle v posledný deň svojho pozemského života hovorí svojim učeníkom o tom, aby sa neobávali, pretože v dome Jeho Otca je mnoho príbytkov. Preto im povedal, že im tam pripraví miesto. Veď cestu, kam ide, poznajú. Tomáš namieta, že nevedia, kam ide, preto ani cestu nepoznajú. Vtedy Ježiš reaguje známou vetou: „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa“. Ak sa, brat/sestra, pozeráš okolo seba, možno si budeš hovoriť, že tieto slová sa už dnešnej doby veľmi netýkajú. Veď ako sa nemáš obávať, keď všade okolo nás je množstvo vážnych problémov zasahujúcich do každodenného života všetkých: obrovská korupcia, rozklad štátu ako autority, zhoršujúce sa životné prostredie, dlhodobo problémové zdravotníctvo a s ním spojená jedna z najhorších odvrátiteľných úmrtností v Európe, vysoké dane napriek prosperujúcej ekonomike a mnoho mnoho ďalších. Máš/mám teda brať vážne Ježišove slová „...nech sa vám srdce nevzrušuje“ (Jn 14, 1), ktorými začína dnešný úryvok z Jánovho evanjelia? Ježiš tieto slová vyslovil v čase, kedy vedel, čo Ho čaká v najbližších hodinách – ponižovanie, utrpenie, krutá smrť. Napriek tomu povedal tieto slová. A predsa si ich máme vziať srdcu aj my, dnešní ľudia. Veď aj my z času na čas musíme prekonať niekedy aj vážne problémy a ťažkosti, ktoré sprevádzajú pocity úzkosti a strachu. Ježiš túto situáciu dôverne pozná. Preto s nami súcíti a aj dnes nám týmito slovami chce povedať, že je s nami aj vtedy, keď prekonávame problémy. Pamätajme na slová 23. žalmu: „... i keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou...“ (Ž 23, 4). dnešné evanjelium je teda pre nás veľkým zdrojom útechy a prameňom istoty. Brat/sestra, nech ťa teda tieto slová uistia, že aj v najťažších chvíľach máš zástancu a pomocníka, na ktorého sa môžeš s plnou dôverou obrátiť.

V sobotnom evanjeliu (Jn 14, 7-14) poúča svojich učeníkov, že keď vidia Jeho, vidia súčasne aj Otca. Filip Ho však vyzýva, aby im Otca ukázal. Ježiš sa ho však začudovaný pýta, či Ho za ten čas, čo je s nimi, ešte nepozná, aby vedel, že On je v Otcovi a Otec v Ňom? Úryvok končí veľmi dôležitým odkazom, ktorý dal Ježiš svojim učeníkom: že ak Ho budú prosiť v Jeho mene, urobí to. Dnešné evanjeliové čítanie je priamym pokračovaním včerajšieho, opisuje teda situáciu tesne po tom, ako Ježiš upokojoval učeníkom slovami, nech sa im srdce nevzrušuje Filipova žiadosť o to, aby im Ježiš ukázal Otca, mu umožňuje zdôrazniť hlbokú vnútornú jednotu medzi Ním a Bohom Otcom. Preto Jeho spásonosné skutky i slová majú svoj pôvod v Otcovi, ktorý hovorí a koná vo svojom Synovi. A ide ešte ďalej – dáva apoštolom moc konať zázračné skutky, aké konal On, cez ktoré sa bude viditeľne prejavovať Jeho prítomnosť. A informácia o tom, že Ježiša môžeme prosiť v Jeho mene a On nám vyjde v ústrety je vlastne odkazom pre všetkých nás: prosme Ježiša v Jeho mene a On bude s radosťou pomáhať a tak pokračovať v oslávení Otca prostredníctvom takto uskutočnených diel. Brat/sestra, pamätaj pri svojich modlitbách a prosbách k Bohu na tento Ježišov odkaz a využívaj ho. Pros Ježiša v Jeho mene a pocítiš silu modlitby a Ježišovho milosrdenstva.