« Späť

MALÁ MISIONÁRKA VO VEĽKEJ ARGENTÍNE (V novej komunite)

Ahoj z Argentíny.

Pozdravujem všetkých a ozývam sa po dlhšom čase...akosi nebolo kedy písať...Čo sa udilalo za posledné mesiace? V skratke asi toto:

Presťahovala som sa do novej komunity v provincii Neuquén. Táto komunita sa nachádza v hlavnom meste, ktoré sa tiež volá Neuquén. Sme na úplnom okraji mesta, resp.na okraji okraja. Takže cesta do centra mesta nám trvá autobusom takmer hodinu. Nachádzame sa vo veľmi chudobnej oblasti, kde majú ľudia postavené domy na ilegálnej pôde (a aj preto náš dom nemá adresu, akoby sme pred štátom ani neexistovali, keď niečo potrebujeme poslať, píšeme adresu našich susedov z druhej strany ulice). Domy našich susedov mi pripomínajú niektoré domy našich spoluobčanov na východe Slovenska – sú malé a obložené všetkým možným, čo našli na ulici. Náš domček je tiež veľmi malý. Každá má svoju izbičku, potom kúpeľka so záchodom a jedna miestnosť, v ktorej v jednom rohu je práčka, v strede kuchyňa so stolom a v druhom rohu malé oratórium, oddelené len nábytkom. Takže o ticho a čas a priestor na modlitbu sa treba naozaj „biť“, pretože všetko je tu počuť. Momentálne ešte stále nemáme plyn a používame plynové fľaše, taktiež keď sa ideme kúpať, musíme si nahriať vodu a čakať aspoň 20 minút. Začínam si uvedomovať, koľko automatických a normálnych vecí nie je až tak automatických.

 

Táto komunita je typ komunity „inserción“, ktorá je v Latinskej Amerike pomerne rozšírená. Znamená to žiť a byť medzi chudobnými, ale nielen žiť medzi nimi, ale aj žiť ako oni. A preto sa snažíme o jednoduchší spôsob života. Táto komunita vznikla tesne pred pandémiou, má dva roky a tak teda misijnej práce je tu veľmi veľa. Základným cieľom je sformovať tu kresťanskú komunitu, ktorá by mohla fungovať, keď sestry odídu. Preto všetky akcie a apoštoláty, ktoré robíme, nerobíme samy, ale vždy s laikmi, aby sme ich zaučili a aby oni potom mohli pokračovať v tom, čo sme tu my zasiali. Máme tu jeden veľký projekt, ktorý sa volá „Byť ženou“. Keďze Argentína je známa svojim „mačizmom“ - dominanciou mužov, snažíme sa formovať ženy, aby našli svoju identitu, svoje postavenie v spoločnosti, aby sa nebáli vyjadriť svoj názor a podobne. Taktiež pre nich organizujeme rôzne worshopy, ako napríklad rôzne ručné práce, počas ktorých objavujú svoju ženskosť. Tieto workshopy sú určené pre všetky ženy, nezávisle od viery, avšak každý štvrtok večer a každú sobotu večer máme špeciálne „katolícke“ stretká, ktoré sa volajú „Ženy viery“. Počas týchto stretiek spoznávame ženy, ktoré vystupujú v Biblii a ich životy prirovnávame k našim životom. Tieto stretká sú veľmi hlboké, miestne ženy sa delia so svojimi životmi, častokrát s ťažkými zážitkami, ktoré neboli nikdy vypovedané. Veľmi im to pomáha v ich osobnom raste ako i v znovuobjavení svojej identity a dôstojnosti ako ženy. Zatiaľ sa do všetkých týchto workshopov a stretiek zaúčame všetky tri, ale idea je, že neskôr si ich rozdelíme a každá bude zodpovedná za jeden.

 

Ja okrem toho mám na starosti doučovania. Každý štvrtok poobede prichádzajú deti a mladí z našej štvrte do našej „casity“ (zabudla som povedať, že všetky tieto akcie mávame v jednom „domčeku“, ktorý sa nachádza vedľa našej komunity. Je to malý kontajner, ktorý má ale všetko, čo potrebujeme k našej misijnej práci). Vzdelanie je tu na veľmi nízkej úrovni. Mnoho tretiakov a štvrtákov nevie čítať a písať. Dokonca, minule som tu mala šiestačku, ktorá s tým mala ešte veľké problémy. Samozrejme, pandémia k tomu len dopomohla, pretože niektoré deti ostali takmer 2 roky bez vzdelávania (keďže sú z chudobných rodín, nemali notebook, mobil, alebo internet a ak aj mali, mali jeden pre 5 detí, takže vyučovania sa mohlo zúčastniť len jedno). Taktiež mnohí z rodičov sú analfabeti – nevedia čítať a písať, resp.nevedia, ako to svojim deťom vysvetliť. Ich domy častokrát majú len jednu izbu, v ktorej sa odohráva všetko a tak deti nemajú ani priestor na to, aby si mohli v pokoji sadnúť a spraviť domáce úlohy. Okrem toho navštevujem aj jednu dospelú ženu, ktorá si dokončuje strednú a pomáham jej s matematikou a angličtinou. V soboty poobede mám na starosti hry s deťmi – snažím sa animovať rôzne skupiny mladých, aby pripravili pre deti hry a nejaké občerstvenie. Snažím sa, znamená že kým nájdem niekoho ochotného, presedím hodiny na whatsappe – aplikácii na mobile, ktorú používajú na komunikovanie. Ale toto je idea, aby sme tie hry neorganizovali my, ale ľudia z tejto štvrte, aby potom, keď odídeme, mohli pokračovať aj bez nás.

 

Veľmi dôležítým aspektom misie je aj „volanteada“. Čo to je? V praxi, niečo, čo robia svedkovia Jehovovi. Ale nie, neľakajte sa. Proste chodíme po ulici, dom po dome a rozdávame letáčiky s akciami, ktoré robíme v našom domčeku. Ľudia tu nemajú zvonček a tak pred každým domom tlieskame. Ak niekto výjde, odovzdáme mu leták a trošku s ním pokecáme a ak nie, necháme leták v bránke. Na začiatku som sa veľmi hanbila tlieskať, prišlo mi to riadne trápne, ale potom som si už zvykla. Jediným problémom, ktorý mám, sú psi. Pretože sú všade a keďže ľudia nemajú poriadne bránky, hneď vyjdú na ulicu, brešú a chcú vás uhryznúť. Sestry mi povedali, že ak ťa ešte neuhryzol pes, tak si nebola v štvrti, tak sa to snažím brať s humorom (aj keď trošku ľutujem, že medzi tými desiatimi injekciami, ktoré mi dali na Slovensku, nebola tá proti besnote).

 

Ďalším dôležitým aspektom misie sú návštevy. Každý deň sa snažíme ísť niekoho navštíviť, aby sme ho bližsie spoznali a neskôr, pomaličky ho aj pozvali na nejaké akcie, ktoré organizujeme. Ja sa popritom snažím „využiť“ ako dôvod návštevy doučovanie detí. Sestry mi dali na starosť aj ekonómiu domu, tak sa zaúčam aj do tejto oblasti. Čo sa nedá platiť cez internet, chodím platiť do centra, ako i vyberať peniaze – pretože v našej štvrti to nie je možné.

 

Tak zatiaľ toľko. Držte sa, držme sa.

 

P.S. Fotky sa mi nedajú pridať, lebo mám pomalý internet :D...