« Späť

Otec

Otec

Mám za sebou osemdňové duchovné cvičenia. Ticho, viac vlastnej meditácie ako prednášok- skôr nám dali iba témy- úryvky z Písma. Ale mne to takto vyhovuje.

Keď som svoj zámer povedala priateľke, zatvárila sa skepticky: ...mm....a na to potrebuješ niekam cestovať?  Veď toto sa dá aj doma, Písmo poznáš, dokonca píšeš úvahy....

Bránila som sa. Nie je to celkom pravda. Mňa vyzváňanie mobilu, pokušenie otvoriť PC, zvonenie na dvere v takom prípade dosť ruší.  6-8 dní byť len a len s Pánom...veľmi to každý rok potrebujem.

Toho roku ma pri spytovaní svedomia prepadla zvláštna myšlienka...

Koľko som sa už modlila za moju zosnulú mamičku,koľko kvetov a sviečok na jej hrobe, sv. omší. A veru dá sa na prstoch rúk spočítať, koľko za otca....

Neboli sme "pekná kresťanská rodina". Otec nám neubližoval, nepil, iba nám ošklivo nadával...staral sa o nás, ale nikdy nám ani nedal cítiť, že nás má rád. Len dvakrát v živote som dostala darček....od neho. Samozrejme nebudem robiť účtovníčku. Keď sa dozvedel, že som katolíčkou, vyhnal ma z domu, ale to som mu dávno odpustila....bola som dospelá, stála som na vlastných....len mi ten pekný cit , ktorý smú prežívať iní, strašne chýbal. Bolelo to.A podľa toho sa mi veľmi, veľmi ťažko formovala predstava o Bohu-Otcovi. Viac som v modlitbách oslovovala Ježiša.

Rozprávať o Bohu a náboženských veciach sa nesmelo. Asi rok pred smrťou si poprosil zadovážiť mu Sv.Písmo a denne si v ňom čítal. Nikdy sa s nami nemodlil. Všimli sme si len, že na Silvestra vždy najprv vyšiel na balkón , vrátil sa po piatich minútach a až potom si s nami pripil.Inštinkt mi hovoril, že bol aj on vyprosiť nový rok, a možno i slza stiekla po zvráskavenej tvári, a to chlapi neradi ukazujú....

Celé duchovné cvičenia, najmä pri adorácii ma schytila silná túžba modliť sa, tuším som nevynechala nikoho, koho som odkedy mi pamäť slúži, poznala,...ale každý deň ma niekoľkokrát prepadla myšlienka pomodliť sa za otca.

Dávno som mu odpustila všetko...

Som veľmi vzdialená poverám a paranormálnym javom. Musím však priznať, že som mamičku počula v bdelom stave štyrikrát prehovoriť, trikrát to bolo iba oslovenie. Raz to bol jej brat- ešte pred mnohými rokmi, mal ma veľmi rád.

Posledný deň duchovných cvičení, keď som sa ráno modlila, počula som neklamne otcov hlas a oslovenie menom, ktoré používal jedine on.Nik iný ma tak neoslovoval. Ale bolo to  tentokrát nesmierne nežne....

Ako vravím, ďaleko od povier....ale toto ma povzbudilo nezabúdať naň a modliť sa. Bol evanjelik, v očistec neveril. A možno je už u Pána...tam niet priestoru ani času....Vnímam to ako pozdrav a povzbudenie, že sa skutočne stretneme.

 

Komentáre
Prihláste sa pre pridanie komentára
Duchovné cvičenia potrebuje každý z nás: stíšiť sa a byť iba s Pánom...
Ďakujem, Irmuška, za nahliadnutie do Tvojej duše, kde má odpustenie a láska prvé miesto...Verím, že to cíti aj Tvoj otecko, ktorý Ti to aj "dáva najavo". emoticon
A...zo srdca Ti ďakujem aj za modlitby za mňa!
Odoslané 19.8.2013 13:03.
DC - životne dôležitá vec... Otec - my sme doma prežívali iba niekedy chudobu prejavov ockovej lásky, v tých časoch sa tomu nepripisovala mimoriadna úloha. Dostala som dar... Boh ma naučil už v mladosti odprosovať za mojich rodičov... aj u nás sa nadávalo a mnohé slová mám v pamäti (aj v srdci do dnes), nič mi včak nezabránilo objavovať v mojich rodičoch (napriek ich nedostatkom a chybám, ktoré sa dozrievaním stále viac derú do popredia v myšlienke, že ja sama mám dosť nedokonalostí a chýb, a nemám dôvod vytýkať im tie ich malosti, ktoré aj oni, ako každý jeden človek, nesú ako dedičstvo našich prarodičov... a nesiem ich aj ja. To mi veľmi pomohlo, že som nikdy ani maminku ani ocka neobviňovala z toho, že "ich" nedokonalosti, slabosti a chyby by boli príčinou mojej nie vždy úspešnej borby so svetom. Ďakujem za to Bohu, je to jeho dar... Nádherne si opísala tvoj príbeh s oteckomemoticon Ver mi, vždy ťa miloval a ak si to nemohla uvidieť a zažiť, je to pre to, že mu jeho ľudská slabosť nedovolila prejaviť to... niet na svete otca, ktorý by nemiloval svoje dieťa... je možné - ja som toho svedkom - aby dieťa dokončilo to, čo nedokázal jeho ocko alebo jeho mamička! Dnes deti majú v srdci žiaľ svoje ego a typické "ja chcem a ty musíš" byť taký, robiť to a pod. Mne dal Boh možnosť zažiť lásku s rodičmi, ktorí boli "ľudia" so všetkým, čo ten pojem so sebou nesieemoticon Láska môže všetko - dieťa môže v láske napraviť a vykúpiť to, čo jeho rodičia nemohli! Boh mi to potvrdil na mojich rodičoch! Nech ťa žehná Pán a teším sa z tvojich poznaní!
Odoslané 19.8.2013 16:31.
Mária, môj otec mi -aspoň navonok- nemohol darovať to, čo sám postrádal...Nechcem sa rozpisovať, je to veľmi boľavé- ale ak šestnásťročný chlapec ujde ďaleko z domu , živí sa sám a urobí si maturitu, to o niečom svedčí. Z domu si pamätal asi iba bitku, alkohol a týranie svojej mamy.
Môj príspevok nechcel byť súdením jeho, ale mňa, že som sa v živote málo zaň modlila a chcem to nahradiť.Je mi len ľúto, že som neprišla na to skôr. Čo ma teší je, že odišiel zmierený s Pánom.
Odoslané 19.8.2013 16:52 ako reakcia na Mária Künzl.
Ale prišla si na to. A to je dôležité. Veď - ako sama píšeš - vo večnosti niet času ani priestoru - teraz môžeš posielať modlitby ockovi a za otca. A už aj vieš, že sa z nich teší.
To je vývoj. Koľko poznania nás ešte čaká, o čom teraz nevieme ani len snívať...
Odoslané 26.8.2013 12:31 ako reakcia na Mária-Irma Danieliszová.
Boh Otec nás pozná: http://www.incamminoconmaria.it/slovacco-25.html
Odoslané 22.9.2017 21:56.