« Späť

Odsudzovanie ludi

Nastúpim do autobusu. Ľudí tak akurát, jedno dve voľné miesta, vpredu už postávajú. Zastaneme na zastávke, nastúpi ďalších pár ľudí. Za nimi krívajúc nastúpi muž. Pri nastupovaní sotva pokrčí nohu v kolene, zrejme nie je v poriadku. V ruke zviera staršie kabelky na rameno. Tvár ma zarastenú, otrhanú vetrom, vrásky na lícach už dlho nevyčarili smiech. Prisadne si k žene, sediacej pri okne  v jednej z dvojsedačiek ktora ma krasne šaty.  Je ticho, nikoho si nevšíma. Oblečenú ma staršiu bundu, damske tricka a hoci topanky si už odkráčali svoje, ešte pár kilometrov zvládnu. Je to bezdomovec. Spod nôh sa mu zrazu začne valiť zvláštne zapáchajúca tekutina ako mokre vianočné stromčeky…
 
Pani sediaca vo vedľajšej dvojke už nevydrží a pohoršenými poznámkami hľadá oporu v prísediacej žene a ostatných spolucestujúcich. Koľko pohŕdania, pohľadom by sa dalo vraždiť. “Pošťanec jeden. Vyhodiť ho treba!” Ľudia prekračujú tenké pramienky tekutiny rozbiehajúcej sa ako pavučina po podlahe autobusu. Veľké deti hrajúce hru “na čiaru neskočíš”.
 
Bezdomovec odovzdane sedí, nevníma urážlivé pohľady. Nezmôže sa na obranu, život ho už otĺkal dosť. Nevedno či vlastným pričinením alebo súhrou osudu. Ktovie, možno sa už tisíc krát pokúšal vstať, napraviť to... no pohoršené poznámky a pohľady, ktorými by sa dalo vraždiť. A možno už úplne rezignoval. Aký má dôvod ďalej sa snažiť?
 
Z tašky, ktorú zviera vo svojich rukách vytiahne dvojlitrovú plastovú fľašu. Dopoly naplnená. Alebo už dopoly prázdna? Vyteká. Pozrie na ňu pohľadom, hovoriacim za všetko. Podradné víno, na ktoré sa sotva zmohol, jed ľudstva, no pre neho nástroj na zabudnutie a utlmenie bolesti, najmä tej v srdci. Bohvie koľkokrát už skúšal vstať ... no tie pohoršené poznámky a pohľady, ktoré hovoria jasnú odpoveď.
 
Pani sediaca vo vedľajšej dvojke si toho ani nevšimne. Ona už má svoj predsudok vytvorený. Je to pošťanec. Hanba mu. A treba ho vyhnať. 
Komentáre
Prihláste sa pre pridanie komentára
Aj do nášho obchodu chodí jeden z takýchto smutných a opustených úbožiakov na svete...Posledný z posledných... Viem, že za všetko si môže sám...Pre svoju tvrdú povahu... Vždy, keď vojde, ovanie nás zápach smradu, ktorý ešte dlho po ňom vetráme...Ale ja viem, že predo mnou stojí môj brat v Kristovi a že mi Pán ponúka milosrdný čas, kedy môžem prejaviť službu svojmu blížnemu ako pokánie za moje hriechy...Pretože pokánie sa neodčiňuje v bohatstve, prepychu, mamone, ale práve tam, kde nás to stojí určitú námahu, sily, prekonanie sa seba, umenšovanie seba v prospech iných, v umŕtvovaní svojich zmyslov...v celopale duše i tela pre Boha. Vždy, keď ho vidím, viem, že mi prišla milosť od Boha poslúžiť Jemu samému...
Odoslané 30.5.2014 15:58.
Azda to načiernejšie na obraze dnešného Slovenska- netrúfam si porovnať iné krajiny. Zažila som. Priamo v bytovke. O dve poschodia nižšie. A bola to moja niekdajšia dobrá žiačka. Písala som príbeh o žene, ktorá potom vychovávala jej deti. Peniaze som jej nedávala- bolo cítiť to lacné víno a cigarety.."Ak máš cigarety, okrádaš deti". Mohla som urobiť iba to, že som deťom občas upiekla nejaký koláč . O odev sa starala teta.
A Pán odmenil jej obetu. Drží sa zdravá a chlapci sú slušní, čistí a dobre sa učia. Koľkým by človek rád pomohol aj že si odtrhne od úst, vidí v nich bratov a sestry...keby existoval zákon, ktorý by im zakazoval piť a fajčiť.
Odoslané 30.5.2014 19:33.
Nič v zlom ale také niečo je porušenie prepravného poriadku. Okamžite nahlásiť vodičovi, vylúčiť z prepravy!
Odoslané 31.5.2014 9:49.