Daniela Mulíková

... : NEUVEDOMUJEME SI ČO MÁME, POKIAĽ O TO NEPRÍDEME...

2012-12-01T00:59:36Z

„Jedno ráno môj ocko nevstal a nešiel do práce. Odviezli ho do nemocnice, kde na druhý deň zomrel. Predtým som nerozmýšľala o tom, čo pre mňa ocko znamená. Bol len niekým, kto každé ráno odišiel a poobede sa vrátil. Zdalo sa mi, že večer je rád, že nás môže vidieť. Keď sa nikomu inému nepodarilo otvoriť kompót, tak to bol ocko, kto ho vždy otvoril. Bol jediný v našom dome, kto sa nebál ísť sám potme do pivnice.

Keď sa holil, väčšinou sa trochu porezal, ale nikto ho na to boľavé miesto nepobozkal a nikoho to ani veľmi netrápilo. Bolo samozrejmé, že keď pršalo, ocko šiel po auto a zastavil nám rovno pred dverami, aby sme nezmokli. Keď bol niekto chorý, vždy šiel do lekárne po lieky. Ocko nás veľmi rád fotil. Máme doma veľa fotografií, ale on nie je ani na jednej z nich.

Keď som sa doma hrala s bábikami, bábika-mama mala vždy veľa práce. Nikdy som však nevedela, čo robiť s bábikou-ockom. Preto som za ňu povedala: „Mám teraz veľa povinností,“ a hodila som ho pod posteľ.

Pohrebná slávnosť bola v našej obývačke. Prišlo veľa ľudí a doniesli nám mnoho dobrôt a sladkostí. Nikdy predtým sme nemali takú veľkú návštevu. Odišla som do svojej izby a snažila sa nahmatať bábiku-ocka pod posteľou. Keď som ju našla, oprášila som ju a dala na svoju posteľ. Nemyslela som si, že keď zomrie, bude nám všetkým tak smutno a ťažko.

Zdroj: Dieťa-kvet zeme

SVEDECTVO PASTORA DANIELA EKECHUKWA

2012-11-18T20:49:41Z

SVĚDECTVÍ PASTORA DANIELE EKECHUKWU

Svědectví pastora, který byl vzkříšený z mrtvých

Přeloženo z : www.finalfrontier.org.uk z knihy, video nahrávky Dr. Richarda Kenta „The Lazarus Phenomenon“ a z brožury Daniele Ekechukwu po domácku vytištěné: „The miracle of the 20 century“.

Přeloženo a umístěno na internetové adrese: www.knihy.own.cz s písemným svolením Dr. Richarda Kenta

Překlad Lubomír Zimmer 2008

Příběh Daniele Ekechukwu je uveden v knize „The Lazarus Phenomenon“ (Fenomén Lazara) s jeho vlídným svolením.

Emailová adresa pastora Ekechukwu: messagefromthedead@yahoo.com

Příběh pastora Daniele Ekechukwu je uveden ve filmu, „Fenomén Lazara“, který můžete shlédnout a zdarma stáhnout z internetové adresy www.finalfrontier.org.uk Jeho příběh je natočen v Nigerii, a zahrnuje v sobě počítačově vytvořené scény nebe a pekla. V tomto filmu je skutečný záběr, když byl Daniel vzkříšen z mrtvých poté, co byl tři dny mrtvý. Daniel má svůj vlastní úmrtní list z 30. listopadu 2001, a mnoho lidí jeho vzkříšení dosvědčuje. To zahrnuje jeho rodinu, přátele, lidi v církvi, doktory medicíny, a majitele pohřebního ústavu.

Pastor Daniel Ekechukwu jel jednoho dne skrze rušnou ulic na cestě domů v Lagos, Nigerii. Nebylo na něm nijak vidět, že planul hněvem vůči své manželce. Pán Ježíš ale zasáhl do života Daniele, aby ho přinesl zpět do reality. Daniel vypráví svůj příběh ze svého domu v Lagos.

„Byl právě čas Vánoc, a moje rodina vždy oslavuje narození Ježíše spolu s celou rodinou a přáteli. Přijel jsem domů pár dnů před svátky, s kozlem pro mého otce. Minulý týden ve čtvrtek jsem se pohádal se svojí manželkou, Nnekou. O týden později ve čtvrtek večer zaklepala na dveře od mého pokoje, ale já jsem jí odmítal otevřít dveře. Následující ráno znovu klepala na moje dveře a znovu jsem jí neodpověděl. Když jsem vyšel ze svého pokoje, řekla mi: „Dobré ráno táto“, ale já jsem ji ignoroval, a nemluvil jsem s ní. Protože mě urazila, tak jsem odešel z domu. Byl jsem na ni velmi nahněvaný. Odjížděl jsem z domu a ani jsem si nevšímal svého syna, a téměř jsem přejel našeho domácího pejska. Později mi bylo řečeno, že můj syn se mojí manželky zeptal kde jsem, a ona mu řekla, že se brzy vrátím.“

„Odjel jsem, abych přivezl toho kozla svému otci v Owerri. Když jsem dorazil na místo, uviděl jsem svého otce a řekl jsem mu: „Ahoj tati, mám pro tebe kozla“. Vyndal jsem toho kozla z auta a dal jsem mu ho. Poté jsem zase nasedl do auta, abych se vrátil domů. Slunce pomalu zacházelo, když jsem se vracel domů a tak jsem spěchal, abych dorazil co nejdříve. Minul jsem nějaký náklaďák a poté moje auto přestalo být ovladatelné. Právě jsem sjížděl z prudkého kopce a měl jsem najet na další polní cestu. Šlapal jsem na brzdy, ale nefungovaly. I když jsem brzdy opakovaně sešlapával, tak nefungovaly. Ostatní auta na mě troubila a chodci na mě křičeli, ale nemohl jsem s tím nic dělat. Vjel jsem do palmy. Celá ta věc byla velmi podivná. Zdálo se mi, jako kdybych všechno viděl jakoby ve zpomaleném filmu a najednou nastala tma.“

„Moje manželka se o této autonehodě dozvěděla, když viděla nějaké lidi na ulici, jak mě nesou na ramenou po silnici. „Pastor je mrtvý“, volali. Pochopila, že to říkají o mně. Když tam přišla, dověděla se, že nejsem mrtvý, ale byl jsem ve velmi kritickém stavu.“

„Nějací lidé mě vzali do nemocnice, kde mě dali na jednotku intenzivní péče. Manželka tedy cestovala do této nemocnice a našla mě tam. Trval jsem na tom, abych byl převezen k mému rodinnému lékaři v Owerri. Nneka také požádala chirurga, abych byl převezen k mému rodinnému lékaři. Ale bylo jí řečeno, že nejsem v takovém stavu, abych cestoval a že převoz do jiné nemocnice nemusím přežít.“

„Nneka poté podepsala revers, aby mě propustili na její vlastní riziko. Zařídila to, aby mě převezli rychlou sanitkou na kliniku v Oseti, kde působí náš rodinný lékař. Během cesty jsem prožíval velikou bolest, a ztratil jsem vědomí. Najednou jsem uviděl v té sanitce dva anděly.“

Byly tak velicí, že si Daniel později lámal hlavu s tím, jak se do té sanitky mohli vejít. Jeden z nich byl tak vysoký jako celá sanitka. Daniel to chtěl okamžitě říct svojí manželce ale jeden z těch andělů mu dal znamení, aby nic neříkal a okamžitě ho síla k mluvení opustila. Nneka začala plakat, protože měla strach, že Daniel zemře.

„Tito dva andělé mě vzali za ramena a vynesli mě z ambulance. Najednou mě tito dva andělé opustili a zjistil jsem, že jsem na jiném místě s jedním z těchto andělů.“

„Tento anděl mi řekl „Danieli, musím ti ukázat hodně věcí“. Ukázal mi, místo kde byla

shromážděna spousta osob. Byli čistě bílí a jejich tělo vypadalo, že září světlem. Myslel jsem si, že vidím shromáždění andělů, protože všichni vypadali podobně.“

„Mezitím sanitka dorazila na kliniku s mým tělem. Doktor z kliniky zjišťoval, zda mi fungují životně důležité orgány. Jelikož žádné známky života nenašel, tak mě prohlásil za mrtvého. Nneka dostala od doktora úmrtní list a bylo jí řečeno, aby jej odevzdala majiteli pohřebního ústavu. Řekl, aby moje tělo bylo položeno do naší místní márnice. Nneka ale řekla: „Ne, můj manžel není mrtvý. Nemůže mě opustit a takto zemřít“.

„Anděl mi řekl, že tohle shromáždění není shromáždění andělů, ale lidských bytostí, kteří „když byli na zemi, sloužili Bohu a jejich víra byla soustředěna na Krista Ježíše a žili spravedlivým životem“. Všiml jsem si jemného rozdílu mezi anděly a svatými. Jejich barva byla čistě zářivě bílá. Andělé měli křídla, ale svatí křídla neměli. Svatí chválili Boha jedním hlasem a pozvedali své ruce při zpěvu. Slyšel jsem zvuk mnoha hudebních nástrojů, a jejich zvuk zněl tak nádherně, že ve svém životě jsem nic takového nikdy neslyšel. Toužil jsem se připojit ke zpěvu, ale anděl mi to nedovolil. Tento anděl mi řekl: „Danieli, nechoď. Musím ti ukázat spoustu věcí. Vezmi si tento spis a zaznamenej si všechno, co vidíš“.

„Tohle množství lidí, které jsem viděl, bylo oblečeno světlem a svítili jako slunce. Oni byli zdrojem světla. Svítilo na ně z vrchu ještě jiné světlo, a oni na tohle velmi jasné světlo hleděli. Já jsem se ale na tohle světlo dívat nemohl, protože mě z něj boleliy oči. Všichni chválili Boha v dokonalé jednotě, všichni najednou pozvedali své ruce a klaněli, jako kdyby to v nich působil nějaký skrytý mechanismus.“

Daniel si všiml, že v zástupu byl jeden muž, který vypadal poněkud starší než ostatní a myslel si, že by to mohl být Bůh; tento anděl, který ho doprovázel, ho ale hned opravil – tento muž byl otec Abraham. (pozn. překladatele: Jesse Duplantis popisuje Abrahama při svém vytržení do nebe následovně: „Abraham vypadal mladě, a přesto na něm bylo vidět, že je to ten starý praotec. Bylo na něm vidět, že je starý věkem, ale ve tváři vypadal mladě.“)

„30. listopadu 2001 bylo moje tělo odvezeno do márnice. Darlington Manu, místní majitel pohřebního ústavu, připravil vše na pohřeb a projednával určité detaily s mojí rodinou.“

Darlington Manu, majitel pohřebního ústavu

REGISTRACE PŘI PŘIJETÍ TĚLA DANIELE EKECHUKWU DO DARLINGTONOVI MANUHO MÁRNICE 30. LISTOPADU 2001

Přesně před rokem se Nneka modlila poté, co prožila velmi špatný den. Zatímco byla ponořena do modlitby Pán ji dal verš z Bible. Četla verš v Židům 11:35, kde je psáno „Ženy dostávaly své mrtvé vzkříšené“.

„Poté, co jsem zemřel tak Nneka rozjímala nad těmito verši, „Ženy dostávaly své mrtvé vzkříšené“.

Mezitím, co nad nimi rozjímala, ji napadlo, že i když je její muž mrtvý, tak bude vzkříšený zpět k životu, tak jako v Biblických dnech. Poté se jí v sobotu večer zdálo, že viděla tvář svého manžela, který se jí ptal, proč ho nechali v márnici. Řekl jí, že není mrtvý a že ho má zanést do Onitshy kde německý evangelista Reinhard Bonnke káže. Rozhodla se, že tak učiní i když si její rodina myslela, že se zbláznila. Daniel již byl mrtvý 28 hodin.

Anděl mi řekl: Navštivme příbytky, které Ježíš slíbil, že připraví svým následovníkům, těm, které nalezne v poslední den spravedlivé“. Okamžitě jsem se ocitl na novém místě, kde jsem viděl nespočet příbytků (paláců) tak daleko, kam moje oko dohlédlo. Nic na zemi se nikdy nemůže srovnávat s těmito příbytky. I když se jejich struktura podobala našim budovám, byly opravdu neobvyklé, nebyly vyrobeny z pozemského materiálu. Byly vyrobeny z něčeho průhledného jako sklo, a podlaha se zdála, že je vyrobena ze světla. Vypadalo to, jako kdyby byly tyto budovy živé, byl v nich život. Všude byly květiny, a odevšud vycházel překrásný zpěv a chvála.

Anděl mi řekl: „Ježíš dokončil svoji práci příbytků, ale svatí Boží ještě nejsou připraveni. Ježíšův příchod je opožděn, protože Křesťané v církvi ještě nejsou připraveni“. (Tohle se naprosto shoduje s Písmem 2. Petrův 3:11, 12 (KMS) „Když se toto všechno takto rozplyne, jací musíte být ve svatém způsobu života a zbožnosti vy, kteří očekáváte a urychlujete příchod Božího dne! Kvůli němu se nebesa rozplynou v ohni a prvky se žárem roztaví.“)

Daniel slyšel zpěv, ale nikoho neviděl, divil se, odkud tento zpěv přichází. Anděl mu ukázal na květiny okolo příbytku a řekl:

„Ten chvalozpěv, který slyšíš, je zpíván květinami“. Podíval jsem se a uviděl, že ty květiny se pohybovaly do rytmu hudby. Jako kdyby tleskaly rukama, volaly a chválily Boha. Anděl mi řekl: „Ty květiny čekají na svaté“.

Primitivní Nigerijská márnice, kde bylo tělo Daniele uloženo, nemá chladící boxy, takže majitel márnice vpíchl do rukou a šlapek chemikálie na nabalzamování. Poté se připravoval k tomu, že nabalzamuje jeho stehno tak, že vyřízne do stehna díru, aby do ní mohl vsunout tubu, skrze kterou chtěl do těla vlít více balzamujících chemikálií. Když se tohle chystal vykonat, najednou dostal ránu, jakoby elektrického napětí, která ho od mrtvého těla odsunula. Tohle ho nijak nepřekvapilo, protože takové podobné nadpřirozené síly zažil již předtím, které ale přisuzoval okultním silám. (Takovéto věci jsou v Africe velmi rozšířené a známé všemi africkými pastory, které znám. Afričané nikdy nechápou skepticismus Západního světa, co se týče okultních sil.) Když se o tu samou věc pokusil podruhé, dostal ránu znovu, která na nějaký okamžik znehybněla jeho pravou ruku. Domníval se tedy, že Daniel musel být členem, nějakého velmi mocného tajného spolku. Myslel si, že poté, co budou vykonány některé okultní oběti a zaříkávání, pak tyto síly, které jsou v mrtvole, ustoupí a pak bude moci svoji práci dokončit. (Tento muž samozřejmě nebyl křesťan, ale poté, co byl Daniel vzkříšený z mrtvých, se obrátil.) Vydal instrukce svému asistentovi, aby tělo Daniele položil k dalším tělům v márnici.

Darlington Manu, který žil kousek od márnice, byl vyrušen v sobotu kolem půlnoci a jednou hodinou ranní chvalozpěvem, který vycházel z márnice. Uslyšel nějaké zvuky, včetně zpěvu, chvály a tleskání rukou. Divil se, co se to děje a tak se rozhodl, že zjistí, odkud ta hudba vychází. Jakmile se ale přiblížil ke dveřím márnice, tento zvuk přestal. Tohle se opakovalo celkem dvakrát. Když Darlington pátral ve své márnici po zdroji tohoto zvuku, všiml si, že z tváře Danielovy mrtvoly vyzařoval jakýsi druh světla. Tohle ho naprosto znervóznilo. Byl tím tak vyveden z míry, že se v sobotu ráno zkontaktoval s Danielovým otcem a požádal ho, aby mrtvola jeho syna byla z jeho márnice odstraněna.

„Když jsem sledoval ty květiny, jak chválí Boha, anděl mi řekl: „Teď navštívíme peklo.“ Okamžitě jsme se tam ocitli. „Vidíš ty brány pekla?“ Nahoře bylo napsáno: „Vítejte u brány do pekla“. Anděl pozvedl svoji ruku, a když ji dal zpět k sobě tak se ty brány otevřely s velikým rachotem. Mohl jsem slyšet pláč a nářek mnoha lidí, ale nemohl jsem je vidět. Byl to hrozný křik a všichni tito lidé skřípali zuby. Nemohl jsem dost dobře vidět kvůli té temnotě. Z anděla ale vyšlo světlo do této temnoty a poté jsem mohl vidět více jasněji. Bylo tam mnoho lidí. Tito lidé se ničím neodlišovali od lidí na zemi. Byli z každého kmene a národa. Zdálo se, že každý je chycen ve svém vlastním osobním trápení, trápení, které bude pokračovat na věčnost. Lidé jeden s druhým nemohli komunikovat. Tyto zvuky pláče a nářku byly téměř ohlušující. Najednou si mě byli vědomi a začali ke mně volat o pomoc. Volali jen ke mně, zdálo se, že toho anděla nevidí.“

„Duše v mukách ke mně křičela: „Prosím pomoz mi. Jsem pastor. Ukradl jsem peníze z církve a lhal jsem. Pomoz mi prosím. Jsem připraven konat pokání – pomoz“. Všiml jsem si, že jakmile tento pastor učinil tohle prohlášení, tak se tento zdroj moci, který mu způsobovala muka, ještě znásobil. Lidé měli tělo, ale bez krve, a zdálo se, že hoří, ale plameny jsem neviděl.“

Byla tam skupina lidí, kteří pojídali svoje vlastní tělo. To, co snědli, vzápětí vyzvraceli a tyto zvratky se po chvíli samy od sebe vznesly zpět na jejich tělo a znovu se proměnily v tělo, které znovu pojídali. Tohle probíhalo neustále dokola v nekonečném koloběhu trápení. Anděl řekl: „Tito lidé, které vidíš, jak pojídají své tělo, jsou ti, kteří praktikovali okultní praktiky, zatímco byli na zemi. Zaměřovali se na pojídání lidského masa. A proto teď budou pojídat sami sebe navěky. Sklízejí to, co zaseli“.

(Pojídání lidského masa při okultních praktikách je v Africe běžná věc). Další skupina sestávala s lidí, kteří kradli od ostatních lidí jejich půdu, zatímco byli na zemi. Ti museli svýma holýma rukama kopat tvrdou kamenitou půdu. Pastor Daniel tam také viděl dávného vojenského diktátora Nigerie. Také tam viděl křesťana, který se zapletl do okultních praktik a odpadl od Pána.

„Uvažoval jsem: „Tohle místo není dobré pro žádnou lidskou bytost, která je stvořena Bohem, aby se na toto místo dostala. Bůh tohle místo nestvořil pro lidské bytosti. On to stvořil pro ďábla a jeho démony. Tvrdohlaví lidé, kteří Boha neposlouchají, stejně tak jako ďábel, na tohle místo půjdou. Tohle je opravdu nebezpečné a strašné místo. Bůh ho stvořil původně pro ďábla a jeho démony.“

Daniel mi řekl:

„Kdyby každý křesťan mohl vidět to, co jsem viděl já, už by nebylo třeba kázat evangelium, protože každý křesťan by se stal živým evangeliem.“

„Anděl mi řekl: „Danieli, kdyby kniha tvého života se dnes uzavřela, pak by bez pochyb bylo peklo tvým údělem“. Tohle byla pro mě naprosto zdrcující zpráva. Řekl jsem tomu andělovi: „Ne, já jsem pastor. Jsem dítě Boží. Jsem znovuzrozený. A kázal jsem po celé zemi. Sloužil jsem Bohu z celého svého srdce!“

Ale v rukou anděla se najednou objevila Bible, a byla otevřena kniha Matouše kapitola 5, kde Ježíš varoval, že jestli někdo nazve svého bratra bláznem, stačí to k tomu, aby byl vydán pekelnému ohni. (Matouš 5:22-24) Anděl mu také připomněl, že Bůh neodpustí naše hříchy, pokud neodpustíme druhým lidem (Matouš 6:14-15), protože budeme sklízet to, co jsme zaseli. Pouze ti, kteří prokazují milosrdenství, těm se dostane milosrdenství (Matouš 5:7).

„Anděl řekl přísně: „Dost Danieli. Po cestě do té první nemocnice jsi žádal Boha, aby ti odpustil. Ale nebyl jsi ochoten odpustit svojí manželce. A proto tvé hříchy nebyly odpuštěny. Je to o tom, že sklízíš to, co jsi zasel. Nemůžeš ukázat neodpuštění svojí manželce, a sklízet odpuštění od Boha.“ Uvědomil jsem si, že jsem odsouzen spravedlivě; můj duch uvnitř mne mi to dosvědčoval. Protože jsem byl nahněvaný na svoji manželku. Začal jsem křičet a naříkat. Řekl jsem: „Pohleď, jak jsem zničil svoji duši“. Křičel jsem a naříkal, protože jsem měl strach, a byl jsem zaplaven slzami. Zažil jsem hrozné zděšení před hrůzou pekla. Kdyby mě Bůh chtěl poslat do pekla, pak mu v tom nic nemohlo zabránit.“

Anděl mu ale řekl, aby neplakal; této generaci totiž Bůh daroval vyslyšení požadavku boháče v pekle; Bůh pošle Daniele zpět na zem (Lukáš 16:27-30). Mrtvý člověk vstane zpět k životu a bude varovat lidi před peklem. Anděl řekl, že Danielovo vzkříšení bude sloužit jako znamení a jako poslední varování pro tuto generaci. Daniel tomu z počátku nerozuměl, ale když byl zpět ve svém těle a pročítal si příběh o boháči, uvědomil si, že tento boháč prosil Lazara, aby se mohl vrátit zpět na zem a varovat svoji rodinu před peklem.

„Mezi tím, co jsme spolu rozmlouvali, viděl jsem, jak do pekla dopadají každým okamžikem stovky a tisíce lidí.“

„Nneka mi řekla, že se rozhodla učinit krok víry, abych mohl být vzkříšen z mrtvých. Řekla mému otci, aby rodina nechala moje tělo převézt na shromáždění s Reinhardem Bonnkem. Můj otec s tím ale nesouhlasil a odmítl cokoliv podniknout.“

„Mezitím se ale na druhé straně města věci vyvíjeli zázračným způsobem ve prospěch Nneky. Darlington Manu se zkontaktoval s mým otcem Lawrencem Eke Imubwabou. Řekl mému otci aby si moje tělo z márnice odnesli, protože v márnici viděl některá neobvyklá znamení. Nevěděl proč se tyto znamení dějí a nechtěl, aby jeho svědomí byl nadále znepokojováno tím, že ohledně této situace nic neudělá. Otec se zeptal proč a Dralington Manu mu odpověděl: „Protože minulou noc se staly podivné věci. Slyšel jsem zpěv a hudbu, která vycházela z márnice. Musíte vzít Danielovo tělo na shromáždění s Reinhardem Bonnkem“.

„Nneka spolu s otcem tedy moje tělo z márnice vzali, oblékli ho, a uložili do rakve. Darlington Manu s nimi cestoval, když vyjeli z Owerri a přijeli do Onitshe, kde Reinhard Bonnke pořádal tažení. Moje tělo bylo položeno do bílé rakve a bylo naloženo do sanitky, která se pro tento účel pronajala. Darlington Manu souhlasil s tím, že půjde společně s nimi a bude svědkem toho, jak budu vzkříšen z mrtvých. Když se dostavili k budově, kde se pořádalo shromáždění, ochranka jim bránila, aby tělo přinesli dovnitř.“

Počítačově vytvořeno – „do pekla dopadají stovky a tisíce lidí“ – každým okamžikem!!!

Pozemek církve byl chráněn federální a státní ochrankou kvůli bezpečí Reinharda Bonnkeho, kterému bylo již několikrát vyhrožováno smrtí a který je velmi nenáviděn Muslimi po celé Africe. (Navíc to bylo několik týdnů po zničení světového centra v New Yorku).

„Nneka mi řekla, že někteří z ochranky na ni byli velice hrubý. Vysvětlovala jim: „Můj manžel Daniel je Boží muž. Měl autonehodu a zemřel.“ Nneka je žádala o svolení přinést moje tělo na shromáždění, aby se Reinhard Bonnke mohl za moje tělo modlit za vzkříšení. Ochranka si ale myslela, že v sanitce může být bomba. Nakonec moje tělo odnesli do jedné malé místnosti vzadu církevní budovy a bylo položeno na stůl. Lidé se začali nad mým tělem modlit, abych se vrátil k životu. Když se lidé modlili, moje srdce začalo tlouci. Když v modlitbách pokračovali, dýchání se zlepšovalo, ale tělo bylo stále ztuhlé.“

„Viděl jsem se, jak mě několik lidí pozvedá. Měl jsem na sobě svoje kalhoty a šaty do kterých mě oblékli. Vedli mě dovnitř haly, ve které bylo více jak dva tisíce lidí. Když jsem se rozhlédl okolo, tak lidé, když mě viděli, začali křičet a plakat. Někteří chválili Boha. Nechápal jsem, co se děje. Později mi řekli, že jsem vstal z mrtvých. Když jsem byl v nebi, zdálo se mi, že jsem tam nebyl déle jak patnáct minut. Nechápal jsem, proč tito lidé říkají, že jsem byl mrtvý tři dny. Ptal jsem se manželky, co se děje a její odpověď byla, abych byl potichu, až přijdeme domů. Přivezli mě domů společně s mojí manželkou 2. prosince 2001. Když jsme byli o samotě v obývacím pokoji, zeptal jsem se jí: „Co se to děje? Co to lidé říkali o té rakvi a o márnici?“ Pak se mi manželka podívala na místo, do kterého mi majitel pohřebního ústavu vpíchl chemikálie a řekla mi: „Táto, víš o tom, že jsi byl v márnici po tři dny? Poté mi ukázala můj úmrtní list.“

Úmrtní list Daniele Ekechukwu.

„DEMISE. For removal to mortuary. (Úmrtí. Přepravit do márnice)

Daniel řekl, že tyto balzamující chemikálie, (které se vpichují do mrtvoly, protože tato márnice neměla chladící boxy), vycházely z jeho těla ještě dva týdny po jeho vzkříšení. Lidé tyto chemikálie často cítili, a když ho objímali, hned si ucpávali nos.

„Řekla mi, co se stalo poté, co mě převezli do nemocnice, kde doktor potvrdil moji smrt. Použili moderní zařízení, aby zjistili jestli mi fungují životně důležité orgány. Doktor potvrdil, že zkontroloval puls, zornice oka a vše ostatní. Poté co zkontroloval všechny životně důležité funkce těla, potvrdil, že jsem opravdu mrtvý. Dal jim tedy potvrzení, ve kterém se psalo, že moje rodina má moje tělo vzít do márnice. Nneka mi ukázala můj úmrtní list, kde se jasně říká: „Úmrtí. Přepravit do márnice.“

Jak už si asi dokážete představit, pastor Daniel velmi zdůrazňuje ve svých kázáních potřebu odpustit těm, kteří se proti nám provinili, aby nemuseli skončit na tom místě, kde málem skončil Daniel.

Je čas aby církev činila pokání, začala chodit v lásce jeden k druhému a ve svatosti, bez které NIKDO NEUVIDÍ PÁNA! (Židům 12:14). NEPOSLOUCHEJTE TY FALEŠNÉ UČITELE, KTEŘÍ VÁM KÁŽOU, ŽE NENÍ POTŘEBA SVATOSTI K TOMU, ABYSTE MĚLI VĚČNÝ ŽIVOT!

Ježíš varoval před tím, že pouze ti, kteří konají vůli Jeho Otce vejdou do království nebeského (Matouš 7:21) Neposlouchejte ty falešné učitele, kteří vám říkají, že když jste jednou spaseni pak jste spaseni navždy! Ježíš jasně varoval své učedníky před peklem: (Matouš 24:42 – 51) „Proto bděte, neboť nevíte, ve kterou hodinu přijde váš Pán. Vězte však, že kdyby hospodář věděl, ve kterou noční dobu přijde zloděj, bděl by a nenechal by ho prokopat se do jeho domu. Proto i vy buďte připraveni, neboť Syn člověka přijde v hodinu, o které netušíte." "Kdo je tedy ten věrný a moudrý služebník, kterého jeho pán ustanovil nad svým služebnictvem, aby jim dával pokrm v patřičný čas? Blaze tomu služebníku, kterého jeho pán při příchodu zastihne, že tak jedná. Amen, říkám vám, že ho ustanoví nad vším svým majetkem. Kdyby si však ten zlý služebník v srdci řekl: „Můj pán mešká se svým příchodem, a začal by bít své spoluslužebníky a jíst a pít s opilci, tehdy přijde pán toho služebníka v den, kdy to nečeká, a v hodinu, kterou nezná, a oddělí ho a určí mu díl s pokrytci. Tam bude pláč a skřípění zubů."

Pokud očekáváme, že Bůh odpustí i nám, musíme i my odpouštět ostatním. Jste připraveni postavit se před Ježíšem Kristem bez viny a čistí?

„Jestliže však neodpustíte lidem jejich přestoupení, ani váš Otec vám neodpustí vaše přestoupení.“ Matouš 6:15

„A odpusť nám naše hříchy, neboť i my odpouštíme každému, kdo se proviňuje proti nám.“ Lukáš 11:4

„Já vám však pravím, že každý, kdo se hněvá na svého bratra bez příčiny, propadne soudu. Kdo by řekl svému bratru: „Hlupáku“, propadne veleradě. Kdo by řekl: „Blázne“, propadne ohnivé Gehenně.“ Matouš 5:22

„Kdyby si však onen zlý otrok řekl ve svém srdci: „Můj pán dlouho nepřichází´ a začal by bít své spoluotroky, jíst a pít s opilci, tu pán onoho otroka přijde v den, kdy to nečeká, a v hodinu, kterou nezná. Oddělí ho a určí mu úděl s pokrytci. Tam bude pláč a skřípění zubů.“ Mat. 24:48-51.

Goran

2012-11-18T20:10:44Z

Goran - svedectvo mŕtveho, ktorý sa znova narodil

Počuť rozprávať Gorana, bývalého narkomana zo Splitu, jeho hrubý hlas, pomaly hľadajúci slová, bolo naozaj veľmi silným zážitkom. Slová, ktoré padali na zem ako kusy olova, človek nechápavo otváral ústa a nejeden, kto ho počul, sa neubránil slzám. Tu je prepis jeho svedectva - o živote, ktorý toľko ráz mohol skončiť smrťou, ale nakoniec skončil požehnaním.

Volám sa Goran Čurkovič, narodil som sa v Splite a teraz mám 44 rokov. Narodil som sa v jednej kresťanskej rodine ale medzitým v našej rodine nebolo živej viery. Môj otec sa chválil tým, že nebol komunista, ale nikdy nešiel do kostola. Moja matka i otec mi odmalička hovorili, že musím ísť do kostola, chodiť na náboženstvo, ale ja som vždy hľadal príklad u svojich rodičov a som im hovoril: „Keď nejdete vy, prečo by som mal ísť ja?“ Ja som prijal všetky sviatosti, bol som pokrstený, bol som na prvom svätom prijímaní, bol som na birmovke, ale medzitým sa to všetko točilo iba okolo materializmu. Spomínam si na svoje prvé sväté prijímanie, keď prichádzali priatelia, krstní rodičia, ale všetko sa to točilo okolo jedla a pitia. A vlastne sa to všetko točilo okolo darov. A tak ja som bol od malička veľmi viazaný na materiálne veci. Ja si spomínam, že keď prichádzali priatelia do domu, tak ja som pozeral, čo majú v rukách. Ak by priniesli nejaké dary pre mňa, ak by mi dali peniaze, ja som skákal, objímal som ich, ja by som ich mal rád. Ale ak by prišli na návštevu a nič mi nedali, ja by som na nich ani nepozrel.

Mňa odmalička vychovala televízia a ulica. Bolo to aj kvôli tomu, že v mojej rodine bolo dosť tragédie. Mal som sestru a ona, keď mala štyri roky, spadla z piateho poschodia a zahynula. Môj brat, keď mal rok, dostal meningitídu a zostal hluchonemý. Moja matka odvtedy začali byť chorá na depresie, bola neustále smutná a plakala. A po nejakom čase začala piť aj alkohol. Môj otec bol námorník a neustále bol na lodi. Mne to v podstate veľmi vyhovovalo, lebo v dome nebolo pevnej ruky. A nemal som vôľu zostávať v dome a pozerať sa na matku takú, aká je. A tak ja som využíval každú možnosť, aby som mohol odísť z domu. Ja som odmalička hľadal slobodu, myslel som si, že sloboda je, že môžem ísť kam chcem a robiť, čo chcem. A tak, celý život hľadajúc slobodu, som sa stal na konci otrokom. Stal som sa otrokom najhorších vecí, ktoré existujú. Ja som odmalička pozeral na to, aby som sa priatelil so starými. Ale môj problém bol ten, že vždy som hľadal tých starších, ktorí boli problematickí. Pretože, tí starší, ktorí boli problematickí, boli pre mňa muži. A to ma veľmi ovplyvnila televízia. Ja som si zobral za príklad Roberta de Nira, ktorý sa neustále bil, bol potetovaný, bol vo väzeniach a ja som si myslel, že jeden muž jednoducho taký musí byť. Ale ja som mal problém, lebo v hĺbke duše som vedel, že ja nie som taký.

Potom sa prihodilo to, že v jedenástich rokoch som začal fajčiť cigarety a piť alkohol. Ale nie preto, žeby sa mi to bolo páčilo, ale jednoducho bol som muž. Keď som si vypil, tak som mohol robiť také veci, také hlúposti, ktoré by som normálne nebol robil. V jedenástich rokoch, hľadajúc tú slobodu, som utiekol z domu do druhého mesta, tam som vykradol trafiku. Chytila ma polícia a zatvorila ma. Otec dva úmyselne nechcel pre mňa prísť, pretože si myslel, že sa ponaučím, aby to bola taká životná škola pre mňa. Ale mne to vôbec nepomohlo. Keď som mal trinásť rokov, zomrela mi matka. Cez toto moje rozprávanie, vy si môžete pomyslieť, že ja som nemal rád svoju rodinu. Ale ja som mal jeden veľký problém vo vnútri v sebe, bol som veľmi zatvorený a svoje pocity som nikdy veľmi neukazoval. Bolo to vlastne kvôli tej mojej predstave o mužoch, aby som niekomu neukázal, že som dobrý, lebo to by bola katastrofa. Keď mi zomrela matka, pre mňa to bol veľký šok. Ja som si myslel, že to sa môže udiať niekomu inému, že moja matka nemôže zomrieť, že ona bude žiť večne.

Vtedy som povedal, že sa zabijem. Ale medzitým mi nikto neveril. Osem mesiacov potom sa otec oženil. A od toho dňa sa vo mne začala rodiť nenávisť. Nenávisť voči otcovi, voči tej žene pretože ona prišla do domu, lebo ona prišla do domu, aby hrala moju matku a nenávisť voči bratovi, pretože môj brat bol hluchonemý, on žil vo svojom svete. Ja som nikdy nemal nijaký vzťah ako syn a otec. Môj otec je veľmi dobrá osoba. Veľmi taký vážený. Ale jeho detstvo bolo ťažké a tak ja som sa nikdy nemohol s ním rozprávať. Pamätám si, že keď som prišiel zo školy a dajme to som mal nejaký problém, ja som sa chcel veľa razy rozprávať so svojím otcom. Ale on mi hovoril: „Nechaj ma, aké ty môžeš mať problémy, choď pekne do školy, uč sa aké ty môžeš mať problémy?! No uvidíš, keď narastieš, keď sa oženíš, potom budeš mať svoje deti, potom budeš mať svoje problémy, teraz nemáš žiadne problémy.“ A tak som ja radu a pomoc hľadal na ulici.

Tak som na výročie matkinej smrti prišiel do domu s pištoľou, ktorú som si požičal dva dni predtým od jedného priateľa a v ten deň som sa chcel porozprávať s otcom, ale keďže som už bol veľmi problematický, už som pil alkohol, bral som nejaké druhy tabletiek, veľmi som bol zlý v škole. A prišiel som domov a chcel som sa porozprávať s otcom, on sa otočil a dal mi jednu facku. A povedal mi: „Choď, hovno jedno do izby! O čom mi ty chceš hovoriť, choď sa ty pekne učiť!“ Ja som odišiel do izby, vytiahol som pištoľ, otočil som ju proti hlave a vystrelil som guľku. Padol som na zem. Zrazu sa otvorili dvere a všetci susedia prišli a neviem, aký čas prešiel. Odviezli ma do nemocnice, operovali ma a na ďalší deň, keď som sa zobudil, bola pri mne moja druhá matka a povedala mi, že všetko je v poriadku a že nebude žiadny problém. Po nejakých desiatich dňoch som vyšiel z nemocnice, ale vo mne bol taký vzdor, pretože som bol nahnevaný na seba, prečo sa mi nepodarilo zabiť sa. Môj otec mi hovoril, že guľka je vytiahnutá z hlavy, ale pár mesiacov potom bol som v jednej kaviarni, tam sa niektorí pobili, jeden mi fľašou rozbil hlavu. Potom ma odviedli do nemocnice, snímali hlavu a týmto spôsobom som spoznal, že ja mám guľku stále v hlave. A to bol ešte ďalší dôvod nato, aby som nenávidel svoju rodinu.

A život išiel napred a ja som s alkoholom a tabletkami. Bral som ich každý deň viacej a viacej, až prišlo do toho bodu, že už mi to nestačilo. Bolo nás šesť priateľov, ktorí sme odmalička rástli. Vedeli sme, že musíme niečo zmeniť. Stali sme sa agresívnymi a to sa nám nijako nepáčilo. Stále tam boli tí starší, ktorí nás poúčali. Hovorili nám: „O čo sa staráte, pekne si zapáľte trávu a bude dobre.“ Ale my sme vedeli, že marihuana aj hašiš, to sú drogy. A báli sme sa. A ty starší nám hovorili: „A čo sa bojíte, treba sa báť alkoholu a tabletiek a nie trávy. Marihuana je prírodná bylina. Vy keď ju fajčíte, lepšie vám pracuje mozog, lepšie spávate, lepšie sa učíte, a čo je najdôležitejšie zo všetkého, niet krízy ani závislosti.“ My sme mali strach ale povedali si veď ideme a od jedného razu sa nám nič nestane. A tak sme si zapálili. Niekomu nebolo nič, niekomu bolo čudno, niekomu bolo tak alebo onak. Ale to nebolo vážne. Ale dôležité je to, že my sme ďalších desať dní nič nefajčili. My sme sa presviedčali v tých desiatich dňoch, sami seba, akí sme my charakter, akí sme my silní, ako my zvládame situáciu. Tak sme si po desiatich dňoch zapálili opäť. Opäť sme týždeň nefajčili. A opäť sme si hovorili, aké je to skutočne dobré, niet žiadnej krízy ani závislosti. Potom sme veľmi skoro začali fajčiť každý deň. A už ku koncu sme nefajčili cigarety, ale sme pili alkohol a fajčili trávu.

Ja som hoci prichádzal domov prefajčený, napitý, v každej situácii, ale keď otec nebol doma, moja druhá matka sa mi bála niečo povedať. A tak som mal slobodné ruky. Počas toho obdobia, keď bol otec doma, ja som utekal z domu v tom stave. Koľko len som mohol tak som utekal z domu, nemali sme nič spoločné, ani obed ani večeru. Alebo som sa zatvoril do izby a počúval tam sám muziku. Keď otec ma vlastne aj pristihol pritom a videl, že niečo nie je v poriadku a pýtal sa, ale ja už som bol veľmi dobrý klamár. Teraz, keď si spomínam na tie časy, mne je to veľmi smiešne. A ja som vždy hovoril, bola nejaká oslava, nejaké narodeniny, popil som dve-tri pivá. A ty vieš, že ja neznášam alkohol. Ja neviem ako je to možné, že to prešlo, ale každý raz to prešlo. Ale on určite aj zatváral oči, aby nemusel priznať nejaké chyby, ktoré on sám urobil. A keď prichádzali susedia a hovorili mu „Marko, tvoj syn Goran sa tam stretáva s nejakými problematickými ľuďmi“, on vždy našiel nejaké ospravedlnenie: „on je mladý, on je v puberte, on je taký, bude on dobrý.“

Nebolo to dobré lebo ja som každý deň stále hlbšie a hlbšie upadal. Začali sa mi vlastne pomiešaním marihuany, hašišu, alkoholu a tabletiek zdať čudné veci. Začal som dostávať nejaké hlasy, paranoju od ľudí, depresie, strach. Už som viacej nemohol s nikým chodiť po ulici. Musel som chodiť sám alebo s tými, ktorým som dôveroval. Chodili sme po lesoch, pretože som mal strach z ľudí, že ma chcú zabiť. Nech som kohokoľvek videl, tak ja som pociťoval ich nenávisť voči mne. A to ma začalo dovádzať do bláznovstva. A vedel som, že musím niečo zmeniť, že nemôžem na tom ostať. Z trávy a hašiša ma pochytila taká depresia, že sa to nedá slovami opísať. Oni mi vtedy hovorili, že niet závislosti. Nevedel som ako z toho všetkého vyjsť, ale vedel som, že musím niečo urobiť. Nemohol som to zanechať, pretože by som nemal viac žiadneho charakteru. Mal som strach hľadať pomoc doma u otca, pretože on veľmi nenávidel narkomanov. Toto viem vďaka tomu, čo mi hovoril, keď som bol malý.

Opäť som hľadal pomoc a radu u tých starších. A je normálne, že tí starí boli vždy nejaké dva tri kroky pred nami. A oni mi hovorili: „Všetko odstav a vezmi si heroín, s ním vyriešiš všetky svoje problémy.“ Ale my všetci vieme, čo je to heroín. Vidíme to v televízii, čítame v novinách, každý deň sa s tým stretávame. Mal som strach, ale oveľa väčší strach som mal z toho stavu, v ktorom som sa nachádzal. A povedal som, idem skúsiť, nebudem sa starať. Spomínam si prvý raz, ako som ho zobral, ja som ani nevedel ako sa to pripravuje. Bola vlastne tá naša skupina priateľov, boli sme v jednej pivnici a tí starší to vlastne pripravili a ja som ten každý ich pohyb vlastne sledoval. Oni to dali do injekcie a prišiel rad na mňa. Ja som nemal strach, ale mal som vždy averziu z ihly. A tak prvý raz, keď som zobral heroín, tak som natiahol ruku a otočil som hlavu. A ten chlapec, ktorý mi prvýkrát pichol heroín, mal takú nežnú ruku, že by mu každá zdravotná sestra závidela. A tak som po nejakej sekunde, ani presne neviem aký to bol čas, pocítil eufóriu. A povedal som si, to je to. To je môj život. Všetky moje komplexy, ktoré som mal v sebe, všetky strachy, ktoré som mal, všetko to zmizlo. Cítil som sa slobodný, ale slobodný v tom pravom slova zmysle.

Na ďalší deň som hneď prišiel k peniazom, išiel som si sám kúpiť heroín, nechcel som ísť s priateľmi, aby som sa s nimi nemusel deliť. A keďže som pozeral, ako to oni pripravujú, ja som to tak isto urobil, ale problém bol v tom, že som si to nevedel pichnúť. A tak som sa nejakých dvadsať minút pichal do ruky a moja ruka bola plná krvi. Ale nakoniec sa mi to podarilo. Od toho okamihu ja som dvanásť rokov nikdy neopustil heroín. Na začiatku bolo dobre. Bolo skutočne tak ,ako mi to povedali tí starší. Ale je tu jeden problém a ten problém je, že nikto mi nepovedal, čo ma čaká neskôr. Na začiatku je dobre, lebo stačí ti málo peňazí, málo heroínu s tvoje pocity sú výborné. Ale ako išiel čas napred, bolo treba stále viacej a viacej peňazí, stále viacej a viacej heroínu a tá krása, tá eufória bola každým dňom menšia a menšia. A každým dňom bola kríza väčšia a väčšia. Nestačilo vykrádať predajňu, liter vína a liter whisky. Najprv som začal vykrádať z domu, začal som vlastne predávať všetko, čo sa dalo predať, bolo to zlato, taniere nové, potom som začal vykrádať autá a byty, reštaurácie a všetko.

Bolo normálne, že otec to už zbadal a tá moja druhá matka mu hovorila, že niečo so mnou nie je v poriadku, že nie som v dobrom stave, ale nevedela, čo mi je a tak zanechal loď, zanechal prácu a prišiel domov. Ale ja som už vyrástol a on nemal viacej žiadny vplyv na mňa, už ma nemohol viacej biť. Sledoval ma a videl, že som sa úplne premenil. Odišiel na políciu a hľadal nejakú radu. A oni mu hovorili: „Marko, ty buď neúnavný a prehľadaj mu izbu, prehľadaj mu oblečenie, choď do pivnice a hľadaj miesta, kde by mohol niečo ukryť.“ A tak on ma sledoval a ja som bol na začiatku veľmi opatrný. Ale ako prešiel čas, ja už som sa o nič nestaral. A jedného dňa našli injekciu a vtedy nastala panika. A tak mi jedného dňa povedal otec: „Pozri môj synu, ty si v problémoch, poď za stôl, my sa pekne porozprávame.“ A ja som mu povedal takto: „Počúvaj ty starý, ja a ty sa nemáme o čom rozprávať, pretože, ja vtedy, keď som potreboval s tebou rozprávať, ty si nemal čas. Ty si pekne ži svoj život a ja si budem žiť svoj. A nechaj ma na pokoji.“ Keby tak Boh dal, žeby som sa v ten deň s ním porozprával.

On bol v panike a nevedel, čo so mnou. A tak opäť odišiel na políciu a my sme mali jedného príbuzného, čo pracoval na oddelení pre drogy. A oni našili na mňa takú hru, že mi našli v izbe heroín, aby mali dôvod ma zatvoriť. Oni ma zatvorili na nejaké dva mesiace a opäť sa opakovala tá stará príhoda, že ja sa ponaučím a ja som bol v tom väzení dva mesiace a vyšiel som rozumnejší ako som tam vošiel. Zistil som, ktoré magnetofóny sa za viacej predávajú, kto dá viacej za zlato a vlastne všetko sa to točilo okolo kriminálu. Normálne som opäť začal po starom. Otec neustále hľadal radu ako mi pomôcť. Vtedy mu niekto povedal: „Marko a prečo ho nedáš na psychiatriu? Doktori poznajú svoju prácu, chodili do školy, oni mu určite pomôžu.“ A ja som ho poslúchol a odišiel som na psychiatriu, bol som tam okolo mesiaca, mesiaca a pol a mne bolo dobre pretože v Splite je psychiatria na prízemí, prichádzali moji priatelia, nosili mi drogu, alkohol, od nich som bral tabletky. Bol som taký úspešná klamár , že na konci sa mi podarilo presvedčiť lekára, že to môj otec potrebuje pomoc a nie ja. A tak som odtiaľ vyšiel ešte horší ako som tam vošiel.

A opäť prišiel na jeden nápad, niekto rozumný mu povedal, že ja potrebujem prácu. A oni mu povedali, že keď ja budem pracovať osem hodín denne, nebudem mať viac času rozmýšľať o hlúpostiach. A na konci môj otec ma zamestnal vo svojej fabrike. Zamestnal ma v jednom skladisku, kde sa dávali všetky výrobky pre lode. A on upozornil tých svojich priateľov kto som a čo som, v akom som probléme. A oni ma očakávali s obidvoma rukami, pretože oni boli v takom entuziazme, že mi pomôžu. Ale na konci sa to ukázalo ako jedna z najväčších chýb, pretože ja som ku koncu vykradol pol podniku, popožičiaval som si veľa peňazí, nikomu som nič nevrátil. Jeden deň som na šéfa vytiahol nôž, tak ma nakoniec vyhodili, lebo videli, že mi niet pomoci, že som blázon. A opäť som sa vrátil k tomu svojmu životu. Môj otec už bol v koncoch, videl že mi nevie nijako pomôcť a nevedel, čo má robiť. Jeden deň som prišiel napitý a v kríze domov. Tisíci krát som od neho hľadal peniaze, aby mi dal. On už toho mal jednoducho nad hlavu ten deň a udrel ma päsťou. Ja som zobral v kuchyni nôž a bodol som ho nožom. Hneď nastala panika a prišla polícia, mňa opäť zatvorili.

Nebodol som ho veľmi, ale to gesto už hovorilo o tom, že som sa už úplne zbláznil. A vlastne ten môj stav, tie paranoje a depresie, to bolo stonásobne horšie. Dostal som aj epilepsiu. Vlastne to bol jeden veľký problém, lebo ja som každý deň padal a hlavu som si rozbíjal o asfalt. Keď ma z väzenia pustili, ja som sa chcel normálne vrátiť domov, pretože pre mňa bolo normálne, že som ho bodol nožom. On je vinný. Prečo mi nedal peniaze?! Ale keď som prišiel k dverám, ja som zvonil, búchal som nohami, ale nikto mi nechcel otvoriť. A zrazu som spoza dverí počul hlas a môj otec mi takto povedal: „Počúvaj, ty môj synu, ty máš roky, rozumu nemáš. Máš právo ničiť si svoj život, ale nemáš právo ničiť náš. Medzi priateľmi a rodinou, ty si si vybral priateľov. Ty máš priateľov, ty si pekne s nimi ži a jedného dňa, keď sa rozhodneš liečiť, ty príď a my ako rodina ti pomôžeme.“ Všetka tá nenávisť, ktorú som ja mal voči nim, teraz oveľa viac narástla. Pretože ja som celý život obviňoval niekoho druhého. Obviňoval som matku, že zomrela, sestru, že zahynula, otca, tú druhú matku, obviňoval som brata, obviňoval som komunizmus. Vždy som hľadal niekoho iného, na koho by som mohol zvaliť vinu. Ja jediný som bol dobrý.

Ja som deväť rokov spával na ulici. Ako bezdomovec. A tá ulica ma úplne dotĺkla. Už viac nebolo polievka, postele ani sprchy. Tak ako som predtým kradol, teraz som musel kradnúť dvojnásobne. Pretože o všetky tie peniaze, ktoré som zarobil, som sa potreboval deliť s niekým, aby som mohol prespávať. My všetci vieme, že na ulici niet priateľov, v tom spoločenstve, pretože všetko je to vlastne len o záujmoch. Taký som bol aj ja. Ja som si myslel, že na tomto svete niet dobrých ľudí. A ja som sa tak jednoducho voči nim správal. Ja už som sa viacej nestaral o to, či prepadnem nejakú babku, ukradnem peňaženku, vykradnem byt o dvanástej alebo auto. Jednoducho som stratil aj tú malú úctu, ktorú som mal voči druhým aj voči sebe. Už som sa viac nestaral o to, kto si bude, čo myslieť. Jednoducho som bol na úplnom dne. Veľaráz som prichádzal do situácie, keď ma nevedelo nič upokojiť. Jediné, čo ma mohlo upokojiť bola moja krv. A tak som bral žiletky, fľaše a rezal som sa po tvári, rukách. A vtedy, keď som bol celý krvavý, to mi dodávalo nejaký duševný pokoj. Vlastne každú chvíľu som sa dostával do väzenia.

Po tých nespočetných razoch ma pridelili väzenskému neuropsychiatrovi. A on mi napísal diagnózu, že som chorý na schizofréniu. Ja teraz hovorím, že či som ju mal alebo nemal, to skutočne neviem, ale viem, že som nebol normálny. A tak ma už viacej neposielali do väzenia. Vtedy som zodpovedal za 27 skutkov a vtedy ma poslali do blázinca. Dostal som trest dva roky. Ja som nevedel kam idem. Keď ma prevážali to splitskej väznice do toho blázinca, keď som videl, akí sú tam ľudia, tak ma chytil strach. Tak mi dali terapiu na moju chorobu a po nejakom mesiaci ja som si povedal, ja musím odtiaľto utiecť, to nie je miesto pre mňa, pretože tam bolo viac než 90 percent zabijakov. To bolo strašné, boli to ľudia, ktorí urobili dvoj-, troj-, štvornásobné vraždy. A všetci to boli psychicky chorí. A ja som to nejaký čas sledoval a pozoroval ako môžem utiecť. A keď som videl pravú chvíľu, ukradol som peniaze jednému chorému, ktorý tam bol.

Podarilo sa mi utiecť a prišiel som do Splitu. To bolo obdobie vojny a ja som si vždy myslel, že ja som rozumnejší od druhých. Ja som si myslel, že trochu budem drogovať, potom pôjdem do vojny a keď Chorvátsko zvíťazí, staneme sa republikou, zmenia sa zákony a ja budem slobodný. Tak či tak zomriem, či od heroínu alebo od guľky, to je to isté. Ale medzitým nič nedopadlo ako som to plánoval. Ja som nejakých 10 dní drogoval po Splite. Potom som prišiel do vojska, ale tí keď ma videli ako vyzerám, začali sa smiať. Oni mi hovorili: „Ty nemôžeš ani chodiť, ako chceš ty pušku nosiť.“ Pretože som mal 50 kíl a bol som ešte chvíľu na úteku. Lenže môj plán prepadol a tak som znova pokračoval v drogovaní. Potom ma chytila polícia a vrátili ma nazad. Ale ja som mal strach sa vrátiť, pretože ten človek, ktorému som ukradol peniaze, urobil štvornásobnú vraždu a to so sekerou. A tam sa diali vraždy. A tí ľudia sú tam na neohraničený čas, vlastne sú tam na celý život. Tak už niet viac procesov a súdov ale natlačia ich injekciami, dajú ich do kazajky. Nejaký čas ich tak držia a potom ich pustia, oni sa prechádzajú. A ja som mal veľký strach, že ma zabijú.

Keď ma chytili, najprv ma vlastne všetci tí dozorcovia a hlavný doktor poriadne zbili, potom mi dali kazajku, dali ma na posteľ a priviazali mi nohy o posteľ. Čo bolo najhoršie, dali ma na izbu s tým človekom. O nejakých 5-6 dní sedel na svojej posteli, šúľal cigaretu a pozeral mi do očí. Ja som bol priviazaný, nemohol som nič. Čo bolo najhoršie, on neprehovoril ani slovo. Psychicky ma úplne zabíjal. A on, každý raz, keď sa zdvihol, ja som sa počúral od strachu. A to trvalo nejakých 5-6 dní a na konci prehovoril. Hrešil na moju matku a na všetko, na čo sa dá nadávať hrešiť a potom mi povedal: „Počúvaj, ty hovno jedno, ty vieš kto som ja a čo som ja. Ty vieš, čo som urobil a môžem urobiť. Ty si mal silu ukradnúť mne peniaze. Ja už 5-6 dní rozmýšľam, či ťa zadusím ako zajaca alebo nie, ale keď tak opäť rozmýšľam, že keď si mal odvahu mne ukradnúť peniaze, všetka česť. Aleluja!“ A všetky tie strachy sa pominuli v tom okamihu a ja som bol iná osoba.

Po nejakom zodpovedajúcom čase mi odviazali nohy, aby som sa mohol slobodne prechádzať po tej cele, ale tri mesiace som bol v kazajke. Vždy sa vlastne niekto zmiloval nado mnou a kŕmil ma. Bolo tu vlastne takej kolegiálnosti. Ale bola tam hrozná situácia, pretože bola vojna a nebolo liekov, pretože väčšina liekov prichádzala zo Srbska. Neviem presne, ale 70 percent sme mali epilepsiu. A vlastne z toho strachu, padali aj bomby dookola. Keď padol jeden, tak sme popadali všetci. Ja som sa zaprisahal, že keď odtiaľ vyjdem, nikdy nezoberiem drogu ani alkohol. Pretože mi povedali, že ak urobím ešte jeden skutok, vrátia ma do toho blázinca a už odtiaľ neodídem, budem tam na celý život. Predĺžili mi o pol roka, kvôli úteku, a prišiel deň, kedy bolo treba odísť. Noc predtým ako som mal odísť to psychiatrie, vytiahol som žiletky z plastického aparátu a dorezal som si žily na rukách. Ja dodnes neviem, prečo som to urobil, pretože na ďalší deň som mal byť slobodný.

Sadol som na autobus do Záhrebu, to je hodina a pol cesty. Odišiel som do lekárne, zobral som dve krabičky tabletiek na schizofréniu, zapil som desať tabletiek dvoma litrami vína, zobral som autobus do Splitu a prvé dvere, na ktoré som zaklopal, bol díler. Kúpil som heroín a opäť som začal drogovať. Bol som nikto a nič. Teraz som padol oveľa hlbšie ako predtým. Mal som 50 kíl, nemal som už viacej silu ani kradnúť ani vykrádať. Všetko sa dialo o žobraní, sem tam som niekoho oklamal. Keďže som nemal silu, veľa ľudí ma bilo. Spomínam si, že keď som takto sedel, bol som nijaký a normálni ľudia, keď ma obchádzali, keď ma videli, bili ma nohami, pľuvali na mňa a hovorili, že ma treba zabiť. Vyháňali ma zo svojho priestoru, pretože hovorili, že pohoršujem ich deti. Jednoducho som bol sám. Už som nemal viac priateľov, ani z tých záujmov. Aj keď som prišiel k peniazom, nikto so mnou nechcel byť, pretože som skutočne hrozne vyzeral.

Ja už ani neviem, koľkokrát som sa pokúšal zabiť, cez heroín, tablety, nadmerné množstvo brané. Rezanie žíl, na dva tri dni som upadal do bezvedomia, ale vždy ma nejaká dobrá duša našla a odviezla do nemocnice alebo som sa po pár dňoch prebudil sám. Nemal som ani poňatia, kde by som mohol hľadať pomoc. Pretože ma všetci odhodili. Jednoducho som nevedel, čo mám robiť. Spával som na ulici. To je iba fráza, že som spával na ulici, lebo v skutočnosti, keď som vyšiel z toho blázinca, ja som stratil spánok, už som nemohol viac spávať. Nemohol som už ani jesť, jednoducho som bol sám a chorý. A bol som unavený zo všetkého.

A tak jedného večera, ležal som na kúsku kartóna v jednom starom opustenom dome, pozeral som na nebo cez rozbité okno. Bola zima druhý mesiac. A v tom okamihu som začal rozmýšľať. A prišiel som do toho bodu, že nikto nie je vinný. Že ja môžem za všetko to, čo sa prihodilo v mojom živote. Začal som rozmýšľať o rodine, o otcovi, matke, o druhej matke. A začal som plakať. A vtedy som sa začal modliť. Ja som sa začal modliť, ktorý som vykrádal kostoly, nadával na Boha od rána do večera, na Máriu. A nevedel som ako sa modliť. Niečo mi ešte zostalo z toho, keď chodil na náboženstvo krátky čas pred birmovkou. Vlastne som to miešal. Zdravas Mária, Svätá, Otče náš, všetko som to miešal, nevedel som ako to ide, ale modlil som sa srdcom. Pokoril som sa, plakal som a hovoril som: „Panna Mária moja, pomôž mi. Alebo ma vezmi k sebe, alebo mi podaj ruku, aby som zmenil tento biedny život. Nikto nie je vinný, ale ja.“ Celú noc plakal a celú noc sa modlil.

Dva tri dni nato, sedel som v jednom parku, bola ráno, bola zima. A vidím jednu ženu, ako ide oproti mne. Mňa hneď chytila paranoja, dúfam, že nepríde ku mne, neviem, čo som urobil. Ale ona prišla ku mne a hovorí mi: „Dobré ráno, chlapče.“ Ja na ňu takto pozerám a hovorím dobré ráno. A ona mi hovorí: „Počúvaj, ja mám jeden problém, môžeš mi pomôcť?“ A ja jej hovorím: „Ale daj stará, ja neviem, čo so svojimi problémami, choď preč.“ A ona mi hovorí: „Ale nie, ja hľadám jedného chlapca, volajú ho Čuke.“ Ona hľadá mňa. A teraz neviem, čo urobím. Ak poviem, že som to ja, možno som vykradol jej byt, možno som predal drogu, ja neviem, čo som urobil. Ale opäť moja zvedavosť ma predbehla a ja som povedal: „Ja som Čuke.“ A ona začala plakať. A ja si hovorím – Matka moja, ona je hlúpa. Nikto kvôli mne neplače a žena, ktorá ma vidí prvýkrát v živote, kvôli mne plače. A ona ma zobrala za ruku a začala mi hovoriť svoj príbeh.

Ona je matkou jedného závislého, ktorý je desať rokov mladší odo mňa. Ja som ho možno dva-tri krát stretol. Raz sme spolu kúpili drogu, raz som mu pomohol od polície a to bolo to. A on skončil vo väzení. A jeho matka chodila za ním na návštevy. A on si každý čas našiel minútu, aby hovoril o mne. A on je narkoman. A narkomani sú veľkí egoisti. On mal svoje problémy, pretože prvý raz skončil vo väzení. To bol ten zázrak, že my sme nikdy neboli nijakí priatelia a on o mne hovoril. A tá žena sa rozhodla mne pomôcť a ona mi vybavila všetky dokumenty, odviedla ma na autobusovú stanicu v Splite, kúpila mi lístok do Medžugoria a povedala: „Tu máš lístok, odíď do Medžugoria, hore je Panna Mária, ona ti pomôže.“ A ja som pred dvoma týždňami prosil Pannu Máriu, aby mi pomohla. A ešte mi povedala: „Je tam jedna komunita, odíď tam, tí chlapci majú taký istý problém ako ty, budeš dobrý.“

A ja nič netušiac, som sadol na autobus, odišiel som do Medžugoria, to je v Bosne a Hercegovine. A keď som prišiel pred bránu a chlapci, ktorí boli už v komunite, keď ma videli, ako zle vyzerám, tam ma hneď prijali. Bez rozhovorov, bez kolokvií, bez pracovných dní, bez ničoho. A ja som vlastne ani nevedel kam idem, pretože o tejto komunite som nič nevedel. Na ďalší deň, keď som sa zobudil, mal som krízu zo všetkého. Ale od toho dňa vlastne nikdy viacej som nemal epilepsiu. Ale ten strach bol z niečoho nepoznaného. Ja som si myslel, že môj najväčší problém v živote je heroín. Ja som si myslel, že keď sa vyliečim z heroínu, keď ho mesiac nebudem brať, že budem normálny. Ja som nevedel, koľko problémov v sebe nosím, ja som myslel, že treba vyriešiť len tú jednu veľkú vec. Ale nevedel som kvôli tomuto heroínu, koľko malých vecí musím zmeniť. Všetok ten smrad, čo sa uložil za tie roky vo mne, všetko to trebalo oprať. Jednoducho človek sa musí hodiť na kolená, potrebuje sa toľko pokoriť a potom začať budovať nový charakter, aby sa mohol stať novým človekom.

Komunita, tak ako ju my nazývame, to je škola života. Pretože ťa učí žiť poctivo. Učí ťa modliť sa. Ako sa treba správať ku druhým, ako treba pracovať, ako treba byť zodpovedný. Ako úsmev na druhého nič nestojí, ako jednoducho treba žiť život. Pretože život je veľmi jednoduchý a krásny. A ja som ho nevedel žiť. Sám sebe som komplikoval veci. Ja dnes ďakujem chlapcom, ktorí ma v tom období prijali, mali trpezlivosť so mnou, ktorí ma každý deň privádzali na pravú cestu. Ktorí mi od začiatku hovorili – Goran, ty sa potrebuješ premeniť. Meň sa. Ja som neprijímal, čo mi hovorili, ale ako prešiel čas, aj cez modlitbu, ja som každý deň viacej a viacej otváral srdce. Zamyslite sa nad tým, byť v jednej komunite, bez televízie, bez cigariet, bez žien, bez žiadnych vecí, jednoducho izolovaný od všetkého. Ale videl som tých starších chlapcov, jeden príklad a to dobrý príklad. Ja som v komunite zakúsil, čo je to sloboda. Pretože som videl ako žijú, ako pracujú ako sa správajú. Ako nemajú problém pokoriť sa. A to mi dávalo silu. Ja som rozmýšľal, keď to môžu oni, prečo by som nemohol ja.

Ale po nejakom čase sa vo mne začala prejavovať žiarlivosť. Pretože k tým chlapcom, ktorí boli v komunite, prichádzala rodina na návštevy a ja som chcel, aby aj ku mne niekto prišiel. Ale ja som si bol istý, že naši nevedia, že ja som v komunite. Ak budú vedieť, tak to nie je ich starosť. Tak som hľadal vlastne možnosť ako sa spojiť s mojím otcom, pretože vo mne sa už prebudilo svedomie. Ja som sa chcel vlastne ospravedlniť za to všetko. A myslel som si, že napíšem list, ale tí starší chlapci mi hovorili: „Aký list, čo za list?! Koľko razy si napísal list z väzenia a čo bolo? Mŕtve slovo na papieri. Ale ty, keď sa chceš zmieriť so svojou rodinou, ty musíš urobiť nejakú obetu. Musíš sa dvihnúť o pol druhej ráno, ísť do kaplnky, kľaknúť, modliť sa a veriť.“ V komunite sa pracuje. Pracuje sa dvanásť hodín a sú to práce, ktoré sú veľmi ťažké. A jediné po čom túžiš, je spánok. A dvihnúť sa o pol druhej v noci, to je skutočne obeta. Ale ja som mal skutočne túžbu sa zmieriť a tak som sa dvihol, kľačal som, modlil som sa ale neveril som. Ja som myslel, že skôr zomriem, ako sa môj otec bude chcieť zmieriť so mnou.

A opäť po nejakom krátkom čase, jeden chlapec prišiel a povedal mi, aby som prišiel do jedálne. Že tam sú nejakí ľudia, ktorým by som ja mal trochu vysvetliť komunitu. Ja som povedal dobre, žiaden problém, prišiel som tam, otvoril som dvere a prvú hlavu, ktorú vidím, vidím svojho otca. To bol najťažší okamih v živote, pretože ja som nemal odvahu pozrieť sa na neho. Pozeral som do zeme. Vo mne sa miešali emócie, hanbil som sa. A otec videl, že mi je ťažko, prišiel ku mne a podal mi ruku. Potom sa ja jemu podal ruku a potom sme začali plakať. Nič sme nehovorili a po nejakom čase, keď odchádzal, ja som prehovoril. Ja som bol prvýkrát voči nemu úprimný: „Či sa mi to podarí, ja neviem. Ty všetko, čo môžeš, choď domov so svojou ženou a modli sa za mňa.“ A on mi hovorí: „Synu, my sa už dlhý čas modlíme. A Bohu vďaka.“

Mňa potom preložili do Talianska. A prišiel deň, kedy som bol pripravený začať nový život. Ja som vošiel do komunity, že tam zostanem nejaké dva tri mesiace, pretože som si myslel, že to stačí, aby som sa oslobodil od heroínu, ale zostal som skoro štyri roky. Nechcel som sa vrátiť do Splitu ale rozhodol som sa žiť v Medžugorí. Pretože ja tak pociťujem, že som sa narodil v Medžugorí. Nikoho som nepoznal a prosil som františkánov, aby mi dali nejakú prácu. Prvá práca, ktorú som dostal, bolo to čistenie verejných záchodov. Keby mi niekto v tom čase, keď som drogoval, povedal, aby som šiel na verejné záchody, ja by som ho zabil. Pretože ja som bol niekto a niečo. Nikto teraz nebol šťastnejší odo mňa, že mám prácu. A bolo to veľmi únavné, pretože som vstával o piatej a zatváral som o desiatej. Videli aj františkáni, že je to priveľa a našli jednu rodinu, kto bude robiť. Ja som dostal stupienok vyššie, dostal som metlu a čistil som ulice. A potom som pracoval s ťažkými fyzickými prácami, ale keďže mi operovali chrbát, nemohol som to robiť. Nakoniec som skončil na farskom úrade, kde som prijímal peniaze za sväté omše.

Ešte sa vrátim. Pokiaľ som pracoval na tých verejných záchodoch, mal som veľkú túžbu nájsť dievča. Vedel som, že ja som nevyzeral nejako dobre. Mal som hore iba tri zuby, nemám vlasy, guľka v hlave, potetovaný, dorezaný. S tou svojou minulosťou, ja neviem, kto by ma chcel. Ale ja som sa naučil veriť Bohu. Modlil som sa, aby mi našiel nejakú ženu, s ktorou by som mohol prežiť svoju starobu. Tak ako som pracoval na WC, tam je také okienko a tak ja som cez to okienko pozeral na dievčatá. A jedného dňa mi srdce zahralo. Videl som jedno dievča a povedal som: „To je to. Bože ja som si istý, že to dievča je pre mňa.“ Ja som ju sledoval a videl som, že každý deň ide na svätú omšu a hovoril som svojim priateľom – vidíš to je ona. Ale tí priatelia sa mi smiali. Hovorili mi: „A si ty normálny. Pozri sa na seba a pozri sa na ňu. Určite je od teba mladšia aspoň o desať rokov. A pozri sa, aká je pekná – si ty normálny.“

Ale ja som bol neúnavný. Zistil som, že je z Čiech a že žije v jednej rodine v Medžugorí, kde varí a pomáha čistiť izby, aby nemusela platiť, aby sa mohla modliť v Medžugorí. Ja som sa veľmi skoro stal priateľom tej rodiny. Mal som jedno staré auto, ktoré som si kúpil, bol to Golf jednotka a tak som tam prichádzal s kvetmi, s bonboniérami. A ona medzitým ako ma videla, len že nezačala plakať. Jeden raz som ju viezol z toho domu, kde bývala, do kostola a tak som jej hovoril: „Počúvaj, ja som vyšiel z komunity a tak a hľadám jedno dievča, s ktorým by som sa mohol oženiť.“ A ona sa na mňa iba pozrela a povedala: „Ja sa budem za teba modliť.“ A ja si tak hovorím, čo modliť sa, veď to si ty! A ja som osem mesiacov okolo nej obiehal ako pes. Ona mi stokrát povedala: „Nechaj ma, trápny si, nudný si, odíď preč!“ Ale ja som bol neúnavný.

A jedného dňa povedala dobre, tak ideme skúsiť. Ale dala mi hneď aj také poznanie – všetko, čo môžem urobiť, ju môžem chytiť za ruku. Žiadny bozku a už vôbec nie sexu. A ja som povedal: „Žiadny problém, aký problém. Čím všetkým som už prešiel, ja vydržím aj bez toho.“ A tak sme boli spolu okolo pätnásť mesiacov. A potom sme sa 3.6. v roku 2000 zobrali. Som stále rozmýšľal, nešlo mi do hlavy, že ona pristala, tak to skúsime spolu. Moja žena sa každý deň modlí tri ružence, každý deň chodí na svätú omšu, dvakrát do týždňa chodí na adoráciu. Skutočne veľká veriaca. A ona mi dala odpoveď, prečo vlastne pristala, že bude so mnou. Keď sa rozhodovala, či bude so mnou, alebo nie, ona odišla na Križovac a modlila sa. Videla jednu slovenskú skupinu. A jedného kňaza a pýtala sa ho: „Otče, mohli by ste mi požičať Bibliu?“ Moja žena je Katarína a povedala, že potrebuje od Boha dostať jednu odpoveď. A opäť sa trochu pomodlila, otvorila Bibliu a oči jej padli na jednu stať, ktorú ona nevyberala. A tam bolo napísané: „Ničoho sa neboj, ja som s tebou, zostaň, kde si a to je tvoja cesta.“ Tak približne nejako to tam bolo. A to bola v skutočnosti tá odpoveď, čo má robiť. Zobrali sme sa, ako som vám povedal. Máme tri deti. Máme Luciu, ktorá má päť rokov, máme Luku, ktorý má dva a pol a malú Annu, ktorá má päť mesiacov. Všetky moje túžby a sny sa uskutočnili.

A nielen to, ja som mal 15 rokov hepatitídu C. Pred rokom som si išiel dať urobiť nález a vyšetrenia, aby som vedel, v akom stave je tá pečeň a doktor mi povedal: „Ty nemáš žiadne problémy. Ty nemáš žiaden vírus, tvoja pečeň je zdravá ako u malého dieťaťa.“ Už nemám viac schizofréniu, tie choroby a bolesti, už nemám viac epilepsiu, už nemám ani hepatitídu. A keď sa ma ľudia pýtajú: „Goran, ako sa máš?“ – ja poviem: „Čím starší, tým zdravší.“ Skutočne vďaka Bohu a Matke Božej, pretože, keby nebolo ich, ja neviem, kde by som bol. Musím vám ešte niečo povedať o mojej druhej matke, ktorú som nenávidel najviac na svete. Za tých deväť rokov, čo som bol na ulici, ona každý mesiac išla na farský úrad a platila omšu za moje obrátenie. A na konci som sa obrátil. Ja som to nevedel, až potom, keď som vyšiel z komunity. To mi ona nepovedala, ale počul som to od druhých. Aj môj brat je už oženený a má dve veľké deti. Deti sú normálne, zdravé. A tak mi dnes môj otec hovorí: „Syn môj, nanovo sa slnko usmialo nad naším domom.“

Aký je v skutočnosti vlastne plán tohto svedectva? Droga nie je problém, ani alkohol, ani tabletky. My sme problém. Pretože my máme dve možnosti: brať alebo nebrať. Žiť poctivo, alebo nežiť poctivo. Klamať alebo neklamať, všetko je na nás. Keď sa upadne do drogy, to je príklad, že sa môže aj vyjsť. V našej rodine, modlitba zaujala prvé miesto. S ňou sa budíme a s ňou ideme aj spať. Modlíme sa každý deň aj s našimi deťmi a pravidelne chodíme na svätú omšu a na spoveď. A preto sa nebojte, pretože Boh je s nami a skutočne sa stará o každého z nás. Nakoniec, chcem vám odovzdať, akú hodnotu má pred Bohom každý z nás. Ja vám zo srdca ďakujem a mám nádej, že som nebol nudný. Chcem vás všetkých pozdraviť a zakončíme toto svedectvo jedným Zdravas Mária.

Litánie pokory a Modlitba k Panne Márii, ktorá pretvorí srdce

2012-11-18T19:13:34Z

Litánie pokory:

Ježiš, tichý a pokorný srdcom, vyslyš ma.

Od túžby, aby si ma vážili, osloboď ma, Ježiš.

Od túžby, aby som bol vyvyšovaný, osloboď ma, Ježiš.

Od túžby, aby som bol ctený a chválený, osloboď ma, Ježiš.

Od túžby, aby som bol uprednostňovaný, osloboď ma, Ježiš.

Od túžby, aby ma všetci prijímali, osloboď ma, Ježiš.

Od strachu, že mnou budú opovrhovať, osloboď ma, Ježiš.

Od strachu, že upadnem do zabudnutia, osloboď ma, Ježiš.

Od strachu z neúspechu, osloboď ma, Ježiš.

Od strachu, že budem ponížený, osloboď ma, Ježiš.

Od strachu, že nebudem prijatý, osloboď ma, Ježiš.

Keď iní majú viac úspechu ako ja, daj mi milosť prijať to v pokoji, Ježiš.

Keď sú iní viac prijímaní ako ja, daj mi milosť prijať to v pokoji, Ježiš.

Keď sú iní viac milovaní ako ja, daj mi milosť prijať to v pokoji, Ježiš.

Keď sú iní uprednostňovaní predo mnou, daj mi milosť prijať to v pokoji, Ježiš. Amen.

Modlitba, ktorá pretvorí tvoje srdce

Pretvor moje srdce, Svätá Mária, Matka Božia, zachovaj moje srdce,

aby zostalo srdcom dieťaťa, čisté a priehľadné ako pramenitá voda.

Daj mi srdce jednoduché, čo nepozná smútok, srdce nežné a súcitné, čo je schopné darovať sa,

srdce verné a veľkodušné, čo nezabúda na preukázané dobro a nepripomína si pretrpené zlo.

Stvárni vo mne srdce pokorné, čo nezastaví žiadna nevďačnosť a neznechutí nijaká ľahostajnosť,

srdce zanietené za slávu Ježiša Krista, ranené jeho láskou, ktorého rana sa zahojí až v nebi.

Amen.

Citáty z Písma

2012-12-02T17:02:54Z

„Tento svet tají svoje zlé skutky, ale pravdu sa bojí ukázať ... veď preto aj bolo povedané, že ... ľudia milujú tmu viac ako svetlo, každý kto robí zle, nenávidí svetlo a ani nejde na svetlo, aby sa neodhalili jeho skutky, ale kto koná dobro a pravdu, ide na svetlo, aby bolo vidieť, že je spravodlivý a že svoje skutky koná v Bohu (pozri Jn 3,19 - 21)“

„Daj poučenie múdremu a bude ešte múdrejší..." (Prís 9, 9 a)

"Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje." ( Fil 4,13 )

„Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona?

I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba. Hľa, do dlaní som si ťa vryl." ( Iz 49,15-16a )

„Nech i vrchy odstúpia a kopce nech sa otrasú: moja milosť neodstúpi od teba, zmluva môjho mieru sa neotrasie, hovorí Pán..." ( Iz 54,10 )

„..Neboj sa,..po mene ťa zavolám ty si môj.

..Pretože si drahý mojim očiam, vzácny a ja ťa milujem,..." ( Iz 43, 1-4 )

„Veď ja poznám zámer, ktorý mám s tebou – hovorí Pán.

Sú to myšlienky pokoja a nie súženia: dám ti budúcnosť a nádej." ( Jer 29, 11 )

„Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás,.." ( Jn 15, 16 )

--------• My milujeme, pretože on prvý miloval nás. ----------

„Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha,

ale že on miloval nás a poslal svojho jednorodeného Syna na svet...“ ( 1 Jn 4,10a. 19)

"Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného

Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale mal večný život." ( Jn 3, 16 )

„Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie." ( Jn 10,10 )

„A v nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného

mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení." ( Sk 4, 12 )

„Aj teba, čo si bol mŕtvy v hriechoch a neobriezke svojho tela, oživil s ním a odpustil ti všetky hriechy. Zotrel dlžobný úpis, ktorý bol svojimi nariadeniami proti tebe a prekážal ti, a odstránil ho tým, že ho pribil na kríž." ( Kol 2, 13-14 )

„Skúška, ktorá na teba dolieha, je iba ľudská. A Boh je verný. On ťa nedovolí skúšať nad tvoje sily, ale so skúškou dá aj schopnosť, aby si mohol vydržať." ( 1 Kor 10, 13 )

„Lebo ak svojimi ústami vyznávaš: "Ježiš je Pán!" a vo svojom srdci uveríš, že Boh ho vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený. Lebo srdcom veríme na spravodlivosť a ústami vyznávame na spásu." Veď Písmo hovorí: „Nik, kto v neho verí, nebude zahanbený." ( Rim 10, 9-10 )

„Kto je teda v Kristovi, ja novým stvorením. Staré sa pominulo a nastalo nové." ( 2 Kor 5, 17 )

„A nádej nezahanbuje, lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali." ( Rim 5, 5 )

„Hľa stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou." ( Zjv 3, 20 )

„Ale ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť,

zdržanlivosť. .. Tí, čo patria Kristovi Ježišovi, ukrižovali telo s vášňami a žiadosťami."

( Gal 5, 22-24 )

„Ak je niekto smädný a verí vo mňa, nech príde ku mne a nech pije. Ako hovorí Písmo, z jeho vnútra potečú prúdy živej vody.“ To povedal o Duchu, ktorého mali dostať tí, čo v neho uverili.“ ( Jn 7, 37-39 )

„Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním. Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu. Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké“ ( Mt 11, 28-30 )

„A keďže nás miluje ako bratov a sestry a chcel nám pomôcť bratskou láskou, stal sa nám podobným vo všetkom. Chcel znášať bolesti a trápenia podobne ako my, aby mohol mať tým väčšie zľutovanie s nami. Preto sa vo všetkom musel pripodobniť bratom a sestrám, aby sa stal milosrdným... A pretože sám prešiel skúškou utrpenia, môže pomáhať tým, ktorí sú skúšaní.“

( Hebr 2, 17 )

„Veď nemáme veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami...“ ( Hebr 4, 15 )

„Máme veľkňaza, ktorý prenikol nebesia, Ježiša, Božieho Syna: pristupujme teda s dôverou k trónu milosti, aby sme dosiahli milosrdenstvo a našli milosť a pomoc v pravom čase“

( Hebr 4, 14-16 )

„Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda. Ale ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý: odpustí nám hriechy a očistí nás od každej neprávosti“

( 1 Jn 8, 32-34 )

„Kto obžaluje Božích vyvolencov? Boh, ktorý ospravedlňuje? A kto ich odsúdi? Kristus Ježiš, ktorý zomrel, ba viac - ktorý bol vzkriesený, je po pravici Boha a prihovára sa za nás?“ ( Rim 1, 8-9 )

„Lebo ako máme v jednom tele mnoho údov, ale všetky údy nekonajú tú istú činnosť, tak aj my mnohí sme jedno telo v Kristovi a jednotlivo sme si navzájom údmi." ( Rim 12, 4-5 )

„Spasil nás nie pre spravodlivé skutky, ktoré sme my konali, ale zo svojho milosrdenstva; kúpeľom znovuzrodenia a obnovy v Duchu Svätom.“ (Tit 3, 5)

„Len sa pozrite na svoje povolanie, bratia, že tu niet veľa múdrych podľa tela, ani veľa mocných, ani veľa urodzených, ale čo je svetu bláznivé, to si vyvolil Boh, aby zahanbil múdrych, a čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil silných; čo je svetu neurodzené a čím pohŕda, to si vyvolil Boh, ba aj to, čoho niet,aby zmaril to, čo je, aby sa pred Bohom nik nevystatoval.“ ( 1 Kor 1, 26-29 )

„Ani ja, keď som prišiel k vám, bratia, neprišiel som vám zvestovať Božie tajomstvo vysokou rečou alebo múdrosťou. Rozhodol som sa, že nechcem medzi vami vedieť nič iné, iba Ježiša Krista, a to ukrižovaného. A bol som u vás slabý, bojazlivý a veľmi prestrašený. Moja reč a moje ohlasovanie nespočívali v presvedčivých a múdrych slovách, ale v prejavoch Ducha a moci, aby sa vaša viera nezakladala na ľudskej múdrosti, ale na Božej moci.“ ( 1 Kor 2, 1-5 )

"Dôveruj celým svojím srdcom Pánovi a nespoliehaj sa na svoj um! Na všetkých svojich cestách mysli na neho a on ti bude rovnať chodníky." ( Prís 3, 5 – 6 )

Lepší je jeden deň s Bohom ako tisíc bez neho. ;o) ...(pozri Ž 84- Túžba po Božom chráme..."Jeden deň v tvojich nádvoriach je lepší než iných tisíce")

Bruno Ferrero - Príbehy

2012-10-19T20:10:32Z

Bruno Ferrero – Príbehy:

Vôňa

V Indii poznajú legendu o horskom srncovi.
Pred mnohými rokmi žil jeden srnec, ktorý stále cítil prenikavú vôňu pižma. Stúpal po zelených svahoch a stále cítil podivuhodnú, ostrú, sladkú vôňu. Trielil do hory a všetko naokolo bolo plné tej vône.
Srnec nevedel pochopiť, odkiaľ sa tá vzrušujúca vôňa berie. Bolo to ako hlas flauty, ktorému sa nedá odolať. Srnec začal behať z lesa do lesa a všade hľadal prameň tej zvláštnej a vzrušujúcej vône.
Tým hľadaním bol celkom posadnutý. Úbohý srnec nejedol, nepil, ani nespával. Nevedel, kde sa tá vôňa berie a čo ho stále núti bežať za ňou úžľabinami, horami-dolami, až sa vyhladovaný, vyčerpaný a na smrť unavený zrútil do neznáma. Šmykol sa zo skaly, spadol a smrteľne sa zranil.
Jeho rany boli bolestivé a hlboké. Srnec si lízal krvácajúcu hruď. V tej chvíli objavil najneuveriteľnejšiu vec. Vôňa, tá vôňa, ktorá ho tak veľmi vzrušovala, bola práve tu, na jeho tele, vo zvláštnom pižmovom vrecúšku, aké majú všetci srnce tohto druhu.
Úbohé zviera sa tej vône zhlboka nadýchlo, ale už bolo príliš neskoro.

"Neskoro som si ťa zamiloval, ty krása, taká stará a taká nová, neskoro som si ťa zamiloval. Bol si vo mne, ale ja som bol vonku, a tam som ťa hľadal, a ja, bez krásy, som sa hnal za tými krásami, ktoré si ty stvoril a ktoré by bez teba nejestvovali. Ty si bol vždy vo mne, ale ja som s tebou nebol." (Svätý Augustín)

Niečo zo života:

Humorná príhoda

Robert Schuman, francúzsky minister zahraničných vecí, raz rozprával, prečo sa nikdy neoženil.

„Pred mnohými rokmi som v metre nechtiac stúpil na nohu jednej panej. Prv než som sa stihol ospravedlniť, pani sa na mňa rozhnevane rozkričala: 'Si obyčajný somár! Pozeraj kam stúpaš!' Potom sa na mňa pozrela, začervenala sa a vykríkla:' Prepáčte mi, pane. Myslela som si, že je to môj manžel.'“

Posledný súd

Žena po jednoduchom a pokojnom živote umrela a vzápätí sa našla v dlhom a usporiadanom sprievode ľudí, ktorí pomaly postupovali k najvyššiemu Sudcovi. Ako sa tak blížila k polovici sprievodu, stále zreteľnejšie počula Pánove slová.
Počula, ako Pán jednému zo sprievodu povedal: "Pomohol si mi, keď si zraneného na autostráde zaviezol do nemocnice, vojdi do môjho raja." A potom druhému: "Ty si poskytol chudobnej vdove bezúročnú pôžičku, poď a prevezmi si večnú odmenu." A ďalšiemu: "Ty si zadarmo robil veľmi náročné chirurgické operácie, a tak si mi pomohol vrátiť mnohým nádej, vojdi do môjho kráľovstva." A tak ďalej.
Úbohá žena, celá preľaknutá, si pri svojom úsilí nemohla spomenúť, čo mimoriadne v živote urobila. Chcela vystúpiť z radu, aby mala čas zamyslieť sa, ale to sa vôbec nedalo. Usmievavý, ale rozhodný anjel jej to nedovolil. S bijúcim srdcom a s veľkým strachom prišla pred Pána. Hneď cítila, ako ju zaplavil jeho úsmev.
"Ty si žehlila všetky moje košele... Vojdi do môjho šťastia."

Niekedy je veľmi ťažké predstaviť si, že to každodenné, to obyčajné je mimoriadne, neobyčajné.

Plány

Mladík a dievča v nežnom objatí o zábradlie luxusnej lode. Boli práve po svadbe a táto okružná plavba bola ich svadobnou cestou. Zhovárali sa o svojej prítomnosti, plnej nežnosti a o budúcnosti, ktorá sa zdala taká ružová.
Mladý muž povedal: "Moja práca je veľmi perspektívna a čoskoro sa budeme môcť nasťahovať do väčšieho domu. O osem alebo desať rokov sa budeme môcť nasťahovať do svojho. Uvidíš, budeme šťastní."
Nevesta pokračovala: "Áno, naše deti budú môcť chodiť do najlepších škôl a pokojne rásť."
Pobozkali sa a odišli. Na záchrannom kolese pripevnenom na zábradlí si mohli prečítať meno lode: Titanic.

Bývalý žurnalista a televízny komentátor John Chancellor sa pripravoval užívať si zaslúžený dôchodok, keď mu zistili na žalúdku nádor. S chorobou sa začali prejavovať bežné výčitky svedomia: Fajčil som, pil som a robil som iné veci, ktoré som nemal robiť? Staral som sa dosť o svoje zdravie? V mojej rodine sa nikdy nevyskytli nádory. Prečo práve ja?

"Rakovina," hovoril, "nám pripomína, že sme priviazaní ma krátkej šnúre. Ako som kdesi čítal: Chcete rozosmiať Boha? Porozprávajte mu o svojich plánoch."

Božia pamäť

Jedna žena si myslela, že vo videní sa jej zjavil Boh. Šla sa teda poradiť k svojmu biskupovi. Dobrý prelát jej odporúčal: "Drahá pani, možno veríte ilúziám, klamom. Musíte vedieť, že ako diecézny biskup som tu ja, kto môže rozhodnúť, či sú vaše videnia pravé, alebo nepravé."
"Samozrejme, excelencia."
"To je moja zodpovednosť, moja povinnosť."
"Výborne, excelencia."
"Tak teda, drahá pani, urobte, čo vám poviem."
"Urobím to, excelencia."
"Nabudúce, keď sa vám Boh zjaví, ako vy tvrdíte, podrobte ho skúške, aby ste vedeli, že je to skutočne Boh."
"Súhlasím, excelencia. Ale v čom tá skúška spočíva?"
"Povedzte Bohu: 'Odhaľ mi, prosím, osobné a súkromné hriechy pána biskupa.' Ak sa vám skutočne zjaví Boh, prezradí vám moje hriechy. Potom sa vráťte sem a poviete mi, čo vám povedal, mne, a nikomu inému. Súhlasíte?"
"Urobím tak, ako si želáte, excelencia."
O mesiac pani požiadala, aby ju biskup prijal. Biskup sa jej spýtal: "Zjavil sa vám znovu Boh?"
"Myslím, že áno, excelencia."
"Požiadali ste ho o všetko, čo som vám kázal?"
"Áno, excelencia."
"A čo vám povedal Boh?"
"Povedal mi: 'Povedz biskupovi, že na jeho hriechy som zabudol.'"

V jedno daždivé popoludnie uháňala autom po jednej z hlavných ulíc mesta žena. Bola sústredená, lebo cesta bola mokrá a šmykľavá. Zrazu dieťa, ktoré sedelo vedľa nej, povedalo: "Vieš, mama, premýšľam o jednej veci."
Matka bola zvedavá, čo sa v tej hlavičke sedemročného dieťaťa objavilo. "Na čo myslíš?"
"Dážď," začalo vysvetľovať, "je ako hriech a stierače sú ako Boh, ktorý zotiera naše hriechy."
Keď matka premohla prekvapenie, spýtala sa: "Všimol si si, že stále prší? Čo to podľa teba znamená?"
Dieťa nezaváhalo ani na chvíľu a povedalo: "My stále hrešíme a Boh nám stále odpúšťa."
Nejestvuje nijaká kniha, do ktorej sa zapisujú hriechy. Boh nemá nijaký register, nijaký katalóg. Boh nás vidí v prítomnej chvíli a zahŕňa nás bezpodmienečnou láskou.

Jedna z najkrajších básní o láske:

Báseň o láske

Napísalo ju jedno americké dievča...

„

Veci, ktoré si nespravil:
Pamätáš sa, keď si mi raz požičal svoje nové auto a celkom som ti ho rozbila? Myslela som, že ma zabiješ, ale ty si to nespravil.
A pamätáš si, ako som ťa vytiahla na pláž a ty si povedal, že bude pršať a pršalo? Myslela som, že povieš: „Veď som ti to hovoril!“. Ale ty si to nespravil.
Pamätáš, ako som koketovala so všetkými, aby som vzbudila tvoju žiarlivosť a ty si jej celkom podľahol? Myslela som, že ma opustíš, ale ty si to nespravil.
A pamätáš sa na to, že som vyklopila jahodovú tortu na koberček v tvojom aute? Myslela som, že mi ublížiš, ale ty si to nespravil.
A pamätáš sa, ako som ti zabudla povedať, aby si na slávnosť prišiel vo večernom obleku, a ty si prišiel v džínsach? Myslela som, že mi jednu vylepíš, ale ty si to nespravil.
Áno, je toľko vecí, čo si nespravil. Mal si so mnou nekonečnú trpezlivosť, miloval si ma a chránil. Bolo toho veľa, čo som chcela, aby si mi odpustil, keď sa vrátiš z Vietnamu. Ale ty si sa nevrátil.“

Znamenie

Po hroznej búrke sa úbohý stroskotanec dostal na breh malého pustého ostrovčeka. Pevne sa držal chatrného zvyšku člna, na ktorom sa plavil. Ostrovček bol o málo viac ako nevľúdny nehostinný útes.
Úbožiak sa začal modliť. Prosil Boha, aby ho zachránil. Každý deň vyzeral, či sa na obzore neobjaví nejaká pomoc. Ale pomoc neprichádzala.
Po niekoľkých dňoch sa tu zabýval. Horko-ťažko sa mu podarilo vyrobiť nejaký nástroj, aby mohol aspoň niečo uloviť a obrobiť kúsok zeme. Založiť si oheň a postaviť chatrč proti vetru a búrkami ho stálo veľa námahy.
A tak uplynulo niekoľko mesiacov. Stále sa modlil, ale nijaká loď sa na obzore neukazovala.
Jedného dňa sa od ohňa chytili trstinové steny stroskotancovej chalupy a všetko zhorelo. Hustý dym stúpal do výšky a z niekoľkomesačného úsilia ostalo iba trochu popola.
Stroskotanec, ktorému sa nepodarilo zachrániť skoro nič, sa s plačom zrútil na zem. "Prečo, Pane? Prečo ma postihlo aj toto?"
O niekoľko hodín zakotvila pri ostrovčeku veľká loď. Prišli poňho na záchrannom člne.
"Ako ste zistili, že som tu?" pýtal sa stroskotanec, ktorý tomu nemohol uveriť.
"Zbadali sme stúpajúci dym ako znamenie."

Tvoje dnešné ťažkosti sú dymovým znamením budúcej milosti. Boh ťa príde zachrániť.

"Čo je najkratšia cesta k stretnutiu s Bohom?"
"Život na invalidnom vozíčku," povedal človek bez nôh.

Prázdna stolička

Jeden starý muž ťažko ochorel. Prišiel ho navštíviť kňaz. Keď vstúpil do izby, všimol si prázdnu stoličku. Stála pri posteli chorého, na svojom vyhradenom mieste. Kňaz sa ho spýtal, na čo tam tá stolička je.
Chorý sa trochu pousmial a povedal: "Predstavujem si, že na nej sedáva muž, a kým ste prišli, rozprával som sa s ním... Dlhé roky sa mi modlitba zdala veľmi ťažká, až mi raz jeden priateľ vysvetlil, že modlitba je vlastne rozhovor s Ježišom. Tak si teraz predstavujem, že predo mnou na stoličke sedí Ježiš, rozprávam a počúvam, čo mi hovorí. Odvtedy nemám s modlitbou nijaké ťažkosti."
O niekoľko dni prišla dcéra starého muža oznámiť na faru, že otec umrel.
Povedala: "Nechala som ho na pár hodín samého. Keď som sa vrátila, našla som ho mŕtveho. Hlavu mal opretú o prázdnu stoličku, ktorú chcel mať stále pri svojej posteli."

"Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha." (Mt 5, 8)

Dvere

Jeden slávny obraz predstavuje Ježiša v tmavej záhrade.

Ľavou rukou dvíha lampu, ktorá osvetľuje výjav, a pravou klope na ťažkú hrubú bránu.

Keď obraz prvýkrát vystavili, jeden návštevník upozornil na pozoruhodný detail.
"Na vašom obraze je chyba. Brána nemá kľučku."
"To nie je chyba," povedal maliar, "to je brána ľudského srdca. Otvára sa iba zvnútra."

V meste na Ďalekom východe sa nad letiskom rozpútala búrka. Cestujúci bežali cez štartovaciu dráhu, aby nastúpili do lietadla, ktoré bolo pripravené vzlietnuť na vnútroštátnej linke.
Premoknutému misionárovi sa podarilo nájsť pohodlné miesto pri okienku. Pôvabná letuška pomáhala cestujúcim usadiť sa. Všetko bolo pripravené na štart a muž z posádky zatvoril ťažké dvere lietadla.
Akýsi muž bežal k lietadlu a ako len mohol, napravoval si nepremokavý plášť. Oneskorenec silno zabúchal na dvere, aby mohol nastúpiť. Stevard mu naznačoval, že už je neskoro. Muž búchal ešte silnejšie. Letuška sa ho usilovala presvedčiť, aby prestal."Nemôžeme otvoriť... Už je neskoro... Treba už letieť..."Naznačovali mu cez okienko... Nič sa nedalo robiť. Muž naliehal, aby mu otvorili. Napokon letuška ustúpila a otvorila dvere. natiahla ruku a pomohla mu do lietadla. Ostala stáť s otvorenými ústami. Oneskorenec bol pilot.
Pozor! Nenechávajme na zemi pilota svojho života.

Márnotratný syn

Jedna katechétka rozprávala deťom na hodine náboženstva podobenstvo o márnotratnom synovi. Všimla si, že po chvíli mnohí žiaci prestali dávať pozor. Na konci ich požiadala, aby jej napísali obsah podobenstva.

Jedno dieťa napísalo: "Jeden človek mal dvoch synov. Mladšiemu sa doma veľmi nepáčilo, a preto z domu ušiel aj s peniazmi. Peniažky sa mu rýchlo rozkotúľali a chlapec sa rozhodol vrátiť, lebo už nemal čo jesť. Keď prichádzal, otec ho zbadal a celý šťastný vzal poriadnu palicu a bežal mu naproti. Po ceste stretol druhého syna, toho dobrého. Ten sa ho spýtal, kam sa s tou palicou tak náhli. "Vracia sa tvoj brat, ten naničhodník. Po tom čo vyviedol, si zaslúži poriadny výprask!"
"Otče, mám ti pomôcť?"
"Samozrejme," povedal otec.
A tak mu obaja naložili, že aj pes by od nich radšej ušiel. Potom otec zavolal sluhu a povedal mu, aby dal zabiť najtučnejšie teľa na veľkú oslavu, že si konečne mohol so svojím synom vyrovnať účty za to, čo mu vyviedol."

Pochopiť logiku Božieho srdca je pre každého ťažké.

Retiazka a hrebienok

Bolo to dávno. V jednej dedinke žili manželia. Ich láska po svadbe stále rástla. Boli veľmi chudobní a každý vedel, že ten druhý nosí vo svojom srdci nesplnenú túžbu. On nosil vo vrecku zlaté hodinky, čo zdedil po otcovi, a sníval, že si k ním kúpi zlatú retiazku. Ona mala krásne dlhé hebké zlatisté vlasy a snívala o perleťovom hrebienku, že si ho vloží do vlasov ako kráľovskú ozdobu.
Roky utekali, ale vo svojom vnútri si ticho pestovali svoje nesplnené sny. Už dávno sa však o nich spolu nerozprávali.
A tak sa priblížilo desiate výročie ich svadby. Usmiata manželka pristúpila k svojmu manželovi bez svojich krásnych dlhých vlasov, ostrihaná skoro dohola.
"Miláčik, čo si to urobila?" pýtal sa začudovaný.
Žena otvorila ruku a na dlani jej žiarila zlatá retiazka.
"Predala som vlasy, aby som ti mala za čo kúpiť zlatú retiazku."
"Ach, ty môj poklad, čo si to len urobila?" povedal muž. Otvoril dlaň, v ktorej žiaril vzácny perleťový hrebienok. "A ja som predal hodinky, aby som ti mohol kúpiť ten hrebienok."
Objali sa. Nepotrebovali už nič. Jeden pre druhého boli tým najväčším bohatstvom.

         "Na srdce si ma pritlač jak prsteň, sťa pečať na svoje rameno!
         Lebo láska je mocná ako smrť a vášeň lásky tvrdá ako podsvetie.
         Jej páľa - to ohňa plápoly, jej plamene, to Jahveho je žiar.
         Ani veľké vody lásku neuhasia, ani rieky ju neodplavia.
         A keby človek za lásku chcel dať všetky bohatstvá svojho domu, len by sa opovrhlo ním." (Pies 8, 6-7)

Osol a flauta

Na poli už dlho ležala opustená flauta. Nik na nej už nehrával. Až jedného dňa tadiaľ prechádzal osol. Silno do nej fúkol a vylúdil z nej najsladší tón svojho života, najkrajší zvuk v živote osla i v živote flauty.

Nevedeli pochopiť, čo sa stalo, lebo rozum nebol ich silnou stránkou. Keďže však obaja v rozum verili, rýchlo sa rozlúčili, lebo sa hanbili za to najlepšie, čo jeden i druhý vo svojom smutnom živote urobili.

Koľko opustených fláut a koľko oslov je na tomto svete! Mnohí z nás sa nepoznajú, ostávajú sami sebe neznámymi a skrývajú sami pred sebou, kto sú. Vyžadujú lásku od iných, ktorí sa tiež nepoznajú, a tak isto sa skrývajú. Ale niekedy sa mraky pretrhnú, objaví sa záblesk, iskra... a tam sa všetko končí, lebo chýba odvaha. Človek potrebuje veľa odvahy, aby miloval.
Ale tak isto ju potrebuje, aby sa dal milovať.

Bambus

V jednej nádhernej záhrade rástol vznešený bambus. Pán ho mal radšej ako ostatné stromy. Rok čo rok bambus rástol a bol čoraz silnejší a krajší. Bambus totiž dobre vedel, že Pán ho má rád a preto bol šťastný. Pán raz prišiel k svojmu obľúbenému stromu a povedal mu: „Potrebujem ťa.“

Nádherný bambus pocítil, že prišla chvíľa, pre ktorú bol stvorený a s veľkou radosťou povedal: „Pane, som pripravený. Urob so mnou, čo chceš.“
Pánov hlas bol vážny: „Aby som ťa použil, musím ťa vyrúbať.“
Bambus sa naľakal: „Vyrúbať, Pane? Mňa, najkrajší strom v celej záhrade? Nie, prosím ťa, nie. Použi ma ako chceš, ale prosím ťa, nevytínaj ma.“
„Môj drahý bambus,“ povedal Pán, „ak ťa nevytnem, nemôžem ťa použiť.“
Záhrada sa ponoril do hlbokého ticha. Aj vietor prestal viať. Bambus pomaly sklonil svoju nádhernú korunu a zašepkal: „Pane, ak ma nemôžeš použiť bez toho, aby sa ma vyrúbal, tak ma vytni.“
„Môj drahý bambus,“ povedal znova Pán, „musím ťa nielen vyťať, ale musím ti odrezať aj konáre s lístím.“
„Pane môj, zmiluj sa nado mnou. Znič moju krásu, ale ponechaj mi konáre a listy.“
„Ak ťa neobrežem, nemôžem ťa použiť“
Slnko si zakrylo tvár a zhrozený motýľ odletel. Roztrasený bambus slabým hlasom povedal: „Pane, obrež ma.“
„Môj drahý bambus, musím ti urobiť ešte čosi viac. Musím ťa rozpoliť a vytrhnúť ti srdce. Ak to neurobím, nemôžem ťa použiť.“
Bambus sa sklonil až k zemi a zašepkal: „Pane, rozpoľ ma a trhaj.“
Tak Pán vyťal bambus, osekal mu konáre s lístím, rozsekol ho a vybral mu srdce. Potom ho zaniesol k prameňu blízko polí, ktoré trpeli suchom. Jemne napojil jeden koniec milovaného bambusu na prameň a druhý naviedol na vyschnuté polia.
Priezračná, chladná a čistá voda začala tiecť bambusom na ryžové polia, ktoré priniesli bohatú úrodu. Tak sa bambus stal veľkým požehnaním, hoci bol vyťatý a zničený.

Keď bol nádherným stromom, žil pre seba a obdivoval svoju krásu. Keď ho vyrúbali, doráňali, znetvorili, stal sa kanálom, ktorým Pán zavlažoval a zúrodňoval svoje kráľovstvo...
My tomu hovoríme „utrpenie“, Boh tomu hovorí „potrebujem ťa.“...

Liečba

Lekár sklamane potriasol hlavou. U pacienta sa neprejavovalo nijaké zlepšenie. Už desať dní starec vôbec nereagoval na liečbu. Vzdal sa. Na nemocničnom lôžku akoby nemal vôľu bojovať o život. Unavený a odovzdaný osudu.

Keď ho na druhý deň lekár navštívil, znova potriasol hlavou. Ale od prekvapenia. Všetky výsledky starca sa vrátili do normálu. Starec sedel opretý o podušky a vrátila sa mu aj farba.
"Čo sa stalo?" pýtal sa lekár. "Včera sme sa báli o váš život A teraz všetko zázračne funguje. Smiem vedieť, čo sa stalo?"
Starček sa usmial. Prisvedčil a povedal: "Máte pravdu. Včera sa niečo stalo. Včera ma prišiel navštíviť vnúčik a povedal mi: Deduško, musíš sa vrátiť hneď domov. Pokazil sa mi bicykel."

Ako veriť? ...ako dieťa!

Viera

Polia boli vysušené a popraskané pre nedostatok dažďov. Bledé a ožltnuté listy utrápene viseli z konárov. Z lúk zmizla tráva. Ľudia žili v napätí a nervózne skúmali krištáľovo modré nebo.

Rozpálené týždne plynuli jeden za druhým. Celé mesiace nespadla ani kvapka vody.
Miestny duchovný zorganizoval na námestí pred kostolom hodinu modlitieb, aby si vyprosili milosť dažďa.
V určenú hodinu bolo námestie plné utrápených ľudí s veľkými nádejami.
Mnohí si priniesli predmety, ktoré dosvedčovali ich vieru. Pán farár obdivoval Biblie, kríže a ružence.
Ale nevedel odvrátiť oči od jedného dieťaťa, ktoré vážne sedelo v prvom rade.
Na kolenách malo červený dáždnik.

Modliť sa znamená prosiť o dážď, veriť znamená priniesť si dáždnik.

Okno

Dvaja pacienti

Boli raz dvaja muži a obidvaja boli vážne chorí. Bývali spolu v jednej malej izbe vo veľkej nemocnici. V izbičke bolo len jedno okno, ktorým ste mohli vidieť okolitý svet. Jeden z mužov smel v rámci svojej liečby hodinu denne sedieť na posteli. Jeho posteľ stála pri okne. Ale ten druhý musel po celý čas ležať vystretý na chrbte.

Každé popoludnie, keď muža pri okne na hodinu podopreli, trávil čas tým, že opisoval, čo vidí cez okno. Okno viedlo rovno do parku s jazerom. Po jazere plávali kačky a labute a deti na brehu ich kŕmili chlebom alebo si púšťali lodičky. Zaľúbení sa prechádzali ruka v ruke pomedzi stromy, boli tu kvety a trávniky, na ktorých ľudia hrali softbal. A vzadu za korunami stromov bol krásny výhľad na panorámu mesta.
Muž ležiaci na chrbte počúval toho druhého, ktorý opisoval, čo vidí a vychutnával každé jeho slovo. Počúval, ako jedno dieťa skoro spadlo do jazera a aké krásne sú dievčatá v letných šatách. Mužovo rozprávanie bolo také vrúcne, že ten druhý prežíval všetko tak, akoby bol naozaj videl, čo sa deje vonku v parku.
Jedného krásneho odpoludnia však ležiacemu mužovi napadlo: prečo muž ležiaci pri okne môže vychutnávať všetok pôžitok z toho, čo sa deje za oknom? Prečo aj on nemá takú možnosť? Cítil sa síce zahanbene, ale čím viac sa snažil zahnať tieto myšlienky, tým viac túžil vymeniť si miesto. Jeho závisť sa stupňovala až tak, že by urobil pre to už všetko!
Raz v noci, keď uprene hľadel do povaly, druhý muž sa zrazu náhle prebudil. Kašľal až lapal dych a snažil sa dočiahnuť na tlačidlo, aby privolal sestričku. Muž ho však len pozoroval a ani sa nepohol dokonca ani vtedy, keď počul svoje meno... Po chvíli ten druhý prestal dýchať. Ráno sestrička našla muža pri okne mŕtveho a potom jeho telo potichu odviezli preč. Keď sa to mužovi, ktorý zostal v izbe, zdalo už vhodné, požiadal, či by ho nemohli premiestniť na posteľ pri okne.
A tak ho presťahovali, uložili ho do postele a urobili mu pohodlie. Vo chvíli, keď všetci odišli, oprel sa o jeden lakeť, bolestivo a namáhavo. Zdvihol sa, aby sa pozrel von oknom.
Za oknom bol holý múr nemocničnej budovy....

Pasca na myši

Jeden deň sa myš pozerá cez škáru na gazdu s gazdinou, ako rozbaľujú balíček. S hrôzou zistí, že je v ňom pasca na myši.
Beží na dvor a kričí: "Pasca na myši, pasca na myši."
Sliepka sa na ňu pozrie a hovorí: "Viem, že sa veľmi bojíš, ale ja sa nemám čoho báť."
Myš sa teda obrátila na prasiatko s tým istým: "Pasca na myši, pasca..."
Prasiatko zachrochtalo a hovorí: "Je mi to ľúto, ale mňa sa to netýka, ale budem sa za teba modliť."
Myška sa teda rozbehla za kravou a zase: "Pasca na myši..."
Krava zabučí: "Múúú, myška, je mi ľúto, ale nejde o moju kožu."
Myš sa so sklopenou hlavou vráti do domu, odmietnutá, teraz musí pasci čeliť sama.
Ešte v tú noc sa v dome ozval zvuk klapnutia pasce. Gazdiná sa hneď išla pozrieť, čo sa chytilo, ale potme nevidela, že je to jedovatý had a má chytený chvost.
Gazdinú uštipol. Farmár ju rýchlo odviezol do nemocnice, ale vrátila sa domov s horúčkou.
Každý vie, že horúčku je najlepšie liečiť dobrou kuracou polievkou. Farmár teda zabil sliepku a polievku uvaril.
No aj tak, žena ďalej chorľavela. Prišli priatelia, aby sa o ňu celé dni starali. Farmár zabil prasa, aby mali dosť jedla. Nič však nepomohlo a farmárka zomrela. Na pohreb prišlo veľa ľudí, a farmár zabil kravu, aby bolo dosť jedla na hostinu.
Myška to celé sledovala škárou s veľkým zármutkom.

Nezabudni, keď sa nabudúce dozvieš, že niekto má problém a pomyslíš si, že nie je tvoj - zamysli sa ! Keď je niekto z nás v nebezpečenstve, všetci sme.
Všetci sme na ceste nazývanej "život". Je nutné, aby sme dávali pozor jeden na druhého, opatrovali jeden druhého. A mali by sme sa snažiť povzbudiť jeden druhého. Každý z nás je dôležitou niťou vo vzácnej tapisérii života toho druhého.
A naše životy sú tkané spoločne.

Mám ťa rád takého, aký si...

Prasknuté hlinené nádoby

Istý nosič vody v Číne mal dve veľké hlinené nádoby. Viseli na koncoch palice, ktorú nosil na krku. Na jednej bola prasklina, kým tá druhá bola bezchybná a vždy niesla plnú mieru vody. Na konci dlhej cesty, ktorej trasa bola od potoka až k domu, v prasknutej nádobe ostala voda už len do polovice. Celé dva roky to takto išlo; nosič do svojho domu doniesol každý deň vždy len jeden a pol nádoby vody. Samozrejme dokonalá nádoba bola pyšná na svoj výkon, veď plnila svoj účel perfektne. Ale chúďa prasknutá nádoba hanbila sa za svoju nedokonalosť, a cítila sa úboho, lebo bola schopná len polovičného výkonu. Po dvoch rokoch súženia prihovorila sa nosičovi pri potoku:

- "Hanbím sa, lebo voda zo mňa tečie po celej ceste domov."
Nosič jej takto odpovedal:
- "Všimla si si, aké krásne kvety rastú na tvojej strane chodníka? Na druhej nerastú žiadne! Preto je to tak, lebo som vždy vedel o tvojom nedostatku a na túto stranu cesty som rozsial semená kvetín. Ty si ich každý deň polievala, kým sme sa vracali do domu. A už dva roky zbieram tieto krásne kvetiny, aby som si ozdobil svoj stôl. Keby si nebola taká, aká si, nerozjasňovala by krása kvetov celý môj dom."

Všetci máme svoje zdanlivé chyby; mnohí sme popukanými hlinenými nádobami. Ale tieto praskliny a chyby, ktoré sú v každom z nás, robia náš život tak veľmi zaujímavým a vzácnym. To nás vedie k prijímaniu druhých práve takých, akými sú. A vždy je možnosť uvidieť v nich práve to dobré, jedinečné.

Modlitba spoločenstva Campanella

2012-10-19T19:05:24Z

" Len Boh ti môže dať vieru, ale ty môžeš o tom podať svedectvo.

Len Boh ti môže dať nádej, ale ty môžeš vštepiť dôveru v iných srdciach.

Len Boh ti môže dať lásku, ale ty môžeš iných naučiť milovať.

Len Boh ti môže dať pokoj, ale ty môžeš zasievať jednotu.

Len Boh ti môže dať silu, ale ty môžeš povzbudiť nešťastného človeka.

Len Boh je cesta, ale ty ju môžeš ukázať iným.

Len Boh je svetlo, ale ty ho môžeš rozžiariť v iných očiach.

Len Boh je život, ale ty môžeš dať iným chuť do života.

Len Boh môže urobiť to, čo sa zdá nemožné, ale ty môžeš urobiť to, čo je možné.

Len Boh si vystačí sám, ale je radšej, keď môže rátať s tebou."