Valentína Kaliská

Chýbaš mi…veľmi…

2012-08-13T15:31:05Z

Chýbaš mi…veľmi…

Bol to normálny utorok. Blížiaci sa koniec školského roka. Stres pred výstupnými testami.

Večer som sa prihlásila na sociálnu sieť, aby som s priateľmi prehodila pár viet. S jedným z nich, s Tomášom, som mala obzvlášť najlepší kamarátsky vzťah. Mal krásne gaštanové vlasy dopĺňané azúrovými očami. Vyšportovanú postavu. No jeho úsmev prinútil každé dievča sa za ním otočiť. Pravý tínedžer so skateboardom v ruke. Jeho rodičia boli workoholici a jediné o čo sa zaujímali bolo, či má peniaze do bufetu. Milovala som na ňom jeho odvahu a trpezlivosť. Bol proste super. Mohla som mu povedať všetko a on mne tiež. A to dobre vedel!...Ale on chcel od toho kamarátstva niečo viac. Povedala som nie. Bolo by to predsa nefér voči vzťahu s priateľom, ktorý tak dobre fungoval. Vtom sa hneď odhlásil. O hodinu mi prišla smska:“ Už to nedokážem zvládať stále len sám. Všetci ma okašľali. Som hlupák, ak som si myslel, že sa s ním rozídeš. Milujem Ťa. Tvoj obľúbený skater Tomáš...“ Snažila som sa mu zavolať naspäť, aby sa to vyriešilo, ale mal vypnutý telefón. A vedela som, že je zle...Po dvoch dňoch mi kamarátka povedala, že leží v nemocnici, na Jednotke intenzívnej starostlivosti. Stratil veľa krvi, začali mu pomaly zlyhávať orgány a to ho dostalo do kómy.

Nasledovali štyri prebdené noci, päť nesústredených dní. Oči stvorené akoby len pre plač. Ľudia okolo sa báli, čo sa stalo, čo sa so mnou deje. Moja strava bola len suchý krajec chleba a tri poháre vody. Nič viac, nič menej. Všetko, čo mi ponúkali, som odmietala s tým, že ja nič nepotrebujem, vystačím si sama. Všetci chceli, aby som išla za psychológom. Ja nechcem! A potom prišla rana pod pás. Skutočne som to nečakala. On nezomrel! Aspoň pre mňa nie. To nemôže byť pravda! On to skutočne spravil. Nechal ma tu. Napospas tomuto krutému svetu.

Priateľ sa so mnou rozišiel. A to len preto, lebo mi neveril. Myslel si, že si robím z neho zábavu.

A znova...tá ukrutná bolesť. Zase sa dostali až do hĺbky môjho srdca.

„Zabudni naňho“. Znelo od každého z kamarátov. „On nechal teba, nie ty jeho. Zabudni.“

Zabudnúť. Strašne ľahko sa to hovorí, ale dá sa to skutočne spraviť? Odpustiť a zabudnúť.

Vždy keď sme si s Tomášom písali a volali si, moje srdce jasalo. Myslela som si, že je to v poriadku. Ale nebolo. Po jeho smrti, som cítila v srdci ukrutnú prázdnotu. Akoby si moje srdce zobral zo sebou. Až po tom všetkom som zistila, že som istým spôsobom milovala. Teraz sa dejiny opakujú. Spoznala som úžasného chalana. Síce je odo mňa starší, ale to nevadí. Mám ho rada a on mňa. Pri ňom sa moja rana z bojiska hojí. Aj keď pomaly, ale iste.

V tomto príspevku sa chcem poďakovať všetkým priateľom, ktorý ma poznajú a modlili sa za Tomáša. Či už obetovali omšu, alebo ma len jednoducho objali. Skutočne vám z celého srdca ďakujem. Aj Tomáš. Mám vás rada. ;) Ešte raz vďaka...

Never give up!

2012-07-21T17:09:12Z

Nikdy sa nevzdávaj!

Sú časy, keď sa veci občas nedaria tak, ako chceme.

Zdá sa nám, že cesta, ktorou sa brodíme je nedosiahnuteľná.

Náš finančný rozpočet je nízky a účty vysoké.

Napriek tomu sa chceme smiať, ale ostávajú nám len oči pre plač....pretože naše starosti nás tlačia dole.

Oddýchnime si, ak musíme, ale nikdy sa nevzdávajme!

Život je cesta plná zákrut a zvratov.

Nikdy sa nevzdávajme!

Úspech totiž možno čaká za rohom.

Je to zlyhanie pretočené naruby.

Aj keď nebudeme vedieť, ako blízko sme k cieľu.

Dajme do boja všetky svoje sily.

Pretože aj keď veci nejdú tak, ako si prajeme...nikdy sa nevzdávajme a namiesto toho čítajme.

Kariéra, peniaze...myslíme si, že je to potrebné pre náš život. Ale nie je. Za toto nie je zodpovedný Boh, ale my. To my sme tých úbohých ľudí vyhodili na ulicu. Nechýba im nič. Len teplo vyžarujúce z lásky a poznanie, že pre niekoho ešte stále niečo znamenajú...nenechajme ich v tom samých.

Buď mojím Šimonom...prosím...

2012-07-21T17:36:19Z

Buď mojím Šimom...prosím...

Každého človeka určite niečo dusí. Jeho kríž...nedokáže cítiť, milovať, vnímať...nič len stáť. V určitých etapách nášho života príde tá kapitola, v ktorej sme skúšaní. Kde nás všetko bolí, všetko dusí, tlačí na dno našich síl...

If silence keeps you... keď sa ťa bude držať ticho...when you‘re heart’s heavy...keď je tvoje srdce ťažké...don’t give up, because you are loved...nevzdávaj sa, pretože si milovaná. Keď máš kríž, zver sa niekomu blízkemu. Nemusí to byť nikto z tvojej rodiny, možno ťa viac pozná niekto iný. Povedz mu to. Niekde sedí v rohu miestnosti...tvoj Šimon. Chce ti pomôcť. Čaká, kedy mu ponúkneš šancu. Šancu, aby ti pomohol niesť kríž. Každý nech nesie toľko, koľko unesie. Aj Šimon niesol svoj kríž, keď pomáhal Kristovi s Jeho krížom...keď Mu pomáhal niesť naše hriechy, aj Šimonove...on si to možno neuvedomil. Ale ty máš šancu. Pán ti ju stále dáva. On s každým tvojím hriechom ide na Golgotu, odovzdať Jeho lásku k tebe. Každým tvojím hriechom je klinec hlbšie. Nikdy si sa nad tým tak nezamýšľal?

Tak sa pokús...buď mojím Šimonom. Nie z donútenia vojakov ani pod tlakom zbraní. Jediná moja zbraň je láska. Neublíž mi, pretože zbraň mi vypadne z ruky a nebudem mať čím bojovať...buď mojím Šimonom. Tým, ktorý mi utrie slzy, aj keď je odo mňa na míle ďaleko. Tým, ktorý mi vyčaruje úsmev, jednoduchým objatím, tým najjemnejším prejavom lásky...buď mojím Šimonom. Tým, ktorý ma bude mať rád, bez bočných úmyslov, tou pravou láskou...prosím, buď mojím Šimonom. Zachráň ma, vytiahni ma z hĺbky studni mojich problémov svojím lanom lásky a úprimnosti. Lanom, ktorý sa nikdy nezničí, neroztrhne. Pretože čím som hlbšie, tvoja láska ku mne narastá. Lano tvojej lásky rastie. Čím je dlhšie, začínam veriť. Veriť, že to spolu dokážeme, že ma v tom nenecháš samu. Že som tvoja milovaná ovečka.. ;)