Veronika Bernadette Grižáková

DOBRODRUŽSTVO NA OSTROVE MINDORO MEDZI DOMORODÝM OBYVATEĽSTVOM II.

2025-07-24T15:42:39Z

Deň štvrtý:
Vstávame znova za silného dažďa. Nechce sa nám vôbec vstať z postele, v noci sa nedalo takmer vôbec spať. Pripravujeme si raňajky. Ate nám prichádza oznámiť, že vedľa našej kuchynky bude mať stretko so ženami zo škôlky. Ponúkame im sušienky a ideme do nášho domčeka. Keďže silno prší, nedá sa toho moc robiť. Modlíme sa a zdieľame, aké boli tieto dni. Je nám smiešne zo zvierat, ktoré sa krmili naším jedlom. Keď ženy odídu, varím obed. Po obede, o tretej ideme do školy – ate má katechizmus. Predstavíme sa deťom a dávame im cukríky. Deti sú veľmi šťastné. Škola je základná, triedy sú pospájané, steny sú bambusové a vybavenie je veľmi jednoduché. Po škole ideme s deťmi na prechádzku. Šplhajú sa na stromy a oberajú ovocie. Sú akoby také malé opičky, nemajú strach z výšok. Večer znova klasická rutina. Neskôr prichádza ate so sladkými zemiakmi. Tomu sa veľmi teším. Na ďalší deň plánujeme ísť na ich pole. Tak sa modlíme, aby nepršalo.

Deň piaty:
Neprší. Veľmi sa tešíme. To totiž znamená, že môžeme ísť na ich farmu. V noci som sa viackrát zobudila a sledovala, či nezmizlo nejaké jedlo – našťastie, to sa nestalo. Po raňajkách vyrážame – pešo sa pripájame ku skupinke žien a detí. Vravia, že je to ďaleko a treba ísť veľa do kopca. Ja im na to hovorím, že som z hôr a v lete som chodievala na čučoriedky. Kráčame asi tak hodinu a pol. Častokrát prekráčujeme rieku. Všade naokolo sú banánové lesy – je to nádherné. Hovorím si, že pre nich by bolo tiež určite nádherné vidieť naše ihličnaté lesy. Ženy sa smejú, že po tomto výlete budem čierna ako uhlie. Ja im na to hovorím, že som si dala opaľovací krém. Ony také nepoznajú. Ináč, väčšina z nich, aj detí, kráča bosí, sú totiž zvyknutí takto kráčať. Cestou stretávame aj skupinku mužov, ktorí idú tiež na pole. Hovoria nám, že miestom, kde prechádzame, môžu byť pijavice. Čo už, pomyslím si. O tom ma sestry dopredu upozornili a ja som prijala to, že ich môžem chytiť. Po hodine aj pol kráčania prichádzame na pole – aj keď pole som si predstavovala trochu inak – niečo ako naše zemiakové. Tu je však plno stromov a kríkov a všetci majú veľké nože, akoby mačety, a začínajú stínať kríky a menšie stromy – aj tie najmenšie deti. Nechápeme, čo sa deje. Filipínska sestra nám vysvetľuje, že vláda im chce zobrať pôdu a jediná možnosť, ako ju zachrániť, je zasadiť tam niečo. Tak preto pripravujú miesto stínaním pre sadenie, zväčša sladkých zemiakov. Väčšina z nich pracuje bosá, dokonca aj malé deti. Ženy tiež stínajú, ale niektoré z nich varia v hrncoch na ohni obed – ryžu – veľké množstvo ryže, ďalej sladké banány a kamote – sladké zemiaky. My sme prispeli sušenými rybami. Chceme im pomôcť, ale nám to nedovolia. Tak sa len prizeráme a filipínska sestra s nimi prehodí zopár slov. Vidím, že jeden malý chlapec má krvavé prsty medzi nohami – sestra mi vysvetľuje, že chytil pijavicu. Tak predsa tu sú, pomyslela som si. Myslela som si totiž, že ma nimi len strašili. Je tu aj malé batoľa, ktoré vložili do hamoku – predstavte si hojdačku zavesenú medzi dvoma stromami a nad ním mu spravili strechu z banánových listov, aby mu nesvietilo slnko. Ryžu varia viackrát a uskladňujú ju v banánových listoch. Prichádza čas obeda – každý dostáva tanier – banánový list a naberá si z každého rožka troška. Zvyšok ryže dávajú znova do banánového listu a do košíka a zavesia ho na strom (na zemi to je totiž nebezpečné kvôli zvieratám, to už poznáme). Po obede ešte chvíľu s nimi zostávame a potom sa už vydávame na cestu domov, lebo sa musíme zbaliť, na druhý deň totiž vyrážame do druhej komunity. Sprevádzajú nás 3 deti, aby sme sa nestratili. Dospelí ešte pokračujú v práci na poli. Asi tak za hodinu sme doma. Znova nás čaká poobedná rutina – kúpanie v rieke a pranie + pripravujeme slávnostnú večeru pre komunitu – ryžu a pancit. Ja mám chuť na hranolky, tak pečiem sladké zemiaky. Mám 2 pomocníčky – dievčatá, ktoré mi krájajú zemiaky. Nemáme kečup, ale paradajkovú omáčku. Chutí to úplne ako kečup, nikdy som si to nemyslela. Deti sa zázračne nehanbia a jedia spolu so mnou. Dospelí sa však hanbia. Preto im zabalíme jedlo do misiek a posielame do rodín. Večer ešte prichádzajú 2 ženy a pýtajú sa nás, ako bolo na poli. Hovoria, že sme mali naozaj veľké šťastie, že sme nechytili žiadnu pijavicu. Vraj v tej oblasti ich je veľmi veľa. Potom sa pýtajú, ako to máme na Slovensku, a ja im vysvetľujem, že moja rodina má zemiakové pole a obilie. Taktiež im hovorím, že kvôli 4 ročným obdobiam my máme úrody len raz do roka, nie ako oni pomaly každé dva či tri mesiace. Ukazujem im fotky snehu, ako to vyzerá, keď je zima. Sú veľmi prekvapení a pýtajú sa, čo robíme, ak nám zamrzne rieka. Oni si nevedia predstaviť, ako my žijeme, že je to úplne iné ako oni. Sú to veľmi dobrí ľudia. Jednoduchí, ale úprimní a štedrí, podelia sa aj s tým málom, čo majú. Večer ideme spať a dohodneme sa, že ráno o siedmej vyrážame.

Deň šiesty:
Vstávame skoro ráno. Várime ryžu a ryžu pre ženu, ktorá nás bude sprevádzať. To je totiž spôsob, akým sa jej môžeme poďakovať. Prichádza skoro a raňajkujeme. Možno vás to prekvapí, ale tu nezvyknú raňajkovať chlieb, tu je ryža trikrát denne. Aj keď pre domorodých obyvateľov je ryža vzácnosť. To, čo nám ostalo do tejto komunity, rozdávame pani, ktorá sa o nás starala, a pani, ktorá nám prišla pomôcť. Ľudia nám postupne nosia sladké zemiaky, takže máme toho znova veľa na nosenie. Problém je, že teraz nás čaká asi hodina aj pol cesta, pešo, a máme ruksaky a tašky, ale všetko je veľmi ťažké. Našťastie, zavolali jedného mladého chalana, ktorý je veľmi silný a pomáha nám niesť vrecia zemiakov. Oni sú zvyknutí niesť všetko na ramene – cez chrbát si dajú vrecia cez rameno a nesú ich – takto schádzajú dole do mesta a predávajú sladké zemiaky alebo banány – žiaľ, za veľmi nízku cenu. Cesta je náročná, veľa ideme do kopca a nevládzeme, lebo máme veľa kíl na chrbte. Ja myslím na časy, kedy som chodievala na čučoriedky a cítila som sa podobne. Po hodine a pol prichádzame do nášho cieľa – ďalšia dedinka, veľmi maličká, len okolo 5 – 7 bambusových domov. Už keď prichádzame, vidíme, že dedinka je v horšom stave ako tá predchádzajúca a okolo je aj dosť odpadkov. Taktiež nemajú rieku, len malú hadicu, z ktorej tečie voda. Myslím na to, ako sa tam budeme kúpať a prať – okolo sú totiž domy. Tu má nás na starosti jeden pán, ktorý nám ponúka domček jeho dcéry – ako vám to opísať, aby ste si to vedeli predstaviť… dom je celý z bambusu – podlaha, steny, všetko. Izbičky sú 2, ale také malé, že sa tam zmestí na zem ľahnúť len jedna osoba, a to veľmi malá – ja mám 160 cm, ale ja sa tam už nezmestím. Vedľa je kuchynka, tiež z bambusu, ktorý je už dosť prehnitý, a keď ideme po podlahe, praská. Tak si musíme dávať pozor, kam stúpime. Pán nám ukázal aj kostol, ktorý je asi 3 minúty od nášho domu – je z dreva a je veľký asi 6×6 metrov. Ponúkol nám, že veci si môžeme zložiť v domčeku jeho dcéry a spať pôjdeme do kostola, nakoľko je väčší. Ponuku prijímame. Aby ste si vedeli predstaviť ten kostol – je to len jedna veľká miestnosť obložená dookola drevom, nie je tam nič, ani lavice, ani stoličky, ani bohostánok. Len jeden stôl, ktorý používajú ako oltár. Spíme na podlahe z bambusu. Podlaha sa však nedotýka zeme – je postavená akoby na štyroch kolíkoch – takto tu stavajú všetky domy, a to kvôli povodniam. Dokonca ich dokážu aj takto preniesť na bambusovej tyči. Tento deň strávime s rodinami, ktoré bývajú okolo – rozprávame sa s nimi a zdieľame sa. Ženy si privyrábajú tým, že z kokosových paliem nožom akoby strihajú maličké tenké prútiky, tie spájajú dokopy a z toho potom vznikne metla. Muži chodia buď na pole, alebo prenajímajú ich ťažké zviera, ktoré sa volá karabau – akoby veľký silný kôň. Večer si sadáme na jeden akoby gánok a pomáhame im lúštiť niečo, čo je podobné hrachu. Je tu veľmi príjemná atmosféra – je tma, len svieti silno mesiac a v pozadí vidieť palmy. Tak veľmi cítim vo vzduchu Božiu lásku.

Deň siedmy: V noci sme spali v kostole. Dvere sme si zaviazali len akoby takou šnúrkou, takže predtým sme sa pekne pomodlili, aby k nám nik v noci neprišiel. Zobudila som sa, lebo mi trebalo ísť na WC. Samozrejme, tu WC nikde nie je, tak som len vyšla vonku po tme a našla nejaké miesto, ktoré som uznala za vhodné, že by mohlo slúžiť ako záchod. Ráno sme vstali a začali rannú rutinu, modlitba, nájsť drevo na varenie, uvariť jedlo. Potom sme išli pozrieť naše susedy a začali sa s nimi rozprávať. Rozprávajú len talagomo, takže filipínska sestra nám prekladá. Ženy hovoria, že deti to tu majú veľmi zložité. Základná škola je veľmi ďaleko, okolo 45 minút pešo a cesty sú z hliny, keď prší, je plno blata a deťom sa nechce ísť pešo. Jednej pani chlapček, len druhák, preto odmietol ísť do školy. Je nám to veľmi ľúto a snažíme sa ju presvedčiť, aby ho posielala do školy, že ak sa nenaučí čítať a písať, že to bude mať v budúcnosti ťažké. Ona o tom vie, ale hovorí, že chlapec nevládze chodiť tak dlho pešo. Deti na strednej škole to majú ešte náročnejšie, ich škola je viac ako hodinu aj pol cesty pešo a keď prší, musia prekročiť viaceré rieky. Tak veľmi si uvedomujem, ako to v tomto my máme jednoduchšie a naše vzdelanie je fakt dostupné pre všetkých a nemusíme riešiť takéto problémy ako oni. Mnohé rodiny sú tu veľmi mladé, častokrát na strednej dievčatá už nechajú školu, lebo sa im nechce chodiť tak dlho pešo, alebo proste nevládzu a založia si rodinu. Na obed sme im navarili ryžu, ryby a sladké zemiaky, ktoré nám darovali a pozvali sme ich jesť s nami. Avšak, dosť sa nás hanbili – to je to dosť silné, že títo ľudia sa hanbia. A tak filipínska sestra povedala, že najskôr sa najeme my a potom odídeme a necháme ich, nech sa dosýta najedia. V ich kultúre to tak je, že oni nebudú jesť pred vami. Tak sme aj spravili a boli radi, že aj oni si mohli pochutnať na obede. Poobede nám pán Herman, ktorý bol za nás zodpovedný, doniesol kokosový orech, pre každú jednu a tak sme sa z chuti napili kokosovej vody. Bolo to veľmi osviežujúce. Jeden kokosový orech má okolo 500 – 800 ml vody a keď je mladý, tak môžete jesť aj vnútro – kokosovú dužinu. Je to riadne chutné. Poobede sme sa hrali s deťmi a večer sme sa išli akože okúpať ku hadici, tak sme sa trošku aspoň pooblievali s vodou – oblečené samozrejme, lebo okolo sú domy. Večer, keď sme zaspávali, sestra z Filipín počula, ako ďalší susedia varia sliepku a bolo nám smiešne, že už týždeň sme nejedli sliepku ani mäso, len rybu, že ako by sme si dali sliepku. A s tým pocitom sme išli spať.

Deň ôsmy: Ráno sme sa zobudili veľmi skoro – keďže kostol je postavený akoby na takých kolíkoch, už okolo štvrtej ráno popod podlahu behajú rôzne zvieratá – divé prasa, kozy, sliepky, kohúty – každý so svojím patričným zvukom. Je to veľmi vtipné myslieť, ako spíte a popod vás počujete tieto zvuky. Myslím na to, ako si naozaj nevieme vážiť to, čo máme – naše krásne domy, posteľ, vodu, práčku, kúpeľňu, záchod… proste toľko vecí, ktoré sú pre nás samozrejmé, ale nie všetci ich majú…

Raňajkujeme len striedmo – už sa nám ani nechce robiť oheň, tak kávu zalievame studenou vodou a smejeme sa, že sa to celkom dá piť. Keď máme chuť na sladké, dávame do pohára cukor s citrónom a tiež ho zalievame vodou. Človek si veľmi rýchlo zvykne na bojové podmienky. Keď hovorím „zalievame vodou“, nepredstavujte si, že tá voda tečie z kohútika – musíte si pekne ísť k hadici, nabrať fľaše vody a vrátiť sa do vášho domu. Tak veľmi si uvedomujem, aký veľký význam má mať vodu a rieku.

Po raňajkách vyrážame do poslednej komunity – odprevádzajú nás ženy s mladými dievčatami. Tiež nám dali na cestu sladké zemiaky. Ideme cestou, ktorou chodia ony do školy – prekráčame rieky, ale keďže máme ruksaky a vrece ryže a sladkých zemiakov, na lepšej ceste nasadáme na motorky. Prichádzame do novej – poslednej komunity, ktorá sa volá Togo. Je to komunita uprostred banánového lesa – všade vidieť banány. Dávajú nám znova bambusový dom – zmestia sa tam na zem asi 4 osoby, ale keď do neho vchádzame, na jednej strane vidíme sliepku – kvočku, ktorá sedí na vajíčkach. Je nám veľmi do smiechu, lebo sme hladné a vajíčko sme už nemali týždeň a dali by sme si ho. Sliepka akoby to vedela, a prikrýva si starostlivo svoje vajíčka a zobákom akoby ráta, koľko ich je – ešte nikdy som nevidela takto rátať sliepku vajíčka a je mi z toho veľmi smiešne.

Potom nám ľudia ukazujú dedinu, ich domy, kde môžeme ísť po vodu – znova tu nemajú rieku, ale len takú hadicu, kde chodia po vodu a aj sa kúpať – tentokrát je však vzdialená dosť ďaleko, takmer 10 minút od nášho domu, takže berieme fľašky, ideme si tam nabrať vodu, cestou sa umyjeme a operieme aj naše oblečenie. Je to veľmi nepraktické mať takto vodu, ale čo už.

Ľudia sú veľmi milí, poobede máme program pre deti, tancujeme a spievame po anglicky, učíme ich mnohé slová a máme s nimi krátku katechézu. Večer k nám idú spať dve dievčatá, lebo ľudia si chcú byť istí, že budeme v bezpečí – aj keď miesto je veľmi bezpečné.

Deň deviaty: Je nedeľa a samozrejme, tu nemajú omšu pre nedostatok kňazov – tí tu môžu slúžiť omšu možno tak 3-krát do roka. Sestry tu chodievať formovať laikov, aby mávali aspoň liturgiu slova – a tak celá komunita sa stretáva v kostolíku, ktorý je tiež z bambusu a nemá podlahu. Ľudia nás prosia, či by sme my neviedli liturgiu slova, ale my chceme vidieť, ako to robia oni. Mladá dievčina, možno 17-ročná, to vedie – veľmi pekne. Po evanjeliu sa každý zdieľa a potom nasledujú prosby, kde sa oni modlia za nás a my za nich. Už je to 10-ty deň, čo sme bez svätej omše a svätého prijímania. V takýchto podmienkach to nie je možné a preto si človek musí nájsť iné spôsoby, ako prijímať Krista – a to napríklad v stretávaní sa s druhými.

Potom ideme navštíviť niektorých chorých a rozdávame im lieky, ktoré máme, a delíme sa s jedlom. Pred omšou sme uvarili nezrelé banány v cukre a núkame všetkým, veľmi im to chutí. Poobede nás ženy s deťmi pozývajú na výlet – ideme do takého lesa, kde rastie mnoho druhov ovocia – deti sa šplhajú na stromy ako opičky a oberajú ho a dávajú nám jesť. Spolu sedíme na tráve a jeme ovocie. Je to veľmi pekný spoločný čas. Taktiež nám dávajú kokosové orechy – toto je akoby šplhanie na tyči na telesnej – oni sa vám normálne takto vyšplhajú hore, odtrhnú orech a zídu dole.

Poobede máme znova stretko s deťmi, pečieme im sladké zemiaky akoby hranolky a hráme sa s nimi. To je už naša rozlúčka – znova prichádza veľké množstvo ľudí a dávajú nám všetko mož

Den desiaty: Čo nám ľudia nestihli priniesť večer, nám ešte nesú teraz ráno – plno banánov, sladkých zemiakov, kasavy a rôznej zeleniny a ovocia. Ideme s viac vrecami, ako sme prišli. Zrovna dnes sme čítali evanjelium, v ktorom sa hovorilo: Dávajte a dajú vám: mieru dobrú, natlačenú, natrasenú, vrchovatú vám dajú do lona. Lebo akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám. Toto slovo sa na nás úplne splnilo. Spomíname aj na to, ako sme prvé dni hladovali a zvieratá nám zjedli takmer všetko, a je nám z toho smiešne. Pán, ktorý nás mal na starosti, má synov a zaťov, ktorí majú motorky. Každá z nás sadá na jednu motorku s jedným chalanom – nemajú viac ako 20 rokov – a nakladajú vrecia. Privádzajú ešte ďalšiu motorku, na ktorej sú len vrecia. Sme všetkým veľmi vďačné. Vyrážame. Cesta je dlhá. Motorkári idú veľmi pomaly, lebo im povedali, že ja nie som zvyknutá jazdiť na motorke. Viackrát počas jazdy som sa snažila vysvetliť, že môžu ísť aj rýchlejšie, ale oni idú stále pomaly. Cítim sa ako kráľovná, lebo sa o mňa veľmi boja. Po hodine a pol prichádzame do nášho domova – našej komunity na ostrove Mindoro. Táto komunita je veľmi chudobná a má veľmi jednoduché podmienky na život v porovnaní s ostatnými komunitami v hlavnom meste, ale v porovnaní s tým, čo sme zažili v horách medzi domorodým obyvateľstvom, sa cítim ako v 5-hviezdičkovom hoteli. Konečne môžem ísť na záchod bez toho, aby som sa bála, že ma niekto uvidí, alebo že sa stretnem s nejakým zvieraťom, a osprchovať sa za zatvorenými dverami – nie s hadicou, z ktorej tečie voda a dookola sa všetci na vás pozerajú.

DOBRODRUŽSTVO NA OSTROVE MINDORO MEDZI DOMORODÝM OBYVATEĽSTVOM

2025-07-24T15:35:00Z

Deň prvý: Patrí nás priviezli na miesto, odkiaľ vraj je to už len kúsok. Kúsok, keď okrem ruksaku, spacáku a sieťky na komáre máte niesť ešte 12 kíl soli, 16 kíl ryže, papiere a zošity pre deti, chlieb, zeleninu a konzervy pre nás a ostatných ľudí, asi na 10 dní. My sme s tým všetkým čakali dolu a spolusestra, čo bola z toho kmeňa, išla popredu. Po asi takých 20-tich minútach sa vrátila so 4 deťmi, ktoré nám to pomohli vyniesť do dediny. Dorazili sme na miesto, je to dedina z bambusových domov. Nám dali jeden, kde sme sa všetky uložili. Je to ako z filmu – bambusová podlaha a steny si predstavte ako tenký plot, len hustejšie naukladané latky vedľa seba – takže vidíte von a vidia aj vás. Dom nemá okno ani posteľ, spí sa na zemi a je veľký asi tak, že sa na zem zmestia 4 ľudia. Ja spím v strede a vedľa mňa 2 sestry na takej akoby vyvýšenine. Rozdelili sme si približne jedlo, aby nám to vyšlo na 10 dní. Záchod je automatický – po vykonaní potreby nalejete plastovou nádobou vodu z vedra a automaticky si to všetko spláchnete. Keď sa minie voda vo vedre, zídete dole z kopca do rieky, naberiete si vodu, vyšľapete kopec s vedrom plným vody, čiže aj ťažkým, a tak to pokračuje... Sprcha je tiež automatická, podobne ako práčka – automaticky zídete dole do potoka a okúpete sa, spolu s oblečením. Prichádza čas uvariť si jedlo – ryžu s rybou, ich klasika. Sestra ma poslala hľadať ich sušenú rybu, nemôžem ju však nikde nájsť. Pomyslím si, že asi len neviem, kde ju schovala. Prichádza ona a prehľadáva všetky tašky – ryby niet. Bolo tam 9 stredne veľkých rýb, na ktoré sme sa veľmi tešili – jedlo na 3 obedy. Prichádzame k záveru, že ryby zjedla mačka. Oplakávame ryby a také mucate (pozn. mucatý z goralčiny, niečo ako urazený), varíme ryžu so zopár zemiakmi a rybkami maličkými ako pol prsta. K tomu ešte 1 akoby bifónku. Hneváme sa na mačku. Sestra povedala, že tá mačka je veľmi chudá, že možno to naozaj potrebovala. Môj hnev sa premieňa na súcit. Zjedli sme večeru, 7 hodín večer, tma ako u nás o polnoci. Riady sa umývajú v potoku, ale keďže nemáme svetlo, teraz by bolo nebezpečné zísť dole z kopca. Tak to teda nechávame na zajtra. Sme unavené, tak ideme spať skoro, a aj tak nemáme žiadne svetlo. V noci prší ako z krhly. Predstavte si, ako to všetko počujeme, keďže sme v bambusovom dome. Rodina, ktorá je za nás zodpovedná, nám priniesla nejaké svetlo, ktoré nabíjajú počas dňa slnečnou energiou. Používame ho, ak nám treba ísť v noci na WC. A keďže prší ako z krhly, oblečenie, ktoré sme si ručne oprali v rieke a zavesili von, nám úplne upršalo... nevadí, stávajú sa aj horšie veci...

Deň druhý: V noci sme sa viackrát zobudili a prevalovali z boku na bok. Spať totiž na bambusovej podlahe nie je to isté ako na matraci. Všetko nás bolí, navyše máme svalovicu z toho, ako sme niesli 12 kg soli a 16 kg ryže. Sestra z Filipín mi hovorí, že sa v noci zobudila na vôňu chleba. Odpovedala som jej, že asi musela byť veľmi hladná. Realita je však odlišná – mačka nám v noci vtrhla do domu, otvorila chlieb a zopár ich zjedla. Dávame pohryzený chlieb sliepkam a nadávame (of course, po kresťansky) na mačku. Z dvoch chlebov ostalo už len niečo viac ako polovica. Po raňajkách prichádza jedna pani, ktorá nám doniesla papáju (ich typické ovocie). Sme jej veľmi vďačné, ponúkame jej chlieb a kávu. Je to veľmi jednoduchá žena, všade chodí bosá – predstavte si to, ako domčeky z bambusu vedľa seba a okolo je tráva, blato, banánové stromy. Potom ideme nazbierať drevo – naša kuchyňa je totiž tiež automatická – automaticky si urobíte oheň z dreva, dáte hrniec medzi kamene a varíte. Zároveň vymýšľame novú stratégiu na mačku – jedna pani nám požičala veľký plastový vandlík – pod neho dávame všetko naše jedlo a prikrývame obrovským kameňom. Uskladňujeme ho v kuchyni – ďalší mini domček vedľa ktorého spíme. Prichádzajú deti. Sú veľmi hanblivé. Všeobecne je známe, že domorodé obyvateľstvo je veľmi hanblivé a keď prichádza do mesta, ľudia ho využívajú a diskriminujú. S deťmi sa hráme, učíme ich písať na tabuľu ich mená a po anglicky s nimi tancujeme pesničku Hlava, ramená, kolená, palce. Je dôležité, aby sa deti naučili po anglicky, lebo väčšina hovorí len ich domorodým jazykom – tagalogom – a keď sa nenaučia angličtinu, majú veľmi obmedzený prístup k práci. Medzitým varím pre ne ryžu a pancit (akoby také ryžové rezance) so sardinkami a zeleninou. Deťom sme naložili obrovské porcie – napriek tomu, že sú malé, zjedia viac než ja. Potom ideme do rieky umyť riad a deti nám ukazujú kostol (v nedeľu tam bude totiž Bohoslužba slova). Kostol je tiež postavený z bambusu a dreva, podlaha zo zeme, a je veľký asi tak, že sa tam zmestí okolo 20 ľudí. Potom si dáme šlofíka – siestu. Normálne poobede nespím, ale keďže v noci sa moc nedalo, podlieham tomuto pokušeniu. Poobede ideme do rieky oprať veci a okúpať sa. Vtedy prichádzajú deti a pozerajú sa na vás, takže kúpať sa môžete len s oblečením na sebe. Vo vnútri kuchyne máme zavesenú akoby veľkú bambusovú garnižu, na ktorú dávame naše opraté veci, aby nám ich v noci zas neupršalo. Dojedáme pancit a ryžu z obeda. Nechceme, aby nám ostalo niečo na ráno, lebo ráno plánujeme ísť preč. Tak teda zvyšok jedla ponúkame našej pani, ktorá sa o nás stará. Je šťastná. Pre nich je pancit a ryža niečo veľmi špeciálne. Večer sa zastaví na pokec a plánujeme nedeľu – o 7dmej bohoslužba v ich komunite, o 10tej birmovka v neďalekom meste. Ideme spať s pocitom, že sme nasýtili seba aj deti a že sme prešli cez rozum mačke. Na raňajky plánujeme chlieb s nejakou konzervou. V noci znova prší ako z krhly. Rozmýšľame, či bude možné ráno cestovať, keďže všade je cesta z hliny a bude plno blata.

Deň tretí: Zobúdzame sa ako každý deň, veľmi skoro ráno, za spevu mnohých kohútov. Od piatej rána kikiríka nepretržite jeden každých 5 sekúnd (poctivo som to rátala). Stále prší a nevieme, či bude možné cestovať. Sestra vychádza von, opýtať sa ATE (pani), čo má ísť s nami. Tá už odišla zháňať motorkárov, ktorí by nás mohli zaviesť do mesta. Jej manžel nám hovorí, že to bude v poriadku a že bude možné cestovať. Tak rýchlo vstávame, mysliac si, že ideme jesť chlieb s nejakou konzervou. Prichádzame do kuchyne. Dvere boli otvorené a kameň – obrovitánsky – odvalený z nášho vandlíka. Kameň bol neskutočne ťažký. Podľa sestry to spravil pes. Zjedol nám skoro všetko – celý chlieb a malé rybky, ktoré sme mali na ďalšie dni. Nemáme čo raňajkovať, nakoľko večeru sme rozdali. Sestra z Vietnamu vyťahuje kúsok sušienky, ktorou sa delíme všetky tri. Je za desať minút sedem a vyrážame do kostola. Je na kopci. Všade je plno blata. Idem v kroksách a v taške mám topánky, čo si plánujem prezuť, keď dorazíme na miesto, kde má byť neskôr birmovka. O 7dmej sme v kostole. Samozrejme, nikto tam nie je. Sedím na lavičke a rozmýšľame nad psom a mačkou. Ja mám nádej, že po birmovke tam bude nejaké občerstvenie, a že nás pozvú. Sme veľmi hladné. Prví ľudia prichádzajú o pol 8, bohoslužba začína trištvrte na 8. Ľudia tu majú iný pojem o čase. Je v ich jazyku – tagalogu. Spievajú, čítajú čítanie, je to veľmi pekné a dojímavé, vidieť ich v takej jednoduchosti velebiť Pána. Nasleduje evanjelium – pokušenie Ježiša na púšti – 40 dní a 40 nocí nič nejedol a bol hladný... nielen z chleba žije človek... Pomyslím si: veľmi tematické, som viac hladná než na Popolcovú stredu. Po omši ešte čakáme na motorkárov a potom vyrážame. Tam sú totiž cesty úzke a nedá sa ísť na aute, navyše veľmi zablatene a mnohokrát musíte prekráčať aj rieku. Máme dve motorky, šoférujú muži a my dve sestry sedíme za nimi. Ale nejdú rýchlo, lebo občas sú tam veľké kopce a dookola skaly. Je to nádherný pocit slobody – sprava i zľava sú banánové lesy, palmy, kokosové orechy. Je to ako z filmu. Cesta trvá takmer hodinu aj pol, tak si viete predstaviť, že to bolo dosť ďaleko. Prichádzame ku kostolu. Je už evanjelium, ale my sme už mali liturgiu slova. A takéto cestovanie sa ťažko odhaduje. Birmovancov je veľa. 3 dievčatá si ma obzerajú a študujú. Darmo, asi ešte nikdy nevideli tak bieleho človeka ako mňa a navyše blondínu. Po omši sa fotia a môj hlad sa zvyšuje. Naša ATE tu má tiež svojich birmovancov, ktorých pripravovala. Modlím sa, aby nás pozvali na obed. Doma už takmer totiž nič nemáme na jedenie. Moje prosby sú vypočuté a potom, čo sa naje biskup, nás pozývajú na obed spolu s kuchárkami. Jeme, akoby sme nejedli týždeň. Hanba – nehanba, sme hladné. Ja som si dala nohu z kurčaťa, lebo viem, že najbližší týždeň budem mať len rybu. Je mi smiešne z toho, ako jem. Aj by som sa hanbila, ale hlad je väčší než hanba. Poďakujeme sa z celého srdca a na motorkách vyrážame naspäť do hôr. Keďže Boh je Pánom aj nad sobotou a nedeľou, dávame si dišpenz a zastavujeme sa na jednom trhu nakúpiť jedlo. Pretože takmer všetko nám zjedli zvieratá a nemáme dostatok na to, aby sme prežili ďalší týždeň v horách – a tam nie sú takmer žiadne obchody. Prichádzame domov neskoro poobede, kde nás čaká klasická rutina – kúpanie v rieke, pranie, nabranie vody, aby sme mali na záchod a umytie riadu – obyčajné veci, ktoré v našich domoch sa dejú automaticky, tu si však vyžadujú veľa času. Prichádzajú znova deti a dávame im jedlo, ktoré nám darovali z birmovky. Delíme sa s tým, čo sme dostali. Večer prichádza na pokec ATE a potom ideme spať. V noci znova veľmi silno prší.

Dva mesiace na Filipínach

2024-10-21T02:39:23Z

Po mesiaci sa znova ozývam. Táto kultúra je tak odlišná v porovnaní s tou našou a preto by som sa s vami chcela podeliť o dalšie moje zážitky. Kde začať? Začnem niečím vtipným, ale i strastiplným.

A to praním. Väčšina perie ručne. Máme aj takzvanú práčku, ktorá má od našej práčky dosť ďaleko. Má len 4 programy – 3, 5, 10 a 15 minútový bez možnosti nastavenia teploty. Periete tak, že najskôr si do nej vedrom napustíte vodu, potom tam dáte veci a zavriete ju a pustíte. Keď hovorím, že zavriete, tak si to predstavte akoby ste položili pokrývku na hrniec, žiadne automatické zatváranie. Takže hocikedy si ju môžete otvoriť a pozrieť sa, ako sa vám tam tie veci, krútia, čiže perú. Mne to bolo veľmi smiešne na začiatku. Potom, keď to doperie, vypustíte vodu, samozrejme, veci sú mokré a plné prášku. Tak si ich dáte do vedra a vypláchate ich a potom ich dáte do odstredovačky, ktorá našťastie funguje veľmi dobre. Tá je veľmi dôležitá, lebo keby ste vodu len vystískali rukami, veci by vám asi neuschli ani za 3 dni. Kvôli vlhkosti tú veci schnú veľmi pomaly. Ja ich vždy dávam ku ventilátoru, lebo ak neuschnú do jedného dňa, potom chytia taký nepríjemný zápach. Jednou z mojich strastí bol aj boj so sandálami. Na začiatku som nechápala, prečo takmer všetky sestry nosia len umelé sandále a šľapky, z materiálu ako sú kroksy. Pochopila som to však veľmi rýchlo. V júli,ked som bola ešte doma, som si kúpila jedny pekné sandále na nedeľu a do kostola (však aj vy si máte topánky, ktoré nosíte len v nedeľu, či?)..tu som však po týždni zistila, že mi plesnú. Prečo? Kvôli materiálu, ktorý nie je prispôsobený na vlhkosť. Tak som ich prestala nosiť a začala dezinfikovať: alkoholom, octom.. avšak i po viacerých opakovaniach sa mi ich nepodarilo zachrániť..pleseň sa stále objavovala a ja som ich, žiaľ, i keď mi to bolo veľmi ľúto, ich musela vyhodiť. Takže tip pre vás, ak niekedy prídete do nejakej tropickej krajiny: najlepšie sandále sú z umeliny.

Čo pekného sa este udialo tento mesiac, bola misijná nedeľa – v sobotu pred ňou sme sa rozhodli ísť do ulíc a stretnúť sa s tými najchudobnejšími a v nedeľu sláviť v našej farnosti. Z peňazí, ktoré som dostala od mojich rodákov na misie, sme kúpili jedlo pre tých najchudobnejších. Rozdelili sme sa na 3 skupinky a vybrali sme sa do tej najchudobnejšej oblasti. Väčšina z ľudí, ktorí tu žijú, hovorí len lámavou angličtinou, pretože ich domorodým jazykom je tagalóg. Deti by sa mali učiť po anglicky v škole, ale to závisí od kvality školy. V každej skupine sme mali jednu sestru, čo ovládala tagalóg. Ja sa tiež snažím naučiť aspon základné frázy. Výhodou je, že mnoho slov majú zo španielčiny, pretože boli dlho španielskou kolóniou. Tento misijný výjazd bol pre mna veľmi silným zážitkom. Znova a znova som si uvedomila, za čo všetko môžem byť vďačná, že mám. Tu je neskutočný rozdiel medzi chudobnými a bohatými. A vidíte ho hneď za rohom, ani nemusíte ísť ďaleko. Chudobní tu žijú hlava na hlave. Uličky sú veľmi úzke, naša hlavná cesta je oproti tomu diaľnica. Predstavte si dom na dome, nielen vedľa seba, ale aj nad sebou a medzi nimi ulica široká asi tak, že môžu prejst vedľa seba dve osoby, niekedy ani to nie. Väčšinou sme stretávali matky s deťmi. Na začiatku sme viedli krátky rozhovor, typu ako sa majú, volajú, koľko majú detí. Potom sme sa opýtali, či sa môžeme pomodliť za ich rodinu a dali sme im obrázok s modlitbou v ich jazyku a spoločne sme sa pomodlili. V jednej ulici boli deti, ktoré vedeli trošku po anglicky a začali sa modliť Anjel Boží strážca môj a modlitbu požehnania jedla. Spolusestra sa opýtala jedného dievčaťa, či pozná Ježiša. Ono odpovedalo: Áno, Ježis je tu medzi nami. Bolo to nádherné. Veľké Pán Boh zaplať všetkým dobrodincom. Takto i vďaka vašej pomoci dostali tí najchudobnejší jedlo na stôl. V tejto misii sa chystáme pokračovať i v budúcnosti.

V nedeľu sme sa na svätú omšu obliekli do našich krojov a spojili sme sa aj s novickami, ktoré tu majú tiež formáciu, takže nás bolo 5 národností: Filipíny, Vietnam, Čína, Slovensko, Togo. Počas svätej omše sme taktiez spievali piesne v rôznych jazykoch: anglicky, spanielsky, vietnamsky, francúzsky, čínsky a v ich domorodom jazyku tagalógu. Po slovensky sme ešte nespievali, lebo pre nich bola velmi ťažká výslovnosť, ale dohodli sme sa, ze do záverečnej omše ukončenia našej formácie, čo bude v júni, sa niečo slovenské naučíme.

Na záver by som vám ešte v krátkosti chcela vysvetliť, prečo som vlastne na Filipínach, pretože spomínam, že som tu na príprave na večné sľuby, ale nie všetkým je jasné, čo to vlastne znamená.

V našej reholi je príprava na večné sľuby veľmi dôležitá. Preto, keď sestry žiadajú o večné sľuby, zúčastnia sa 9-10 mesačného programu, ktorý sa volá probácia alebo terciát. Väčšinou je v nejakej anglicky hovoriacej krajine a hlavne v krajine, kde je jednoduché dostať víza. Ako som vám už spomenula v minulom článku, v mojej skupinke je nás 7 – 3 z Vietnamu, 2 z Toga, jedna z Filipín a ja zo Slovenska. Naša majsterka je sestra z Nemecka a členkou našej komunity je aj jedna staršia filipínska sestra. Čo je náplňou probácie? Prehĺbenie vzťahu s Ježišom, zdieľanie skúseností a zážitkov, ktoré sme nadobudli počas juniorátu – času, kedy sme obnovovali naše sľuby každý rok. Ďalej je to hlbšie štúdium a samozrejme modlitba. My sme veľmi pekná skupinka a naozaj sa velmi hlboko zdieľame – je čo zdielať, hlavne, naše skúsenosti z komunitného života, tie pekné ale aj náročné. Čo je povzbudivé, že každá z nás verí v lepšiu budúcnosť rehoľného života a každá chce prispieť k budovaniu dobrých vzťahov v komunite. Taktiež zdieľame naše zážitky z misií a apoštolátov, v ktorých sme boli aktívne. Od pondelka do stredy mávame doobeda aj poobede prednášky na rôzne témy, vo štvrtok máme integráciu a reflexiu, kedy si prehlbujeme tieto témy, ako i osobné rozhovory s našou formátorkou a v piatok praktický den – upratovanie a nakupovanie. V sobotu máme apoštolát s deťmi z chudobnej oblasti.

Tak zatiaľ toľko, nabudúce vám poviem viac o cestovaní, ich jazyku a ako slávia sviatok všetkých svätých, čo je tiež veľmi zaujímavé. Modlime sa vzájomne za seba.

Malá misionárka na druhom konci sveta

2024-09-23T00:23:02Z

Moja 3-ročná misijná skúsenosť v Argentíne sa skončila. Tento článok vám píšem už z druhého konca sveta a nie je to zo Slovenska, je to eeeešte ďalej. Pekne som sa s Argentínou rozlúčila a 24.júla som vycestovala domov na mesačnú dovolenku. Cesta bola dosť strastiplná. Na prestup som mala 3 hodiny, lenže už v Buenos Aires meškalo lietadlo viac ako 2 hodiny. Keď sme pristáli v Amsterdame, mala som už len okolo 40 minút. Z tohto letiska mám veľmi zlú skúsenosť. Na kontrolách bolo veľmi veľa ľudí a aj keď som im vysvetlila, že už mám embarking, nechceli ma pustiť. Ruksak som mala napučený oblečením, nakoľko polovicu môjho kufra tvorilo argentínske jedlo. Doma som na ňom sedela, aby som ho mohla zapnúť. Na sebe som mala asi 5 mikín a 2 vetrovky. Samozrejme, čo chceli otvoriť, keď prechádzalo cez sken? Môj ruksak. Pomyslela som si: otvoriť vám ho môžem, ale ako ho zavriem?...tak aj bolo. Otvorila som ho a vyskočilo moje oblečenie..to som mala už len 10 minút a ešte stále bolo treba bežať k bráne. Už som nemala čas sedieť na ruksaku a zapínať ho, tak keď mi ho skontrolovali, vytiahla som z neho 2 veľkézimné vetrovky, prevesila ich cez ľavú ruku, na pravej som mala notebookovú tašku, samozrejme okrem notebooku plnú kníh a iných vecí a na pleciach ruksak vážiaci asi 12 kíl..a začala som bežat..bežala som ako o život..miestami som nevedela, či zastaviť a vzdať to, či plakať, či bezať..pretože som nevládala, kedže všetko tobolo veľmi ťažké a po 10 minútach ešte stále nebolo vidieť moju bránu a to bol už oficiálny čas jej zatvorenia..našťastie, po 12-tich minútach som ju našla a keď som tam prišla, ešte tam boli ľudia..hodila som všetko na zem a začala vyzliekať mojich 5 vrstiev mikín, lebo mi bolo veľmi teplo..ale vďaka Bohu, stihla som to. Vo Viedni už bolo všetko ok..jediný problém, s ktorým sa však dalo rátať, bol, že mi nedosiel kufor, kedže v Amsterdame bolo málo času na presun a nestihli ho dať do lietadla. Tak som sa naučila, ako vypísať žiadosť o hľadanie kufra, podať ju osobne a potom pre istotu aj elektronicky..ešte som trošku postresovala, ale vďaka Bohu, o 3 dni ho poslali na Oravu so všetkým, čo v ňom vnútri bolo.

Toľko k ceste...doma bolo supeer, krásne stretnutia s rodinkou a priateľmi... ale dlho som sa na Slovensku neohriala a uz 30.augusta som cestovala naozaj na druhý koniec sveta - skúste hádať, kde. Začína sa to na F, je to podobné chlapčenskému menu a hovorí sa tam okrem iného aj po anglicky..áno, sú to Filipíny. A čo tu vlastne robím? Mám tu 10-mesačnú prípravu na večné sľuby. V skupinke je nás 7 - 3 z Vietnamu, 2 z Toga, 1 z Filipín a ja zo Slovenska. Naša majsterka je z Nemecka a členkou komunity je aj jedna staršia filipínska sestra. Takže sme pekný misung. Postupne vám budem písať, čo a ako. Teda, aspoň dúfam, že občas niečo napíšem. Prvé dojmy sú zatiaľ dobré. Cesta lietadlom bola super. V Qatar Airways vám dajú jesť 3-krát teplé jedlo + snack, čo je v porovnaní s KLM luxus. Prestupovala som v Qatare, kde Argentína vyhrala majstrovstvá sveta, tak som na letisku hľadala fotku Messiho, ale žial, nič som nenašla. BOl tam len akýsi veľký medveď, s ktorým sa všetci fotili..Čo už, no. Ale ľudia boli veľmi milí a ústretoví, nie ako v Amsterdame..

Čo ma dosť stálo, bolo zvyknúť si na časový posun. Tu máme 6 hodín viac ako vy a v zime to bude 7. To znamená, že na začiatku ešte o pol 3 ráno som tu nespala, lebo na SLovensku bolo len pol 9 večer. Prvý týždeň bol dosť krutý v tomto zvykaní si, a tak úplne som sa asi aklimatizovala až za 2 týždne. Taktiež tu majú rôzne zvieratká, ktoré sa vám môžu objaviť v izbe - také priesvitné jašteričky, ale vraj sú neškodné, a ze žerú komáre. Ďalej veľké pavúky, tie som našťastie videla len mimo moju izbu, ďalej šváby, klasika, ten ma už navštívil... a veľká vojna sa vedie s mravcami. Sú úplne všade a keď máte niečo sladké otvorené, hneď to nájdu. Preto som sa snažila už hneď od začiatku všetko dobre zatvárať, nakoľko som prišla nabalená doboškami a čokoládami. Raz som objavila cestičku mravcov, smerujúcu k mojej notebookovej taške. Keď som ju otvorila, uvedomila som si, že som tam mala otvorené bebe keksy, na ktoré som zabudla po ceste z lietadla. Ďalej som videla mravce pri mojom peračníku a nechápala som, prečo. Keď som ho otvorila, nasla som tam cukrík, ešte z Argentíny a oni, tie malé potvory, ho zacítili..odvtedy si dávam na mravce riadny pozor. Všetko poriadne kontrolujem a ak ich niekde zazriem, hneď umývam octom a striekam repelentom.

Ďalšou zaujimavosťou je jedlo...Ryžu jedia ráno, na obed aj večer..každý deň..takže uz po 3 dňoch sa mi o ryži aj snívalo...Na ráno máme na šťastie aj možnosť chleba, ktorú vždy využijem a potom, vždy, ak je nejaká zelenina, si dám na večeru radšej túto možnosť. Sestry sa už zo mňa smejú, že: rice is always your second choice :D teraz sme napríklad odišli z večere a jedna vietnamská sestra spravila vynikajúci šalát z banánového kvetu so sezamovými semienkami a nejakou omáčkou..mňaam. Taktiež sme boli pozrieť na trhu, keďže každý týžden robíme nákupy. To bol tiež pekný zážitok, vidieť zeleninu a ovocie od výmyslu sveta, ktoré ani neviete, ako sa volá, lebo všetko to rastie len v tropických krajinách..veeľa druhov banánov - ak ste si mysleli, že existuje len jeden, tak ste sa mýlili..a veľa druhov rýb - veľké, malé, s malou hlavou, sirokou, veľkými očami, malými plutvami, chobotnice, ustrice, a tak ďaleeej..kokosové orechy, kokosové mlieko a mnohoo iného..

Zaujímavé je aj cestovanie, ale o tom zase na budúce, aby bolo o čom písať. A teraz už idem do kaplnky. Viem, že som tu správne, lebo keď tam sedím, mám pocit, akoby som tu už niekedy bola, že toto miesto poznám a ze som tu ako doma.

Nech vás Pán žehná a modlite sa za mna, ja tiež na vás pamätám :-)

Malá misionárka vo veľkej Argentíne (Školský systém v Argentíne… kde začať?)

2024-03-19T15:26:55Z

Argentína je rozdelená na 23 provincií. Každá provincia má svoj systém, svoju politiku, ako funguje. To sa týka aj ich školského systému. Ale sú veci, ktoré sú spoločné.

Základná škola trvá 6 alebo 7 rokov (závisí od provincie). Potom pokračuje stredná, ktorá trvá 6 alebo 5 rokov a je rozdelená na 2 cykly – základný a vyšší. Každý z nich trvá 3 roky a na konci základného cyklu si žiaci vyberajú akoby špecializáciu – v mojej škole majú na výber medzi ekonómiou a sociálnymi vedami.

Vyučovacia hodina netrvá 45 minút, ako u nás, ale 60 minút a vždy majú 2 hodiny po sebe a až potom 15 minútovú prestávku (často sa zamýšľam nad tým, čo by na to povedal náš Komenský, pretože sa mi to zdá veľmi veľa). Ja, napríklad, učím matematiku a mám ju 4krát do týždňa, v pondelok a štvrtok 1 hodinu a v stredu 2 hodiny. Tie stredy, sa priznám, že ich zvyknem veľmi unaviť.

Známky majú od 1 do 10, pričom 10 je tá najlepšia a so 7 ešte prešli (so 6 už nie). Keďže sme na južnej pologuli, letné prázdniny sú tu v mesiacoch január a február a školský rok začína v marci – do polovice júla 1.polrok a do decembra 2.polrok.

Taktiež majú zaujímavý systém, kto postúpi alebo nepostúpi do ďalšieho ročníka. Asi tak prvý decembrový týždeň končí vyučovanie pre všetkých, ktorí dosiahli z každého predmetu aspoň známku 7. Tí, ktorí dosiahli známku 6 alebo menej, čo i len z jedného predmetu, chodia do školy až do Vianoc a snažia sa vylepšiť si ju – pre príklad, boli žiaci, ktorým takto ostal 1 predmet, ale aj 5 alebo 7. Na postup do ďalšieho ročníka im môžu ostať maximálne 2 predmety. Ak sa im to nepodarí v decembri, ešte majú možnosť posledné 2 februárové týždne. Ak sa im to nepodarí ani vtedy, tak už opakujú ročník. Najzaujímavejšie ale pre mňa na tom je nasledovné: Dajme tomu, že Márii sa nepodarilo dosiahnuť 7 v matematike a biológii. Kedže sú to len 2 predmety, postupuje do ďalšieho ročníka, lenže v nasledujúcom ročníku musí tak či tak spraviť este skúšky z týchto predmetov – vačsinou má možnosť každé dva mesiace, nie že sa jej to odpustilo. Ak ich nespraví, presúvajú sa jej do ďalšieho ročníka. Takto sa jej zbiera veľa predmetov a na úspešné ukončenie strednej musí spravit skúšky zo všetkých, inak jej nedajú diplom – verím, že ste tomu ako tak pochopili.

Ďalšou zaujímavosťou je, že učiteľ tu len učí. Nerobí napríklad prezenčky, dozory, nezastupuje biológiu, ak je učiteľ matematiky a podobne. Učitelia sa rozdeľujú na 2 kategórie – učiteľ titular a suplente (titulárny a zastupujúci).

Ja som, napríklad, titulárnou uciteľkou 2B pre matematiku. Ak titulárny učiteľ ochorie na dlhšie, napríklad týžden, dva alebo mesiac, musia vypísať konkurz na zastupujúceho učiteľa – v tomto prípade by to bol hocijaký matikár aj z inej školy alebo ten, čo neučí nikoho a je matikár. A potom, keď sa vráti, znova si učí svoju triedu. Je veľmi tažké dostať sa za titulárneho uciteľa, hlavne keď začínate – preto väčšina mladých učiteľov sú zastupujúci učitelia (napr. keď titulárna uciteľka ide na materskú, zastupujúca ju zastúpi na rok) a potom titulárna sa vráti a vráti sa jej jej trieda. A prečo je to také ťažké? Lebo prijímacie pohovory do práce v školskom systéme nefungujú ako na Slovensku. Tu to nie je tak, že idete na pohovor a ak sa pozdávate riaditeľke, vás zoberie a ak nie, tak nie. Tu je štátom zavedený povinný bodový systém. A samozrejme, začínajúci učiteľ má najmenej bodov. Body sa zvyšujú praxou a rôznymi školeniami. Dajme tomu, že naša škola vypíše konkurz, že hľadá učiteľa biológie a že chce začať so 60 bodmi. Vy si to nájdete na internetovej stránke a zapíšte sa a čakáte, ak máte menej ako 60 a nenájde sa nik so 60, po týždni sa škola rozhodne, že dá latku nižšie a hľadá niekoho s 58 bodmi, a tak ďalej až kým sa nenájde učiteľ. Preto vačšina uciteľov učí aj na 4 školách, lebo takto, ak dostanete čo i len 1 triedu ako titulárny uciteľ, tak sa jej držíte ako kliešť. Neviem, či som to vysvetlila dosť jasne, ale verím, že áno.

Dalšie zaujímavosti – v poslednom ročníku nemajú stužkovú, ale majú iné udalosti. Najskôr tzv. posledný prvý deň – noc pred začatím sk.roka sa stretnú všetci žiaci posledných ročníkov a oslavujú, tancujú, spievajú a potom prídu do školy na ich posledný prvý deň – majú spoločné raňajky a idú domov. Ďalej vždy posledný ročník má nejaké špeciálne tričká alebo mikiny, ktoré nosia celý rok, aby sa vedelo, že končia a potom v polovici roka – cez zimné prázdniny – idú na výlet na viac ako týžden.

Čo sa tu veľmi pracuje, sú emócie a emocionálne prežívanie každého žiaka. Napríklad, ak sa niekto cíti smutný, rozpráva sa s ním. To isté, aj ak sa vyskytne nejaký konflikt v triede. To všetko má na starosti preceptor. Kto je to?

Je to akoby tútor alebo triedny učiteľ triedy – ráno robí prezenčku, zapisuje do systému, ak niekto chýba, robí všetky administratívne veci, ktoré robia na Slovensku triedni učitelia – ak sa ide na nejaký výlet, oznamy rodičom, atď. Volá rodičom, ak sa ich dieťa cíti zle, alebo má rozhovory s rodičmi, ak ich dieťa potrebuje pomoc. Taktiež sa venuje žiakom, ktorí majú emocionálne problémy – vedia veľmi veľa rozhovorov, počúva, keď sa potrebujú vyrozprávať, atd. Myslím, že táto časť nám na Slovensku veľmi chýba a my sa zameriavame len na inteligenciu rozumovú, nie emočnú. V tom vidím veľký rozdiel, že tieto deti sú emočné viac vyspelé, vedia vyjadriť svoje emócie, spracovať lepšie konflikty než tie naše.

Ja som preceptorka a mám jednu triedu matematiky. Naučila som sa tu veľmi veľa – hlavne v tej emocionálnej oblasti - viesť rozhovory so ziakmi, vypočuť ich, snažit sa ich pochopit...

Tak, to je asi všetko, co mi napadne, keď sa povie školský systém v Argentíne. Ak by ste mali nejaké otázky, rada ich zodpoviem.

Sestra Veronika Bernadette, SSpS

MALÁ MISIONÁRKA VO VELKEJ ARGENTÍNE: Kultúrny šok alebo: Čo všetko sa mi zdalo divné v Argentíne.

2023-12-28T15:09:50Z

Keď prídete do cudzej krajiny, mnoho vecí nefunguje tak, ako v tej vašej. Poďme sa pozriet na to, ako to je v Argentíne.

- Keď idete k niekomu na návštevu, čo by ste urobili predtým, ako by ste vstúpili do jeho domu? No, buď zazvonili zvonček alebo zakričali. Viete, čo sa robí tu? Tlieska. Normálne sa tlieska rukami. Na začiatku mi to bolo veľmi divné a trápne, časom som si ale zvykla.

- Okrem toho, že tu majú pekné mená ako z telenovely, ako napr. Mateo, Thiago, Juana, Santiago, atď., čo ma prekvapilo, boli mená, ktoré označujú nejaké mestá, kde sa udiali zázraky, ako napríklad dievčenské mená- Lurdes, Fátima, Belén (co je Betlehem po spanielsky). Taktiež niektoré deti majú mená farieb, napr. Celeste – svetlomodrá, Azul – modrá, alebo mená prevzaté z prírody: Sol – slnko, Luna – mesiac, Roció – Rosa, Brisa – Vánok.

- Pre Argentínčanov je spoločné stolovanie v rodine veľmi dôležité. Normálne sa stretáva každá rodina pri stole každý deň, alebo lepšie povedané večer a úplne najlepšie povedané, v noci. Večeru mávajú velmi neskoro – okolo 10tej alebo 11tej. A večerajú akoby to bol obed, poriadne navarené jedlo. Asi aj preto, keď sa zobudia, takmer vôbec neraňajkujú. Väčsinou len pijú kávu alebo maté – ich typický nápoj. Sú to také bylinky, ktoré sa zalievajú horúcou vodou a pijú akoby slamkou. Mne to chutí, ale môžem to piť len doobeda, poobede už nie, lebo potom nemôžem v noci spať. Raz som ho pila o štvrtej poobede a v noci ešte o tretej som nespala.

- Pozdravy. Každý správny Argentínčan ťa pozdraví besom a abrazom – bozkom a objatím. Vojsť do miestnosti a povedať len Dobrý deň sa nepovažuje za pozdrav, respektíve by ste tým ukázali veľkú distanciu, alebo že ste nahnevaní, prípadne že vám niekto vadí alebo sa s nimi necítite dobre. Takže keď je v miestnosti aj 20 ľudí, prídete ku každému a dáte mu akoby bozk na líce, ak je dobrý kamarát, tak ho aj objímete. Bozk si dávajú všetci, ženy ženám, muži ženám, aj muži mužom.

- Posteľ – Keď som prišla do Argentíny, bola ešte karanténa, tak ma dali do jednej izby. Asi pol hodinu som lúštila, ako fungujú ich obliečky, lebo som tomu nechápala a myslela som, si že mi zabudli pripraviť posteľ. Nemajú totiž vôbec perinu. Majú len plachtu a na plachtu potom dajú ešte jednu akoby druhú plachtu, ktorou sa prikryjete a ak vám je náhodou v zime zima, na tú plachtu si dáte ešte deku... No neviem, divné.. tá naša perina mi fakto chýbala...

- škola – školy sú tu štátne a privátne. Všeobecne je známe, že štátne školy sú dosť zlé (česť výnimkám, ktoré samozrejme tiež existujú). A tak kto môže, dáva svojej dieťa do privátnej skoly. Na naše pomery sa neplatí veľla – je to povedzme od 30 do 100 eur mesačne, závisí od typu školy. Samozrejme, nemožno to porovnať so Slovenskom, pretože na Slovensku zarábajú oveľa viac ako tu. Pre príklad, v predchádzajúcej komunite boli deti, štvrtáci alebo piataci, čo nevedeli čítať a písať, lebo každý druhý týždeň im štátna škola pre nejaký dôvod zrušila vyučovanie. Systém vyučovania je tiež iný. Veľmi tu dbajú na emocionálnu výchovu, čo nám na Slovensku veľmi chýba. Čo mi bolo zvláštne, že jedna hodina trvá 60 minút a žiaci majú v kuse 2 hodiny, čiže 120 minút a potom 15 minútovú prechádzku, kedy všetci vyjdú von a prechádzajú sa. Končia okolo 14 tej a v škole neobedujú, obedujú doma a dosť neskoro, cca okolo tretej. Takiež skoro všetky školy majú 2 turnusy – jeden doobeda a druhý poobede.

- Jedlo – jedlo je téma, o ktorej by sa dalo veľa rozprávať. Spomeniem len to naj, čo mi chýba. Chýba mi chlieb. Pamätám si, keď ma poslali prvýkrát kúpiť chlieb a ja som ho nevedela nájsť. Lebo tu nemajú chlieb ako my. Majú rožky, žemle, ale chlieb, náš chlieb, som nikde nevidela. Ďalej, čo mi veľmi chýba, sú naše dobošky – horalky, kakaové rezy, mila, vesna, atď. Tu majú len také suché keksíky, ale nič na štýl našich dobošiek... No a potom ešte mnoho vecí, ako napr.kyslá kapusta, kyslé mlieko a kyslá smotana, ktoré som tu fakt nevidela v žiadnom obchode (možno je, ale v nejakom špeciálnom). Taktiež, čo je zaujímavé, na Vianoce vôbec pečú koláče ako my. Puding keď kúpite, už má cukor, to som sa naučila hneď, keďsom uvarila prvý a dala tam cukor, mysliac, že je ako ten náš. No viete si predstaviť, aké to bolo sladké. Viac o tom, čo jedia oni, možno niekedy nabudúce v ďalšom článku..

- Psy – psy na ulici, je niečo úplne normálne. Pamätám si, ako som sa na Slovensku vždy bála, keď som stretla nejaké psa. Tu je to normálne. Tak, ako stretnete človeka, stretnete psa, ktorý si pobehuje po ulici, sám. Väčsinou vám nič nespraví, ale samozrejme sú aj takí, čo vás uhryznú. Takže dobré je dať sa zaočkovať.

- Whatsapp –všetci, ale naozaj všetci tu používajú na komunikáciu whatsapp. Keďže je to zadarmo, ak máte internet. Takže ak niekto niečo potrebuje, zavolá vám alebo napíše správu cez whatsapp. Taktiež k lekárovi sa môžete objednať cez whatsapp, aj všetky mozné obchody uvádzajú whatsapp číslo, ak potrebujete niečo odkomunikovať.

Tak zatial toľko..samozrejme je toho oveľa viac, takže, niekedy bude aj pokračovanie J.

Dobrodružstvo s Bibliami

2023-10-02T00:11:37Z

Vďaka mnohým dobrodincom zo Slovenska som dostala peniaze, za ktoré som mala v pláne kúpiť Biblie. V našej farnosti žijú velmi jednoduchí ľudia a žiaľ, Biblia je niečo, čo si nemožu dovolit. Mnoho ich detí sa pripravuje na prijatie prvého svätého prijímania alebo birmovky a nemá Bibliu. Tak som sa rozhodla, že peniaze poputujú na tento účel. Však čo može byt na tom tažké - kúpiť Biblie? Zavolám alebo napíšem nejakému vydavateľstvu, dohodneme cenu, zaplatím a je to... Avšak na misiách nemôže ísť nič ako po masle... to aby ste mali o čom rozprávat...

Prvý problém, a nočná mora všetkých Argentínčanov je slovo, ktoré je zakázané vysloviť - inflácia. Na Slovensku si ani nevieme predstaviť, ako to dokáže ovplyvniť bežné fungovanie. Pre predstavu, v roku 2000 bol jeden dolár rovný jednému pesu (čo je oficiálna argentínska mena). Jedného dna toho roku zavolal provinciál verbistov našej provinciálke so správou nech okamžite vyberie všetky svoje peniaze z banky a zmení ich na doláre, lebo od zajtra bude dolár rovný 3 pesám (čize budete mat 3-krát menej peňazí, napr. predstavte si, že dnes ste mali 3000 eur a zajtra by tie peniaze mali hodnotu 1000 eur). Sestra poslúchla a zachránila tak mnoho našich úspor. Dnes, v roku 2023 jeden dolár je takmer 800 pesos. Inflácia stúpa každý týždeň a každý týždeň sa zdražujú ceny lenze plat vám nestúpa takou rýchlosťou ako zdražovanie...

Tak, a naspat k Bibliám. Kvôli tejto inflácii som sa dozvedela, že mnoho vydavateľstiev už Biblie ani nepredáva a ak má, má nejakých 10 alebo 20 a to veľmi drahých. Lenže ja som potrebovala aspoň 80 a s nejakou normálnou cenou. Cenu, ktorú som zajednala pred týždňom, už neplatila. Po týždňovom googlení som našla jednu za veľmi výhodnú cenu, ale ked som im zavolala, povedali mi, že už ju nemajú ani nevedia, kedy ju budú mat, lebo ten typ Biblií importovali zo Spanielska a že vláda to uz zakázala - kedže sa im nepáčilo, že boli tak lacné a vraj onedlho budú voľby a čo prinesie nová vláda, nikto netuší. Tak som začala byt zúfalá a pýtat sa: Pane Bože, nechceš aby tí ludia dostali Bibliu? Však už mám peniaze, porad mi, čo robit?

Tak som rozhodila siete a začala sa pýtat v škole, az nakoniec sa mi podarilo skontaktovať s jedným vydavatelstvom, ktoré mi dalo zlavu 20percent. Pán Boh zaplat za nich. Tak som sla spolu s jednou rodinou vyzdvihnút 83 Biblií - velká vdak a vsetkym, ktorí prispeli. Druhú várku sme boli vydvihnút asi o mesiac, a to malo tiez svoj príbeh..bola manifestácia a zablokovali kilometre ulíc, takze sme sa nemali ako dostat k vydavatelstvu, a krabice boli velké a tazké aby nám ich doniesli na rukách..ale na druhý den sa to uz podarilo..To preto, aby sme vedeli, ze čo nič nestojí, za nič nestoji.. takze takéto jednoduché je kúpit Biblie v Argentíne :D

A tak som sa znova utvrdila v mnohých veciach: v stedrosti Oravcov, za co som im veeelmi vdacná..a taktiez som pokracovala v rozvíjaní cností ako je trpezlivost, húzevnatost a hlavne nikdy sa nevzdat, hladat, pýtat sa, gúglit, volat, otravovat, modlit sa a doverovat..

Asi es..mi bella Argentina..

P.S: Perdón za makcene, dlzne a vsetky tie znamienka..to kvoli spanielskej klávesnici a slovenská akosi nechce fungovat :D a v niektorých castiach som stratila trpezlivost kopírovat a prilepovat makcene, aj ked trpezlivost by som si mohla stále cvicit :D.

Keď sú svätými obyčajní hriešni ľudia

2023-02-26T19:53:39Z

Malá misionárka by vám dnes chcela predstaviť zopár malých - veľkých ľudí, ktorí jej zmenili život.

Prvým z nich bola jej suseda v meste Neuquén, nazvime ju Janka. Janka má 24 rokov. Bola to žena ako väčšina mladých žien, chcela si užívať život, diskotéky, lásky… Avšak keď mala 20 rokov, diagnostikovali jej leukémiu a jej život sa otočil o 180 stupňov. Prečo ja? To bola otázka, ktorú si asi kladie každá osoba v podobnej situácii. Navyše, Janka dostala typ leukémie, ktorý sa nedá nijako vyliečiť, len s ním treba žiť celý život a snažiť sa ho dostať pod kontrolu. S liekami, ktoré jej nasadili, to znamenalo, že už nikdy nebude môcť mať vlastné deti. Lenže, ako sa hovorí, Bohu nič nie je nemožné. A tak, čo sa nestalo…

Takto pred rokom v januári sa Janka prechádzala s mamou po meste a keď prechádzali okolo mäsiarstva, prišlo jej zle. Mama jej vraví, že bude určite tehotná, ale ona sa začala smiať, veď ako by mohla otehotnieť s liekami, ktoré brala proti svojej chorobe. Avšak nedalo jej to a večer si pre istotu kúpila test. Keďsi ho spravila, nemohla uveriť vlastným očiam: vyšiel pozitívny. Začala plakať. Hneď zavolala svojmu lekárovi. On tomu nemohol uveriť, pretože z lekárskeho hľadiska to nebolo možné. Zablahoželal jej a povedal, že s liekmi, ktoré berie, nemôže pokračovať v tehotenstve, a jediná možnosť je ísť na potrat. Keď jej však robili ultrazvuk a ona počula tlkot svojho dieťaťa, povedala: Ja to nemôžem urobiť, ja si ho nechám. Lekári jej povedali, že ak vysadí lieky, zomrie, avšak ona nemohla zabiť svoje dieťa. A tak sa začal boj za život. Plakala Janka, plakala jej mama. Výsledky sa každým týždňom zhoršovali a mama nevedela, či prežije jej dcéra, jej vnuk, alebo ani jeden z nich. Bolo to veľmi náročné obobie pre nás všetých, ktorí sme ich ako skupina žien sprevádzali. Avšak nikto nestrácal vieru v Boha. Aby ste si to vedeli lepšie predstaviť, vôbec to nebolo ako vo filme: že všetko bude ok. Boli dni plaču, hnevu, pýtania sa Boha: prečo? kde si?, zakroč …

Janka bola neskutočná žena. V posledných týždňoch o nej hovorili v celej nemocnici a všetci ju poznali alebo chceli spoznať, pretože taký prípad – leukémiu s tehotenstvom, ešte nikdy nemali a navyše, jej túžba žit a dať život bola taká silná, že častokrát rozplakala aj lekárov - mužov.

Aby som to vela nenaťahovala...jej syn sa narodil 25.augusta, veľký a zdravý ako buk. A ona žije nadalej, pokračuje v liečbe a jej výsledky sa stále zlepsujú. Až natoľko, že jej lekár povedal, že to, čo dokázala s výsledkami za 3 roky, stihla teraz po tehotenstve za 6 mesiacov. Jej syn jej dávi silu ísť ďalej. Keď porodila, odložili krv z pupočnej snúry, aby, ak by to bolo možné, ju mohli použit pre jej liečbu. A tak ona obetovala svoj život pre svojho syna a nakoniec to bude možno on, kto jej ho zachráni.

Tento príbeh nebol o nijakej ,,svätuškárke,,. Bol to o dievčine, ktorú by sme možno ľahko odsúdili. Má tetovačky, ostala slobodná mamička, nechodievala každú nedeľu do kostola... Ale, prosím, nechajme bokom naše moralizovanie a zahryznime si do jazyka. Urobme výnimku, ako ju robieval Ježiš toľkokrát..Veď, úprimne... dokázali by sme spraviť to, čo ona? A tak si len stále pripomínam vetu, ktorú raz povedal Ježis: Veru, veru, hovorím vám: Mýtnici a hriešnici vás predchádzajú do nebeského královstva...

O ďalšom svätom nabudúce...

MALÁ MISIONÁRKA VO VEĽKEJ ARGENTÍNE (Ach, tá láska...)

2022-08-29T15:25:04Z

Tak. A je to tu. Stalo sa. Malá misionárka sa zaľúbila. Na misiách, ďaleko, mimo domova. Tušila, že sa to raz stane, ale ani vo sne jej nenapadlo, že za takýchto okolností. Darmo, malá misionárka je tiež len človek.

Hovorí sa, že láska hory prenáša. Toto príslovie sa malej misionárke vždy veľmi páčilo. Tak veľmi by si teraz priala, aby sa doslovne naplnilo. Aby sa tie Tatry naozaj premiestnili a prišli do Argentíny. A keď už nie Tatry, tak aspoň Babia hora. Tam, kde sa momentálne nachádza, totiž nie sú žiadne hory. Jeden kopec za domom, na ktorý človek výjde za 5 minút, a tvári sa, že: wau, aha, vyšiel som...

Ale neodbočujme od témy. Láska sa totiž chce prezentovať. Čakala dlho, kým ju niekto našiel. Ktovie koľko týždňov, mesiacov, rokov... To je však Láska. Je trpezlivá. Nerobí jej problém čakať. Aké prázdno musela cítiť počas tých rokov v samote, tme, opustení? Koľko sĺz, ktoré ani nemala odvahu vyroniť, lebo sa to vraj nesmie a máš byť silným človekom. Koľko bolesti, sklamania, agresie, nepochopenia. A predsa. Prišlo svetielko do krajiny Zabulon a Neftali. Do údolia tmy a smrti. Údolia, ktoré sa nachádzalo vždy na okraji mesta, do ktorého nik nechcel vkročiť, lebo smrdelo a vraj toho nebolo hodné. Lenže lásky je hoden každý. Od dieťaťa, ktoré sa narodí, po posledného žobráka na ulici. Od pápeža po narkomana, od matky Terezy po vraha.

A tu sa to stalo. V tejto štvrti sa zvyknú najdôležitejšie veci odohrávať na ulici a tam začal aj tento príbeh. Jedného dňa sa totiž malá misionárka prechádzala po údolí Zabulon a Neftali, údolí, ktoré jej Pán daroval ako jej misijné určinie, a zrazu ho stretla. Bol malej postavy. Mal čierne vlasy a čierne oči. Hneď zbadal svoju „seňo“. Kričal na ňu už zďaleka, lebo ju chcel pozdraviť. Bola to láska na prvý pohľad. Bol to pohľad Ježiša, ktorého tu stretávate takmer každý deň. Tento Ježiš má meno Noe. Má 7 rokov. Chodí každý deň po ulici a pýta jesť. Mama sa oňho, ktovie prečo, nestará, neposiela ho do školy, pošle ho na ulicu a on chudák, robí, čo môže. Keď sa hrá s deťmi, je dosť agresívny a veľmi cítiť, že potrebuje, aby mu niekto prejavoval rodičovskú lásku. Malá misionárka ho raz zobrala na ten slávny kopec... Vlastne, on sám jej to navrhol, lebo sa cítil sám a chcel mať spoločnosť a tak vyšli na argentínske Tatry. Ježiš-Noe, jej ukazoval, kam má stúpiť, aby nespadla. A keď v diaľke zbadali psov, Ježiš-Noe ju uistil, že ju pred nimi ochráni. Keď sa vracali domov, Ježiš-Noe, jej položil otázku, ktorú jej odvtedy začal dávať každý deň: Máš chlieb? Malá misionárka sa takmer rozplakala. Vkročila do svojho domu, zobrala 2 kúsky chleba a alfajor (typickú argentínsku sladkosť). Potom mu spravila čaj. Ježiš-Noe rozlomil kúsok chleba a ponúkol ho malej misionárke. Tu jej prebehol obraz z evanjelia, ako Ježiš lámal chlieb a dával ho svojim apoštolom. Vtedy si pomyslela: Toto je Eucharistia, toto je živý Boh. Druhý kúsok chleba si však skryl a povedal, že si ho nechá pre seba, lebo keď ho ukáže bratovi, bude chcieť viac a viac nemá a zajtra tiež nebude mať. Potom ho malá misionárka pozvala nachvíľu do domu zohriať sa. Povedal jej totiž, že on v dome nemá elektrinu a býva mu zima. Neskôr ho odprevadila k jeho skromnému domčeku, objala ho a popriala mu dobrú noc. V ten večer myslela veľa na slovenské deti. Keby tak oni raz stretli tohto Ježiša. Už nikdy by nevyhodili obed, ktorý by im pani kuchárka doniesla. Noe totiž ani nevie, že existujú nejaké dukátové buchtičky, mäso s ryžou alebo cestoviny. On vždy pýta len chlieb. Chlieb je jedlo, ktoré pozná a na ktoré je zvyknutý. Vďaka ti za túto Lásku. Lásku, ktorá pýta JESŤ.

A tak sa malá misionárka zaľúbila. Zaľúbila sa do Ježišovych chudobných. Chudobných, ktorí ju začali tak obohacovať, že častokrát si myslela, že toho nebola hodná. Ale lásky je hoden každý. Aj malá misionárka. Od chudobných sa učila, ako milovať, ako dávať všetko, ako ďakovať za každú každučkú vec pod slnkom. Učila sa a stále sa učí.

Odvtedy tých Ježišov stretávala veľmi často. Raz ho stretla v 17-ročnej dievčine, ktorá mala malú dcérku a potrebovala pomôcť s úlohami zo strednej školy. Tento Ježiš nevedel, že existujú krajiny, ktoré sú od Argentíny tak vzdialené, že potrebuješ ísť 2 lietadlami, aby si sa tam dostal. Nevedel, že existujú krajiny, v ktorých sa hovorí iným jazykom. Misionárka mu však s trpezlivosťou všetko vysvetlila. Prišiel zrovna na deň detí a chcel sa hrať. Bol totiž ešte dieťa. Malá misionárka mu teda postrážila dcéru a on sa zatiaľ HRAL. V ten deň vypil veeeľa kakaa a asi sa aj pocikal, lebo páchol močom, ale malá misionárka si stála pripomínala: toto je Ježiš, toto je Boh, toto je láska, ktorá potrebuje Lásku. Vďaka Ti, za túto Lásku. Lásku, ktorá sa túži HRAŤ.

Ďalšieho Ježiša stretla v 50-ročnej žene. Bola dosť pri sebe, mala veľa náušníc v uchu, predné zuby zhnité... Človek by ju na prvýpohľad hneď odsúdil. Keď však začala rozprávať svoj príbeh, malej misionárke sa chcelo plakať. Tento Ježiš – matka má 10 detí, z toho 3 adoptované. Všetky 3 pochádzajú od jednych rodičov, ktorí berú drogy. Keď ich táto matka adoptovala, mala už svojich 5 detí. Vtedy sa jej opýtali: „Nie je to veľa, ďalšie 3 deti? Nechcete si adoptovať pre istotu len 1?“ Ona povedala, že nie, že chce všetky 3, lebo sú súrodenci, rodina, aby mohli byť spolu. To, že ona aj oni sú z chudobných pomerov ju nezaujímalo. Malej misionárke sa chcelo plakať, ked to rozprávala a objať ju. Pomyslela si: toto je svätosť. Toto je to, čo hovoril Ježiš: Zvelebujem ťa Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci ukryl pred múdrymi i rozumnými a zjavil si ich maličkým. Mne, čo bolo toľko dané a s takým poznaním, čo mám..no, mám čo robiť, aby som žila LÁSKU tak naplno ako oni. Títo Ježišovi chudobní a maličkí, oni sú vám vlastne iné kapacity.

Každý, každučký človek v tomto údolí má takýto príbeh. Každý, každučký človek v tomto údolí je hodný LÁSKY. Každý, každučký človek v tomto údolí sa túži zamilovať a byť milovaný. A malá misionárka sa túži zamilovať do neho. Lenže musí byť trpezlivá. Lebo láska je trpezlivá. A niekedy vyžaduje čakať... Inokedy bolí, cíti sa nepochopená. Ale... to je Láska.. všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží.

BOŽE, LÁSKA, OTVOR SRDCIA ĽUĎOM, KTORÍ ŽIJÚ V TME A HRIECHU, KTORÍ ŤA V HĹBKE SVOJHO SRDCA TÚŽIA POZNAŤ, ALE HĽADAJÚ ŤA NA NESPRÁVNYCH MIESTACH...NEVIEM AKO, ALE TY VIEŠ...TY UŽ SA POSTARAJ...AMEN.

Venované všetkým ľuďom z údolia Zabulon a Neftali, Cuenca 16, Neuquén :-).

MALÁ MISIONÁRKA VO VEĽKEJ ARGENTÍNE (V novej komunite)

2022-04-23T17:18:29Z

Pozdravujem všetkých a ozývam sa po dlhšom čase...akosi nebolo kedy písať...Čo sa udilalo za posledné mesiace? V skratke asi toto:

Presťahovala som sa do novej komunity v provincii Neuquén. Táto komunita sa nachádza v hlavnom meste, ktoré sa tiež volá Neuquén. Sme na úplnom okraji mesta, resp.na okraji okraja. Takže cesta do centra mesta nám trvá autobusom takmer hodinu. Nachádzame sa vo veľmi chudobnej oblasti, kde majú ľudia postavené domy na ilegálnej pôde (a aj preto náš dom nemá adresu, akoby sme pred štátom ani neexistovali, keď niečo potrebujeme poslať, píšeme adresu našich susedov z druhej strany ulice). Domy našich susedov mi pripomínajú niektoré domy našich spoluobčanov na východe Slovenska – sú malé a obložené všetkým možným, čo našli na ulici. Náš domček je tiež veľmi malý. Každá má svoju izbičku, potom kúpeľka so záchodom a jedna miestnosť, v ktorej v jednom rohu je práčka, v strede kuchyňa so stolom a v druhom rohu malé oratórium, oddelené len nábytkom. Takže o ticho a čas a priestor na modlitbu sa treba naozaj „biť“, pretože všetko je tu počuť. Momentálne ešte stále nemáme plyn a používame plynové fľaše, taktiež keď sa ideme kúpať, musíme si nahriať vodu a čakať aspoň 20 minút. Začínam si uvedomovať, koľko automatických a normálnych vecí nie je až tak automatických.

Táto komunita je typ komunity „inserción“, ktorá je v Latinskej Amerike pomerne rozšírená. Znamená to žiť a byť medzi chudobnými, ale nielen žiť medzi nimi, ale aj žiť ako oni. A preto sa snažíme o jednoduchší spôsob života. Táto komunita vznikla tesne pred pandémiou, má dva roky a tak teda misijnej práce je tu veľmi veľa. Základným cieľom je sformovať tu kresťanskú komunitu, ktorá by mohla fungovať, keď sestry odídu. Preto všetky akcie a apoštoláty, ktoré robíme, nerobíme samy, ale vždy s laikmi, aby sme ich zaučili a aby oni potom mohli pokračovať v tom, čo sme tu my zasiali. Máme tu jeden veľký projekt, ktorý sa volá „Byť ženou“. Keďze Argentína je známa svojim „mačizmom“ - dominanciou mužov, snažíme sa formovať ženy, aby našli svoju identitu, svoje postavenie v spoločnosti, aby sa nebáli vyjadriť svoj názor a podobne. Taktiež pre nich organizujeme rôzne worshopy, ako napríklad rôzne ručné práce, počas ktorých objavujú svoju ženskosť. Tieto workshopy sú určené pre všetky ženy, nezávisle od viery, avšak každý štvrtok večer a každú sobotu večer máme špeciálne „katolícke“ stretká, ktoré sa volajú „Ženy viery“. Počas týchto stretiek spoznávame ženy, ktoré vystupujú v Biblii a ich životy prirovnávame k našim životom. Tieto stretká sú veľmi hlboké, miestne ženy sa delia so svojimi životmi, častokrát s ťažkými zážitkami, ktoré neboli nikdy vypovedané. Veľmi im to pomáha v ich osobnom raste ako i v znovuobjavení svojej identity a dôstojnosti ako ženy. Zatiaľ sa do všetkých týchto workshopov a stretiek zaúčame všetky tri, ale idea je, že neskôr si ich rozdelíme a každá bude zodpovedná za jeden.

Ja okrem toho mám na starosti doučovania. Každý štvrtok poobede prichádzajú deti a mladí z našej štvrte do našej „casity“ (zabudla som povedať, že všetky tieto akcie mávame v jednom „domčeku“, ktorý sa nachádza vedľa našej komunity. Je to malý kontajner, ktorý má ale všetko, čo potrebujeme k našej misijnej práci). Vzdelanie je tu na veľmi nízkej úrovni. Mnoho tretiakov a štvrtákov nevie čítať a písať. Dokonca, minule som tu mala šiestačku, ktorá s tým mala ešte veľké problémy. Samozrejme, pandémia k tomu len dopomohla, pretože niektoré deti ostali takmer 2 roky bez vzdelávania (keďže sú z chudobných rodín, nemali notebook, mobil, alebo internet a ak aj mali, mali jeden pre 5 detí, takže vyučovania sa mohlo zúčastniť len jedno). Taktiež mnohí z rodičov sú analfabeti – nevedia čítať a písať, resp.nevedia, ako to svojim deťom vysvetliť. Ich domy častokrát majú len jednu izbu, v ktorej sa odohráva všetko a tak deti nemajú ani priestor na to, aby si mohli v pokoji sadnúť a spraviť domáce úlohy. Okrem toho navštevujem aj jednu dospelú ženu, ktorá si dokončuje strednú a pomáham jej s matematikou a angličtinou. V soboty poobede mám na starosti hry s deťmi – snažím sa animovať rôzne skupiny mladých, aby pripravili pre deti hry a nejaké občerstvenie. Snažím sa, znamená že kým nájdem niekoho ochotného, presedím hodiny na whatsappe – aplikácii na mobile, ktorú používajú na komunikovanie. Ale toto je idea, aby sme tie hry neorganizovali my, ale ľudia z tejto štvrte, aby potom, keď odídeme, mohli pokračovať aj bez nás.

Veľmi dôležítým aspektom misie je aj „volanteada“. Čo to je? V praxi, niečo, čo robia svedkovia Jehovovi. Ale nie, neľakajte sa. Proste chodíme po ulici, dom po dome a rozdávame letáčiky s akciami, ktoré robíme v našom domčeku. Ľudia tu nemajú zvonček a tak pred každým domom tlieskame. Ak niekto výjde, odovzdáme mu leták a trošku s ním pokecáme a ak nie, necháme leták v bránke. Na začiatku som sa veľmi hanbila tlieskať, prišlo mi to riadne trápne, ale potom som si už zvykla. Jediným problémom, ktorý mám, sú psi. Pretože sú všade a keďže ľudia nemajú poriadne bránky, hneď vyjdú na ulicu, brešú a chcú vás uhryznúť. Sestry mi povedali, že ak ťa ešte neuhryzol pes, tak si nebola v štvrti, tak sa to snažím brať s humorom (aj keď trošku ľutujem, že medzi tými desiatimi injekciami, ktoré mi dali na Slovensku, nebola tá proti besnote).

Ďalším dôležitým aspektom misie sú návštevy. Každý deň sa snažíme ísť niekoho navštíviť, aby sme ho bližsie spoznali a neskôr, pomaličky ho aj pozvali na nejaké akcie, ktoré organizujeme. Ja sa popritom snažím „využiť“ ako dôvod návštevy doučovanie detí. Sestry mi dali na starosť aj ekonómiu domu, tak sa zaúčam aj do tejto oblasti. Čo sa nedá platiť cez internet, chodím platiť do centra, ako i vyberať peniaze – pretože v našej štvrti to nie je možné.

Tak zatiaľ toľko. Držte sa, držme sa.

P.S. Fotky sa mi nedajú pridať, lebo mám pomalý internet :D...

MALÁ MISIONÁRKA VO VEĽKEJ ARGENTÍNE (Vianoce v sandáloch)

2021-12-24T01:34:30Z

Rada si spomínam na Vianoce na Orave. Tie časy, keď ešte snežilo, išli sme so sestrou pešo na polnočnú svätú omšu, cesta bola celá biela a mali sme čo robiť, aby sme nespadli. Pomedzi to bolo treba dávať pozor, kedy prejde pluh, aby preoral cestu a prejsť na druhú stranu. Vianočnú romantiku umocňovali husté snehové vločky, ktoré padali na naše hlavy a obloha plná hviezd. Svätá omša s goralskými piesňami, dievčatá a ženy pokukovali po sebe, ktorá má čo nové na sebe, čo „dostala na Ježiška“. A samozrejme, predtým všetky tie tradície a jedlá ako kapustnica s hubami, šalát s rybami, oblátky s medom a veeeľa výborných koláčov.

V porovnaní s týmto je tu všetko naopak. Sú to moje prvé Vianoce v sandáloch a krátkom rukáve (pretože na južnej pologuli je leto). Keď si spomeniem na Oravu – kabát, čiapku, rukavice, čižmy, tak mi to príde veľmi vtipné. Čo sa týka jedla, nemáme ani kapustnicu, ani šalát, ani ryby, ani oblátky, dokonca sestry ani nič nepiekli. Možno si poviete, zvláštne, a dáte si ďalší medovníček, šuhajdu, grilažku alebo linecké. Mňam, hneď by som si dala (zbožňujem sladké). Dajte si aj za mňa!

A tak som rozmýšlala nad tým, čo definuje pojem Vianoce.

Vianoce som v poslednej dobe zažila na rôznych miestach. Jedným z nich bol aj „Domov Krista“ (Hogar de Cristo) centrum pre tých, ktorí majú problémy s drogami a alkoholom. Bolo to prvýkrát, kedy som sa stretla s takýmito ľuďmi. Väčšina z nich boli muži vo veku asi od 20 do 60 rokov. Ich počet sa líšil, ale ja som mala možnosť stretnúť sa asi tak s desiatimi. Veľmi ma dojalo, aká rodinná atmosféra vládla na tomto mieste. Všetci sa cítili úplne slobodne, ako doma. A keď sa začali zdieľať so svojimi príbehmi, mala som čo robiť, aby som sa nerozplakala. Jeden z nich, nazvime ho Juraj, približne v mojom veku, hovoril veľa o svojom detstve. Ako potreboval podporu a pomoc mamy, keď nezvládal rôzne situácie a začal piť a neskôr drogovať, ale ona mu na to nič nepovedala. Preňho to bolo znamenie, že ho nemá rada a že mu na ňom nezáleží. Moja spolusestra sa mu síce snažila vysvetliť, že jeho mama určite cítíla, že čo robí, nie je správne, len nevedela, ako zakročiť... Juraj však cítil obrovskú bolesť a sklamanie. Najviac ma dojalo, keď hovoril o svojich prvých úspechoch, ako prestal piť a už mu ostáva „len nechať drogy“. Keď hovorím „len“, myslím tým každodennú závislosť. Títo ľudia sú však takí hlbokí, že som pri nich úplne pochopila, čo myslel Ježiš tým, keď povedal: „Mýtnici a hriešnici vás predchádzajú do nebeského kráľovstva.“ So slzami v očiach som počúvala, ako, keď sme evaluovali rok 2021, tento Juraj, ktorý nevydrží jediný deň bez marihuany, povedal, že mu veľmi zmenil život „Domček milosrdného Ježiša“ (doslova Casita de Jesús misericordioso – niečo také ako predchodca tohto centra, niečo, kde to všetko začalo, kde sa tieto, niekto by povedal "beznádejné prípady", začali stretávať a ktosi o nich konečne prejavil záujem). Bolo to pre mňa veľmi silné, počuť takéto slová od muža, muža závislého na drogách. Aj v jeho srdci sa narodil Ježiš.

Ďalšie Vianoce som zažila v jednej rodine, ktorú sme začali navštevovať. Nazvime ich Jozef a Anna. Majú asi okolo osemdesiatky. Anna má problémy s obličkami, 3 krát do týždňa musí chodiť na dialýzu do Bariloche. Je to veľmi radostná rodinka a častokrát mám pocit, že oni obohatia viac mňa, než ja ich. A myslím, že o to tu aj ide, aby bola misia obojstranná – nielen ja všetko viem a idem ich poučovať... Tak, ako ja im môžem niečo dať a povzbudiť ich, tak aj oni môžu byť obohatením pre mňa. Jozefovi vždy niečo vysvetľujem s mobilom. Minule som ho napríkla učila, ako odfotiť a ako vymazať fotky. Potom to skúšal sám a bol celý šťastný, že mu to ide. Keď som sa opýtala na ich deti, Anna so smútkom povedala, že ich nenavštevujú. Dôvody sú veľmi komplikované. A vtedy som si uvedomila, koľko veľa musí pre nich znamenať naša návšteva, keď celé dni sú len dvaja, manžel čaká na svoju manželku, kým príde z nemocnice, potom je unavená, celý deň sa z toho spamätáva, na ďalši deň akotak niečo spraví a ďalší ide zas na dialýzu. A ja som akoby ich vnučka, ktorá ich príde pozrieť, pri ktorej môžu trošku pookriať a keď už nič iné, tak aspoň sa zasmiať a prísť na iné myšlienky... Potom nás pani Anna poprosila, či by sme jej jeden deň mohli prísť pomôcť upratať dom a my sme so spolusestrou s radosťou súhlasili. Pán Jozef samozrejme dodal, že nás pozýva aj na obed a že ma naučí variť ich špecialitu: niečo s kurčaťom... Aj v ich srdiach sa narodil Ježiš.

Ježiš sa narodil aj v srdciach žien zo skupiny "Mujeres de fe" (Ženy viery). Je to skupina žien z jednej chudobnej štvrte, ktoré sa stretávali počas celého roka a reflektovali nad životami mnohých žien z Biblie. Sestra, ktorá ich pritom sprevádzala, im povedala, že keby mala Biblia viac kníh, určite by jedna bola o ich živote. Tieto ženy sa navzájom povzbudzovali, spolu plakali aj sa smiali... Bolo nádherné vidieť, aký majú hlboký duchovný život, napriek všetkému ťažkému, čím si prešli.

Je veľa takýchto „obyčajných“ udalostí, v ktorých sa rodí Ježiš dennodenne. Na začiatku som si ich nevšímala, ale teraz sa snažím byť už viac pozorná, pretože sú to chvíle, v ktorých je naozaj prítomný Boh. Ako keď sa dívate v noci na oblohu plnú hviezd a cítite, že vás niečo neskutočne presahuje... Ako keď sedíte pod čerešnou a počúvate spev vtákov, hranie sa vetra s lístím, sledujete západ slnka a všetko to vnímate viac srdcom než očami. A zrazu to každodenné, jednoduché, obyčajné, vám príde také posvätné, presiaknuté láskou, obetou, pochopením...

A aké by to boli Vianoce bez darčekov? Dostala som aj ja. Jedným z nich bola pekná sv.spoveď, ktorú je v týchto končinách umením si „vybaviť“. Ďalším bola moja karta DNI (karta identity), ktorá mi KONEČNE prišla (bola som totiž predtým 7krát na migračnom úrade, kým som si ju vybavila..vždy im niečo nešlo...). A v neposlednom rade to bolo zopár telefonátom a správ, podelení sa s mojimi priateľmi, ktorí ma vypočuli a pomohli mi počas mojich "misionárskych búrok".

Verím, že aj v mojom srdci sa narodil Ježiš.

Šťastné a veselé! FELIZ NAVIDAD

MALÁ MISIONÁRKA VO VEĽKEJ ARGENTÍNE (Búrka)

2021-10-28T01:58:44Z

Patagóniou sa prehnala silná víchrica. Vietor dosahoval miestami rýchlosť 120 km/h. V tom čase sme boli na ceste a mali sme čo robiť, aby nás neodfúklo do jazera. Naše auto skúšku obstálo. Mnoho rodín však také šťastie nemalo. Víchrica strhla veľa striech (medzi nimi aj strechu pátrov saleziánov, ktorí to zobrali s humorom a rozdávali okoloidúcim kúsky sklenenej vaty ako spomienku na ich „techo“).

Pováľané stromy a pretrhnuté káble znamenali výpadok elektriny na niekoľko dní a keďže to tu majú (doteraz neviem ako) prepojené s vodou, tak sme ostali bez vody aj my. Poviem vám, pravé misijné podmienky, po ktorých som tak túžila. Zopár fliaš vody sme išli kúpiť do obchodu a večer sme chodievali „čerpať vodu s radosťou“ k našej priateľke Betty, ktorá jej mala habadej (Vďaka Ti Pane, za Betty). Nenadarmo sa hovorí, že človek si uvedomí hodnotu „obyčajných“ vecí, až keď ich stratí. Zrazu sa každá šálka vody zdala byť dôležitá. Tak napríklad, keď nemáš vodu, nemôžes si ráno umyť oči, zuby, spláchnuť záchod, osprchovať sa, uvariť si čaj, polievku, umyť riad a dlážku, ktorá je po búrlivej „víchricovej“ noci plná zeme (nie praachu, doslova zeme ako na poli... neviem, či tu nemajú dobré tesnenie, ale všetko sme to mali v dome).

…......

Búrka sa však neprehnala len Patagóniou, ale aj srdcom malej misionárky... A keďže večer ešte stále nebola elektrina a mobil už tiež nemal dosť baterky, aby mohol svietiť, prišiel rad na sviečku. Sviečku, ktorú si malá misionárka poctivo opatrovala na dôležité momenty jej malej misie vo veľkej Argentíne. Bola to sviečka, ktorú dostala ako dar v Oies (rodnom meste sv.Jozefa Freinademetza, prvého misionára vyslaného do Číny). Slávnostne si ju zápalila, posadila sa pred bohostánok a začala sa rozprávať s dvomi osobami, ktoré jej v tej chvíli najviac rozumeli: s Ježišom a s Jozefom Freinademetzom:

„Vďaka Ti, Jožko, za príklad tvojho misionárskeho života. Za to, že si nám zanechal silné posolstvo. Za všetky tie listy, v ktorých si písal nášmu zakladateľovi: ako sa máš, že toho na začiatku nemôžeš veľa urobiť kvôli jazyku, že sa cítiš neužitočný, že potrebuješ veľa trpezlivosti so sebou a s druhými ľuďmi, že tá kultúra je taká odlišná, že častokrát vôbec nerozumieš ich zvykom a nevieš sa ak nim bližšie dostať... Ako si sa asi musel cítiť, keď si prišiel do krajiny ako misionár a chcel si šíriť dobro ony ťa nazvali diablom?... Akú samotu, si musel prežívať, keď si po nejakom čase prosil nášho zakladateľa, či by si sa nemohol vrátiť naspäť... Vďaka za tvoju trpezlivosť, vytrvalosť a dôveru v Boha. Za tvoju úprimnosť a za to, že si sa s tým všetkým podelil a nenechal si si to len pre seba. Myslím, že si tým pomohol mnohým, ak nie všetkým misionárom...“

Potom sa malá misionárka, ktorá sa na začiatku svojej misie cítila byť ešte stále neužitočná, obrátila k Ježišovi a opýtala sa ho: „Prečo si žil tak dlho v skrytosti? Nebolo by efektívnejšie, keby si začal vystupovať verejne skôr? Napríklad v dvadsiatke? Alebo aspoň v dvadsaťpäťke? Nezískal by si viac učeníkov? Neobrátil by si viac ľudí? Neurobil by si viac zázrakov, dobra...? Len 3 roky z 33...“ (a keďže malá misionárka bola matematička, prepočítala si to na jednu jedenástinu „aktívneho života“, čo sa jej zdalo v porovaní s desiatimi jedenástinami veeeľmi málo).

A v kútiku duše začula: "Hm... ako ľudsky zmýšľaš.. Myslíš, že tých 30 rokov by som mal vymazať z môjho života? Že sa počas nich nič nestalo? Že som ich len pasívne „prežil“ a čakal na zlomovú tridsiatku, kedy konečne vystúpim a „prehovorím a aj niečo urobím“? Popremýšľaj, čo som asi „robil“ tých tridsať rokov? Ako som ich „aktívne“ prežil? Čo sa odohrávalo v mojom vnútri, v mojom dome, v mojej rodine, dedine? Čo potrebovalo vyrásť, dozrieť, premeniť sa? Prečo boli také potrebné pre tie 3 roky verejného života? Ako by to dopadlo bez nich...?“

.....

Po dvoch dňoch sa do domu vrátil život – voda i elektrika. A vrátil sa aj do srdca malej misionárky.

Vo svojej obľúbenej knižke našla vetu, ktorú si hneď zapísala: „Musíte si cvičiť dušu, aby dokázala uchopiť eucharistickú chvíľku v srdci každého ťažkého dňa.“

MALÁ MISIONÁRKA VO VEĽKEJ ARGENTÍNE (Cesta)

2021-09-30T13:18:59Z

„Pán si vyvolil iných sedemdesiatich dvoch a po dvoch ich poslal pred sebou do každého mesta a na každé miesto, kam sa sám chystal ísť.“ (Lk 10,1)

Keď som rozjímala nad týmto úryvkom sv.Písma, prenikol ma veľký pokoj a radosť. Radosť z toho, že Ježiš posiela svojich učeníkom nielen všeobecne do celého sveta, ale do každého mesta, ba dokonca na každé miesto. Čo to pre mňa znamená? Poďme pekne pomaličky.

Misionári sa vo filmoch častokrát vykresľujú ako „spasitelia“ národa. Ako ľudia, na ktorých všetci čakajú, aby ich prišli zachrániť. Vítajú ich zástupy, davy, každý čaká na to, čo im misionári povedia, každý ich poslúcha... Chodia s Bibliou v ruke, obklopenými deťmi, ktoré ich majú rady...

Poviem vám, že realita je úplne iná. Nikto vám vo filme neukáže, čím všetkým si misionár musí prejsť, aby sa vôbec DOSTAL na misie. Potrebuje veľa očkovaní a desiatky papierov, opečiatkovaných aspoň 5krát, a to na rôznych úradoch (ktoré sa samozrejme nachádzajú v rôznych častiach Slovenska a to všetko nie je zadarmo). A keď absolvuje tieto „úradné exkurxie“, tak vo svojej misijnej krajine môže začat s papierovačkami odznova...

Ježis mňa (a aj teba) posiela do každého mesta a na každé miesto, kam chce ísť. To pre mňa neznamená, že budem „obracať“ mestá, národy... Že budem robiť „veľké“ divy. Nie. Znamená to, že sa budem dotýkať sŕdc konkrétnych ľudí. Možno jedného, dvoch, piatich, desiatich... Ale on ma tam chce mať. Tam = na konkrétnom mieste (a aj teba). V konkrétnej komunite, v konkrétnej rodine, škole, farnosti, nemocnici, kancelárii... Sám to dnes povedal. A nebudú vás tam čakať zástupy, častokrát vás tam ani nebudú chcieť (Načo si tu prišiel, my sa tu máme dobre...). A to je ďalšia mylná predstava o misiách. Misia nie je len jednostranná (že ja ich idem poúčať, lebo ony nič nevedia a robia to zle...). Misia je „intercambio“. Tak ako ja môžem byť obohatením pre druhých tak aj druhí môžu byť obohatením pre mňa (a možno mi dajú ešte viac, ako aj im)... Ale o tom neskôr, keď budem mať viac osobných skúseností :-)

Tak som sa aj ja po mesiaci v Argentíne vybrala do konkrétneho mesta (Dina Huapi) na konkrétne miesto (moju novú komunitu). Moja komunita bola vzdialená od tej, v ktorej som doteraz bývala 1500 km, čo malo trvať asi 22 hodín autobusom. Podotýkam, malo :-). Keď som sestrám povedala, že na Slovensku je pre nás aj štvor, či šesťhodinová cesta dlhá, tak sa zasmiali a povedali mi, že tu sa v pohode cestuje 20 až 30 hodín. Posadili ma do autobusu a povedali mi, že sa nemám ničoho báť. Tak som sa snažila nebáť sa. Samozrejme, Pán mi pripravil zopár prekvapení, aby som mala o čom písať :-).

Po prvých štyroch hodinách sa nám pokazil autobus. Tak sme vystúpili a čakali, čo sa bude diať. Vonku bola dosť zima, ale vravím si, som z Oravy, to nejako dám. Čiapku som nemala, tak som si dala kapucňu (a aj preto, aby som moc nevyčnievala z davu, keďže som tam bola jediná blondína). Takmer všetci ľudia fajčili a telefonovali svojim známym, aby vedeli, čo sa stalo. Aj aj som chcela, ale narazilo som na ďalší mini problém. Povedali mi, že v autobuse bude určite wifi... No a samozrejme, že to tak nebolo. Tak som si zapla moje slovenské dáta, dúfajúc, že slovenskí operátori budú milosrdní a nebudú si pýtať veľa. Autobus opravili asi po hodine, tak sme nastúpili a... dáta mi došli...

Tak, a čo budem robiť teraz? Nemám wifi, nemám dáta. Ako budem kontaktovať spolusestry, aby vedeli, kde sa nachádzam? Skontrolovala som si, koľko kreditu mi ostalo. Bolo to 45 centov. Napadlo mi, že by som mohla napísať domov, aby mi dobili kredit. Ale koľko stojí sms na Slovensko? Začala som sa modliť, aby tá sms stála menej ako 45 centov. A Pán vypočul moje modlitby. SMS stála 39 centov. Po niekoľkých hodinách mi doma dobili kredit. Tak som bola trošku pokojnejšia a išla spať. V noci nás prekvapila policajná kontrola. Kontrolovali dokumenty a batožinu, či niekto nepreváža drogy. Veľmi som sa bála, že niečo nebudem mať v poriadku (neviem, ako vy, ale ja sa pri takých kontrolách vždy cítim byť „podozrivá“). Kontrola trvala vyše 45 minút a niektrí museli aj vystúpiť. Našťastie u mňa bolo všetko OK.

Počas cesty išiel 3krát dookola jeden film (už som vedela niektoré dialógy naspamäť), ale pomyslela som si, že sa aspoň naučím po španielsky. Keď prišla noc, film našťastie vypli. Veľkou výhodou autobusu bolo, že mal WC. Nie je to síce pohodlné, ísť na WC počas jazdy, ale lepšie niečo ako nič. Čo sa mi však nestalo... Keď som išla asi 3.krát na WC, zamkla som sa a neviem, či sa niečo zaseklo, ale nemohla som otvoriť dvere. Skúšala som to silou, ale vôbec to nešlo. Tak som si pomyslela, že hádam ma po čase príde niekto vyslobodiť a keď nie, tak tam ostanem... Našťastie po niekoľkých minútach sa mi to (doteraz neviem ako) podarilo otvoriť a odvtedy som si už WC nezamykala, len kľučku držala rukou.

Aby sa nám plánovaná 22hodinová cesta predĺžila, mali sme ešte niekoľko zastávok, počas ktorých nám vymieňali gumy, dezinfikovali autobus alebo znova kontrolovali batožinu. A tak som vedela, že budem meškať. Tak som si pomyslela, že si zapnem dáta, však kredit už mám. Hej, nemohla som si zapnúť nič, pretože tam, kde sme boli, sme vôbec nemali signál. Tak nastala nová situácia – nemám wifi, nemám signál, mám dáta. Čo môžem robiť? Nič. Len čakať. Po niekoľkých hodinách mi nabehol mini signálik. Rýchlo som si zapla dáta a snažila som sa poslať sestrám správu. Stiahlo mi to asi 2 eurá, signálik zmizol a nič mi neodoslalo. To sa opakovalo viackrát, ale raz sa mi to predsa len podarilo a potom som už len pokojne sedela a užívala si výhľad (smejúc sa v duchu, že idem asi fakt ďaleko, keď tam ani slovenské siete nemajú dosah).

Cesta bola nádherná. Čo bolo pre mňa zaujímavé, že hodiny a hodiny nebolo nič, len skaly, piesok a suchá tráva. Žiadne domy, stavby, ľudia, zvieratá... Ale to asi preto, že Argentína je taká obrovská.

O piatej poobede som prišla do mojej cieľovej stanice, kde ma čakala spolusestra. Moja cesta trvala 26 hodín, ale čo je to oproti jedenástim dňom... (toľko sa totiž plavili prvé sestry, ktoré prišli do Argentíny z Nemecka). Dedina, v ktorej bývam je nádherná. Je obklopená zasneženými horami a veľmi mi pripomína môj domov. Je to miesto, kam ma Pán nateraz poslal a som zvedavá, čo tu má pre mňa pripravené :-).

MALÁ MISIONÁRKA VO VEĽKEJ ARGENTÍNE (Povolanie)

2021-09-21T17:42:35Z

Keby mi niekto niekedy povedal, že raz navštívim Buenos Aires, v živote by som mu neuverila. Prvé, čo by mi napadlo, by bola nejaká telenovela s peknými, španielsky hovoriaci hercami a to je asi tak všetko.

Mojím snom nikdy nebolo cestovať po svete. Ja – taký domased... Vždy som chcela ostať v mojej rodnej dedine – Oravskej Polhore, nájsť si nejakého dobrého muža, postaviť si dom a založiť si rodinu. Mojím snom nikdy nebolo stať sa rehoľnou sestrou. Až raz...

KEĎ PÁN VOLÁ

Keď sa ľudia pýtajú nejakého kňaza alebo rehoľnej sestry na príbeh ich povolania, mnohokrát očakávajú nejakú dych-vyrážajúcu storku. Niečo na štýl Márie Magdalény alebo svätého Pavla, ktorí žili hriešny život a zrazu sa stal nejaký zázrak a oni sa obrátili. A keď už nie toto, tak aspoň nejaké zjavenie alebo videnie, v ktorom im bolo povedané: „Choď, ty budeš kňazom (sestrou).“

Príbeh môjho povolania taký nie je. Naopak, je veľmi jednoduchý. Jednu sobotu som umývala dlážku a Pán sa ma „opýtal“, či by som nechcela byť misionárkou – rehoľnou sestrou. Samozrejme, že som mu povedala NIE, však som chcela mať manžela a rodinu. A čo urobil On? NIČ. Nechal to tak. Nepresviedčal ma, nenútil, lebo on nikdy do ničoho nenúti.

Začal sa ma to však pýtať pomerne často. Podotýkam, nenásilne, ľahúčko, ako jemný vánok. Dobre, povedala som, že som nemala žiadne videnie alebo zjavenie, takže slovo pýtať sa asi nie je úplne vhodné. Proste ma prenikala taká obrovská radosť, ba priam až slasť pri myšlienke, že by som bola misionárka a pomáhala ľuďom v ďalekých krajinách. A táto myšlienka, toto pozvanie, či vanutie, prichádzalo hlavne pred slávnosťami ako bola Nedeľa Dobrého pastiera alebo Misijná nedeľa.... A tak :-) Roky plynuli, človek začal dozrievať, pýtať, sa hľadať, rozlišovať a vďaka Božej milosti, modlitbe a duchovného vedenia som dnes som tu – v južnej Argentíne.

Často sa nad tým pozastavím a príde mi to veľmi vtipné. Prečo? Lebo mám pocit, že Boh si vybral dosť „odveci“. Po prvé, misionár dosť veľa cestuje a moje orientačné schopnosti sú na úrovni 0 bodov, ba priam mínus 10. Keď treba ísť doprava, idem doľava, keď treba ísť rovno, idem krivo a podobne. Nepreháňam, je to naozaj tak. Pred vstupom do rehole som nikdy nikde necestovala, maximálne tak na internát do Nitry a naspäť (ešte aj to v začiatkoch s veľkým stresom). Po druhé, nemyslím si, že moja povaha je až taká vhodná. Kto má pozná, vie, že som silný introvert, neviem hneď s každým cudzím chi-chi-cha-cha. Mám veľmi hlboký vnútorný svet, ale ten sa dá spoznať až pri hlbšom kontakte a na ten mnohokrát nie je v dnešnej dobe čas. A tak možno na prvý dojem pôsobím ako uzavretá, chladná, nedostupná, čo asi nie sú moc vlastnosti, ktorými by mal oplývať misionár (ešte dobre, že prvý pohľad často klame, ale o tom možno inokedy). A po tretie, štvrté, piate... (no, bolo by toho ešte veľa).

Napriek tomu všetkému, som šťastnááá, že som povedala ÁNO a som zvedavá, čo všetko má Pán pre mňa pripravené v tejto krajine :-) . Pretože každým áno začína nové dobrodružstvo :-)

Stratili sa hviezdy

2019-12-21T19:17:07Z

Keď na oblohe svieti slnko, i ty cítiš jeho hrejivé lúče. Nie je ti zima, necítiš chlad, ale teplo. Keď však slnko zapadne, a pomaly sa blíži noc, začína sa strácať teplo. Čo človek vtedy cíti? Minimálne je mu zima, ak sa predtým neobiekol. To nie je žiadna veda, to vie aj každé malé dieťa. To by k tomu možno ešte dodalo, že s tmou prichádza aj určitá neistota, alebo strach, pretože mnohé veci prestávajú byť v tme také aké boli na slnku, resp. sa stávajú takmer neviditeľné alebo aspoň málo badateľné...Tak sa nečudujme, že deti sa boja tmy...

A že dospelí nie? No... aj duchovné deti sa boja duchovnej tmy... Keď zrazu necítia Slnko, ktoré ich hrialo... keď sa im z očí stratia "oporné body", ktoré v tme nemôžu nájsť...A cítia takú neistotu a strach...presne ako tie malé deti...

A zrazu sa na oblohe objavia hviezdy. Tie nikdy neuvidíš počas dňa, iba keď je noc... Takú krásu vidieť v duchovnej noci, no nestojí to za to byť nachvíľu v tme?

Lenže dnes, keď som sa prechádzala, obloha bola zamračená a nevidela som ani jednu... Znamená to teda že hviezdy neexistujú? Jasné, že nie... Zo skúseností vieme, že keď sa vyjasní, tak sa objavia... Znamená to, že sú aj také "tmy", kedy nevidno dokonca hviezdy...A tak som silno pozerala na tú oblohu, že som si ani nevšimla obrovskú mláku, do ktorej som stúpila a poriadne som si namočila nohy... "Tak preber sa, Veronika! Dnes nevidno hviezdy, pretože pršalo. Pršalo, lebo zem potrebuje vodu, aby mohla znova dávať nový život. A kvôli novému životu dnes nesvietia hviezdy... Život, počuješ? No nestojí to za to?"

Ó, Hviezda, čo vychádza, jas večného Svetla a Slnko spravodlivosti, príď a osvieť tých, čo sedia v temnotách a v tieni smrti.

Nikdy nebudem veriť

2016-10-02T08:50:41Z

Nikdy nebudem veriť:

- v Boha, ktorý by nestál o človeka a nemal v ňom zaľúbenie,

- v Boha, ktorý by si želal, aby som sa ho bál, a ktorý by striehol na človeka, ako ho nachytať pri hriechu,

- v Boha, ktorý by vyžadoval, aby sme každú skúšku zložili na výbornú,

- v Boha, ktorý by hrozbou ohňa stíhal každú ľudskú radosť,

- v Boha, neschopného pochopiť, že deti sa niekedy zatúlajú a že zabúdajú,

- v Boha, ktorý by neponúkal nové stretnutia tomu, kto ho opustil,

- v Boha, ktorý by nemal pre každého človeka zvláštne, osobné a jemu určené slovo,

- v Boha, ktorý by prekážal človeku v raste, v premene seba a sveta,

- v Boha, ktorý by bol nepriateľský k hmote,

- v Boha, ktorý by bol nepriateľský l sexualite,

- v Boha, ktorý by nebol láska a nedokázal by premeniť v lásku všetko, čoho sa dotkne,

- v Boha, ktorý by navždy zničil telo, miesto toho, aby ho vzkriesil,

- v Boha, ktorý by sa staral o duše a nie o ľudí,

- v Boha, ktorého by sa nemuseli báť bohatí, predo dvermi ktorých je bieda a hlad,

- v Boha, ktorý by sa vyžíval v bolesti,

- v Boha ľudí, ktorí si myslia, že milujú Boha, keď nemilujú ľudí vo svojom okolí,

- v Boja ľudí, ktorí chodia do kostola a pritom neprestávajú klamať, kradnúť, podvádzať a ohovárať,

- v Boha tých, ktorí si nikdy nezašpinia ruky a nič neriskujú,

- v Boha, ktorý by v mene nádeje na večný život bránil úsiliu o pretvorenie sveta,

- v Boha kazateľov, ktorí majú pripravenú odpoveď na každú otázku,

- v Boha, ktorý by bol monopolom iba jednej rasy, či kultúry,

- v Boha, ktorý by nebol prítomný všade tam, kde sa milujú ľudia,

- v Boha, ktorého by bolo možné stretnúť len v kostole,

- v Boha - naivného starčeka, ktorého je možné podľa ľubovôle zneužívať,

- v Boha, ktorého by mohli pochopiť len múdri a dospelí,

- v Boha bez tajomstiev,

- v Boha, v ktorého by som nemohol dúfať proti všetkej nádeji.

ÁNO, MôJ BOH JE INÝ BOH!

(podľa kardinála Maximóza IV)

DNES

2016-03-02T16:31:33Z

DNES

Svet je prázdny.

Tak plno prázdny.

Na maximum.

Kde hľadať to hľadané???

???

Samé názvy,

ktorým nerozumieš.

Plno rúk, čo pýtajú jesť

a tí, čo sú naozaj hladní, ani o tom nevedia.

Môže ťa to zmiesť,

keď všade píšu: LÁSKA...

Vstúpte, dnes máme otvorené dlhšie.

A keď budeš v noci plakať

a bude ti zas blbšie,

skús povedať: Nie.

Svet je plný.

Tak prázdno plný.

Na minimum.

Čaká na vykúpenie,

ktoré už dávno prišlo.

....

Tak vstaň!

Nevadí, že si tu sám.

Choď im povedať,

ako to bolo a je.

Že Kristus zomrel aj za nich.

Kto iný im to povie???

Piatok trinásteho 2015

2015-11-14T20:05:17Z

...
Na bojisku telá.
A havrany
krížia nad nami.
Na telisku boje.
a z rany
smejú sa havrany.
Možno im bude ležať
pri nohách celý svet,
ale jedno im vždy bude chýbať:
SRDCE.
Tak si bež!
Leťte, heš!!!
...

Keď väčšina ľudstva odhlasuje, že 1+1=3, tak to znamená, že to platí?

2015-05-28T19:37:03Z

2015

Ženy si berú ženy

a muž sa s mužom žení.

Neplač, veď sa ti všetci smejú...

Ale kohút kikiríka stále rovnako.

(Alebo?)

Je to predsa sloboda,

a nielen naoko,

ale aj na dve.

Prečo nebyť Bohom?

Prikáž slávikovi, nech bučí,

lastovičke nech mučí

a rozplývaj sa nad tým, ako im to krásne zvučí...

Buď tolerantný.

Zdravý rozum? Načo?

Postav si modlu, čo podobá sa na teba.

A nehovor mi, čo tu treba

a netreba robiť.

Keď sa cítiš byť mužom, buď muž,

aj keď si žena.

Na čelo ti napíšu číslo,

netreba Ti viac mena.

(Keď sa cítiš byť somárom,

buď somár!).

A keď ťa na prechádzke lesom trafí nejaký konár,

možno začneš aj kvákať.

V opačnom prípade neobmedzuj

podmienky môjho bytia.

...

Plačem. Nech sa mi všetci smejú.

Aký je zmysel takéhoto žitia?

Po čom to ľudia túžia?

Nestvoril Boh ŽENU...a...MUŽA ???

SMS od Ježiša

2015-03-21T19:32:27Z

"Keď som Ťa uvidel, hneď som sa zamiloval, tvoj hriech do prachu vryl a viac ho nespomínal, dal som ti nové meno, iným ťa nezavolám. Nikdy Ťa neopustím, ty si môj verný chrám, to, čo som prisľúbil už nikdy neodvolám, tak povedz mi, čo chceš, ja dám ti všetko, čo mám." ♥